Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/147/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému W. S. E. J., so sídlom T. nad T., E. č. XXXX/XX, pre vymoženie 278,- eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 17. septembra 2012, č.k. -30, takto

rozhodol:

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa Exekučného poriadku s poukazom na Exekučného poriadku, a o rozhodcovskom konaní, na a nasl. v znení účinnom do 01.01.2008, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Prvostupňový súd konštatoval, že súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať dôvodnosť vykonávanej exekúcie a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré exekúcia nemôže ďalej prebiehať, môže ex offo exekúciu zastaviť. V danom prípade je dôvodom pre zastavenie exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. Ďalej uviedol, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 11.01.2010 Zmluvu o úvere (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie a nasl. , ako aj s poukazom na znenie zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 15. upravujú rozhodcovskú doložku. Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky, pričom poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou v čl. 14. zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou /blankozmenkou/, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku, oprávnený vyplnil dňa 25.08.2010 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 278,- eur s dátumom začiatku úročenia dňa 16.06.2010 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 30.08.2010. Po doplnení v zmenke absentujúcich údajov ide o vlastnú zmenku žalovaného "bez protestu" a na "platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia", vyplnenú žalobcom dňa 25.08.2010 v zmysle dohody o vyplnení zmenky. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikania, tak ako je vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, a tak ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného titulu, nie je v konaní preukázaný. Poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového

dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a ), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie/povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto prvostupňový súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon podnikania" v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t.j. na vec musel aplikovať i ustanovenia o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že povinný je v zmluve o úvere primárne označený ako fyzická osoba nepodnikateľ s uvedením adresy trvalého pobytu, rodného čísla a čísla občianskeho preukazu. Až v ďalšej časti, teda sekundárne, je označený ako fyzická osoba podnikateľ s uvedením miesta podnikania a identifikačného čísla. Uvedené tak nesvedčí o jednoznačnom závere, že úver bol poskytnutý povinnému ako podnikateľovi. Rovnako nie je relevantným dôkazom o podnikateľskom účele úveru označenie povinného v návrhu na vykonanie exekúcie jeho obchodným názvom, sídlom a identifikačným číslom, keďže povinný je v zmluve o úvere primárne označený ako nepodnikateľ a oprávnený si tak vybral sekundárne označenia povinného ako podnikateľa. Označenie povinného v konaní ako podnikateľa však žiadnym spôsobom nepreukazuje poskytnutie úveru povinnému na podnikanie. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle neplatná. Svoj názor súd prvého stupňa oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Svoje odvolanie oprávnený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( v spojení s ); že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( v spojení s ); že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia a nasl. ), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj nesúhlas s posúdením povinného ako spotrebiteľa, nakoľko tento pri uzatváraní zmluvy konal v rámci podnikateľskej činnosti, a s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. , a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. K návrhu na prerušenie konania na základe uviedol, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na a . Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa , odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva. Súdny dvor Európskej únie tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie. Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd vec preskúmal podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa zrušiť a podľa vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, spísaním do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 17.01.2011, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému o vymoženie 278,- eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 18.11.2010, sp. zn. SR 10658/10, ktorý podľa doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 20.12.2010 a vykonateľnosť dňa 23.12.2010. Zo spisového materiálu odvolací súd tiež zistil, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol založený dňa 11.01.2010 zmluvou o úvere.

Podľa v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 citovaného zákona, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 citovaného zákona, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu, pričom vychádzal zo skutočnosti, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom spotrebiteľským a na tento aplikoval ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku následne vyhodnotil ako nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Spotrebiteľskou zmluvou je zmluva (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Na takýto právny vzťah je potom možné aplikovať normy spotrebiteľského práva, vrátane ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Za spotrebiteľa je v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení možné považovať len takú fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti. Z obsahu predmetnej zmluvy o úvere, ktorou bol založený právny vzťah medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom v danom konkrétnom prípade vyplýva, že v predmetnej zmluve sú uvedené jednak údaje povinného ako fyzickej osoby, a to jeho bydlisko a rodné číslo, v záhlaví zmluvy je však povinný ako dlžník označený aj obchodným menom, miestom podnikania, ktoré sa nezhoduje s adresou jeho bydliska, identifikačným číslom povinného ako podnikateľského subjektu (IČO) a číslom živnostenského registra. Povinný tak v zmluve vystupuje nielen ako fyzická osoba - nepodnikateľ, ale aj ako fyzická osoba - podnikateľ, pričom zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by povinný uzatváral predmetnú zmluvu mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti, teda na iné účely ako na účely svojho podnikania. Súčasťou zmluvy je navyše aj prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté povinnému na výkon podnikania, ktoré prehlásenie je podpísané povinným. Pre posúdenie, či úver bol povinnému poskytnutý ako podnikateľovi, alebo nie, nemôže byť podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúcim kritériom skutočnosť, že označenie povinného ako podnikateľa je v predmetnej zmluve uvedené až na druhom mieste, t.j. po označení povinného ako nepodnikateľa. Z obsahu zmluvy, ako aj ďalšieho spisového materiálu, tak odvolací súd nemá za preukázaný spotrebiteľský status povinného pri uzavieraní a plnení zmluvy, a preto odvolací súd zastáva právny názor, že za týchto okolností nemožno použiť ustanovenia príslušných predpisov o spotrebiteľských zmluvách a ani výklad priaznivejší pre spotrebiteľa ( ). Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Súd prvého stupňa sa zároveň pri preskúmavaní exekučného titulu nevyporiadal so skutočnosťou, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému v danej veci právo na peňažné plnenie na základe zmenky a odôvodnenie tohto rozsudku vychádza zo zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov.

Odvolací súd záverom poukazuje na skutočnosť, že je potrebné v každej jednej veci starostlivo posúdiť vzťah medzi účastníkmi exekučného konania a až následne, ak súd dospeje k odôvodnenému záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah, môže vec posúdiť podľa príslušných ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Odvolací súd však zároveň uvádza, že aj v prípadoch kedy nemožno aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, exekučný súd je povinný posudzovať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z hľadísk uvedených v ustanovení v spojení s odsekom 1 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a v danom prípade aj s prihliadnutím na zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, a pre ktorého je právny záver odvolacieho súdu záväzný ( ), vo veci opätovne rozhodne s prihliadnutím na nespotrebiteľský status povinného.

Záverom odvolací senát s poukazom na o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .