Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/66/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľky C. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K., A. XX/XX, v konaní práv. zast. AK Pekár, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Kukučínova 24, IČO: 47 233 940 proti odporcom 1/ B. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXXX, zastúpeného JUDr. Ivom Osvaldom, advokátom so sídlom vo Zvolene, Trhová 1, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 2153,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17. 12. 2012, č. k. - 61, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu vo výrokoch o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že konanie zastavuje, navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Iva Osvalda vo výške 237,41 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka sa návrhom doručeným na okresný súd dňa 29. 02. 2012 domáhala od odporcov zaplatenia sumy 2.153,20 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody na zdravý z dopravnej nehody.

Okresný súd rozhodol platobným rozkazom, voči ktorému podali v zákonnej lehote odporcovia odpor, pričom namietali, že návrh bol podaný predčasne, nakoľko ku dňu podania návrhu nebolo ukončené trestné konanie. Odporca v 2/ rade poukazoval na to, že nárok bol právoplatne priznaný v trestnom konaní Okresného súdu Banská Bystrica dňa 30. 07. 2012 pod sp. zn. , v ktorom bola navrhovateľke priznaná náhrada škody vo výške 3.843,- eur.

Následne dňa 11. 09. 2012 navrhovateľka zobrala návrh späť a podaním zo dňa 14. 09. 2012 doplnila dôvod späťvzatia a vyčíslila trovy konania.

Okresný súd podľa konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa ust. prvej vety, keď vychádzal z toho, že navrhovateľka zavinila, že konanie sa muselo zastaviť. Svoj záver odôvodnil tým, že návrh v tomto konaní bol podaný dňa 29. 02. 2012 a až v priebehu tohto konania bolo vydané rozhodnutie v trestnom konaní dňa 30. 07. 2012, ktoré v tento deň nadobudlo právoplatnosť a ktorým bola uložená povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľke náhradu škody, ktorá bola dňa 10. 08. 2012 odporcom 2/ uhradená a na tomto základe navrhovateľka zobrala návrh späť.

Z toho vyplýva, že navrhovateľka návrh podala v čase, keď prebiehalo v trestnom konaní prejednanie nároku z toho istého titulu, pričom v tej dobe ešte nebolo vydané v trestnom konaní rozhodnutie, v ktorom by súd odkázal navrhovateľku ako poškodenú na občianskoprávne konanie. Preto v tom čase existovala prekážka litispendencie. V prípade, ak by nedošlo ku späťvzatiu návrhu, musel by súd konanie vo veci zastaviť. Dôvodom pre späťvzatie nebolo to, že odporca plnil na základe návrhu v občianskom konaní, ale na základe rozhodnutia v trestnom konaní.

O návrhu navrhovateľky na náhradu trov konania rozhodol tak, že jej ich nepriznal.

Proti rozhodnutiu sa odvolala navrhovateľka. Výrok o náhrade trov žiadala zmeniť tak, že odporcovia budú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť jej vzniknuté trovy konania vo výške 395,86 eur, prípade aplikovať , a nepriznať náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

Namietala, že okresný súd pri rozhodovaní nesprávne určil ako dôvod zastavenia konania zavinenie navrhovateľky. Dôvodom zastavenia bolo konanie odporcov, keď odporca v 2/ rade uhradil uplatňovaný nárok až po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu.

To, že navrhovateľka uplatnila svoj nárok v civilnom konaní, nie je prekážkou litispendencie z dôvodu, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, sp. zn. platí, že „riadne uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní je v zmysle ust. začatím konania a tvorí prekážku začatého konania, ak bola žaloba v občianskom súdnom konaní podaná až potom, čo bol uplatnený návrh na náhradu škody v trestnom konaní.“

V tomto prípade si navrhovateľka uplatnila v trestnom konaní nárok na náhradu škody podaním zo dňa 20. 06. 2012, pričom návrh na podanie platobného rozkazu bol podaný dňa 29. 02. 2012, preto táto skutočnosť nie je prekážkou litispendencie.

Vo vzťahu k občianskoprávnej zodpovednosti je podľa nej irelevantné čakať na trestnoprávnu zodpovednosť, nakoľko v tom prípade by poškodený bol vystavený právnej neistote z dôvodu, že občianskoprávny nárok by si tento ako navrhovateľ mohol uplatňovať až po skončení trestného konania, v ktorom by sa občianskoprávny nárok na náhradu škody mohol odkázať na cielené konanie a hrozilo by premlčanie.

Taktiež povinnosť navrhovateľky zaplatiť náhradu trov konania by bola v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na ujmu na zdraví, ktorá bola odporcom v 1/ rade spôsobená.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca v 1/ rade. Rozhodnutie žiadal potvrdiť ako vecne správne a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 118,92 eur. Poukázal na to, že už v samotnom odpore proti platobnému rozkazu poukázal na to, že navrhovateľka si uplatnila náhradu škody tak, ako to uvádza v návrhu na vydanie platobného rozkazu - už pred podaním návrhu, a to v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Banskej Bystrici pod ČVS: ORP - 875/1 - OBK - BB - 2011.

Išlo o riadne uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní, čo je z hľadiska ust. začatím konania a tvorí prekážku začatého konania, ak žaloba v občianskom súdnom konaní bola podaná až potom, keď už bol urobený návrh na prisúdenie náhrady škody v trestnom konaní (R 22/1979, str. 192). Vzhľadom na to, že si navrhovateľka uplatnila škodu aj v trestnom konaní, ktoré bolo začaté v roku 2011, a návrh na vydanie platobného rozkazu podala 29. 02. 2012, vytvorila sa neodstrániteľná prekážka začatého konania, v dôsledku ktorej skutočnosti by súd v konečnom dôsledku musel konanie zastaviť. Ide o pochybenie navrhovateľky, keď zavinila, že sa konanie muselo zastaviť.

Odporca v 2/ rade sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. , a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa ust. .

Na základe odvolania navrhovateľky odvolací súd preskúmal ňou uvedený odvolací dôvod a dospel k záveru, že v podstatnej časti majúcej vplyv na rozhodnutie sú námietky dôvodné. Základnou spornou otázkou bola skutočnosť, či k zastaveniu konania došlo v dôsledku zavineného konania navrhovateľkou alebo nie, pričom daný problém je potrebné riešiť vo vzťahu k uplatneniu nároku tak v trestnom konaní, ako aj v civilnom konaní, vo vzťahu k prekážke litispendencie.

Z návrhu na začatie konania vyplýva, že návrh bol podaný na okresnom súde dňa 29. 02. 2012, ktorým sa navrhovateľka domáha voči odporcom zaplatenia 2.153,20 eur s príslušenstvom. Zistenie okresného súdu v tomto smere je správne. Prvostupňový súd však vyšiel zo záveru, že až po tomto došlo k vydaniu rozhodnutia v trestnom konaní dňa 30. 07. 2012, na základe čoho vyvodil záver, že návrh navrhovateľka podala v čase, keď prebiehalo v trestnom konaní prejednanie jej nároku o náhradu škody z toho istého titulu. Tento záver prvostupňového súdu nie je správny.

Odvolací súd totiž z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: ORP - 875/1 - OVK - BB - 2011 zistil, že navrhovateľka ako poškodená bola vypočutá dňa 21. 11. 2011, pričom uviedla „čo sa týka otázky výšky a náhrady škody, k tomuto sa ja vyjadrím najneskôr do skončenia vyšetrovania, dnes sa k tejto otázke neviem vyjadriť, v prípade, že sa do skončenia vyšetrovanie nevyjadrím k otázke výšky a náhrady škody v trestnom konaní, tak si škodu v trestnom konaní nebudem uplatňovať.“ (strana 57).

Z vyjadrenia navrhovateľky v prípravnom konaní je zrejmé, že náhradu škody si v tomto období neuplatnila.

Stalo sa tak až dňa 20. 06. 2012, keď zo záznamov o preštudovaní vyšetrovacieho spisu vyplýva, že za poškodených bol prítomný B.. P. O. a prítomná bola poškodená B. K., ako aj C. M., ktorá prehlásila, že sa pripája k trestnému stíhaniu a žiada náhradu škody v trestnom konaní v zmysle znaleckého posudku MUDr. Tatiany Hulejovej vo výške 3.845,- eur.

Je preto nepochybné, že k uplatneniu nároku navrhovateľkou došlo skôr v spornom civilnom konaní, ktorému nepredchádzalo uplatnenie nároku v priebehu trestného konania. Návrh navrhovateľka síce podala v čase, keď prebiehalo trestné konanie, ale jeho súčasťou nebolo prejednanie nároku o náhradu škody z toho istého titulu, pretože ho neuplatnila. V čase podania návrhu v občianskoprávnom konaní preto neexistovala prekážka litispendencie v zmysle ust. , podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.

Z judikačnej praxe nie je sporné, že v prípade škody spôsobenej trestným činom platí, že ak začalo adhézne konanie, táto skutočnosť bráni podaniu civilnej žaloby o náhradu škody spôsobenej týmto trestným činom, to znamená, že pre adhézne konanie a konanie o náhradu škody z toho istého skutku platí prekážka litispendencie.

Odvolací súd však zdôrazňuje, že v prípade, ak bol v adhéznom konaní uplatnený nárok na náhradu škody, o ktorú už prebieha skôr začaté občianske súdne konanie, nemožno občianske súdne konanie z tohto dôvodu zastaviť (Z IV. strana 714).

Preto odvolací súd poukazuje na to, že závery prvostupňového súdu v tomto smere nie sú správne a sú v rozpore s platnou judikatúrou.

Je nepochybné, že navrhovateľka najskôr uplatnila nárok v občianskom súdnom konaní a až v jeho priebehu si uplatnila nárok aj v trestnom konaní, pričom z tohto dôvodu nemohol súd toto konanie zastaviť. Ak teda nastala situácia, že v trestnom konaní bol priznaný nárok, na základe ktorého došlo k plneniu, ktoré bolo uplatňované aj v občianskom súdnom konaní, v takom prípade pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania je potrebné aplikovať ust. § 146 ods. 2 druhej vety, pretože odporca plnil navrhovateľke, teda uplatnený nárok navrhovateľkou bol podaný dôvodne.

Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude rozhodnúť o uplatnenom nároku na náhradu trov konania. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v predchádzajúcom konaní okresný súd nerozhodol o trovách konania vo vzťahu k odporcovi v druhom rade. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s výrokom o trovách konania, keď na jednej strane súd uložil navrhovateľke povinnosť nahradiť trovy odporcovi v 1/ rade a zároveň druhým výrokom rozhodol, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva, pretože výroky si navzájom odporujú. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého je povinnosťou súdu rozhodnúť o každom návrhu, teda aj o návrhu navrhovateľky na náhradu trov konania, pretože sa to absolútne prieči zmyslu inštitútu náhrady trov konania a ide o formalistický výklad, ktorý neakceptuje výklad systematický a gramatický. V ust. upravuje, že v zásade každý účastník si platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a taktiež trovy svojho zástupcu. Znamená to to, že priebežne počas celého konania si každý účastník hradí svoje trovy, vo vzťahu k tomu treba posudzovať ust. , ktoré na rozdiel od povinnosti platiť trovy konania upravené v , upravili náhradu trov konania, pričom podstata tejto povinnosti spočíva v tom, že súd zaviaže len jedného účastníka na náhradu trov konania druhému účastníkovi. Pri rozhodovaní sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu.

Pri rozhodovaní podľa miera úspechu je irelevantná a súd nemôže žiadnemu účastníkovi priznať náhradu trov konania okrem špeciálnych podmienok upravených v .

V zmysle ust. súd vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ sa o nej nerozhoduje samostatne. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť o povinnosti na náhradu trov konania.

V súvislosti s ust. to neznamená, že v prípade, ak účastník nepodá návrh na náhradu trov konania, že by rozhodnutie takýto výrok nemalo obsahovať, prípadne, že ak účastník podá návrh na náhradu trov konania, vždy musí byť o každom samostatnom nároku rozhodované.

Z hľadiska prípadnej aplikácie ust. vyplýva, že súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania môže priznať náhradu úspešnému účastníkovi, čo platí aj v súlade s ust. , keď za špecifických podmienok vzniká povinnosť tomu ktorému účastníkovi hradiť trovy konania.

Súd tak môže danú povinnosť uložiť len jednému z účastníkov, (samozrejme pokiaľ nejde o kumuláciu viacerých uplatnených nárokov v konaní), vo vylučuje pri aplikácii § 146 ods. 2 uplatnenie prvej aj druhej vety v jednom. Podobne nemožno pri rozhodovaní a aplikácii § 142 priznať náhradu trov konania obidvom účastníkom, pretože je to logicky rozporný záver. Súd priznáva náhradu trov konania len úspešnému účastníkovi.

V súlade s ust. teda súd v spojení s vždy rozhodne vo výroku o povinnosti na náhradu trov konania, čo znamená, že rozhodnutie súdu vždy musí obsahovať výrok o trovách konania, a to aj v prípade, ak by žiaden z účastníkov návrh na ich náhradu nepodal, pričom náhrada trov konania úspešného účastníka je však podmienená jeho návrhom, teda požiadavkou, aby mu ako úspešnému účastníkovi táto náhrada bola priznaná. Ak by účastník nepožiadal o náhradu trov, súd by mu ju nemohol priznať, aj keby mu patrila. Úprava v ustanovení znamená, že priznať

náhradu trov konania môže súd len na základe podaného návrhu, ktorý sa vo svojej podstate a v zmysle úpravy o náhrade trov konania vzťahuje na priznanie tejto náhrady, nie však na to, či je súd povinný alebo nie je povinný o trovách konania rozhodnúť. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 155 O. s . p. Náhrada trov konania totiž patrí len úspešnému účastníkovi, len o tejto povinnosti súd rozhoduje, nemá povinnosť rozhodovať o náhrade trov konania neúspešného účastníka, hoci by tento takýto návrh aj podal, pretože v danom prípade nemá právo na náhradu trov konania.

Vo veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.