Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20CoE-208-2012.pdf
PDF · 87.75 KB
No categories available
20CoE/208/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/ X, Z., o vymoženie 193,46 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu T. č. XX, C., pod sp. zn. EX 6719/2011u, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 17Er 2506/2011-33 zo dňa 25.06.2012, takto jednomyseľne
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši p o t v r d z u j e .
Účastníkom konania, súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch") a smernice Rady č. 93/13/EHS.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že súdny exekútor predložil dňa 03.08.2011 Okresnému súdu Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie formou zápisnice zo dňa 22.7.2011 a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2010-3790 zo dňa 31.01.2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 193,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy 193,46 Eur od 19.11.2006 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 33,20 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 60,62 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Okresný súd poukázal na Zmluvu o bežnom účte k účtu k. 2615871602 zo dňa 24.02.2003, ktorá mala byť podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok a návrh na vykonanie exekúcie z hľadiska ich súladu so zákonom. Exekučný súd vyhodnotil, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa musia aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Vo všeobecných obchodných podmienkach platných a účinných v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy nie je uvedená rozhodcovská doložka. Súdu však boli predložené všeobecné obchodné podmienky, ktoré nadobudli účinnosť až dňa 15.02.2004, od ktorých odvodzuje rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať. V bode 4.9 všeobecných obchodných podmienok účinných od 15.02.2004 sa nachádza ustanovenie, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách a vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v nadväznosti na smernicu č. 93/13/EHS. Záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa 6.10.2009. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Na základe vyššie uvedených skutočností, po preskúmaní podmienok exekučného konania, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z.. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Oprávnený poukázal na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorej zákonnej úpravy exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom, alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný z dôvodu, že platný právny poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda nemá právomoc vykonať vo veci dokazovanie alebo rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov, alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudok Súdneho dvora C-40/08).
Ďalej namietal právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľskej, najmä s poukazom na aplikáciu § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, pretože podľa jeho názoru, pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súčasne poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky.
Ďalej tvrdil, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej doložky plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 93b zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis a zastával názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladá v tom čase účinný zákon.
Oprávnený ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Mcdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zák.č. 244/2002 Z.z., teda rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nakoľko nie každá skutočnosť, hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 20,12 Eur s DPH.
Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Vo vyjadrení zo dňa 9.10.2012 (č.l. 47 spisu) sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť, nakoľko sa stotožňuje s rozhodnutím VSÚ, vychádzajúc z rozhodnutia NS SR z 21.3.2012 č.k. 6Cdo/1/2012. Neprijateľná doložka je vždy dôvodom na odmietnutiu vykonania exekúcie, a to aj v štádiu poverovania súdneho exekútora na výkon exekúcie.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Čo sa týka námietky, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným titulom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedené nastáva v prípadoch, ak súd meritórne preskúma správnosť rozhodcovského rozsudku vo veci samej, t. j. nehodnotí prípustnosť či neprípustnosť určitej zmluvnej podmienky, ale zaoberá sa už vecou samou. Táto situácia však v danom prípade nenastala. Súd predtým ako by vyhodnotil správnosť rozhodcovského rozsudku (v ktorom sa v napadnutom rozhodnutí správne nezaoberal), zamietol poverenie na vydanie exekúcie z iného dôvodu, a to z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky § 52 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice. Túto námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Vo vzťahu k námietke, že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať ust. § 52 - 54 Občianskeho zákonníka., pretože sa jedná o právny vzťah uzatvorený pred dňom 01.01.2008 (úverová zmluva uzavretá 23.02.2003) súd uvádza, že tento právny vzťah konkrétne uzavretý medzi pôvodným veriteľom Tatra banka, a.s. a povinným ako dlžníkom dňa 23.02.2003 ako zmluva o bežnom účte a o poskytovaní ďalších produktov a služieb (ďalej len „zmluva“) sa spravuje zákonom o spotrebiteľských úveroch, a keďže jednou zo zmluvných strán je fyzická osoba, ktorá uzatvárala zmluvu pre vlastné potreby, je potrebné tiež aplikovať vtedy platný zákon 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (zákon o ochrane spotrebiteľa). V § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. v znení účinnom dňom 23.02.2003 vymedzoval takýmito typovými zmluvami, ktorá sa ma uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Teda aj zmluva medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom povinným, je zmluvou spotrebiteľskou bez akýchkoľvek pochybností. Na takúto zmluvu je však potrebné aplikovať smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá je súčasťou slovenského právneho poriadku od 01.04.2004, kedy došlo k novelizácii Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. a taktiež jej ust. § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudli účinnosť tým istým dňom.
Správne prvostupňový súd ustálil, že neprijateľnou podmienkou je taká rozhodcovská doložka, ktorá nebola individuálne dohodnutá napriek požiadavke dôvery spôsobuje značnú nerovnováhu, v právach a povinnostiach zmluvných strán, ku škode spotrebiteľa. V danom prípade krajský súd zhodne s správnym názorom prvostupňového súdu konštatuje, že rozhodcovská doložka, ktorá bola obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach Tatra banky, a.s. v bode 4.9 a ktorú spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, jej obsah, alebo vôbec jej existenciu v týchto podmienkach, je neprijateľnou, a teda aj neplatnou podmienkou. Súd dodáva, čo sa týka tvrdenia odvolateľa, ktorý dával v odvolaní do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, súd len konštatuje, že dôvodová správa nie je súčasťou textu právnej normy a nemá záväzný charakter.
Krajský súd uvádza, že je pravda, že znenie § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a to až do 30.11.2009 explicitne nestanovovalo právo klienta na možnosť voľby, či príjme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o rozhodcovskej doložke. Táto povinnosť, spolu s povinnosťou banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, bola zakomponovaná do tohto zákonného ustanovenia až novelou zákona 492/2009 Z.z. účinnou od 01.12.2009. Táto novela reagovala na prevládajúci právny názor, že aj zmluvy uzavreté medzi bankami a klientmi sú zmluvami spotrebiteľskými, a je teda na ne potrebné aplikovať smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá od 01.04.2004 už bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a je teda aplikovateľná i v týchto veciach. Táto skutočnosť nič nemení na tom, že hoci neexistovala explicitná právna úprava v § 93d ods. 1 zák. č. 483/2011 Z.z. účinného do 01.12.2009, platili ostatné právne normy Slovenskej republiky, a to najmä Občiansky zákonník, ktorý bolo potrebné aplikovať aj na tieto zmluvné vzťahy, a preto takáto rozhodcovská doložka sa posudzovala z hľadísk uvedených v smernici č. 93/13/EHS aj pred účinnosťou novely § 93b ods. 1, ktorá bola vykonaná zákonom 492/2009 Z.z.. Táto námietka je taktiež nedôvodná.
Okrem toho zo znenia zákona o bankách účinného ku dňu 19.11.2004 nevyplýva povinnosť spotrebiteľa vždy prijať návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ak mal záujem uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Banky boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich pripadne vzájomne spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, t. j. mali túto možnosť len ponúknuť, a nie do formulárovej pretlače zmluvy vopred včleniť vyslovenie súhlasu bez možnosti s týmto aj nesúhlasiť. Ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola doložka takto formulovaná, t. j. že spotrebiteľ sa nemohol rozhodnúť, či doložku príjme, alebo nie bez toho, že by neprijatie doložky malo za následok neuzavretie samotnej úverovej zmluvy, takéto koncipovanie doložky bolo v rozpore aj s vtedy platnou právnou úpravou § 93b ods. 1-2 zákona o bankách. Preto i v čase uzavretia tejto doložky, keďže nebola súladná s vtedajšou právnou úpravou a nedovoľovala spotrebiteľovi vybrať si orgán, ktorý bude riešiť prípadné spory, bola táto doložka neprijateľnou a teda neplatnou. Táto námietka je taktiež nedôvodná.
Keďže všetky odvolacie námietky oprávneného boli nedôvodné, súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený nemá nárok na náhradu trov konania, pretože bol v odvolacom konaní neúspešný. Pravo na náhradu majú súdny exekútor a povinný. Keďže však nepodali návrh na náhradu, súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.