Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoP-14-2013.pdf
PDF · 154.95 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/14/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., JUDr. Renáty Deákovej, vo veci starostlivosti o maloletého J. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom u rodičov, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v J., odborom sociálnych vecí a rodiny, dieťa rodičov V.. U. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L. W. XX, J., právne zastúpenej JUDr. Miriam Bitalovou, advokátkou, Nám. M. Tompu 2, Rimavská Sobota a H.. G. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. H./XX, J., právne zastúpeného JUDr. Jánom Marčokom, advokátom, M. Gorkého 21, Lučenec, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 8P/147/2011-303 zo dňa 17. 12. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým súd upravil styk otca s maloletým J. tak, že otec je oprávnený dieťa si vyzdvihnúť pred bytom matky každú druhú a štvrtú sobotu v mesiaci o 09.00 hod a dieťa matke odovzdať pred jej bytom o 18.00 hod., každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci o 09.00 hod a matke dieťa odovzdať pred jej bytom o 18.00 hod., m e n í tak, že otec je oprávnený dieťa si vyzdvihnúť pred bytom matky:
- každý párny týždeň v roku v sobotu o 09.00 hod a dieťa matke odovzdať pred jej bytom v ten istý deň o 18.00 hod.,
- každý nepárny týždeň v roku v nedeľu o 09.00 hod a matke dieťa odovzdať pred jej bytom v ten istý deň o 18.00 hod. a vo zvyšku tohto výroku a v ostatných výrokoch rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd rozhodol tak, že zveril maloletého J. do osobnej starostlivosti matke, otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletého J. sumou 150 Eur mesačne od 01. 01. 2013 splatnou vždy do 10. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky, upravil styk otca s maloletým v rozsahu vymedzenom vo výroku a uložil v tejto súvislosti povinnosti matke dieťa riadne pripravené odovzdať otcovi a otcovi v určenom termíne dieťa odovzdať matke. V súvislosti s trovami konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a otcovi uložil povinnosť nahradiť vzniknuté trovy konania v sume 264,81 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet súdu.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie opierajúc sa o §§ 24, 25, 28, 30, 36, 62, 63, 75 a 76 zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon rodine“) dôvodil vykonaným dokazovaním, z ktorého vyplynulo, že po ukončení spolužitia rodičov maloletého dieťaťa v auguste
2011 a v priebehu súdneho konania sa rodičia starali o maloleté dieťa v striedavej osobnej starostlivosti, pričom s prihliadnutím na lekárske správy od pediatričky, správy z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v J., z materskej školy, ktorú dieťa navštevuje a logickým vyústením získaných dôkazov bolo nariadenie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či záujem dieťaťa si vyžaduje zveriť ho do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov alebo striedavej osobnej starostlivosti. Už z listinných dôkazov pred nariadením znaleckého dokazovania vyplynuli poznatky o zmene v správaní dieťaťa a pretrvávajúcom pomočovaní, ktoré je podľa uvedenia pediatričky na psychogénnom podklade (nezhody v rodine). Zo znaleckého posudku nepochybne vyplynulo, že dieťa nie je možné zveriť do striedavej osobnej starostlivosti lebo v súčasnosti (§ 154 ods. 1 O.s.p.) by to nebolo v jeho záujme, s ktorým záverom otec nesúhlasil, preto súd znalkyňu aj vypočul na pojednávaní, keď znalkyňa zotrvala v celom rozsahu na záveroch svojho znaleckého posudku. Súd považoval znalecký posudok za objektívny, netrpiaci vnútornými rozpormi, vyčerpávajúci, podrobný a pri rozhodovaní z neho vychádzal, na rozdiel od otca súd nepovažoval za potrebné nariadiť vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, čo by znamenalo len predĺženie konania, nestabilitu výchovného prostredia, ktorá sa už nepochybne prejavila na správaní a zdravotnom stave dieťaťa, čo súdna znalkyňa potvrdila. Dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie otca, že matka sa nedokáže o dieťa postarať a zo záverov znaleckého posudku a výsluchu znalkyne bolo preukázané, že u matky budú pre dieťa vytvorené lepšie podmienky k jeho zdravému vývinu, preto súd dieťa zveril do jej osobnej starostlivosti. Súd pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu určil počiatok vyživovacej povinnosti otca od 01.01.2013, keďže bolo preukázané, že v priebehu súdneho konania sa o dieťa starali rodičia v striedavej osobnej starostlivosti. Matka si plní vyživovaciu povinnosť osobnou starostlivosťou o dieťa a poskytovaním vecných plnení - bývanie. Pri určovaní výšky výživného súd prihliadol na vek, odôvodnené potreby dieťaťa, možnosti a schopnosti povinného rodiča - otca, ktorý má vyživovaciu povinnosť len k maloletému dieťaťu, poberá invalidný dôchodok v sume 242 Eur mesačne, ale ten nie je jediným zdrojom jeho príjmu, pretože je konateľom a spoločníkom dvoch právnických osôb, a tak má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, okrem toho vlastní nehnuteľnosti (najmä pôdu), platí 3 úvery, 2 poistenia úveru, 2 x 51 Eur poistné a sporenie pre maloleté dieťa a má uzavretých 7 ďalších poistných zmlúv nielen pre seba, ale aj na iné účely (č.l. 155 spisu). Otec v konaní tvrdil, že pôdu ktorú vlastní prenajíma a súdu preukáže výšku nájomného, ktoré mu je vyplácané, čo nepreukázal, tiež priznal, že nedávno predal ako fyzická osoba pôdu a predala ju aj jeho spoločnosť, ale súdu nepreukázal výšku vyplatenej kúpnej ceny. V konaní súd zistil, že otec je poľovníkom, vlastní niekoľko zbraní, 1 ďalekohľad, 2 puškohľady. Súd mal v konaní aj daňové priznanie k dani z príjmov, ktoré podal otec - fyzická osoba za zdaňovacie obdobie 2011. Po vyhodnotení všetkých výdavkov otca, súd dospel k záveru, že tieto výdavky avizujú nie celkom nízku životnú úroveň otca, vrátane záľuby v poľovníctve, preto s poukazom na § 62 ods. 5 veta prvá zákona o rodine rozhodol o výške výživného na maloleté dieťa v sume 150 Eur mesačne. Rozhodnutie o styku súd dôvodil skutočnosťou, že rodičia sa nedohodli na úprave styku, žijú v jednom meste a záujmom dieťaťa je, aby sa aj otec mohol okrem plnenia vyživovacej povinnosti podieľať na výchove dieťaťa, vzal do úvahy denný režim dieťaťa a jeho záľuby v súčasnosti. Zdôraznil, že obaja rodičia by mali citlivým prístupom, pravidelnosťou styku, výmenou informácií o dieťati snažiť sa o obnovu vzájomnej komunikácie, dieťa pozorne počúvať a presvedčiť ho o tom, že hoci už spolu nedokážu žiť, majú ho stále rovnako radi a chcú pre neho len to najlepšie.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie otec, v ktorom uviedol svoj nesúhlas s rozhodnutím, pretože podľa neho súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav vo veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa otca, zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matky nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nepreskúmateľné, súd uvádza dôvody, pre ktoré nevyhovel návrhu otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti, avšak nie je zrejmé aké skutočnosti, viedli súd k rozhodnutiu zveriť maloleté dieťa práve matke. Z toho dôvodu považuje otec odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nedostačujúce a nepresvedčujúce a záver súdu o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky je neodôvodnený. Poukazuje na znalecký posudok podaný V.. Q. O., z ktorého vyplýva, že obaja rodičia sú schopní a spôsobilí pre výchovu maloletého. Prekážkou zverenia maloletého do striedavej starostlivosti bol aj nesúhlas matky opierajúci sa najmä o negatívny dopad striedavej (dvojkoľajnej) výchovy na maloleté dieťa. Otec je toho názoru, že nesúhlas matky, môže byť relevantný len ak je podporený dôvodmi, ktoré sú spôsobilé negatívne
zasahovať do oprávnených záujmov maloletého dieťaťa. Súd pravdepodobne považoval záver znalkyne o nevhodnosti striedavej starostlivosti za dostačujúci pre svoje rozhodnutie, aj keď to z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, preto na takomto závere nie je možné založiť rozhodnutie, ktorým súd striedavú starostlivosť vylúčil. Otec tiež namieta úpravu styku otca s maloletým podľa napadnutého rozsudku, pretože takto upravený styk považuje za nevykonateľný najmä v kalendárnych mesiacoch, v ktorých sa vyskytujú viac ako štyri víkendy (napr. marec 2013, jún 2013, september 2013 alebo december 2013), kedy by sa otec s maloletým nemohol v piaty víkend mesiaca stretávať bez zjavného dôvodu a dieťa je ochudobnené o možnosť stretávať sa s otcom. Poukazuje na obvykle vymedzený styk rodiča s dieťaťom párnymi, resp. nepárnymi týždňami. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie dokazovanie, resp. aby ho zmenil tak, že maloletého J. zveruje do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
Podaním doručeným na súd faxovou správou 17. 01. 2013 osobne dňa 21. 01. 2013 otec doplnil svoje dôvody odvolania s tým, že opakoval svoj nesúhlas so záverom súdu o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky, pretože už počas konania žiadal o vypracovanie nového znaleckého posudku, s ktorým návrhom sa súd nevysporiadal a tento dôkaz nevykonal. Podľa jeho názoru poukázal na nezrovnalosti v znaleckom posudku, ktoré neboli odstránené ani výsluchom znalkyne. Zo znaleckého posudku ani z výsluchu znalkyne nevyplýva skutočnosť, že by dieťa malo byť zverené do osobnej starostlivosti matky. Znalkyňa sa okrem iného vyjadrila iba ku skutočnosti, či je striedavá osobná starostlivosť v záujme maloletého a znalecký posudok ani výsluch znalkyne nepotvrdil skutočnosť, či práve matka predstavuje vhodnejšiu osobu pre zverenie maloletého do osobnej starostlivosti, čím je naplnený dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. c), nakoľko súd neúplne zistil skutkový stav vo veci. Považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné, pretože z neho nevyplývajú skutočnosti v smere vhodnosti alebo nevhodnosti toho ktorého z rodičov, čo považoval súd za preukázané a viedli ho k záveru zveriť maloletého do starostlivosti matky. Poukázal, že súd styk otca s maloletým upravil reštriktívne tak, že nebude môcť u neho prespávať. Namietal, že z doteraz fungujúcej striedavej osobnej starostlivosti v rozsahu každého druhého týždňa súd obmedzil jeho stretávanie s maloletým na obdobie 15 hodín týždenne s tým, že maloletý nemôže u neho prespať ani cez víkendy, čo predstavuje vážny zásah do práv ako dieťaťa tak aj otca. Výrok súdu o úprave styku nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a v tejto časti je napádané rozhodnutie arbitrárne. Súd neodôvodnil rozhodnutie o styku v takom úzkom rozsahu a nevysporiadal sa s námietkami, že takéto stretávanie naruší väzby vzniknuté medzi otcom a maloletým vznikli a neumožní ich ďalšie rozvíjanie, pretože maloletý od svojho narodenia vyrastal v domácnosti otca, čo považuje aj za svoj domov. Namieta, že neboli zo strany súdu vykonané dôkazy, ktoré navrhoval, a to vykonanie znaleckého posudku, zabezpečenie správ z materskej školy, ošetrujúceho lekára, intervenujúceho psychológa a správy z daňového úradu týkajúce sa príjmov matky, súd o uvedených dôkazoch nerozhodol a neuviedol ani ich vhodnosť resp. nevhodnosť v odôvodnení. Poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 749/2005 zo dňa 15. 09. 2005, preto má za to, že sú naplnené dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a), b) O.s.p.. Nesúhlasil ani s výrokom o určení vyživovacej povinnosti vo výške 150 Eur mesačne, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal a citoval z rozhodnutia Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoP/36/2008 zo dňa 18.07.2008, rozhodnutia NS ČSSR sp. zn. Cpjf 85/89 zo dňa 13. 12. 1989. Má za to, že vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov nie je možné určiť výživné vo výške vyššej ako sú preukázané náklady na dieťa, a to ani v prípade, ak to pomery rodiča dovoľujú, poukazuje na tvorbu úspor podľa § 63 ods. 3 zákona o rodine. Až po ustálení výšky nákladov na dieťa môže súd pristúpiť k určeniu miery, ako sa bude na nákladoch podieľať každý z rodičov, keď sa prihliada najmä na majetkové pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností a pod.. Podľa otca napadnuté rozhodnutie v časti výroku o povinnosti platiť výživné bolo vydané predčasne a v dôkaznej núdzi, súd nemal preukázané náklady na maloleté dieťa, skúmaním výdavkov sa nezaoberal a riadne nezistil skutkový stav, a to najmä k majetkovým a príjmovým pomerom matky, keď súd mal pri rozhodovaní k dispozícii iba potvrdenie o príjme matky za mesiace október a november 2012, z ktorých vyplýva priemerná mzda matky vo výške 803,70 Eur, nepostupoval dôsledne pri skúmaní pri majetkových pomeroch otca, prijal nenáležitý záver o jeho príjmoch a rozporný s dôkazmi, ktoré zabezpečoval. Poukazuje na daňové priznanie za rok 2011, z ktorého vyplýva, že iné príjmy ako príjmy zo závislej činnosti otec nemal, dokonca otec súdu preukázal, že od novembra 2012 je zamestnaný na čiastkový úväzok, ako aj výšku jeho mzdy. Daňové priznanie za rok 2011 vylučuje záver, aby mal príjem z funkcie konateľa alebo ako spoločník v uvedených spoločnostiach ako to konštatoval súd v napadnutom rozhodnutí. Považuje rozhodnutie v tejto časti za nepresvedčivé a nedostatočné. Poukázal na výdavky,
ktorých rozpis súdu poskytol, ktoré platí iba zo svojich úspor, bol ochotný preukázať súdom požadované informácie o prijatej odplate za predaj pôdy, súd však uprednostnil urýchlenie rozhodnutia pred riadnym a spoľahlivým zistením skutkového stavu a prijal záver o tom, že tieto majetkové pomery odôvodňujú platenie výživného v sume 150,-- € bez toho, aby súd majetkové pomery otca riadne a dôkladne zistil, čo zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Nesúhlasí s výrokom, ktorým súd zaviazal otca zaplatiť náhradu trov konania v sume 264,81 €, ani jeho odôvodnením, pretože otec sa pripojil k návrhu kolízneho opatrovníka, aby bolo nariadené znalecké dokazovanie, a to v smere zistenia názoru, výsluchu maloletého a v otázke, či je striedavá osobná starostlivosť v záujme maloletého dieťaťa, čo vyplýva z uznesenia sp. zn. 8P/147/2011-94 zo dňa 23. 05. 2012. Postup súdu, ktorým zaviazal otca na úhradu trov celého znaleckého dokazovania napriek tomu, že nepriamo navrhol iba jednu otázku (otázku č. 4), na celé trovy znaleckého dokazovania považuje za nespravodlivé a nezákonné. Znaleckým dokazovaním boli overené aj skutočnosti, ktoré otec netvrdil, ani nenavrhoval. Namieta aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b). K doplneniu svojho odvolania priložil prefotené strany komentára k § 120, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 749/2005, komentár k odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa; hranica odôvodnených potrieb dieťaťa a kritériá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny J. k odvolaniu otca zaslal vyjadrenie, z ktorého vyplýva záver, že vzhľadom na zistené skutočnosti a ťažkosti dieťaťa striedavá osobná starostlivosť momentálne nie je v záujme maloletého dieťaťa, navrhuje odvolanie otca zamietnuť a rozsudok okresného súdu potvrdiť.
K odvolaniu otca zaslala vyjadrenie matka, ktorá uviedla, že nesúhlasí s názorom otca, že rozsudok prvostupňového súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je nepreskúmateľný a zakladá sa len na nesúhlase matky so zverením syna do striedavej osobnej starostlivosti, nakoľko súd o zverení do striedavej osobnej starostlivosti rozhodol v konaní trvajúcom 14 mesiacov, v priebehu ktorého sa striedavá osobná starostlivosť aj realizovala a súd tak mal možnosť zistiť, aký má jej výkon vplyv na samotné dieťa. Matka so zverením do striedavej osobnej starostlivosti nesúhlasila z dôvodu nejednotnosti výchovy rodičov, čo sa prejavuje výrazne neadekvátnym správaním sa maloletého, návrh na zverenie maloletého do striedavej starostlivosti podal otec v októbri 2011 a striedavá osobná starostlivosť sa začala realizovať v januári 2012. Zo správ poskytnutých súdu od Centra pedagogicko- psychologického poradenstva, Materskej školy a Jazykovej školy v J., ktoré dieťa navštevovalo, zo všetkých posudkov vyplýva, že správanie maloletého sa v roku 2012 oproti roku 2011, keď bolo dieťa v osobnej starostlivosti matky, výrazne zhoršilo. Subjekty popisujú dieťa ako agresívne, nesústredené, zhoršené v učení, vulgárne, so sklonom ubližovať sebe aj ostatným, pričom sa výrazne zhoršilo aj jeho pomočovanie. Otec však názory týchto nezainteresovaných subjektov ohľadne správania sa maloletého ignoruje a naďalej odmieta, že by jeho syn mal akékoľvek vážnejšie problémy, ktoré treba riešiť. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že striedavá osobná starostlivosť je vzhľadom na zistené ťažkosti dieťaťa skôr kontraproduktívna a nie je v jeho záujme. V osobnosti matky znalec nezistil žiadne prítomné prekážky adekvátnej starostlivosti o dieťa, v osobnosti otca poukázal na znaky osobnostnej nevyrovnanosti a emocionálnej nezrelosti s prvkami lability, ktoré môžu k aktuálnym ťažkostiam dieťaťa prispievať, ako aj na jeho agresívne prejavy dieťaťu v minulosti. Matka navrhovala zverenie maloletého do osobnej starostlivosti od začiatku konania, otec stále trval len na striedavej starostlivosti a ani po zistení, že dvojkoľajná výchova dieťaťu neprospieva, svoj názor nezmenil a dieťa nežiadal zveriť len do svojej osobnej starostlivosti. Má za to, že súd sa dostatočne vysporiadal s otázkou zverenia maloletého do starostlivosti toho ktorého rodiča, vykonal všetky potrebné dôkazy a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, pričom sa neopieral len o nesúhlas matky ako to uvádza otec, ale pri svojom rozhodnutí bral do úvahy len záujem dieťaťa. K otázke úpravy styku otca s maloletým uvádza, že súhlasí s návrhom otca, aby Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil rozsudok v tej časti tak, aby otec bol oprávnený stýkať sa s maloletým J. každú párnu sobotu v mesiaci a každú nepárnu nedeľu v mesiaci vždy v čase od 09:00 hod do 18:00 hod.. Ohľadne výroku o výške výživného poukazuje, že sám otec sa počas celého trvania sporu odmietal vyjadriť k výške výživného a doklady potrebné pre zdokumentovanie svojich príjmových a zárobkových pomerov napriek výzvam súdu nepredložil. Otec sám seba prezentuje ako nemajetnú osobu, ktorej príjem tvorí len čiastočný invalidný dôchodok vo výške 242,-- €, a ktorá žije z úspor. Z výpisu z účtov, ktoré súdu predložil však vyplýva, že nedisponuje takými úsporami na týchto účtoch, aby nimi pokryl aspoň jeden mesiac ním prezentovaných výdavkov vo výške 1.304,-- € mesačne, časť výdavkov vo výške 400 Eur predstavujú splátky troch rôznych úverov, ktoré úverové zmluvy súdu nepredložil. V konaní bolo preukázané, že otec je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti s
ručením obmedzeným A. s. r. o. a zároveň je jedným z dvoch spoločníkov a konateľov v spoločnosti U. G. s. r. o., je teda vlastníkom obchodných podielov, s ktorými ako majetkovým právom môže disponovať, tiež ako spoločník rozhoduje o činnosti spoločnosti a o tom, či zisk dosiahnutý spoločnosťou sa vyplatí spoločníkom alebo sa ponechá v spoločnosti za kalendárny rok. Daňové priznania obidvoch spoločností si súd musel vyžiadať priamo od daňového úradu, pretože otec ich súdu nepredložil a z nich bolo zistené, že spoločnosti disponujú hnuteľným majetkom, zásobami ako aj nehnuteľným majetkom vo vyššej hodnote a dosiahli zisk. Poukázala na vyjadrenie otca na pojednávaní dňa 23. 04. 2012, že je ako fyzická osoba vlastníkom pôdy o výmere viac ako 50 hektárov, čo predstavuje 500 000 m2 pôdy, pričom jej trhová hodnota, podľa dôkazu, ktorý matka súdu predložila, je minimálne 200.000,-€. Otec nepriznal súdu všetku pôdu, ktorú vlastní, nepredložil nájomné zmluvy ani doklady o výške prijatého nájomného a k odpredaji pôdy o výmere 100 000 m2, čo predstavuje podľa matky hodnotu 40.000,-- €, uviedol, že si nepamätá výšku kúpnej ceny. Keďže otec má nesporne aj iné príjmy ako invalidný dôchodok, ktorých výšku však počas 14 mesiacov nepreukázal napriek výzvam súdu, má za to, že je ho treba posudzovať v zmysle § 63 ods. 1 zákona o rodine ako osobu, ktorá má príjmy z inej než závislej činnosti a má povinnosť predložiť doklady na ich zhodnotenie, pokiaľ si ju nesplní, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima, čo v súčasnosti predstavuje 3.891,60 € mesačne. Podľa matky súd bral pri hodnotení otcových majetkových a zárobkových pomerov do úvahy nielen preukázané príjmy, ale aj hodnotu nehnuteľného majetku a hodnotu obchodných podielov v spoločnostiach. K námietke otca, že súd neskúmal jej príjmové a majetkové pomery a výdavky dieťaťa v súvislosti s určením výšky výživného, uviedla, že výšku nákladov dieťaťa súdu podrobne preukázala, ako aj výšku svojho zárobku. Poukázala na § 62 ods. 2 zákona o rodine a citovala z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoP/50/2009. Má za to, že výživné určené vo výške 150 Eur je dané vzhľadom na príjmové a majetkové pomery otca, náklady dieťaťa a právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni otca. Navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok, prípadne ho zmenil v časti dotknutého výroku o styku tak, že otec bude oprávnený stýkať sa s maloletým J. každú párnu sobotu v mesiaci a každú nepárnu nedeľu v mesiaci, vždy v čase od 09:00 hod. do 18:00 hod.. Zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ako to navrhol otec nepovažuje za vhodné ani nutné, a to najmä na poruchy správania sa maloletého dieťaťa, na potrebu stabilizácie jeho výchovného prostredia pred nástupom do základnej školy v septembri XXXX, ako aj s ohľadom na dĺžku trvania sporu vo veci starostlivosti o maloletého. V prípade zmeny pomerov otcovi nič nebráni tomu, aby podal návrh na zmenu rozsudku.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l O.s.p.) prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým súd upravil styk otca s maloletým J. tak, že otec je oprávnený dieťa si vyzdvihnúť pred bytom matky každú druhú a štvrtú sobotu v mesiaci o 09.00 hod a dieťa matke odovzdať pred jej bytom o 18.00 hod., každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci o 09.00 hod a matke dieťa odovzdať pred jej bytom o 18.00 hod., zmenil podľa § 220 O.s.p. tak ako je uvedené vo výroku tohoto rozsudku a vo zvyšku tohto výroku a v ostatných výrokoch rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O.s.p..
Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8P/147/2011 a vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému J. Z., ktorého rodičia nežijú v spoločnej domácnosti od augusta 2011, ale o maloletého sa starali striedavo od januára 2012, keď vzhľadom na dôkazy o zmene v správaní dieťaťa a z dôvodu, že otec maloletého trval na zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, s čím matka nesúhlasila, prvostupňový súd vykonal znalecké dokazovanie vypracovaním znaleckého posudku znalkyňou V.. Q. O., z odboru Psychológia, odvetvie klinická psychológia detí. Prvostupňový súd mal za preukázané aj vzhľadom na vykonané znalecké dokazovanie a výsluch znalkyne, že dieťa nie je možné zveriť do striedavej starostlivosti, lebo v súčasnosti by to nebolo v jeho záujme, nepovažoval za potrebné nariadiť vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, pretože by to znamenalo len predĺženie konania, nestabilitu výchovného prostredia, čo sa nepochybne prejavilo na správaní a zdravotnom stave dieťaťa, preto maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky, u ktorej budú pre dieťa vytvorené lepšie podmienky k jeho zdravému vývinu. Otec maloletého má len vyživovaciu povinnosť k maloletému J., matka maloletého okrem vyživovacej povinnosti k maloletému J., má ešte vyživovaciu povinnosť k maloletému P.. Otec bol uznaný za invalidného dôchodcu s 50% mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, poberá invalidný dôchodok vo výške 242 Eur
mesačne, je konateľom a spoločníkom v dvoch právnických osobách, má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, vlastní nehnuteľnosti, platí tri úvery a poistenia úveru, poistenie a sporenie maloletému a má uzavretých 7 ďalších poistných zmlúv, je poľovníkom, býva v X-izbovom dvojgeneračnom byte v osobnom vlastníctve jeho matky. Matka maloletého je zamestnaná s priemernou mesačnou mzdou 803,71 Eur, býva v X-izbovom byte v jej osobnom vlastníctve.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že otcom napadnuté rozhodnutie okresného súdu s výnimkou vyššie uvádzanej časti výroku o úprave styku otca s maloletým je vecne správne, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti od augusta 2011, nedohodli sa na výkone ich rodičovských práv a povinnosti, preto ich na návrh otca upravil súd v súlade so zákonnými podmienkami v zmysle § 36 ods. 1, § 24 ods. 2, 4 a 5, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 63 ods. 1 a 2 a § 75 ods. l zákona o rodine. V konaní bolo preukázané, že došlo k takej zmene pomerov, ktoré je potrebné subsumovať pod citované ustanovenia zákona o rodine a v tejto súvislosti rozhodnúť o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky, určiť výživné otca a upraviť styk otca s maloletým. Odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozsudku prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre súdne rozhodnuti o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému J. vrátane naplnenia zákonných podmienok pre právnu možnosť striedavej osobnej starostlivosri rodičov a skutočností dôležitých pre určenie výšky výživného a úpravu styku, dostatočne teda zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. a postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch napadnutého rozsudku. Tieto výroky prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.), s ktorými dôvodmi sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach a právnych záveroch súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom otca odvolací súd uvádza, že aj pokiaľ je striedavá osobná starostlivosť rodičov o maloleté dieťa normatívne upravená v zákone o rodine, neznamená to jej automatické uplatňovanie, pretože súd musí vo všetkých prípadoch rozhodovania o výkone rodičovských práv a povinností, teda vrátane rozhodovania o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby (k rodičom, príbuzným, priateľom, prostrediu a pod.) a vývinové potreby (vek, školské, zdravotné, záujmové potreby a pod.), stabilitu budúceho výchovného prostredia (životné, ako aj bytové pomery rodičov, ich hmotné zabezpečenie, povahové vlastnosti a osobnostné predpoklady rodičov na zabezpečenie starostlivosti dieťaťa a pod.). V praxi súdov sa pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností vychádza najmä z návrhov a vyjadrení rodičov, ako aj kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa a tretích osôb, z ktorých správ o predpokladoch na výchovu dieťaťa a o vhodnosti výchovného prostredia čerpajú súdy podklad pre svoje rozhodnutie alebo rozhodnutie o schválení dohody rodičov. Nie je vylúčené ani znalecké dokazovanie, napríklad znalcom z odboru klinickej psychológie detí, ktoré by však malo byť výnimočné a len krajnou možnosťou, keďže vo väčšine prípadov negatívne vplýva na maloleté dieťa.
Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Ak sa teda rodičia na striedavej osobnej starostlivosti nedohodli v rodičovskej dohode a súhlasí s ňou len jeden rodič, vzniká súdu povinnosť skúmať, či rozhodnutie o striedavej osobnej starostlivosti, teda autoritatívny výrok súdu o nej bez podkladu v konsenze obidvoch rodičov, je v záujme dieťaťa a pokiaľ to nie je v záujme dieťaťa, súd nemôže rozhodnúť o striedavej osobnej starostlivosti, ale musí rozhodnúť o výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča. Pokiaľ jeden z rodičov nesúhlasí so striedavou starostlivosťou, mal by vierohodne preukázať dôvod svojho nesúhlasu a predložiť súdu dôkazy, ktoré by potvrdili škodlivosť striedavej osobnej starostlivosti pre dieťa. Záujem dieťaťa treba chápať čo najextenzívnejšie, keď v jeho záujme je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania, rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu
rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že zákonné podmienky podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia (§ 24 ods. 2 zákona o rodine) pre zverenie maloletého J. do striedavej starostlivosti oboch rodičov nie sú splnené. Súd prvého stupňa v danom prípade skúmal možnosť aplikácie striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov z hľadiska požiadaviek zákona a predovšetkým z hľadiska záujmu maloletého obligatórne v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 zákona o rodine, posledná veta, pretože matka maloletého od začiatku so striedavou osobnou starostlivosťou nesúhlasila a otec napriek jej výhradám a predloženým dôkazom signalizujúcim zmeny v správaní dieťaťa trval na striedavej osobnej starostlivosti, z ktorého dôvodu súd vykonal aj znalecké dokazovanie. Súd prvého stupňa pristúpil k rozhodnutiu o zverení maloletého J. do osobnej starostlivosti matky na základe vykonaného dokazovania opierajúc sa najmä o znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že striedavá osobná starostlivosť sa aktuálne nejaví v záujme dieťaťa a ohľadom osobnostných predpokladov rodičov na zabezpečenie starostlivosti o maloletého osobnosť matky charakterizoval ako pružnú, aktívnu, s energickejším, na činnosť zameraným životným štýlom, s adekvátnym kontaktom s realitou, schopnú racionálne a účinne riešiť bežné životné situácie, bez vytesnenia emócií a napriek aktuálne zhoršenej adaptácii nemal v jej osobnosti prítomné prekážky adekvátnej starostlivosti o maloletého, v osobnosti otca poukázal na znaky osobnostnej nevyrovnanosti a emocionálnej nezrelosti s prvkami lability, ktoré môžu prispievať k aktuálnym ťažkostiam dieťaťa, ako aj na jeho agresívne prejavy, resp. nemožnosť vylúčenia jeho neprimeraných reakcií. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemožno prehliadať stav, že striedavá starostlivosť o maloletého J. sa fakticky v priebehu súdneho konania realizovala, ale rozhodujúce je, že maloletý dobre netoleroval takéto faktické striedanie výchovného prostredia, pre čo svedčí okrem správ z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva, Materskej školy a Jazykovej školy v J. aj záver psychologického vyšetrenia maloletého vyplývajúci zo znaleckého posudku (č.l. 121 a 122 súdneho spisu) a z neho vyplývajúci aktuálny psychický stav, správanie a ladenie maloletého. Na takomto zistení sa nedá nestotožniť s názorom okresného súdu, že dieťa nie je možné zveriť do striedavej starostlivosti oboch rodičov, lebo v súčasnosti by to nebolo v jeho záujme a iný názor by bol v rozpore so záujmom dieťaťa, ktorý záujem musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí (viď. Dohovor o právach dieťaťa prijatý v New Yorku 20. novembra 1989 vyhlásený pod č. 104/1991 Zb.) Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, tak toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady, okrem iného uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom.
Pokiaľ napriek vyššie uvedenému otec vo svojom odvolaní preferuje zverenie maloletého J. do striedavej osobnej starostlivosti, odvolací súd v tomto smere akcentuje závery znaleckého dokazovania (č.l. 131 - 132 súdneho spisu) a záujem maloletého dieťaťa, ktorý je rozhodujúci. Nepochybným faktom je aj vek maloletého, ktorý je t.č. X-ročný a vo väzbe na tento vek jeho vývinové potreby najmä v súvislosti s prípravou a nástupom na povinnú školskú dochádzku, a preto je osobitne dôležitá stabilita a jednota výchovného prostredia nielen v záujme konsolidovania správania a zdravotného stavu maloletého, ale aj v záujme priaznivého zvládania budúcich školských povinností, na základe čoho odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatuje, že predmetné rozhodnutie, ku ktorému pristúpil súd prvého stupňa, je v záujme a malo by byť na prospech maloletého, pretože aj stabilné výchovné prostredie napomáha, aby z dieťaťa vyrástol zdravý jedinec s pozitívnou hodnotou orientáciou.
Subjektívne názory otca prezentované v jeho odvolaní, je potrebné vyhodnotiť v komplexe ostatných vo veci vykonaných dôkazov a v súvislosti s osobnostnými predpokladmi účastníkov konania - rodičov vo vzťahu k výchovnému pôsobeniu a zabezpečeniu starostlivosti o maloletého, a taktiež aj vo svetle posúdenia, ako budú najlepším spôsobom zabezpečené potreby maloletého J. z hľadiska jeho ďalšieho zdravého vývoja. Po preskúmaní všetkých týchto okolností odvolací súd konštatuje, že subjektívne názory a hodnotenia účastníkov konania nie sú nezanedbateľné, ale dôležitý v danom prípade je záujem maloletého J., v ktorého záujme nateraz nie je striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov, aj keď otec je iného názoru, preto odvolací súd má zhodne so súdom prvého stupňa názorovú jednotu v tom, že osobná starostlivosť matky bude v súčasnom období pre maloletého J. najlepším riešením a zabezpečením jeho zdravého vývoja, keď v súčasnom období maloletý, najmä so zreteľom na jeho
predškolský vek, potrebuje najmä aktívne racionálne aj emočné pôsobenie matky, v ktorej osobnosti neboli zistené prekážky adekvátnej starostlivosti o maloletého.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ zveril maloletého J. do osobnej starostlivosti matky na základe vyhodnotenia zákonných podmienok právnej možnosti striedavej rodičovskej starostlivosti a záujem maloletého v zmysle § 24 ods. ods. 2 zákona o rodine.
Odvolací súd navyše uvádza, že je prirodzené, že maloletý J. sa dobre cíti u otca a je na prostredie u neho zvyknutý, keďže sa v tom prostredí narodil a žil až do rozchodu jeho rodičov, dobré cítenie a zvyk však nepostačuje pre striedavú osobnú starostlivosť. Maloletý J. ako každé dieťa potrebuje oboch rodičov, ich rodičovský vzťah, z ktorého sa narodil a po ktorom túži, pokiaľ mu však účastníci konania nevedia tento vzťah naplniť spolužitím v spoločnej domácnosti, podľa názoru odvolacieho súdu o to väčšie úsilie a vzájomnú rodičovskú ústretovosť by mali vyvinúť a prejaviť v danom prípade, pretože ide o ich dieťa a o jeho zdravý a všestranný rozvoj a ich spoločnú rodičovskú zodpovednosť za ich dieťa, a to i napriek tomu, že ako partneri môžu mať a majú voči sebe výhrady. Je preto osobitne dôležité, aby si rodičia uvedomili, že ich vzťah by mal byť založený na ich rodičovskej múdrosti, vzájomnom rešpektovaní, úcte a ochote spolu komunikovať a vzájomne spolupracovať, nakoľko v danom prípade priorita je ich dieťa.
Pokiaľ otec v odvolacom konaní namietal, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností odvolací súd uvádza, že súd môže, ale nemusí vyhovieť každému návrhu na vykonanie dokazovania (§ 120 ods. l O.s.p.) a poukazuje na § 153 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. V danom prípade odvolací súd môže len konštatovať, že vo veci bolo vykonané potrebné dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania a znalkyňa z dôvodu námietok zo strany otca voči znaleckému posudku bola vypočutá na pojednávaní dňa 30.11.2012 (č.l. 215 - 219). Aj podľa názoru odvolacieho súdu znalkyňou predložený znalecký posudok je logický, netrpiaci vnútornými rozpormi, dostatočne presvedčivý, objektívny, vypracovaný v súlade s požiadavkami súdu, preto nebol dôvod, aby z neho prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nevychádzal a potrebu vykonanie kontrolného znaleckého posudku v záujme maloletého J. otec v konaní nepreukázal. Odvolací súd poukazuje, že prvostupňový súd na pojednávaní dňa 30.11.2012 (č.l. 220) a aj v napadnutom rozsudku vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné nariadiť vypracovanie kontrolného znaleckého dokazovania, čím si splnil aj svoju povinnosť v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Napokon aj samotný otec na pojednávaní dňa 30.11.2012 sa vyjadril „nech je dieťa zverené do osobnej starostlivosti matky (…)“. Z uvedených dôvodov odvolací súd nemohol prihliadnúť na nedôvodné námietky otca ohľadom nevykonania navrhnutých dôkazov, resp. z tohto dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu.
Súd prvého stupňa tiež správne postupoval aj pri určení výživného pre maloletého J., keď zaviazal otca prispievať na výživu maloletého vo výške 150 Eur mesačne od 01.01.2013, ktoré výživné aj podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá zákonným kritériám schopností, možností a majetkových pomerov otca ako povinnej osoby a právu maloletého dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 zákona o rodine). Okresný súd pri určovaní výživného vychádzal zo zistených odôvodnených potrieb maloletého J., najmä vzhľadom na jeho vek a tomu zodpovedajúcu potrebu v súvislosti s uspokojovaním ako základných, tak aj ostatných životných potrieb vrátane zdravotnej starostlivosti, nevyhnutných pre jeho celkový úspešný vývin. Z obsahu spisu a rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd mal zistené aj majetkové a zárobkové pomery ako matky maloletého, tak aj jeho otca. Pokiaľ prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že primerané výživné pre maloletého je 150 Eur mesačne, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia, resp. jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože takto určené výživné zodpovedá zistenému skutkovému stavu vo veci a zákonnej úprave (§ 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 65 ods. l zákon o rodine), ktorú prvostupňový súd správne na danú vec aplikoval. Odvolací súd zdôrazňuje, že obaja rodičia majú voči dieťaťu zákonnú vyživovaciu povinnosť a jej plnenie je prvoradou povinnosťou rodičov, pričom vyživovacia povinnosť môže byť plnená formou osobnej starostlivosti, príp. starostlivosti o domácnosť podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine, formou poskytovania vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania a formou platenia výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie,
strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.). Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd rešpektujúc zákonné kritérium schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 zákona o rodine).
Pokiaľ otec v odvolaní namietal predčasné a neúplne zistenie skutkového stavu, odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje, pretože prvostupňový súd mal dostatočný podklad (zistené majetkové pomery oboch rodičov) pre svoje rozhodnutie o výživnom, správne poukázal na § 62 ods. 5, prvá veta, zákona o rodine, v zmysle ktorého výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, ktoré zákonné ustanovenie sleduje plynule zvyšovanie miery rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má nezastupiteľnú povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb bez ich rozlíšenia. V tomto smere potom neobstoja námietky otca, že súd nedôsledne skúmal jeho majetkové pomery vrátane príjmov, neprihliadol na jeho výdavky, pretože pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je okrem zistenia príjmu povinnej osoby dôležité zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne limitovanej okrem majetkových pomerov (príjmov) aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb vzhľadom na zákonná premisu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča (§ 62 ods. 2, druhá veta zákona o rodine). Miera životnej úrovne rodičov je objektívne zistiteľná, napr. aj výškou mesačných nákladov rodiča, a to v súhrne, ale aj cez jednotlivé položky. Smerodajnou môže byť výška tých položiek, ktoré nie sú pre život nevyhnutné a ktoré signalizujú prebytok finančných prostriedkov (napr. pohonné hmoty do auta, poistky, sporenie a pod.), signifikantnou môže byť tiež účel a výška úveru, pretože nie je pravdepodobné, aby úver bol poskytnutý záujemcovi, ktorý dostatočne nepreukáže schopnosť splácať ho v určenej výške. V danom prípade majetkové pomery otca vrátane jeho zárobkových príjmov a výdavkov (vlastník niekoľkých nehnuteľností, spoločník v dvoch obchodných spoločnostiach a z tohoto titulu vlastník obchodných podielov v nich, poistky, sporenie, úvery atď.) avízujú pomerne vysokú životnú úroveň otca, na ktorého ujmu nemôže byť platenie výživného na jeho maloletého syna vo výške súdom určenej, pokiaľ sa otec s matkou na výške výživného nevie dohodnúť. Napokon uvedený záver nie je v nesúlade ani s predloženým daňovým priznaním otca ako fyzickej osoby za rok 2011 (č.l. 244) a z neho vyplývajúce príjmy otca vo výške 1.798,02 Eur a predloženým daňovým priznaním obchodnej spoločnosti A., s.r.o. za rok 2011 (č.l. 248 a nasl.), z ktorého okrem zisku tejto spoločnosti vyplýva aj majetok vo výške 57.022 Eur (č.l. 281), ktoré osvedčujú majetnosť tejto obchodnej spoločnosti a z tohto titulu aj majetnosť otca ako spoločníka a konateľa tejto obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na čl. 27 bod 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého má každé dieťa právo na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj, pričom prvoradú zodpovednosť za zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj dieťaťa nesú v rámci svojich schopností a možností rodičia.
V súvislosti s odvolacími námietkami otca ohľadom súdom určeného styku odvolací súd uvádza, že právo styku, resp. právo stretávania sa rodiča s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe (rodičovi) najmä právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť. Najideálnejším riešením stále zostáva úprava stretávania sa rodiča s dieťaťom uzavretím konkrétnej dohody rodičov. Takáto dohoda totiž poskytuje oprávnenému rodičovi určitý základný rámec na stretávanie, ktorý je vynútiteľný štátnou mocou v prípade, ak bude stretávanie marené. Nič nebráni rodičom, aby následne v praktickom živote tento rámec dohodou modifikovali podľa potrieb dieťaťa a ich samotných. Pokiaľ však takýto rámec neexistuje a súd stretávanie konkrétne neupraví ani autoritatívnym rozhodnutím, vzniká potenciálna možnosť rozporov a konfliktov medzi rodičmi, ktoré rozhodne nie sú ku prospechu dieťaťa. Zákonná úprava teda vždy preferuje dohodu rodičov, pokiaľ sa však rodičia nedohodnú, ďalšou možnosťou ako upraviť stretávanie rodiča s dieťaťom, je autoritatívne súdne rozhodnutie, ktoré je subsidiárne riešenie pre všetky ostatné prípady, teda jednak, ak sa rodičia o styku nedohodnú vôbec a ani nepožiadajú o neupravenie styku alebo ak síce uzavrú dohodu, ale táto nebude v záujme maloletého dieťaťa a tak ju súd nebude akceptovať. Súd musí upraviť styk autoritatívne vždy, ak z okolností prípadu usúdi, že medzi rodičmi stále trvajú negatívne emócie, ktoré môžu v budúcnosti ohroziť realizáciu stretávania, ak má byť ponechané na dohodu rodičov. Riešenie, ktoré by mohlo v budúcnosti vytvoriť podmienky pre vznik a eskaláciu napätia medzi rodičmi, a tým sťažiť situáciu dieťaťa, nie je v súlade so záväzkami, ktoré pre všetky štátne orgány vyplývajú z čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.
Striktná a vykonateľná úprava stretávania eliminuje ďalšie potenciálne dohodovanie medzi rodičmi, ktoré by zbytočne zaťažovalo dieťa. Poskytuje minimálny právny rámec pre zachovanie kontaktu medzi rodičom, ktorému nie je dieťa zverené, a dieťaťom. Tým štát dostojí svojmu pozitívnemu záväzku v rodinnoprávnych vzťahoch.
V predmetnej veci prvostupňový súd skúmal uvedené zákonné hľadiská, a keďže sa rodičia sa na úprave styku nevedeli dohodnúť, dospel k správnemu záveru o určení rozsahu styku tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, čo nie je v rozpore s právom maloletého dieťaťa a jeho záujmom, aby sa pravidelne stýkalo s oboma svojimi rodičmi, najmä v prípade, že žiaden z rodičov nie je vo výkone svojich rodičovských práv obmedzený alebo zbavený. Odvolací súd však časť výroku, ktorým súd upravil styk otca s maloletým J. tak, že otec je oprávnený dieťa si vyzdvihnúť pred bytom matky každú druhú a štvrtú sobotu v mesiaci o 09.00 hod a dieťa matke odovzdať pred jej bytom o 18.00 hod., každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci o 09.00 hod a matke dieťa odovzdať pred jej bytom o 18.00 hod., považoval za formálne pochybenie súdu prvého stupňa, keď prvostupňový súd si zrejme neuvedomil pri úprave styku aj kalendárne mesiace, v ktorých sa vyskytujú viac ako štyri víkendy, preto akceptoval požiadavku otca, aby jeho styk s maloletým bol určený aj v týchto kalendárnych mesiacoch, ktorá požiadavka otca nie je proti záujmom maloletého a aj matka s ňou vyjadrila súhlas, preto odvolací súd aj z dôvodu vyváženosti styku a v súlade s obvyklou rozhodovanou praxou súdov rozsudok okresného súdu v časti o úprave styku otca s maloletým zmenil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý párny týždeň v roku v sobotu a každý nepárny týždeň v roku v nedeľu v čase tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Odvolací súd nepovažuje ani výrok o povinnosti otca nahradiť trovy štátu vo výške 264,81 Eur, za nesprávny a nezákonný, pretože vzhľadom na charakter konania, v ktorom dominuje záujem maloletého dieťaťa, na predložené dôkazy o zmene správania dieťaťa a z dôvodu, že otec dieťaťa naďalej trval na zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti, okresný súd vyhovel návrhu kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa, keďže to považoval za nevyhnutné a v záujme objektívneho zistenia skutkového stavu, ku ktorému návrhu sa pripojil aj otec a nariadil vo veci znalecké dokazovanie uznesením č.k. 8P/147/2011-94 zo dňa 23.05.2012, ktorým súd do konania ustanovil súdnu znalkyňu V.. Q. O., znalkyňu z odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia detí, ktorej súčasne uložil vypracovať písomne znalecký posudok, zároveň otcovi s poukazom na § 141 ods. l O.s.p. uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, ktorú skutočnosť otec nenamietal. Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Okresný súd, pokiaľ rozhodol o náhrade trov konania štátu, s poukazom na ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p. a uložil povinnosť zaplatiť ich otcovi postupoval vzhľadom na vyššie uvedené správne, keďže rozhodujúce je, že aj napriek predloženým dôkazom o zmene správania maloletého, otec trval na striedavej osobnej starostlivosti, a preto v záujme dieťaťa a objektívneho preskúmanie skutkového stavu bolo nariadenie znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval rozhodnutie okresného súdu v tomto výroku za nezákonné a nespravodlivé, ako to tvrdil otec, u ktorého neboli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd akcentuje opätovne osobitný a špecifický charakter konania starostlivosti súdu o maloletých, v ktorom je bez právnej relevancie, kto konkrétne, resp. aký počet otázok, navrhoval v konaní vykonať alebo zodpovedať v znaleckom dokazovaní, ktorého závery boli z hľadiska meritórneho rozhodovania súdu zásadné a nevyhnutné a v ktorom sú preferované predovšetkým záujmy maloletého dieťaťa, ktoré nesporne v danom konaní sledoval aj kolízny opatrovník, ktorý navrhol znalecké dokazovanie vykonať a otec sa k tomuto návrhu pripojil.
Zhrnúc uvedené podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa napadnutý rozsudok vo zvyšku výroku o styku, ako aj ohľadom ostatných výrokov aj požiadavku jeho riadneho a presvedčivého odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 OSP a nie je postihnutý vadou arbitrárnosti, či nepreskúmateľnosti, pretože závery prvostupňového súdu a tomu zodpovedajúci rozsudok zodpovedá príslušným ustanoveniam O.s.p. a Zákona o rodine a možno vysloviť, že sleduje predovšetkým primárny záujem maloletého dieťaťa v danom konaní. Na základe uvedeného potom vo zvyšku výroku o styku, ako aj ohľadom ostatných výrokov napadnutého rozsudku mohol len konštatovať, že nezistil dôvody pre ich zmenu, resp. zrušenie, a preto ich ako vecne správne podľa § 219 ods. l O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania, keď spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu (čiastočne formálne zmenený rozsudok okresného súdu) nemal za následok vznik nároku ktoréhokoľvek z účastníkov na náhradu trov konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 146 ods. l, písm. a/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania, napokon ani žiaden z účastníkov návrh na prisúdenie trov konania nepodal.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.