Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-26-2013.pdf
PDF · 90.64 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/26/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Klariská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 638, proti povinnému: C. J., nar. X.X.XXXX, XXX XX G. XX, štátna občianka SR, o vymoženie 950,71 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 8Er 713/2011-36 zo dňa 30.10.2012, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja Dembického o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. Ex 214/2011 MH.
Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal dňa 11.7.2011 na Exekútorskom úrade JUDr. Mgr. Andreja Dembického so sídlom v Košiciach návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej pre vymoženie pohľadávky vo výške 950,71 eur s prísl. priznanej právoplatným a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s. sp. zn. BB0210015 zo dňa 17.1.2011. Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t. j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal z vnútroštátnych právnym noriem, ako aj z noriem európskeho práva. Zmluvu o úvere, uzatvorenú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou dňa 8.6.2007, posúdil exekučný súd ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou vyššie uvedenej zmluvy boli aj obchodné podmienky pôvodného oprávneného, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Exekučný súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Uvedené závery potvrdzujú aj názory Krajského súdu v Prešove vyslovené v podobných prípadoch napr. v uzneseniach sp. zn. 3CoE/29/2010 zo dňa 5.5.2010 a sp. zn. 4CoE/42/2010 zo dňa 6.10.2010. Vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, dospel súd k záveru, že v danom prípade by uznanie a výkon vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku bolo v rozpore s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. Vyššie uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti exekučný súd podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Poukazuje na to, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v ustanovení bodu 9.2. všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria prílohu zmluvy o úvere uzavretej medzi povinným a Poštovou bankou a.s. Svoje tvrdenia oprel o ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka a nasl., ustanovenia Smernice 93/13/EHS a judikatúru Súdneho dvora (ES). Poukazuje na to, že ustanovenie § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka však nadobudlo účinnosť až dňa 1.1.2008. Aj napriek neúčinnosti ustanovenia § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v čase podpisu Zmluvy o úvere medzi povinným a Poštovou bankou a.s., dáva odvolaciemu súdu do pozornosti dôvodovú správu Národnej rady SR k predmetnému ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a uvádza, že podľa tejto dôvodovej správy je predmetná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Zároveň poukazuje aj na ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 3.11.2009, v zmysle ktorého boli banky a pobočky zahraničných bánk dokonca povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Vytýka exekučnému súdu nedostatok právomoci na preskúmanie exekučného titulu. Tvrdí, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Okresný súd Kežmarok tak nie je oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae a predstavuje tak prekážku veci rozhodnutej. Je toho názoru, že rozhodcovský súd postupoval v rozhodcovskom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a pri posudzovaní svojej právomoci vychádzal z právneho stavu účinného v čase, v ktorom sa povinný a Poštová banka a.s. dohodli na riešení vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní. Pri preskúmavaní žaloby a rozhodovaní vo veci samej rozhodcovský súd nezistil žiadny rozpor Zmluvy o úvere, obchodných podmienok a ani plnenia, na ktoré sa povinný zaviazal, s právnymi predpismi a ani s dobrými mravmi. Právoplatný a vykonateľný rozsudok vydaný rozhodcovským súdom je tak exekučným titulom spôsobilým na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie tak, ako to žiada v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného v konečnom dôsledku nie je opodstatnené. Prvostupňový súd rozhodol vecne správne, aj keď odvolací súd za opodstatnený považuje len jediný z dôvodov uvedených v preskúmavanom uznesení.
Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka, uvedená v zmluve o úvere zo dňa 8.6.2007 nebola platne uzavretá a aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.
Zmluva o úvere zo dňa 8.6.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.
Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve o úvere zo dňa 8.6.2007 sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 8.6.2007
V zmluve o úvere zo dňa 8.6.2007 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vplyv, platnosť a výklad, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.
Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 8.6.2007 účastníkmi tohto konania neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.
Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.
Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.
Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“
Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje
komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.
Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva národného.
Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 51, § 85 ods. 1, § 115 ods. 1 O.s.p.).
Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálna možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybnosti preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.
Poučovaciu povinnosť veriteľa navrhujúceho uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľovi možno vyvodiť z ustanovenia § 93b zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, upravujúceho podmienky uzavretia rozhodcovskej zmluvy.
Ani zo zmluvy o úvere zo dňa 8.6.2007, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k dispozícii nevyplýva, že povinná pred podpisom zmluvy bola oprávneným takto poučená. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa a už vôbec nejde o sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa.
Naviac odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 je toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta bydliska povinnej viac ako 400 km je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84 a 84 ods. 1 O.s.p.).
Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.