Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-21-2013.pdf
PDF · 144.62 KB
Case nature
Subarea
3CoE/21/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom J. XX, XXX XX L. X a spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. č. XXX, XXX XX L., štátna občianka Slovenskej republiky, pre vymoženie pohľadávky 836,49 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktorá exekúcia je vykonávaná súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu B. XX, XXX XX L., pôvodne vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Mariánom Kráľom, so sídlom Exekútorského úradu K. XX, XXX XX G. F., pod sp.zn. EX 147/2006, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8Er/265/2006-62 zo dňa 25.04.2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 08.06.2012 z a m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 26.07.2012 z a m i e t a .
Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8Er/265/2006-62 zo dňa 25.04.2012 p o t v r d z u j e .
Povinnému a súdnym exekútorom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd: I. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú. II. Exekúciu zastavil. III. Oprávnenému uložil zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi trovy exekúcie 165,50 Eur, výška ktorých bola určená v uznesení Okresného súdu Liptovský Mikuláš 8Er/265/2006-27 zo dňa 21.01.2011, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. IV. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení okresný súd uviedol, exekučným titulom v predmetnej veci je notárska zápisnica č. N 7059/2005 NZ 68174/2005 zo dňa 25.12.2005. Notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas s vykonateľnosťou, urobené v mene povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom. Advokát pred notárom konal na základe splnomocnenia, ktoré mu udelil povinný v zmluve o úvere č. 5700169 (správne malo byť č. 5700144) zo dňa 11.06.2005. Okresný súd uviedol, že jedným zo spôsobilých exekučných titulov je podľa § 41 Exekučného poriadku aj notárska zápisnica, ktorá obsahuje právny záväzok, a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Notárska zápisnica má charakter verejnej listiny, preto sa pri posudzovaní notárskej zápisnice uplatňuje prezumpcia správnosti, a to až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice
pre spôsobilosť byť exekučným titulom je súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Až tento slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu prípadne iného orgánu. Okresný súd konštatoval, že v danom prípade bola zmluvná voľnosť povinného pri voľbe splnomocneného zástupcu zjavne obmedzená. Zástupcu povinného prakticky určil oprávnený, keď v predtlačenej forme zmluvy o úvere uviedol ako jediného zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra. Povinný tak nemohol slobodne uzatvoriť dohodu o plnomocenstve s osobou ňou zvolenou, ale musel sa podriadiť vôli oprávneného. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, a teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Na základe uvedeného má okresný súd za to, že dohoda o plnomocenstve nebola platne uzatvorená. Nakoľko z neplatne uzatvorenej dohody o plnomocenstve nevyplynuli žiadne právne účinky právneho úkonu v mene povinného, ani notárska zápisnica, v ktorej s jej vykonateľnosťou súhlasil zástupca, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Ďalším dôvodom neplatnosti dohody o plnomocenstve je skutočnosť, že oprávnenie na zastupovanie bolo príliš všeobecne a široko vymedzené. Zástupca povinného navyše sám určil lehotu na plnenie, pričom z plnej moci výslovne nevyplýva takéto oprávnenie. Týmto konaním prakticky povinného bez jeho vedomia zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemal povinný vedomosť. O trovách exekúcie rozhodol okresný súd podľa ust. § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Oprávnený, ako dodávateľ a prakticky jediný tvorca podmienok uzatvorenia zmluvy o úvere a spísania notárskej zápisnice, nepostupoval s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho je predmetná exekúcia neprípustná. Súd mu preto uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi trovy exekúcie. Novo poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému žiadne trovy exekúcie nemohli vzniknúť, preto mu ich náhradu súd nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil v podstate tým, že okresný súd:
- rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
- svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
ktoré odvolacie námietky bližšie konkretizoval vo svojom rozsiahlom odvolaní nasledovne:
Exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, že by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkami absolútnej nerozpornosti (ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak notár neodmietne vykonať úkon (ak v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu zverenej činnosti v mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje ust. § 38
ods. 2 Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemohol nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku), ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica (ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Konkrétne to teda znamená, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia
- určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. l písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade s ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo
vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.
Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V ďalšom poukazujúc na všeobecný zákaz diskriminácie obsiahnutý v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. l Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. l Protokolu č. l k Dohovoru). Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s č1. 46 ods.1 Ústavy SR a článkom čl. 6 ods. l Dohovoru. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02 z 27.11.2002). Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. l písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Princíp rovnosti zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „Súd") za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane. Porušením princípu rovnosti zbraní bol žalobca (oprávnený) uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Ustanovenie článku čl. 6 ods. l Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva a záväzky občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve. Ustanovenie článku čl. 6 ods. l Dohovoru je však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že v danom prípade je článok č. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným súdom, pretože výsledok tohto konania podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené v článku čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú, a ktoré po nich nasledujú. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca (oprávnený) ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Okresný súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné alebo, že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami jeho samotného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby v nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonáva a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ak by sme aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom.
Povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že je ňou založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Neprijateľnou podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. § 31 Občianskeho zákonníka jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného. Ak súd posúdil platnosť plnomocenstva podľa ust. § 53 Občianskeho zákonníka a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie veci. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Z prejavu vôle povinného je zjavný úmysel povinného, jeho vôľa a nemožno mať pochybnosti o obsahu jeho vôle. Ak by sme aj akceptovali pripomienku súdu, že plnomocenstvo je všeobecné, táto vlastnosť plnomocenstva mu nemôže byť na škodu a za žiadnych okolností nemôže spôsobiť jeho neplatnosť. Z udeleného plnomocenstva je zrejmé pri akom právnom úkone má zástupca povinného zastúpiť, a je tak zrejmý aj rozsah udeleného plnomocenstva. Pri náležitom posúdení, nie je možné, dospieť k záveru o neurčitosti udeleného plnomocenstva. Exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Ako vyplýva z argumentácie súdu, súd pojem „dlh“ vykladá ako nesplatený záväzok po splatnosti. Pojem dlh však je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Tieto dva pojmy neodlišuje stav vzhľadom k splatnosti. Právny poriadok tieto pojmy často zamieňa. Niet tak pochýb, že pojem záväzok a pojem dlh sú synonymami a majú rovnaký obsah. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Súd ďalej dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy
povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. V tejto otázke súd založil svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení, pričom nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného, a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. V neposlednom rade súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nie len povinným, ale aj oprávneným. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Ani z logického hľadiska nie je dôvod na to, aby podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku bola účasť veriteľa. Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Zároveň upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje oprávnený rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného, z ktorého dôvodu žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 09.08.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 26.07.2012 označené ako: „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, ktorým sa oprávnený domáhal toho, aby odvolací exekučný súd konanie postupom podľa § 109 O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, v nasledujúcom znení:
„1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
V súvislosti s týmto návrhom na prerušenie konania oprávnený zároveň uviedol, že poukazuje na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd, konkrétne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 120/2012 zo dňa 14.03.2012, v súvislosti s čím zároveň poukázal na ustanovenie § 135 O.s.p. V ďalšom odvolateľ v podstate opätovne v širších súvislostiach uviedol to, čo v podanom odvolaní.
Dňa 25.06.2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie ustanoveného opatrovníka povinného, v ktorom uviedol, že podané odvolanie oprávneného považuje za nedôvodné a neopodstatnené.
Krajský súd na úvod konštatuje, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného absolútne nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.
Je potrebné uviesť, že v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie okresného súdu vydala vyššia súdna úradníčka. V súvislosti s predložením veci Krajskému súdu v Žiline samosudkyňa okresného súdu uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p. Stotožňuje sa s dôvodmi napadnutého uznesenia vydaného vyššou súdnou úradníčkou. V konaní bolo preukázané, že v notárskej zápisnici absentuje spôsobilý súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Pokiaľ oprávnený namietal, že notárska zápisnica už bola predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, má sudkyňa za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou na následné čiastočné, resp. úplné zastavenie exekúcie. Pokiaľ oprávnený navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť, sudkyňa má za to, že vzhľadom na štádium konania nemôže o návrhu na prerušenie konania rozhodnúť.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu krajský súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom na argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní krajský súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú judikatúru dodáva:
K výroku o zastavení exekúcie:
Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,
- návrhu na vykonanie exekúcie,
tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť.
Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“, ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom (spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.
Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Pri týchto notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť posudzuje rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach. Exekučný súd preverí materiálnu aj formálnu stránku vykonateľnosti. Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom, pričom nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorej záväzok vznikol) a predmet plnenia, pričom notárska zápisnica má zároveň obsahovať i právny záväzok povinného. Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda zavŕši vznik exekučného titulu, ktorým je inak len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, a ktorý je vzhľadom na svoj cieľový účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.
Po zistení, že pri spisovaní notárskej zápisnice nebol prítomný povinný a prehlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas s vykonateľnosťou tejto zápisnice urobil niekto iný, bol okresný súd povinný skúmať platnosť tohto právneho úkonu. Na základe platnej právnej úpravy (§ 22, § 23, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) aj krajský súd dospel k záveru o neexistencii všetkých podstatných náležitosti právneho úkonu (dohody o plnomocenstve - splnomocnení, ktoré povinný udelil Mgr. Tomášovi Kušnírovi) determinujúcich jeho platnosť, v dôsledku čoho je nutné tento právny úkon považovať za absolútne neplatný. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo, t.j. aj bez námietky. Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a existujúci rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu. Krajskému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného aj vo väčšine exekučných konaní, v dôsledku čoho sa uvedená „dohoda o plnomocenstve“ prieči dobrým mravom, pretože je ťažko predstaviteľné, aby menovaný advokát nestranne zastupoval v tomto exekučnom konaní povinného. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola vyhotovená formou predtlače, rovnako tak ako v nej zakomponované plnomocenstvo, možno bezpochyby konštatovať, že povinný nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne len jeho záujmy. Každá z týchto skutočností by sama osebe mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ nemožno predmetné plnomocenstvo považovať za platné, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených na jeho základe „splnomocneným zástupcom“ vyplynúť pre splnomocniteľa žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Inak povedané, ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na jej zastavenie.
K námietke oprávneného, že okresný súd skúmal predmetnú notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, krajský súd poznamenáva, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.
Vzhľadom na uvedené krajský súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej právomoci formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia relevantného exekučného titulu. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie.
Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré krajský súd považuje v samotnej jeho podstate za nedôvodné.
K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej okresnému súdu, že napadnutým rozhodnutím exekučný súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj názor, krajský súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie, takže v konaní nebol vypočutý ani povinný, ani súdny exekútor, ktorý je účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Krajský súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie nie je ani výsledkom „novodobej“ rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne tunajší krajský súd rozhoduje v obdobných prípadoch notárskych zápisníc predkladaných oprávneným už niekoľko rokov rovnako, čo musí byť oprávnenému známe. Krajský súd dáva tiež do pozornosti odvolateľa, že záver o nespôsobilosti a nevykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, krajský súd zakladá na absolútnej neplatnosti plnomocenstva udeleného povinným, advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, t.j. na vyhodnotení plnomocenstva ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, a nie na posúdení plnomocenstva ako neprijateľnej (a tým aj absolútne neplatnej) zmluvnej podmienky podľa noriem spotrebiteľského práva v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne vo svojom odvolaní namieta právny záver súdu prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné predstavy právnych záverov a názorov, ktoré mali vyplynúť zo zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom prezentovaný výklad, v zmysle ktorého má exekučný súd v exekučnom konaní v podstate len pasívnu úlohu je v rozpore už aj so samotným gramatickým výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí
ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania zo dňa 08.06.2012, pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, krajský súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný, resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.
K návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. krajský súd uvádza:
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor,
a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
V danom ani v obdobných prípadoch krajský súd nezakladá záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená (ne)platnosť jednostranného právneho úkonu
- plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5700144 uzatvorenej dňa 11.06.2005 medzi oprávneným a povinným.
Krajský súd teda nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania preto zamietol.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný povinný a súdni exekútori v časti konania o trovách exekúcie, preto bol oprávnený povinný nahradiť im trovy odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že povinnému ani súdnym exekútorom v súvislosti s týmto odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a súčasne ani nebol uskutočnený návrh na priznanie trov odvolacieho konania, krajský súd náhradu odvolacích trov nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.