Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5Co-276-2012.pdf
PDF · 108.18 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/276/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, proti žalovanému V. V., K. XXX, o zaplatenie 669,50 € istiny s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 778, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 14Ro/172/2011-70 z 22.2.2012 Okresného súdu Trebišov
rozhodol:
M e n í uznesenie vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka tak, že vedľajší účastník nemá právo na náhradu trov konania. Žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením uložil žalobcovi povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy konania 70,63 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou mu 23.5.2012, domáhal, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu 669,50 € s prísl. a náhradiť trovy konania, že 8.6.2011 vydal platobný rozkaz (ďalej len PR) 14Ro/172/2011-45, ktorý nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk, že podaním, doručeným mu 3.11.2011, oznámil vstup do konania vedľajší účastník na podporu žalovaného a že podaním, doručeným mu 23.12.2011, žalobca vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť a konanie navrhol zastaviť. Ďalej uviedol, že uznesením 14Ro/172/2011-62 z 28.12.2011 konanie zastavil (výrok I.), rozhodol o vrátení súdneho poplatku, zrušil PR (výrok II.) a účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) a, že voči výroku III., podal v zák. stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník. Vychádzajúc z § 374 ods.4,§ 167 ods.1 a § 201 O.s.p. ( ich znenie citoval) uviedol, že nakoľko odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému zák. odvolanie pripúšťa a sudca v plnom rozsahu odvolaniu vedľajšieho účastníka vyhovel, že toto rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Zdôraznil, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia, pričom zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada „nákladov“ konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. Konštatoval, že pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady „nákladov“ konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil a, že kritérium procesného zavinenia „je treba“ potom posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr žalobu vzala späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Ďalej uviedol, že ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním sa žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, že potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním sa vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu), pričom použitý termím „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle, spočívajúci v späťvzatí návrhu (bod 15 nálezu ÚS SR I.ÚS196/09). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.2 prvá veta a § 149 ods.1 O. s. p. (ich znenie tiež citoval) a dospel k záveru,
že konanie bolo zastavené z dôvodu, že žaloba bola vzatá späť bez uvedenia dôvodu, ktorý žalobca nedoplnil ani na jeho výzvu z 24.1.2012, že v konaní bol vydaný PR, ktorý však nebol žalovanému doručený, že späťvzatie nezavinil žalovaný, že žaloba nebola vzatá späť pre jeho správanie sa, a z uvedeného dôvodu vzniklo žalovanému, resp. vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane právo na náhradu trov konania, pozostávajúce z trov právneho zast. podľa vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhl.), vyčíslených zo sumy 669,50 € a priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zast. celkom 70, 63 €, podľa § 10 vyhl. - odmenu za právne zast., za 1 úkon právnej „pomoci“ a to prevzatie a prípravu zast. 3.11.2011-51,45,€ a režijný paušál 7,41 € + DPH. Žalobca v zákonnej lehote proti uzneseniu v časti, v ktorej bol zaviazaný na úhradu trov konania a odvolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi podal odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc znenie § 93 ods.2,§ 142,§ 146 a § 150 O. s. p., uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, ktorým priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, nakoľko má za to, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Poukázal na to, že cieľom vedľajšieho účastníka je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zák. o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.3 zák.č.250/07 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93 ods.2 O. s. p.), že nakoľko zák. pripúšťa vstup vedľajšieho účastníka do konania, nemôže sa brániť proti jeho vstupu do konania za účelom ochrany spotrebiteľa, avšak nevidí význam v jeho právnom zast., keďže samotnou jeho úlohou je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zast. vedľajším účastníkom a tvrdil, že nemožno prijať záver, že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie malo vplyv na rozhodnutie súdu. Podotkol, že svojou žalobou sa domáhal nároku zo zmluvy uzavretej so žalovaným, s ktorej podmienkami vyjadril svojim podpisom súhlas a zdôraznil, že je predovšetkým úlohou nestranného a nezávislého súdu posúdiť uplatnený nárok a docieliť spravodlivé rozhodnutie vo veci bez ohľadu na to, či na podporu spotrebiteľských práv stojí na strane spotrebiteľa združenie alebo nie. Poukázal ďalej na to, že účelom zast. je predovšetkým zast. záujmov klienta, avšak v danom prípade možno konštatovať, že zast. vedľajšieho účastníka je nadbytočné, nehospodárne, keďže sa samo prezentuje ako inštitúcia spôsobilá na ochranu spotrebiteľa aj v rámci súdneho konania, pričom skutočnosť, že združenie samo bez zást. vystupuje na strane žalobcu spolu s občanmi Slovenskej republiky vo viacerých sporoch na ochranu spotrebiteľov, príp. občanov Slovenskej republiky v týchto sporoch samo zastupuje, potvrdzuje, že zast. vedľajšieho účastníka je nehospodárne a účelové. Zastával názor, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho zast. dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať použitím § 150 O. s. p. Zároveň poukázal na to, že rozhodnutie o náhrade za úkon právnej služby prevzatie a príprava zast. je nepreskúmateľne, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa zást. oboznámil so spisovým materiálom, že mu ani nebolo doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania a preto, vzhľadom k tomu, že zást. vedľajšieho účastníka nežiadal o doručenie žaloby a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva iný spôsob oboznámenia sa so spisovým materiálom, nedošlo - podľa jeho názoru - k naplneniu podstaty úkonu právnej služby príprava a prevzatie zast., keďže zást. vedľajšieho účastníka nemal k dispozícii žalobu. Na základe uvedeného navrhol napadnutý výrok preskúmať a v zmysle § 220 O. s. p. ho zmeniť a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zast. v odvolacom konaní. Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu, čo sa týka námietok žalobcu (nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva; nevidí význam v zast. vedľajšieho účastníka; dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania) uviedol, že pri tejto argumentácii je namieste otázka prečo ako silná spoločnosť vymáhajúca po celom Slovensku nespočetné množstvo pohľadávok si nezriadi vlastné právne oddelenie, ktoré bude vymáhať od spotrebiteľov pohľadávky na súdoch bez právneho zast., namiesto toho sa dáva zastupovať silnou advokátskou kanceláriou, ktorá si už v žalobe neoprávnene účtuje aj právny úkon ( pokus o zmier) a v mnohých prípadoch si súdy túto skutočnosť nepovšimli a priznali žalobcovi, najmä v PR aj nezákonne uplatnené trovy a položil otázku, kto teda navyšuje (a nezákonne) trovy konania, neziskové a bezmajetné združenie, ktorého jediným poslaním je chrániť práva spotrebiteľov pri napĺňaní cieľov Európskej únie v súvislosti s vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľov podľa čl.169 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.38 Charty základných práv EÚ alebo je to žalobca uplatňujúci plošne po celom Slovensku pohľadávky od spotrebiteľov, ktoré vyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok, nekalých obchodných praktík, príp. premlčané pohľadávky. Tvrdil, že ak by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na náhradu
trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov na súdoch, že v dôsledku jeho kvalifikovanej obrany poskytnutej žalovanému prostredníctvom neho, bol spotrebiteľ v konaní úspešný, že sú to práve združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v súlade so zák. chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov (§ 3 ods.4,§ 25 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), že európska legislatíva a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, nadväzujúc na vnútroštátnu právnu úpravu, preferujú činnosť združení v rámci ich zákonných oprávnení, že občianske združenia na ochranu spotrebiteľov si v prevažnej miere zakladajú samotní občania poškodení nekalými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami v štandardných formulárových zmluvách dodávateľov a často pri nedostatku organizačného a finančného zabezpečenia chránia práva prevažne nemajetných spotrebiteľov, ktorí rezignujú na obranu svojich práv, pretože nemajú dostatok prostriedkov na advokáta a tým na rovnocenný priebeh súdnych konaní. Zdôraznil, že namieste je aj otázka, prečo žalobca podal žalobu v čase, kedy postúpené pohľadávky boli už premlčané, pričom Zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym predchodcom uzatvoril v čase, kedy uplatňovaná pohľadávka ešte premlčanou nebola, že odpoveď je celkom jednoduchá: ide o snahu dodávateľov pri použití nekalých obchodných praktík ešte viac sťažiť ťažké sociálne postavenie najchudobnejších vrstiev obyvateľstva na Slovensku a čo najviac vyťažiť z úrokov z omeškania, že práve žalobca celoplošne (zistil to z konaní na viacerých súdoch v SR) ignoruje premlčaciu lehotu podľa O. z., podáva žaloby v premlčaných právnych veciach a pri námietkach premlčania, ním vznesených, ojedinele aj žalovaným, sa dožaduje aplikácie obchodného kódexu na stanovenie dĺžky premlčacích lehôt, príp. poukazuje na dohodnuté 10 ročné premlčacie lehoty, ktoré v spotrebiteľskom práve nie je možné akceptovať a v niektorých prípadoch dodatočne podsúva spotrebiteľom na podpis Dohodu o uznaní premlčaného dlhu, čo vykonáva neprijateľným spôsobom, predstavujúcim nekalú obchodnú praktiku. Tvrdil ďalej, že účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť z čl.47 ods.2 Ústavy (citoval jeho znenie), že trovy právneho zast. treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy, že každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zast. advokátom a toto ústavne zaručené právo môže uplatňovať v rámci celej republiky bez ohľadu na to, že voľba miestneho advokáta by bola spojená s menšími trovami, než udelenie plnomocenstva zást. mimo mesta alebo obce, kde účastník konania býva (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs, Trovy konania v civilnom procese, Mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie 1997,str.53). Ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania mu vyplynul z nálezov Ústavného súd SR (II.ÚS78/03,II.ÚS 31/04,II.ÚS56/05,IV.ÚS147/08,II.ÚS 122/09), že z uvedeného vyplýva, že aj on, ako občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva, ktoré je pripravené dôsledne presadzovať a chrániť aj v súdnych konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov, má právo vystupovať proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“, že práve preto je zast. advokátmi, ktorí sú ochotní takéto zast. realizovať, že aj keď neprijateľnosť zmluvných podmienok a posudzovanie nekalých obchodných praktík vyhodnocuje súd v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ ex offo, nemôže poučiť spotrebiteľa o premlčaní, príp. mu dávať návody k náležitej právnej argumentácii proti dodávateľom a, že jeho vstupom do konania sa žalobca zrazu v súdnych konaniach začína ocitať v postavení, v ktorom nachádza rovnocenného partnera v riešení právnych otázok, súvisiacich s prebiehajúcimi spormi, pretože samotní spotrebitelia sa nedokážu náležite brániť. Uviedol ďalej, že žalobcu samozrejme jeho vstup do konania znepokojil, pretože doposiaľ jeho žaloby o pohľadávky z premlčaných nárokov a z neprijateľných zmluvných podmienok boli ľahkými spormi riešenými ( často v rozpore s § 172 ods.9 O. s. p.) v skrátenom konaní, pričom sa neinformovaní spotrebitelia nebránili a, že žalobca by možno toleroval, že v konaní, v ktorom práva spotrebiteľov háji Združenie, nie je úspešný, že značne ho však znepokojuje, že v týchto konaniach má ešte ujmu v podobe povinnosti hradiť jeho trovy, že žalobca dokonca podal na jeho zást. na Slovenskú advokátsku komoru sťažnosť, ktorú Slovenská advokátska komora považovala za „nedôvodnú v celom rozsahu“, že on ju naviac považuje za absurdnú a len pre zaujímavosť ju spoločne s listom SAK, ktorým bola sťažnosť vybavená, predložil súdu, aby sa s ňou oboznámil (sťažnosť na činnosť a postup advokáta z 13.2.2012,list SAK 49/752/2012 z 15.5.2012). Poukázal na to, že súd pri priznaní jeho trov postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie a judikatúrou dvora EÚ (citoval čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ,čl.38,čl.47 Charty základných práv EÚ), že o odôvodnenosti priznania jeho trov svedčí aj novelizované znenie § 137 O. s. p. (citoval ho), ktoré bolo s účinnosťou od 1.1.2012 doplnené zák.č.332/11 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (citoval z dôvodovej správy k nemu) a, že novelizovaná právna úprava zohľadňuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 22.12.2010 vo veci C-279/09 (aj z neho citoval) a uviedol, že v zmysle uvedeného dokonca Krajský súd v Prešove svojim uznesením 3Co/131/2011-85 z 13.1.2012 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a ustanovil vedľajšiemu účastníkovi, ktorým bola tiež právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľa advokáta, pričom konštatoval, že nie je možné nedôvodne a bez akýchkoľvek logických súvislosti podmieňovať spôsobilosť občianskeho združenia na
vykonávanie predmetu svojej činnosti odbornosťou v odbore v právo. Citoval z čl.7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS a tvrdil, že môže preukázať, že vo viacerých súdnych sporoch pôsobil už jeho vstup do konania (aj bez vyjadrenia vo veci samej) pre žalobcu odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku vzal svoju žalobu späť a konanie žiadal zastaviť, že vo viacerých prípadoch k späťvzatiu došlo až po vydaní PR alebo rozsudku, ktorým boli žalobcovi súdom priznané uplatňované nároky, že vo veci OS Humenné 22 Ro/274/2011 žalobca dokonca vzal svoju žalobu späť po právoplatnosti PR (Dôkaz: oznámenie OS Humenné z 20.4.2012), že samotná skutočnosť, že má principiálne právo na náhradu trov konania, nie je - dúfa - medzi účastníkmi sporná, napriek tomu poukázal na rozsudok 5Cdo71/2010 z 9.6.2010 Najvyššieho súdu SR, ako aj na najnovšie komentáre k Občianskemu súdnemu poriadku: Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár-I.diel,2.vydanie, Praha: C. H. Beck,2012,str.331, príp. Drápal/Bureš a kol. Občanský soudní řád I, Velké komentáře,1.vydání: C. H. Beck,2009,str.607. K priznaniu trov vedľajšieho účastníka aj bez akéhokoľvek písomného vyjadrenia, ak dôjde k späťvzatiu žaloby po vstupe vedľajšieho účastníka predložil uznesenie KS v Prešove 7Co/19/2012-84 z 28.2.2012 a zdôraznil, že o jeho nároku na trovy konania už bolo viackrát právoplatne rozhodnuté, napr. v 4 rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove, v 4 rozhodnutiach Krajského súdu v Košiciach, v 2 rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici (označil ich sp. zn. a dňom, kedy bolo rozhodnuté).Tvrdil ďalej, že je za hranicou rozumného, ak je mu upierané právo na náhradu trov za právne zast. v úspešnom súdnom konaní, keďže tento názor nemá oporu v právnych predpisoch, ani v konštantnej judikatúre a svedčí o totálnom nepochopení účelu a cieľov Združenia. Poukázal na to, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, že O. s. p. v svojich ust. nevylučuje, aby aj účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zást. a aby mu z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zast. (uznesenie KS v Prešove7 Co/31/2012 z 30.4.2012 ). Ďalej podotkol, že aplikácia § 150 ods.1 O. s. p. je na danú právnu vec je nenáležitá, keďže pre posúdenie možnosti aplikácie cit. ust. je podstatné zisťovanie okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním účastníkov v priebehu sporu a s okolnosťami uplatnenia nároku (uznesenie NS SR z 18.1.2012 6MCdo5/2011, uverejnené aj na www.najpravo.sk <http://www.najpravo.sk>) a, že nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu k späťvzatiu žaloby, že tento veľmi pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho poplatku, berie žaloby späť na súdoch, kde on vystupuje do spotrebiteľských konaní, že z uvedeného vyplýva, že správanie sa žalobcu v spore, ale najmä okolnosti, za ktorých plošne na celom Slovensku uplatňuje pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok, po použití nekalých obchodných praktík a premlčané pohľadávky, nedávajú predpoklad pre aplikáciu § 150 ods.1 O. s. p. Poukázal i na to, že v predmetnej veci sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, teda je nutné použiť normy spotrebiteľského práva aj výkladové pravidlá ich aplikácie, že základnou filozofiou spotrebiteľského práva je pozitívny zásah štátu, ktorým je kompenzovaná zjavná nerovnováha medzi dodávateľom a spotrebiteľom v kontraktačnom procese, že tento pozitívny zásah štátu realizuje zákonodarná moc spotrebiteľskou právnou úpravou, avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní cieľov EÚ v rámci ochrany spotrebiteľa musí zohrávať aj súdna moc náležitou aplikačnou praxou. K námietke žalobcu ohľadom uplatnenia odmeny zast. za úkon právnej služby prevzatie a príprava zast. vrátane prvej porady uviedol, že tento úkon právnej služby je mimoriadne dôležitým úkonom, kedy sa advokátom zhodnocuje opodstatnenosť, účelnosť, stratégia a taktika zast. a následne sa podľa jeho pokynov zisťuje evidencia živej spotrebiteľskej veci na súde a taktiež dodávateľ, ktorý podal žalobu vrátane súvisiacich administratívnych a daňových evidencií, tento úkon v sebe zahŕňa aj žiadosť o poskytnutie informácií potrebných na vstup do konania, administratívnu činnosť sekretariátu kancelárie spočívajúcu v evidencii menoslove, v ďalších evidenčných pomôckach podľa spisového poriadku, v pridelení sp. zn., založení „súdneho“ spisu, vyhotovení písomného podania o vstupe do konania a jeho zaslanie súdu. S poukazom na uvedené označil argumentáciu žalobcu v jeho odvolaní za nenáležitú, preto navrhol uznesenie v jeho napadnutej časti potvrdiť. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania za toto podanie 25,73 € ([§ 14 ods.3 písm. b) vyhl.] a režijného paušálu 7,63 € (§ 16 ods.3 vyhl.) a 20 % DPH 6,67 €, teda celkove trovy odvolacieho konania 40,03 €. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu vedľajšieho účastníka k odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších písomných vyjadreniach a k argumentom vedľajšieho účastníka v stručnosti dodal, že hoci ho vedľajší účastník „obviňuje“ z oneskoreného uplatňovania premlčaných nárokov na súde s cieľom čo najviac vyťažiť z úrokov z omeškania ma za to, že žiadne zákonné ust. nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva a keďže premlčaním dlh nezaniká, nemožno hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. Zastával názor, že o priznaní príp. úrokov z omeškania v konečnom dôsledku rozhoduje súd a teda je na jeho posúdení priznať úroky z omeškania, zároveň ich môže priznať v
nižšej výške, príp. od určitého dátumu. Za absurdné považoval tvrdenie vedľajšieho účastníka, ktorým odôvodňoval „oneskorené“ uplatňovanie nárokov cestou súdu a pokiaľ vedľajší účastník používa výrazy, ako napr. rovnosť, spravodlivosť, nekalé obchodné praktiky je namieste poukázať na skutočnosť, že žalovaní sú v mnohých prípadoch v omeškaní s úhradou dlžnej sumy niekoľko rokov, pričom v snahe zabrániť súdnemu riešeniu veci sú vyzývaní písomne, telefonicky, vykonaním osobných návštev, v snahe zabezpečiť úhradu dlžnej sumy ešte pred podaním žaloby za účelom mimosúdneho vyriešenia veci a zabrániť tak zbytočnému navyšovaniu dlžnej sumy. Podotkol, že žalovaný si bol vedomý svojho záväzku, avšak ten uhradený nebol, preto je otázne čo možno považovať za morálne a čestné. Tvrdil, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka je v podstate len snahou prezentovať sa ako neziskové bezmajetné združenie zložené prevažne z laikov z oblasti práva vytvorené za účelom poskytnutia pomoci spotrebiteľovi, ktorého zást. sú ochotní realizovať zast. len za prísudok. V tejto súvislosti zdôraznil viackrát uvádzanú skutočnosť, a to, že združenie založené na ochranu spotrebiteľa je účelné zakladať len v prípade, ak samotné združenie je spôsobilé poskytovať ochranu spotrebiteľovi, inak nemožno hovoriť o naplnení samotnej podstaty zákonných ust., ktoré umožňujú ich vznik a ak združenie tento predpoklad nenapĺňa (keďže je zložené prevažne z laikov z oblasti práva) je nutné tento nedostatok odstrániť buď v rámci samotného združenia alebo takéto združenie nenapĺňa základný predpoklad svojej existencie. Zastával názor, že podania zo strany vedľajšieho účastníka si nevyžadujú náročné právne posúdenie a na ich vyhotovenie postačuje základné právne vzdelanie, ktoré sa v prípade združení na ochranu spotrebiteľa očakáva a predpokladá, že je úsmevné hovoriť o ochote zást. vykonávať zast. len za prísudok, vzhľadom na to, že v mnohých prípadoch je im priznaná náhrada trov právneho zast. už len za vstup do konania, kedy je namieste konštatovať, že dochádza k zneužitiu zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho zast. s cieľom dosiahnuť zisk, spočívajúci v inkasovaní súm v podobe trov právneho zast. Ďalej citoval časť vyjadrenia vedľajšieho účastníka k odvolaniu a uviedol, že je zrejmé, že on ako podnikateľský subjekt nemá v záujme financovať nekorektný postup zo strany združení ako vedľajších účastníkov, ktorých prvotný cieľ spočívajúci v ochrane spotrebiteľa ustúpil snahe o profitovanie z trov právneho zast., keďže je prinajmenšom pozoruhodné, keďže združenie na ochranu spotrebiteľa nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je jedným z účastníkov spotrebiteľ, ale len do tých konaní, kde má záruky úspechu vo veci prostredníctvom jednoduchých opakovaných podaní, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému priznaniu trov právneho zast. vedľajšiemu účastníkovi, že rešpektuje zák. ust. umožňujúce združeniam ako vedľajším účastníkom vstúpiť do konaní na podporu spotrebiteľa, avšak ich postup vedený týmto spôsobom vedie k popieraniu základných zásad súdneho konania. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 219) uznesenia, ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), pokiaľ ide o výrok o trovách konania vedľajšieho účastníka, preto uznesenie podľa § 220 O. s. p. zmenil a vedľajšiemu účastníkovi neprisúdil náhradu trov konania. V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom na svoj cieľ
- bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť si pri účasti v konaní zást., avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania (nález II.ÚS78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky), nie je porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie
súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, žalovaný žiadne trovy neuplatnil a žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola podľa § 150 ods.1 O. s. p. priznaná so zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v povahe uplatneného nároku. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.