Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sp/12/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: Y. H., X.É. XX.XX.XXXX, V. L. R. Č.. XX, L., D., Š.U. J.V. D., V. Č. N.É. Y. Ú. J. B. J. M., L. XX, XXX XX R., zastúpeného Centrom právnej pomoci, F. F., H. XX, XXX XX F., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície R., S. P. F. J., XXX XX J., o preskúmanie rozhodnutia Č.p. J.-P.-R.-XX-XXX/XXXX zo dňa 07.03.2013 o zaistení, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 07.03.2013 č. p. J.-P.-R.-XX-XXX/XXXX.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. J.-P.-R.-XX-XXX/XXXX zo dňa 07.03.2013 v zmysle o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 07.03.2013 v čase od 12:45 hod. na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a N. o readmisii osôb (ďalej len „readmisná dohoda“), nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia N. na územie Slovenskej republiky a zároveň podľa ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 07.08.2013.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 06.03.2013 v čase o 21:40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou H. K. R. medzi obcami J. a K. P. okres Sobrance, nemal pri sebe žiadne doklady totožnosti a preto bol predvedený na S. J. J. za účelom zistenia totožnosti. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia N. do Slovenskej republiky mimo hraničného priechodu. Svojim konaním porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článok 5 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa a .

Správny orgán skúmal skutočnosti, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že nemá finančné prostriedky, resp. len 165 euro, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle , pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správny orgán po rozhodnutí o zaistení účastníka konania nedisponuje inou zákonnou možnosťou ako navrhovateľa umiestniť v ÚPZC. Vychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení v ÚPZC, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie, kde často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, či iným právam a s nelegálnou migráciou sa spájajú aj ďalšie negatívne fenomény ako je kriminalita. Podľa oficiálnych štatistík Migračného úradu v roku 2012 bolo u štátnych príslušníkov D. začaté konanie o udelenie azylu v 62 prípadoch, z tohto počtu bolo 43 prvožiadateľov a v 19 boli opakované žiadosti. V siedmych prípadoch bola žiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, v štyroch prípadoch nebola poskytnutá doplnková ochrana a v 50 prípadoch bolo konanie zastavené, pretože opustili pobytový tábor pred ukončením konania. V roku 2013 vo všetkých piatich prípadoch bolo konanie zastavené z dôvodu svojvoľného opustenia pobytového tábora. Aj podľa výpovede navrhovateľa cieľovou krajinou bolo Francúzsko a o azyl požiadal až po začatí konania o zaistení.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal otázkou, či je zaistenie navrhovateľa nevyhnutné a či zodpovedá cieľom záverov Výkonného výboru UNHCR (Ex Com). Dospel k záveru, že zaistenie je nevyhnutné, nakoľko totožnosť účastníka je nejasná a nemožno ju náležite overiť z dôvodov absencie cestovných dokladov. Z uvedených dôvodov odporca predpokladal, že navrhovateľ predstavuje riziko pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť.

Na základe zhodnotenia dôkazov a výpovede navrhovateľa dospel správny orgán k záveru, že navrhovateľ sa pred neoprávneným prekročením štátnej hranice do Slovenskej republiky zdržiaval na N., čo je potvrdené aj spoločným šetrením narušenia štátnej hranice Štátnou pohraničnou službou N.. Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie N. podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a N. o readmisii osôb, mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jeho život nie je ohrozený ani z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal aj z toho, že N. ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov, a to Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10.12.1948, Európskeho Dohovoru zo 04.11.1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dohovoru o postavení utečencov z 28.07.1951, Protokolu o postavení utečencov z 31.01.1967, Medzinárodného dohovoru OSN o občianskych a politických právach z 19.12.1966 a medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely jeho vrátenia na N. v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov N. a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 07.03.2013 pri HZ XXX, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. J.-P.-R.-X-XXX/XXXX, v ktorej je jasne uvedené, že strany potvrdili nedovolené prekročenie štátnej hranice z N. do Slovenskej republiky a N. strana potvrdila, že navrhovateľa prijme na svoje územie, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľ uviedol, že z domovskej krajiny vycestoval v januári 2013 do G. a následne do H., odkiaľ po mesiaci ho známy odviezol autom do mesta M. na N. a odtiaľ cez F. k štátnej hranici so Slovenskou republikou, ktorú prekročil na jemu neznámom mieste. Jeho cieľovou krajinou je Francúzsko, kde chce

žiť a pracovať, ale na území SR by chcel požiadať o azyl z politických dôvodov. Na základe toho mal správny orgán za to, že zaistenie účastníka konania je účelné a odôvodnené.

Odporca k tomu uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice podľa o správnom konaní prejavil vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ale S. J. J. podľa o azyle nie je príslušné na prijatie takéhoto vyhlásenia a navrhovateľ bol poučený, že príslušným orgánom je ÚPZC Sečovce. Odporca poukázal na znenie zákona o azyle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. , v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. , v zmysle ktorého podanie vyhlásenia o azyle bude bez meškania postúpené príslušnému správnemu orgánu, t. z. ÚPZC Sečovce. Odporca vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ako aj článkom 18 Charty základných práv, ako aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. V súvislosti s článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 správny orgán konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátne hranice z územia N. do Slovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že na území N. by boli jeho život alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup, pričom N. možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu. Odporca poukázal tiež na dokument Výboru pre ľudské práva, v zmysle ktorého napríklad pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce môžu zaistenie osoby na určitú dobu ospravedlniť. Samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože zaistenie cudzinca, žiadajúceho o azyl, nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach (Větrovský, J. Princíp proporcionality a jeho aplikace na případy zajíštení cizincú Výborem pro lidská práva a evropským soudem pro lidská práva, Jílek, D., Pořízek, P.: Společný Evropský azylový systém: Zásahy do osobní svobody).

Napokon odporca vo svojom rozhodnutí s poukazom na ustanovenie konštatoval, že lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom ak účastník konania požiada o azyl pred príslušným orgánom, môže byť zaistený najviac na dobu 6 mesiacov a túto lehotu následne nemožno ďalej predĺžiť. Správny orgán sa pritom riadil informáciami o dĺžke azylového konania od ÚPZC Sečovce, v zmysle ktorých azylové konanie u štátnych príslušníkov D. spravidla trvá päť mesiacov a počas tejto doby bude správny orgán postupovať v súlade s .

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenca - M. J. J., F. F.Š., domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Neuplatnil si právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnenec navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Rozhodnutie odporcu považoval za nesprávne, pretože zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu a odporca vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, článkom 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článkom 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a článkom 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (tzv. Návratová smernica). Splnomocnenec navrhovateľa v súvislosti s tým poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR , Nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010 a namietal, že odporca sa nezaoberal účelnosťou a efektívnosťou zaistenia navrhovateľa vzhľadom k nemožnosti výkonu readmisie navrhovateľa z dôvodu právnych prekážok, ktoré nastali už v priebehu konania o zaistení, keď navrhovateľ prejavil vôľu o poskytnutie medzinárodnej ochrany a preto z právneho hľadiska nie je prípustné realizovanie jeho návratu na územie N. a jeho zaistenie je preto neúčelné a neefektívne.

Ďalej splnomocnenec navrhovateľa poukázal na Závery Výkonného výboru EX COM UNHCR zo septembra 2012, na ktoré sa odvoláva odporca v napadnutom rozhodnutí a ktorý sa zaoberal možnosťami využitia alternatívneho opatrenia v zmysle , no v

jeho rozhodnutí absentuje právna úvaha ohľadom alternatívy zaistenia v podobe špecializovaného ubytovacieho zariadenia Migračného úradu pre žiadateľov o azyl.

V ďalšom splnomocnenec navrhovateľa namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona o azyle. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie SR v priebehu konania o zaistení (pred zaistením) a odporca mal postupovať v zmysle zákona o azyle tak, že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar, zriadený pri azylovom zariadení a vydať mu doklad na prepravu, respektíve z dôvodov uvedených v zákone o azyle ho dopraviť na príslušný policajný útvar. Nepríslušný policajný útvar nemá v zmysle zákona o azyle povinnosť zaistiť cudzinca, ktorý podal vyhlásenie na nepríslušnom útvare. Odporca neuviedol právnu úvahu v napadnutom rozhodnutí o tom, prečo nezvolil zákonnú možnosť poučiť navrhovateľa o útvare príslušnom na prijatie jeho vyhlásenia, ale naopak pristúpil k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Odporca v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal ani s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovujú inak a nevysporiadal sa s článkom 7 Smernice Rady 2003/9/ES, v ktorom sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl. Nelegálnym prekročením štátnej hranice navrhovateľ realizoval svoje základné právo vyhľadávať azyl. Na dôvažok odporca nemôže vopred prejudikovať dĺžku konania o azyle navrhovateľa, navyše s prihliadnutím na tú skutočnosť, že rozhodnutia v azylovom konaní môžu mať pre účely readmisie rôzne právne účinky (napríklad odkladný účinok) a preto obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa sa považuje za neprimerané a neúčelné. Napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavku jeho náležitého odôvodnenia a je v rozpore s právnymi predpismi vnútroštátneho, ako aj medzinárodného práva. Splnomocnenec navrhovateľa v tomto smere poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku tohto súdu sp. zn. zo dňa 26.07.2012 v súvislosti s § 20 Správneho poriadku.

V opravnom prostriedku splnomocnenec navrhovateľa vytýkal odporcovi porušenie povinností individuálneho posudzovania konkrétnych okolností daného prípadu správnym orgánom, ktorý vo svojom rozhodnutí vychádzal zo štatistických údajov, ktoré nie sú zákonným, ani prípustným dôkazným prostriedkom, bez uvedenia konkrétneho zdroja, s neprípustným poukazovaním na všeobecné negatívne fenomény spojené s nelegálnou migráciou.

Napokon v opravnom prostriedku splnomocnenec navrhovateľa namietal, že podľa článku 8 ods. 6 dohody medzi ES a N. o readmisii osôb po schválení readmisie sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s článkom 9 ods. 1 Dohody, čomu nezodpovedá výrok rozhodnutia o lehote zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“, do 07.08.2013. Tiež podľa článku 15 ods. 1 druhá veta tzv. „Návratovej smernice“ sa zaistenie vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykoná sa s náležitou starostlivosťou. Podľa názoru odvolateľa odporca dostatočne neodôvodnil ani reálnosť vrátenia navrhovateľa na územie N., ani dĺžku stanovenej doby zaistenia, k čomu nepostačuje konštatovanie možnosti ukončenia azylového konania v lehote 5 mesiacov a zariadenie pre cudzincov, ktoré nemá zverenú právomoc rozhodovať o žiadostiach o udelenie azylu, nie je spôsobilé poskytovať relevantné informácie o dĺžke azylového konania pre účely konania o zaistení cudzinca. Odporca nemôže vopred prejudikovať ani generalizovať dĺžku konania o azyle, ktoré ovplyvňujú rôzne faktory a z toho dôvodu označil pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 25.03.2013. K námietke ohľadom ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku odporca uviedol, že pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa je efektívne a účelné, nakoľko navrhovateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že chce vycestovať do Francúzska, kde chce žiť a pracovať, pričom k samotnému prejavu vôle o udelenie azylu na území SR došlo až po tom, čo bol účastník konania poučený o tom, že bolo voči nemu začaté konanie o zaistení a následnom umiestnení do ÚPZC Sečovce. V zápisnici navrhovateľ uviedol, že je v D. politicky prenasledovaný, no na N. mu nehrozí nič. Bol zaistený za účelom vrátenia v zmysle readmisnej dohody na územie N. a nie do D., po potvrdení neoprávneného prekročenia štátnej hranice z N. do SR podľa zápisnice z hraničnej schôdzky.

K námietke ohľadom článku 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov odporca uviedol vo svojom vyjadrení, že navrhovateľ nebol trestne a ani inak stíhaný, bezodkladne sa neprihlásil a nepreukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, pričom tvrdil, že chce žiť a pracovať vo Francúzsku. Jeho zaistenie na účel vrátenia v zmysle readmisnej dohody v ÚPZC Sečovce nie je trestným stíhaním. K námietke, týkajúcej sa článku 15 „Návratovej smernice“ odporca uviedol, že nezaistením navrhovateľa by vzniklo riziko jeho úteku, nakoľko jasne uviedol, že chce vycestovať do Francúzska, kde chce pracovať a žiť.

Odporca vo svojom stanovisku k odvolacej námietke ohľadom nesprávneho posúdenia ustanovenia zákona o azyle uviedol, že príslušným útvarom na prijatie vyhlásenia cudzinca o udelenie azylu je ÚPZC Sečovce, o čom bol navrhovateľ poučený pri spisovaní zápisnice. neumožňuje zaisteného účastníka konania umiestniť na iný útvar PZ, ako do ÚPZC, kam bolo podanie bezodkladne po jeho spísaní zaslané v zmysle Správneho poriadku a ak by bol nepríslušný, i tento útvar by mal postupovať v zmysle tohto ustanovenia.

K odvolacej námietke, že štatistika nie je zákonný ani dôkazný prostriedok, odporca vo svojom vyjadrení poukázal na § 32 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého podkladom pre rozhodnutia sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Je v kompetencii správneho orgánu určiť rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie, pričom štatistiku Migračného úradu považuje za skutočnosť známu správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Predmetnú štatistiku bral správny orgán ako podporný dôkaz, ktorý poukazuje na účelovosť prehlásení o azyl štátnymi príslušníkmi D..

Napokon k právnemu názoru zástupcu navrhovateľa ohľadom požiadavky odovzdať v zmysle readmisnej dohody navrhovateľa bezodkladne, odporca poukázal na znenie článku 8 ods. 1 readmisnej dohody, v zmysle ktorého žiadosť o readmisiu sa musí predložiť príslušnému orgánu požiadaného štátu najneskôr do jedného roka, ako aj na znenie článku 5 ods. 1 readmisnej dohody o skrátenom konaní, v ktorom žiadajúci štát môže predložiť žiadosť o readmisiu do dvoch dní po zadržaní tejto osoby, čo sa nestalo kvôli tomu, že účastník konania prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 27.03.2013, sa zúčastnila zástupkyňa navrhovateľa - poverená zamestnankyňa M. J. J., ako aj splnomocnený zástupca odporcu.

Poverená zástupkyňa navrhovateľa sa v plnom rozsahu pridržala písomných dôvodov opravného prostriedku, a to aj po preštudovaní vyjadrenia odporcu na pojednávaní. Namietala predovšetkým skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o azyl v priebehu konania a považovala za irelevantné, že tomu malo byť až po poučení o začatí konania o zaistení. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, trovy konania nežiadala.

Poverený zástupca odporcu na pojednávaní k námietkam zástupkyne navrhovateľa, že považuje za irelevantné, že navrhovateľ požiadal o azyl až po poučení o začatí konania o zaistení uviedol, že prvá zápisnica bola spísaná v zmysle § 17 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, v ktorej sa navrhovateľ nevyjadril, že by chcel požiadať o azyl, ale povedal, že chce ísť do Francúzska. Navrhovateľ bol pritom v izbe, v ktorej sú vyvesené aj letáky UNHCR a mimovládnych organizácií, ktoré informujú o možnosti požiadať o azyl. Následne potom pristúpili v správnom konaní k výsluchu podľa § 22 zákona o správnom konaní, v zmysle ktorého bol poučený o začatí konania o zaistení do ÚPZC Sečovce pretlmočením tlmočníkom z jazyka gruzínskeho. Navrhovateľ popisoval cestu z D. a až keď sa dozvedel, že bude zaistený, žiadal o azyl. Zástupca odporcu zdôraznil, že správne konanie bolo začaté a až po začatom konaní bolo rozhodnuté o zaistení, pričom navrhovateľ stále hovoril o tom, že chce ísť do Francúzska.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení a nasl. a po dokazovaní výsluchom poverených zástupcov navrhovateľa a

odporcu, oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, ktoré preskúmaval krajský súd podľa dispozičnej zásady.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle a .

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 07.03.2013 Č. p. J.-P.-R.-XX-XXX/XXXX, ktorým odporca podľa zaistil navrhovateľa dňom 07.03.2013 v čase od 12:45 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 07.08.2013.

Podľa ustanovenia policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia ). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. ( )

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. ( )

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle a , sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Z ustanovenia vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. o správnom konaní (Správny poriadok).

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s , sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky. Za nedôvodnú považuje krajský súd odvolaciu námietku o umiestnení navrhovateľa do špecializovaného zariadenia pre žiadateľov o azyl v súvislosti so Závermi Výkonného výboru EX COM UNHCR, v spojitosti s ďalej uvedenými skutočnosťami a ich právnym posúdením. Krajský súd preto považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom, v rozpore s medzinárodnými dohovormi, citovanými v odôvodnení opravného prostriedku.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 a s prihliadnutím na toto ustanovenie vyhodnotil zaistenie navrhovateľa ako účelné a efektívne. Vo

svojom rozhodnutí odporca poukázal na to, že navrhovateľ po preukázane neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia N. do Slovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by na území N. boli jeho život alebo sloboda ohrozené, v rozpore s týmto ustanovením sa bez meškania neprihlásil na úradoch (bol zadržaný hliadkou OHK PZ J.) a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Uvedenými dôvodmi odporca argumentoval aj vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 25.03.2013. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal efektívnosťou a účelnosťou zaistenia. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol z odbornej literatúry, že samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre p o č i a t o č n é zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože zaistenie cudzinca, žiadajúceho o azyl, nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach.

V súvislosti s posudzovaním prejavenej vôle navrhovateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany, krajský súd prihliadol na dôvody odporcu, uvedené v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona o azyle. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní prejavil vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, no S. J. J. nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušné na prijatie takéhoto vyhlásenia a preto bol navrhovateľ poučený o skutočnosti, že na prijatie jeho vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce.

Z administratívneho spisu odporcu krajský súd mal za preukázané, že navrhovateľ bol dňa 07.03.2013 vypočutý do zápisnice o podaní vysvetlenia podľa o Policajnom zbore, so začiatkom jeho vypočutia prostredníctvom tlmočníka o 10:25 hod. a ukončením o 10:40 hod.. Jeho výsluch pokračoval zápisnicou o vyjadrení účastníka konania podľa zákona o správnom konaní o 12:00 hod., kedy navrhovateľ potvrdil, že na území SR sa zdržiava neoprávnene a jeho cieľom bolo Francúzsko, kde si chcel nájsť prácu. Až na otázku správneho orgánu, či by chcel požiadať o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany na území SR, navrhovateľ uviedol, že chcel by požiadať o udelenie azylu z dôvodu politického prenasledovania a následne konkretizoval, že v D. bol politicky prenasledovaný a vyhrážali sa mu zavretím, prípadne zabitím, no na území N. mu nič nehrozí. Odporcom bol navrhovateľ poučený o tom, že OHK PZ J. n nie je príslušné na prijatie vyhlásenia o azyle a bol poučený, že príslušným útvarom je ÚPZC Sečovce, kde bude jeho podanie bezodkladne postúpené.

Najvyšší súd k tomu v rozsudku sp. zn. zo dňa 26.07.2012 uviedol, že „podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade), podanou pred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle“. Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval v súlade s § 3 ods. 8 zákona o azyle a § 20 Správneho poriadku a preto nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky v tomto smere.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. , citované v rozhodnutí odporcu, sa vzťahuje na prípady posudzované v zmysle , následne so zohľadnením znenia ustanovenia zákona o azyle. V zmysle ustanovenia podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, Z formulácie „prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny“ je zrejmé, že k podaniu takejto žiadosti o udelenie azylu, dôjde až po rozhodnutí o zaistení. V súvislosti

s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.07.2012, krajský súd poukazuje na už uvedené skutočnosti svedčiace o tom, že navrhovateľ po oznámení rozhodnutia o zaistení, bol odporcom poučený v súlade s § 3 ods. 8 zákona o azyle a v krátkej dobe premiestnený do príslušného útvaru ÚPZC Sečovce. V čase rozhodovania odporcu o zaistení navrhovateľa teda nebolo známe, či následne navrhovateľ v príslušnom útvare požiadal o azyl alebo nie. I pre krajský súd je v tomto smere rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Za nedôvodnú považoval krajský súd tiež odvolaciu námietku ohľadom neodôvodnenia dĺžky stanovenej doby zaistenia, respektíve neprípustným odôvodnením tejto doby štatistickými údajmi.

Odporca vo svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia v spojitosti s ustanovením , ktorý bol daný účelom vrátenia navrhovateľa v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a N. o readmisii osôb, nakoľko navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia N. na územie Slovenskej republiky. Totožnosť navrhovateľa nebolo možné náležite overiť z dôvodov absencie cestovných dokladov. Krajský súd pritom zdôrazňuje, že v posudzovanom prípade sú príslušné orgány Slovenskej republiky viazané práve citovanou Dohodou medzi Európskym spoločenstvom a N. o readmisii osôb a neprináleží v danom počiatočnom štádiu konania správnemu orgánu sa zaoberať podrobnosťami realizácie tohto Dohovoru. Pokiaľ odporca účel zaistenia, okrem už uvedených skutočností, podložil i štatistickým ukazovateľom, poskytnutým Migračným úradom, takýto postup nemožno označiť za neprípustný, či dokonca nezákonný, ako to namietal navrhovateľ v opravnom prostriedku. Dôvodná je preto námietka odporcu aj v jeho stanovisku k opravnému prostriedku zo dňa 25.03.2013 argumentáciou Správneho poriadku.

Odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil tým, že v rozhodnutí o zaistení určil primeranú lehotu na zaistenie, a to 5 mesiacov, pretože podľa údaju od ÚPZC Sečovce azylové konanie u štátnych príslušníkov D. spravidla trvá túto dobu. Aj v tomto smere preto považuje krajský súd za nedôvodnú odvolaciu námietku, že tieto údaje poskytlo ÚPZC Sečovce vzhľadom na už citované ustanovenie § 32 ods. 2 Správneho poriadku. Napokon k odvolacej námietke ohľadom požiadavky odovzdať navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody bezodkladne, krajský súd poukazuje na vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku zo dňa 25.03.2013 a krajský súd k tomu dodáva, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa odporca nemôže zaoberať lehotami uvedenými v Dohode medzi ES a N. o readmisii osôb. Krajský súd poukazuje na dôvody rozhodnutia odporcu, v zmysle ktorých samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takejto osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca, žiadajúceho o azyl, nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach. Ako to uviedol odporca vo svojom vyjadrení, skrátené konanie neprebehlo práve kvôli tomu, že navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR. Krajský súd však zdôrazňuje, že preskúmava rozhodnutie odporcu k času vydania napadnutého rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 07.03.2013 Č. p. J.-P.-R.-XX- XXX/XXXX potvrdil v zmysle ako zákonné, nakoľko sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí a námietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa nevyhovel.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením . Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, trovy konania si ani neuplatnili a nemajú preto právo na náhradu trov konania, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.