Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_20CoE-178-2012.pdf
PDF · 118.12 KB
Case nature
Subarea
20CoE/178/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX I. č. XX, o vymoženie 916,15 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu P. XX, XXX XX E., pod sp. zn. EX 5552/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 3Er/1957/2007-22 zo dňa 15.08.2012, takto jednomyseľne
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. O náhrade trov rozhodol tak, že povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Uviedol, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol poverením Okresného súdu Dolný Kubín č. 5503 024922* zo dňa 5.12.2007 poverený vykonávaním exekúcie v prospech oprávneného, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 pod č. SR 6471/07 zo dňa 28.8.2007.
V odôvodnení poukázal na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, 3 zák. č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 31.12.2007, smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Argumentoval že, exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania je povinný skúmať, či tu nie je prekážka, pre ktorú by exekúcia ďalej prebiehať nemala. Po preštudovaní spisu rozhodcovského súdu mal preukázané, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 18.05.2006 Zmluvu o úvere č. 5760156, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 14 000,- Sk. Povinný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver spolu s príslušným poplatkom spolu vo výške 27 360,- Sk v dvanástich mesačných splátkach po 2 280,- Sk. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Tento vzťah exekučný súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Konštatoval, že právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v danej veci bola daná na základe zmluvy medzi oprávneným a povinným zo dňa 18.05.2006, ktorej obsahom bola o.i. aj rozhodcovská doložka, upravená v čl. 17 všeobecných podmienok. Okresný súd považoval výkon práv oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, na základe rozhodcovského rozsudku, za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa. Keďže konanie má inú vadu, pre ktorú nie je tento exekučný titul materiálne vykonateľný, aj plnenie z tohto rozsudku musí byť v rozpore s platným právom, preto súd túto exekúciu zastavil. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p..
Proti tomuto rozhodnutiu riadne a včas podal odvolanie oprávneným prostriedkom právneho zástupcu a to písomným podaním 25.04.2012.
V podanom odvolaní tvrdil : a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) a § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), c) súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), d) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležíte dokazovanie, e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). K bodu A. odvolania poukazoval, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo k situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. ďalej len Exekučný poriadok). Konštatoval, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasledujúcich zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Konštatoval, že zákonodarca kreáciou ustanovenia § 40 až § 43 zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd, len vtedy ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Tvrdil že z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán, všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovanie, rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného dlžníka. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoducho o právach, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie a tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni resp. vôbec nezabezpečí. Konštatoval, že ochrana práva pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta v okolnostiach prípadu cesta aplikácie § 4 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možne využiť dodatočné potom čo takýto prostriedok, už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorého účel je odlišný. Konštatoval, že vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci O.s.p.. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom na nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu, všetky svoje justične práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 exekučného poriadku, tak ako ju v danú vec uskutočnil exekučný súd je v rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom žalobcu - oprávneného na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces ako je aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Konštatoval, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii keď právny predpis dovoľuje dvojitý výklad jeden ústavný konformný a jeden ústavný nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv je potrebné zvýrazňovať problém plynutia času. Konštatoval, že ak ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel, teda zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Konštatoval, že zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt, alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť inak platí, že pokiaľ táto lehota márne plynie rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatne, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti z rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali s poukazom na § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p.. Konštatoval, že iba v rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľoch (§ 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní)
je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Konštatoval, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení rozhodnutia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému dlžníkovi nič nebráni využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Konštatoval, že exekučný súd s takýmto rozsudkom musí nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V prípade, že oprávnený uplatňuje svoje práva na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iným postup ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť teda skutkové a právne závery rozhodnutia všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu a exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutia, ktoré sú exekučným titulom.
Súčasne podal návrh podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal aby súd postupom podľa tohto ustanovenia prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku a článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Konštatoval, že v tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
K bodu B. odvolania uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ustanovení § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Tvrdil, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45 ods. 2 s významom § 40 a v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkom rozhodcovského konania. Tvrdil, že nie je totižto z hľadiska princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy, zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že ak by uvedené tvrdenie nebolo pravdivé opravný mechanizmus upravený v § 40 a nasledujúcich zákona o rozhodcovskom konaní by nemal žiadny zmysel, pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným súdom. Navyše v takto uskutočňovanej revízii sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení než by tomu bolo v prípade revízie uskutočnenej podľa § 40 a nasledujúci zákona o rozhodcovskom konaní, pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku. Konštatoval, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia, len na návrh účastníka konania a v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovane ústavne konformnou teologickou interpretáciou § 40 a nasledujúceho zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
K bodu C. odvolania konštatoval, že exekučný súd konal, pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj začatia konania na návrh, poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl.1 Protokolu č. 1 k Dohovoru konštatoval, že oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Poukazoval na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorá ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Tvrdil, že oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom na fakt, že exekučný súd rozhodol o jeho práve na toto rozhodnutie výrazne ovplyvnil jeho právne postavenie. Tvrdil, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Poukázal na princíp rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré princípy postupom exekučného súdu boli porušené, ako aj právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie .
Vo vzťahu k aplikácii smernice rady SR93/13/EHS konštatoval, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom EÚ a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám a pri označenej smernici neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok teda priama aplikácia, pretože smernica bola správne transponovaná do právneho poriadku SR zákonom 150/2004 Z.z. a je zabezpečená jej úplná účinnosť. Konštatoval, že pokiaľ exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach súdneho Dvora EÚ je v danej veci tento postup neprípustný a nemožný.
Ďalej oprávnený tvrdil, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a jeho právnom postavení, pričom nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Má zato, že postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a je nútený ho preto voči povinnému vymáhať. Preto možno bez pochyb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi oprávnenému averziu a pocity antipatie a práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Pričom exekučný súd takto nepostupoval, neoboznámil žalobcu so všetkými predloženými dôkazmi, stanoviskami a nedal mu možnosť vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Poukázal na to, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje, len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam proti strany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Ďalej uviedol, že súd vylúčil svojim rozhodnutím možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k merite veci a úplným uskutočnením procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, pričom negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom, ohľadom posúdenia merita veci, je v podmienkach právneho štátu neprípustná, porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces.
K dôvodom uvedených pod písm. D. v ktorom oprávnený namietal, že súd svojím postupom odňal oprávnenému, ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom konštatoval, že v napadnutom uznesení súd viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie a konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonával dokazovanie. Konštatoval, že exekučný súd však vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu a nemal teda dostatočný podklad pre rozhodnutie. Ďalej pokiaľ vykonal dokazovanie exekučný súd toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom a to predovšetkým, že účastníci konania oprávnený nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie tvrdených skutočností.
K bodu E. odvolania, v ktorom namieta oprávnený, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci poukázal, že v napadnutom rozhodnutí súd uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon v konaní je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) o rozhodcovskom konaní je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázkou súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ďalej poukazoval na to, že ak by odvolací súd napriek vyše uvedenému usúdil, že exekučný je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky oprávnený tvrdil, že táto je platná, poukázal na § 53 ods. 1 OZ a konštatoval, že od 01.01.2008 je na základe § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľnú podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že dojednanie v predmetnej zmluve, ktorými zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní a dáva táto doložka účastníkovi zmluvy možnosť obrátiť sa na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, pričom nejde o fiktívnu možnosť voľby, ale reálnu skutočnú možnosť voľby rozhodcovského orgánu. Tvrdil, že
možnosť voľby účastníka tam dojednaná bola preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ.
Ďalej sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú, teda značnú. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, poukázal na ustanovenie § 497 a nasledujúcich ako § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a tvrdil, že podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov tak ako tvrdil nesprávne prvostupňový súd. Konštatoval, že predmetnú zmluvu, vzhľadom aj na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné posudzovať na základe zákona o spotrebiteľských úveroch.
Ďalej tvrdil, že súd nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania dohodnutých v predmetnej zmluve poukázal, že 0,25 % denný úrok z dlžnej sumy má len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade ak poruší zmluvné podmienky poukázal na to, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov a vzhľadom na uvedené podmienky za ktorých oprávnený poskytol povinnému úver, vzhľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného sú dohodnuté úroky primerané. Ďalej poukazoval na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a keďže predmetný zmluvný vzťah založený medzi oprávnených a povinných je obchodno-záväzkovým vzťahom, nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, Obdo 3/96 zo dňa 16.05.1996 ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré umožňujú pre obchodné záväzkové vzťahy dojednávať úrokovú sadzbu kvázi neobmedzenie.
Ďalej uviedol k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, v týchto častiach konajúci súd taktiež zastavil exekúciu, ktorú súd súčasťou rozhodcovského súdu priznaného exekučného titulu poukázal na to, že oprávneným v rámci predmetu podnikania poskytuje úvery z vlastných zdrojov a má za to, že podľa § 497 Obchodného zákonníka bol kompetentný dojednať odplatu v prípade príslušného poplatku pozostávajúceho z jednej tretiny z dohodnutého úroku a v dvoch tretín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenia zmluvy o úvere. Taktiež poukázal, že v prípade poplatku za zasielanie upomienok oprávnený uvádza, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa zaviazal povinný uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 € ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Poukazoval na to, že exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a to, že exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, už raz súd posudzoval, už raz právoplatne rozhodol, keď bol povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveril exekútora vykonávaním exekúcie. Z tohto dôvodu s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku možno vykonávať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 ZoRK dbajúc existenciu ust. § 40 a nasl. zákonov o rozhodcovskom konaní, len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie. Pokiaľ exekučný súd uskutočňuje revíziu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.
Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
Vo vyjadrení zo dňa 27. septembra 2012 (č. l. 43 spisu) zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu oprávneného nemieni v zmysle § 374 ods. 4 veta druhá O.s.p. vyhovieť. Odvolaním napadnuté uznesenie považuje za vecne správne a dostatočne odôvodnené a že vykonávaný exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade nekalej rozhodcovskej doložky, majúcej povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosť, rozhodné pre posúdenie danej veci a veci správne rozhodol. Čo sa týka právneho posúdenia veci, krajský súd k námietkam oprávneného konštatuje nasledovné.
K odvolacej námietke, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec verejnej právomoci a k námietke oprávneného, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu, odvolací súd uvádza že uvedená námietka nie je dôvodná. Exekučný súd preskúmal exekučný titul len vo vzťahu či tento je alebo nie je formálne alebo materiálne vykonateľný. Predbežne sa musel súd zaoberať otázkou prípadnej platnosti, či neplatnosti exekučného titulu. S tým súvisí aj námietka oprávneného, že súd nemal právomoc preskúmať uvedený exekučný titul vôbec.
Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či predložený exekučný titul je vydaný v súlade so zákonom a dobrými mravmi a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a to nielen pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. A vo veci 3Cdo 146/2011 judikoval „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovsky súd právomocný prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, že ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Krajský súd rovnako ako prvostupňový súd posúdil ako nedôvodnú námietku odvolateľa v tom smere, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Z právnej analýzy bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že zmluvným stranám je daná možnosť výberu, kto bude prejednávať spory vzniknuté z úverovej zmluvy. Týmto orgánom môže byť rozhodcovský súd zriadený, spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. alebo príslušný súd Slovenskej republiky. ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (O.s.p.) pri výbere všeobecného súdu nebola dohodnutá konkrétna miestna príslušnosť tohto súdu. Ďalej je v rozhodcovskej doložke ustanovenie, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, čo znamená, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, platnosť rozhodcovskej doložky ako takej zanikne, čo nemôže byť v rozpore so záujmami spotrebiteľa. Ďalej bolo dohodnuté, že ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Uvedené znamená, že platnosť rozhodcovskej doložky nezaniká, aj keď bola podaná žaloba na všeobecný súd a to v prípade ak pred podaním takejto žaloby bola už podaná žaloba na rozhodcovský súd.
Pri aplikácii tejto doložky teda môžu nastať štyri prípady:
- ak bude žalobcom spotrebiteľ a podá návrh na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nie je v rozpore s normami spotrebiteľského práva , pretože voľbu uskutočnil spotrebiteľ.
- ak bude žalobcom spotrebiteľ a podá žalobu na všeobecný súd, taktiež je doložka platná, lebo voľbu uskutočnil spotrebiteľ.
- ak žalobu podá dodávateľ na všeobecný súd, spotrebiteľ nebude nútený brániť svoje práva na rozhodcovskom súde, ale na všeobecnom súde, teda doložka je platná.
- ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovskom súde, žalovaný spotrebiteľ bude nútený svoje práva (aj procesné právo na obranu proti nárokom dodávateľa je jeho právom ) uplatňovať len na rozhodcovskom súde bez toho aby mal na výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným štátnym súdom. V tomto bode je doložka neprijateľná a tým ako celok absolútne neplatná.
O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratné podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Krajský súd konštatuje, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou podľa všeobecnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto dôvodu, okrem iného, je napadnuté rozhodnutie vecne správne.
Krajský súd konštatuje, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či predložený exekučný titul je vydaný v súlade so zákonom a dobrými mravmi a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a to nielen pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. V danom prípade posúdenie exekučného titulu, k posúdeniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Preskúmanie exekučného titulu z pohľadu naplnenia materiálnych podmienok jeho platnosti je teda prieskumom, ktorý je v rámci exekučného konania dovolený exekučnému súdu. Nič na tom nemení skutočnosť, že bolo vydané exekučným súdom poverenie k prieskumu exekučného titulu dochádza po vydaní poverenia. Bolo v kompetencií prvostupňového súdu rozhodcovskú doložku preskúmať z pohľadu možnej neplatnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Súd ďalej konštatuje, že exekučný súd neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (podľa atribútov uvedených v § 45 č. zák. 244/2002 Z.z., ale skúmal len rozhodcovskú doložku - procesné podmienky, či mohol byť rozhodcovský rozsudok vôbec vydaný, z pohľadu právomoci rozhodcovského súdu. Exekučný súd nerušil ani nemenil exekučný titul, jeho vecnou správnosťou sa nezaoberal.
Čo sa týka námietky, že rozhodol bez toho, aby bol podaný návrh na začatie takéhoto konania súd odkazuje na § 58 ods. 1 exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd môže zastaviť aj bez návrhu a v rámci exekučného konania exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu konania môže skúmať či sú, alebo nie sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 exekučného poriadku a v prípade ak ma preukázané ich splnenie, môže exekúciu bez návrhu zastaviť. Na námietku oprávneného, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah rozhodcovského rozsudku, exekučný súd uvádza, že exekučný súd žiadnym spôsobom nezrušil ani nezmenil obsah rozhodcovského rozsudku len ho podrobil prieskumu ohľadne formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Výsledkom prieskumnej činnosti exekučného súdu nebola zmena, alebo zrušenie exekučného titulu, ale zastavenie exekučného konania.
Čo sa týka návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. krajský súd uvádza nasledovné.
Podľa § 36 ods. 5 exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, § 68d zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromného procesu v znení zák. č. 589/2000 Z.z.
Uvedené ustanovenie exekučného poriadku explicitne uvádza, že exekučné konania nie je možné prerušiť. Výnimku z tejto zásady predstavuje len tá situácia, keď osobitný zákon prerušuje nie upravuje, ako je tomu napr. pri § 68 d zák. č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, keď podaním návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia sa konanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie prerušuje až do právoplatného rozhodnutia o uznaní. V danom prípade vnútroštátny právny poriadok neupravuje situáciu, že by sa exekučné konanie prerušilo, keď je podaný návrh na prerušenie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.. Preto nie je možné v tejto procesnej situácii vyhovieť takémuto návrhu a prerušiť exekučné konanie. Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p.,preto súd zamietol, nezaoberajúc sa prípadnou dôvodnosťou či bezdôvodnosťou takéhoto návrhu.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že oprávnený namietal nesúlad § 44 ods. 2 prvá a druhá veta exekučného poriadku, pričom však exekučný súd v konkrétnom prípade nerozhodoval podľa tohto zákonného ustanovenia nejedná sa o rozhodnutie prvostupňového súdu pri vydávaní poverenia, ale ide o rozhodnutie o zastavení konania. Preto toto ustanovenie v danej veci nemá ani právny súvis.
K námietke, že exekučný súd porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, aj keď nebol podaný návrh a ani neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti, súd uvádza že podľa § 58 ods. 1 exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh, alebo aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má zákonné oprávnenie skúmať podmienky na zastavanie exekučného konania aj bez návrhu a samotné exekučné konanie môže bez návrhu zastaviť.
Nedôvodná je tiež námietka, že oprávnený bol diskriminovaný v súdnom procese pred exekučným súdom, pretože mal mať výrazne nevýhodne postavenie. Tvrdenými odlišnosťami sú nevypočutie oprávneného a jeho neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami, je dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu. Krajský súd uvádza, že exekučný poriadok pri zastavení konania nepredpisuje obligatórne vytýčenie pojednávania, na ktorom by boli účastníci konania. Tak ako nebol v konaní osobitne vypočutý povinný, nebol ani oprávnený. Obaja účastníci teda mali v tomto ohľade rovnaké postavenie.
Úplne nedôvodná je námietka oprávneného, že nebol oboznámený so stanoviskami a dôkazmi, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. Procesným oprávnením, ktoréhokoľvek účastníka konania nahliadať do súdneho spisu (§ 44 ods. 1 O.s.p. spojený s § 251 ods. 4 O.s.p.) nie je povinnosťou exekučného súdu, aby doručoval oprávnenému fotokópie súdneho spisu, alebo jeho časti, je naopak právom oprávneného (ktoré môže a nemusí využiť) aby sa so spisom osobne oboznámil. Ak toto oprávnenie oprávnený nevyužil, v žiadnom prípade sa nejedná o diskrimináciu zo strany exekučného súdu. Je nepodložené tvrdenie oprávneného, že exekučný súd použil dôvody iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ako podnikateľského subjektu a že by ho vylúčil z možnosti zhmotnenia majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Zásada rovnosti zbraní bola v plnom rozsahu zachovaná. Námietka, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú normu, ako bolo vyššie uvedené súd aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 exekučného poriadku a § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. a nezistil žiaden nesúlad aplikácie týchto noriem či už s exekučným poriadkom, s Ústavou SR, pričom aplikácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nebola realizovaná.
Námietka, že smernica Rady 93/13/EHS nemá všeobecnú záväznosť a teda nemá v SR povahu prameňa práva a súd považuje taktiež za nedôvodnú. Ako správne oprávnený uvádza táto smernica bola transponovaná do právneho poriadku SR zák. č. 150/2004 Z.z. v prílohe k Občianskemu zákonníku, ktorá bola do Občianskeho zákonníka doplnená práve vyše citovaným zákonom, je uvedený zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej Únie. Medzi nimi je i smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách. Znenie tejto smernice sa priamo nachádza v uvedenej prílohe. To znamená, že priamo táto smernica ako celok je súčasťou práva Slovenskej republiky ako príloha k Občianskemu zákonníku a znenie tejto smernice nie je zakomponované do konkrétneho paragrafovaného znenia Občianskeho zákonníka. Preto právna úvaha oprávneného, že sa použije vnútroštátny predpis do ktorého bola smernica správne prebratá je iba, čiastočne správna. V rámci vnútroštátneho práva je smernica prebratá ako celok a tvorí prílohu k Občianskemu zákonníku, preto je správne ak prvostupňový súd uviedol aj jej konkrétne ustanovenia.
Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne správne pri aplikácii § 219 ods. 1 O.s.p. toto napadnuté rozhodnutie odvolací súd ako vecne správne potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), c) O.s.p. ako nedôvodný zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie aj v časti o trovách konania.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešným účastníkom súd náhradu trov nepriznal, lebo ich náhradu nežiadali.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
V Žiline, dňa 13. marca 2013
JUDr. Erika Čanádyová
predsedníčka senátu
Za správnost vyhotovenia: Michaela Polková