Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-149-2012.pdf
PDF · 82.71 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/149/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci žalobcu: Slovenská autobusová doprava Poprad, akciová spoločnosť, so sídlom Wolkerova 466, Poprad, IČO: 36 479 560, zastúpený: JUDr. Vitalij Franko, advokát so sídlom Slovenská 69, Prešov, proti žalovanému: Viliam Turan TURANCAR, s miestom podnikania Železničiarska 13, Nitra, IČO: 22 679 057, o zaplatenie 230,68 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 31Cb/74/2009-133 zo dňa 09.07.2012, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 31Cb/74/2009-133 zo dňa 09.07.2012 p o t v r d z u j e .
Súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 31Cb/74/2009-133 zo dňa 09.07.2012 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia 230,68 eura s príslušenstvom.
Rozhodol tak na skutkovom základe, podľa ktorého je žalobca vlastníkom autobusovej stanice v Poprade.
Žalovaný užíval autobusovú stanicu v Poprade v období december 2006, január 2007, február 2007 a marec 2007 pri zabezpečovaní pravidelnej autobusovej dopravy podľa vydaných dopravných licencií.
Žalobca vystavil žalovanému dňa 15.01.2007 faktúru č. 032390 na sumu 285,60 Sk splatnú 02.02.2007 a dňa 10.04.2007 faktúru č. 004090 na sumu 6.664,- Sk splatnú dňa 25.04.2007.
Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že medzi účastníkmi uvedené skutkové okolnosti neboli sporné a rovnako ani to, že žalovaný bol povinný znášať primerané náklady na zachovanie a opravy autobusovej stanice v Poprade, ako i skutočnosť, že na výške týchto nákladov sa účastníci v období, ktoré je premetom tohto konania, nedohodli.
Vo svojich právnych záveroch súd prvého stupňa poukázal na to, že povinnosť vlastníka autobusovej stanice umožniť dopravcom podľa dopravnej licencie užívať autobusovú stanicu v spornom období upravoval zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v ustanovení § 16 ods. 1. Uvedené ustanovenie
nestanovovalo bližšie podmienky poskytovania služieb dopravcom zo strany vlastníka autobusovej stanice, len v poznámke pod čiarou odkazovalo § 151n Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka bol žalobca ako dopravca povinný znášať primerane náklady na zachovanie a opravy autobusovej stanice, pričom podiel týchto nákladov mal vychádzať z miery spoluužívania, vzhľadom na užívanie vlastníka. Takto formulované ustanovenie však nevylučovalo, ba naopak, podľa názoru súdu predpokladalo, že z miery spoluužívania je potrebné vychádzať aj v prípade viacerých dopravcov, ktorí užívajú jednu autobusovú stanicu iného vlastníka.
Z listín predložených žalobcom, najmä zo zoznamu dopravcov platiacich za vstup na autobusovú stanicu v Poprade (č. l. 92) a z odborového kalkulačného vzorca pre výpočet vstupov (č. l. 93 a č. l. 125) mal súd preukázané, že žalobca pri stanovení podielu jednotlivých dopravcov na nákladoch na zachovanie a opravy autobusovej stanice, z miery spoluužívania nevychádzal, keď stanovil cenu za vstup podľa druhu dopravy (prímestská 2,66 eura (80,- Sk), diaľková 3,98 eura (120,- Sk) a medzinárodná 6,64 eura (200,- Sk). Súd tiež poukazuje na nízku dôkaznú hodnotu uvedených listín, ktoré nie sú podpísané osobou, ktorá ich vyhotovila a druhá z nich nie je ani datovaná (č. l. 93 a 125), a tiež na rozpor medzi listinami predloženými žalobcom, zoznam dopravcov platiacich za vstup na autobusovú stanicu v Poprade (č. l. 92), odborový kalkulačný vzorec pre výpočet vstupov (č. l. 93 a č. l. 125), keď v prvej z uvedených listín je suma pre diaľkovú 3,98 eura a medzinárodnú linku 6,64 eura a v druhej z uvedených listín je suma pre diaľkovú a medzinárodnú linku 6,71 eura, pričom v obidvoch prípadoch ide podľa obsahu a tvrdenia žalobcu o sumu stanovenú pre rok 2007.
Uvedené rozpory neodstránila ani výpoveď svedkyne T. C., ktorá ako zamestnankyňa žalobcu vypovedala, že celkové náklady na autobusovú stanicu sa rozpočítavali medzi medzinárodnú a diaľkovú dopravu a prímestskú dopravu v pomere 65 % ku 35 %, alebo aj iným pomerom, pričom sa nevedela vyjadriť, podľa čoho sa ten pomer menil. Dôvodom takéhoto rozpočítania mala byť podľa svedkyne skutočnosť, že autobusy medzinárodnej a diaľkovej dopravy majú povinnú bezpečnostnú prestávku, počas ktorej parkujú na autobusovom nástupišti na ploche na tento účel vyhradenej. Autobusy prímestskej dopravy tieto prestávky nemajú, teda autobusovú stanicu neblokujú, lebo medzi príchodom a odchodom nemajú žiadny časový odstup. Zo sumy celkových nákladov 12.392 eur bolo odpočítaných 2.000 eur, čo boli náklady na jednu diaľkovú linku žalobcu do Bratislavy a po odpočítaní bola suma 10.392 eur vydelená počtom vstupov medzinárodných a diaľkových liniek, čím sa vypočítala cena mesačného vstupu vo výške 200,- Sk (6,71 eura). Náklady na vstupy pre žalobcu vychádzali z počtu vstupov diaľkovej linky žalobcu na autobusovú stanicu. V tom období diaľková linka žalobcu končila, a preto jej bolo započítaných 10 vstupov. Obdobným spôsobom sa počítali náklady na prímestskú autobusovú dopravu na jeden vstup.
Takýto bližšie nešpecifikovaný postup pri stanovení nákladov na zachovanie a opravy autobusovej stanice v Poprade, ako i pri stanovení podielu žalovaného na týchto nákladoch bol pre preukázanie uplatneného nároku podľa názoru súdu nedostatočný.
Nakoľko dôkazné bremeno ohľadom preukázania výšky uplatneného nároku (za zisteného skutkového stavu, podľa ktorého dôvodnosť uplatneného nároku nebola medzi účastníkmi sporná) je na strane žalobcu, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno ohľadom výšky primeraných nákladov na zachovanie a opravy autobusovej stanice v Poprade v období december 2006, január 2007, február 2007 a marec 2007, ako i ohľadom podielu žalovaného na týchto primeraných nákladoch neuniesol, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že žalovaný mal v konaní plný úspech, a preto mu súd priznal celú náhradu trov konania v sume 16,50 eura, ktorá pozostávala zo súdneho poplatku za odpor.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca včasné odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak prvostupňový súd tvrdí, že podiel žalovaného na nákladoch
spojených s užívaním priestorov na stanici žalobcu nebol dostatočne preukázaný, mal a mohol rozhodnúť sám o primeranej podľa neho výšky náhrady porovnávajúc s inými užívateľmi stanice.
Z uvedených dôvodov sa žalobca podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne vyjadril.
Stotožnil sa so závermi súdu o tom, že bolo povinnosťou žalobcu súdne uplatnený nárok s poukazom na § 120 OSP preukázať. Žalovaný má zato, že k preukázaniu nákladov došlo v prípade, ak by žalobca predložil rozpis jednotlivých položiek/nákladov (úhradu, ktorých v súdnom konaní požaduje) a súčasne aj preukázal, že tieto boli potrebné na zachovanie a opravy autobusovej stanice Poprad a súčasne ich aj reálne uhradil. Nie je však povinnosťou žalovaného navádzať žalobcu na správny postup v konaní.
Z uvedených dôvodov považuje žalovaný rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne a domáhal sa preto jeho potvrdenia odvolacím súdom.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 OSP pričom dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní v súlade s § 219 ods. 2 OSP na doplnenie jeho správnosti iba dopĺňa niekoľko ďalších dôvodov.
Žalobca sa podanou žalobu domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej pohľadávky, ktorej právny základ odvodzuje od toho, že v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 168/1999 Z. z. v období od decembra 2006 do marca 2007 ako vlastník autobusovej stanice umožnil žalovanému ako dopravcovi užívanie zastávky na autobusovej stanici v Poprade.
Právo dopravcu spojené s užívaním takejto zastávky má v zmysle poznámky č. 21 § 16 ods. 1 citovaného zákona charakter vecného bremena podľa § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka.
Forma odplaty za užívanie cudzej veci na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu rieši ustanovenie § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia je užívateľ cudzej veci na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy; ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania.
Uvedené vo vzťahu vlastníka a užívateľa jeho veci (na základe práva vecného bremena) platí iba v prípade, pokiaľ sa účastníci nedohodli inak.
V danom prípade bolo spoľahlivo preukázané, že k dohodnutiu odplaty medzi účastníkmi o výške odplaty za užívanie autobusovej stanice, na ktorej mal žalovaný ako dopravca zastávku, nedošlo. Žalobca ako vlastník tak v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 168/1996 Z. z. mohol od žalovaného oprávnene produkovať výlučne primerané náklady na zachovanie a opravy autobusovej stanice tak, ako to skonštatoval už súd prvého stupňa.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi prvostupňového súdu o tom, že žalobcu v predmetnom konaní v zmysle § 120 ods. 1 OSP zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne preukázania dôvodnosti stanovenia nákladov na zachovanie a opravy autobusovej stanice, ako aj stanovenia podielu žalovaného na týchto
nákladoch vzhľadom na skutočnosť, že užívateľmi autobusovej stanice bolo nesporne množstvo ďalších dopravcov.
Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca nielenže neprodukoval dôkazy o výške nákladov, ktoré by mal žalovaný v zmysle § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka v danom prípade znášať, ale tento neprodukoval ani dôkazy o danosti samotného základu nároku na refundáciu týchto nákladov. Žalobca totiž neoznačil dôkazy o tom, že mu v rozhodnom čase náklady na zachovanie a opravy autobusovej stanice vznikli a v akej výške. Je preto zrejmé, že žalobca v danom prípade nepreukázal ani existenciu základu práva, ktorého priznania sa domáhal.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v súvislosti s § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal výlučne z dôvodu, že mu v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.