Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Er-682-2000.pdf
PDF · 88.78 KB
Case nature
Area
Subarea
1Er/682/2000
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného POKROK, výrobné družstvo, Žilina, so sídlom Košická 4, 010 11 Žilina, IČO: 00 168 122, právne zast. JUDr. Iveta Mikulová, advokát, M. R. Štefánika 5 (OD Kobeko), 010 01 Žilina, proti povinnému t.č. neexistujúci právny subjekt VESEL, s.r.o., so sídlom Zvolenská cesta 26, 974 00 Banská Bystrica, IČO: 31 627 994, na vymoženie pohľadávky vo výške 15 049,26 Eur (453 374 Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Rišianom, so sídlom Exekútorského úradu Pivovarská 1069, 010 01 Žilina, pod sp. zn. EX 371/2000, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje ju.
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 15 049,26 Eur (453 374 Sk) s príslušenstvom a to na základe vykonateľného rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 62Cb 42/99-70 zo dňa 05. 11. 1999.
Poverením č. 5601 017157 * zo dňa 28. 04. 2000 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Rišiana, so sídlom Exekútorského úradu Pivovarská 1069, 010 01 Žilina, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 371/2000.
Podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 14. 11. 2012, súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), nakoľko povinný subjekt bol dňa 11. 09. 2009 ex offo vymazaný z obchodného registra. V podaní súdny exekútor vyúčtoval aj trovy exekúcie.
Súd mal preukázané, že exekučné konanie začalo dňom 25. 04. 2000, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Súd na základe aktuálneho výpisu z obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro, vložka číslo 2673/S považoval za preukázané, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 29Cbr/76/2005-70 zo dňa 09. 04. 2008, právoplatným dňa 13. 05. 2008, súd zrušil obchodnú spoločnosť VESEL, s.r.o., IČO: 31 627 994 bez likvidácie. Následne bol povinný z obchodného registra ex offo vymazaný bez právneho nástupcu ku dňu 11. 09. 2009.
Súd sa oboznámil s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 29Cbr/76/2005-70 zo dňa 09. 04. 2008, právoplatným dňa 13. 05. 2008, ktorým bol povinný subjekt zrušený bez likvidácie. Pred vydaním uvedeného uznesenia súd zisťoval majetok povinného dotazom na Daňový úrad Banská Bystrica II, Geodetický a kartografický ústav Bratislava, Sociálnu poisťovňu, pobočka Banská Bystrica, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, Okresný dopravný inšpektorát Banská Bystrica, avšak s negatívnym výsledkom. Súd nezistil žiaden majetok povinnej spoločnosti.
Inými dôvodmi na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť môžu byť rozmanité dôvody, ktoré nie sú upravené inými ustanoveniami § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že povinný zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu a tým stratil spôsobilosť byť účastníkom občianskoprávneho konania, je jedným z dôvodov neprípustnosti exekúcie. Keď povinný, ktorý je právnickou osobou, zanikne výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu z dôvodu jeho predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie, je zánik povinného a strata jeho právnej spôsobilosti prakticky dôsledkom jeho nemajetnosti a práve táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s jeho zánikom. (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 13/2012 zo dňa 15. 08. 2012, sp. zn. 3M Cdo 10/2011 zo dňa 24. 11. 2011).
Z uvedených dôvodov súd potom vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Podľa § 151 ods. 1 vety prvej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP") o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Súdny exekútor si podaním doručeným súdu dňa 14. 11. 2012 uplatnil od oprávneného trovy exekúcie spolu vo výške 468,50 Eur, pozostávajúce z odmeny vo výške 89,64 Eur (za 4 začaté hodiny 4 x 6,64 Eur a za 21 úkonov x 3,32 Eur), náhrady hotových výdavkov vo výške 300,62 Eur a DPH 20 % z odmeny a náhrady hotových výdavkov, t.j. 78,05 Eur.
Podľa § 196 Exekučného poriadku /v znení účinnom až do 31. 08. 2005/ za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Exekučný poriadok bol od svojho prijatia viackrát novelizovaný. V jedenástej časti v prechodných a záverečných ustanoveniach zakotvuje, podľa ktorého zákona sa má postupovať v súvislosti s účinnosťou jednotlivých noviel zákona. Tieto prechodné ustanovenia s výnimkou ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku rešpektujú zásadu platnú v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí už podľa novej právnej úpravy. Znamená to, že ak aj exekúcia začala pred účinnosťou novely Exekučného poriadku, v exekučnom konaní sa už postupuje podľa novelizovaného právneho predpisu, pokiaľ prechodné ustanovenia neustanovujú niečo iné. Práve ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku je výnimkou z tejto zásady, pretože výslovne vylučuje použitie novelizovaného zákona účinného od 1. februára 2002 na konanie začaté pred 1. februárom 2002. Ak sa teda táto predmetná exekúcia začala pred 1. februárom 2002, posudzuje sa a dokončí sa podľa predpisov platných do 1. februára 2002.
Z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie má povinnosť exekútorovi uhradiť povinný a len vo výnimočných prípadoch (§ 203 Exekučného poriadku) bude mať túto povinnosť oprávnený. Keďže v priebehu exekúcie bol zistený zánik povinného bez právneho nástupcu, súdny exekútor žiadal, aby bol na úhradu trov zaviazaný oprávnený. Vyššie citované ustanovenie § 203 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ uvádza, že súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Súd má za to, že v danom prípade oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia ani pri náležitej opatrnosti. Za podmienky pridŕžania sa zákonného ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 má súd za to, že samotná skutočnosť, že na strane povinného došlo k zániku spôsobilosti byť účastníkom konania a nemožno mu preto uložiť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, nakoľko túto skutočnosť nie je možné subsumovať pod ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, ktoré vymedzuje podmienky, za ktorých možno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému.
Nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má svoj základ v ustanoveniach procesného práva, preto o zavinení oprávneného možno uvažovať len z tohto hľadiska, podľa procesného výsledku konania. V danej veci súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 25. 04. 2000 a povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania dňom 11. 09. 2009, kedy bol vymazaný z obchodného registra. Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o výmaze povinného, oprávnený ani pri náležitej opatrnosti zánik povinného ako dôvod na zastavenie exekúcie nemohol predvídať. Nakoľko exekučné konanie začalo pred 1. februárom 2002 a je nutné postupovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. januára 2002, súd má za to, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.
Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením vo výkone funkcie /III ÚS 351/2007-11/. Súdny exekútor je osoba podľa Exekučného poriadku splnomocnená na realizovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, t.j. na exekučnú činnosť. Prenesenie uvedených kompetencií na súdnych exekútorov je zvýraznené ich inštitucionálnou nezávislosťou, teda nezávislosťou od účastníkov v tom zmysle, že svoje rozhodnutia vynáša slobodne a samostatne. Z tohto dôvodu riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu je v danom prípade vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (viď uznesenie KS BB č.k. 12CoE 302/2010-40). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, pričom v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok /IV ÚS 236/08-12/.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Pri rozhodovaní súd aplikoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 659/2007 Z.z., podľa ktorého peňažné sumy v slovenskej mene, ktoré sú uvedené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, v rozhodnutiach, opatreniach, osvedčeniach a iných právnych, administratívnych alebo organizačných aktoch súdov, iných štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, rozhodcovských súdov alebo iných orgánov verejnej moci, v zmluvách a dohodách, ako aj v registroch, evidenciách a iných záznamoch, na účtoch, v ďalších právnych aktoch, návrhoch, oznámeniach a iných právnych úkonoch, v ostatných právnych dokumentoch alebo v iných právnych prostriedkoch vyhotovených v akejkoľvek forme alebo podobe, sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro; to sa nevzťahuje na ustanovenia právnych predpisov o nominálnej hodnote slovenských bankoviek alebo slovenských mincí, na ustanovenia právnych predpisov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré upravujú zmenu peňažných súm zo slovenskej meny na eurá, ani na ustanovenia právnych predpisov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré nie sú aplikovateľné po prechode na euro.
Z ustanovenia § 169 ods. 1 vety druhej OSP vyplýva, že ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§ 171 ods. 3 OSP), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.
Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že účelom novelizácie tohto zákonného ustanovenia bolo docieliť čo najskoršie rozhodnutie vo veci samej a tým dosiahnuť oveľa rýchlejšiu ochranu porušených subjektívnych práv. Keďže v danom prípade bola exekúcia zastavená (proces konania už neprebieha), niet žiadneho dôvodu preto, aby nebola vykonateľnosť rozhodnutia viazaná až na jeho právoplatnosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší súd, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.