Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/83/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu E. Ď., W. O., A. XXX, zast. JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, P., I. X, proti žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., Bratislava, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408, o zaplatenie 417 € s prísl. o odvolaní žalovanej proti rozsudku -88 z 29.12.2011 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi 417 € s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 12.8.2011 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení rozsudku, o. i. reprodukoval, čo uviedol k priebehu udalosti vo veci vypočutý svedok Ľ. W., ako poistený. Zdôraznil, že sa oboznámil s listinnými dôkazmi, a uviedol, čo zistil z oznámenia o poistnej udalosti Ľ.. W. z 29.12.2010, čo vyplýva zo stanoviska žalovanej ku škodovej udalosti č.7106905298 z 5.1.2011 a jej oznámení zo 4.4.2011 a 3.6.2011 žalobcovi (po jeho reklamáciách), z faktúry IMPEXTA SK, s.r.o. č.20110027 z 21.1.2011 a z daňového dokladu z 24.1.2011. Vychádzajúc z , , , , , O. z., nar.vl. (číslo neuviedol), ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , , , , , a zák. o povinnom zmluvnom poistení (ich znenie citoval), na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, že medzi žalobcom a svedkom W. došlo ku škodovej udalosti popísanej v skutkovom priebehu, že obaja účastníci udalosti boli v čase jej vzniku poistení u „žalobcu“ a škodu riadne a včas „žalobcovi“ nahlásili v zmysle zák. a, že žalovaná na oznámenie o škodovej udalosti neodpovedala plnením škody, ale oznámením o tom, že - podľa je názoru - nebola dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody na vozidle žalobcu a prevádzkou motorového vozidla (ďalej len vozidlo) poisteného Ľ. Gubeka. Posudzoval zodpovednosť poisteného Ľ. Gubeka vo vzťahu k škode na vozidle žalobcu podľa O. z. ako objektívnu zodpovednosť prevádzateľa vozidla, že na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje zavinené konanie, to však neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku nemôže byť zavinená, zavinenie však nie je podmienkou vzniku tejto zodpovednosti, že zodpovednosť za škodu podľa spočíva v tom, že ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a medzi osobitnou povahou prevádzky a medzi spôsobenou škodou musí byť príčinná súvislosť, teda posúdil prevádzku vozidla poisteného Ľ.. W. ako takú, ktorou bol tento schopný spôsobiť škodu na vozidle žalobcu, pričom žalovaná ako poisťovateľ poisteného je povinná za škodu svojho poistenca poskytnúť poistné plnenie, že poistený sa svojim vozidlom ako jediný účastník cestnej premávky mimo žalobcu pohyboval v smere z Gemerskej Polomy do Rožňavy a svojim vozidlom dal do pohybu súčasť zemského povrchu, resp. cestnej komunikácie, ktorý bol

uvoľnený a spôsobil poškodenie „zadného skla žalobcu“, že aj keď túto skutočnosť sám nevnímal svojimi zmyslami, je nepochybné, že vyplynula z prevádzky jeho vozidla, obdobne žalobca v čase škodovej udalosti nevnímal vizuálne príčinnú súvislosť medzi prevádzkou vozidla poisteného a škodou na jeho vozidle, avšak túto vnímal sluchovo a, ak by to tak nebolo nebol by schopný ani zablikať na prechádzajúce vozidlo a privolať ho späť. Mal zato, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú „prevod“ v prevádzke vozidla svedka W., že vozidlo bolo v pohybe a jeho pôsobením došlo k pohybu kameňa, ktorý následne rozbil sklo žalobcu, že v rámci objektívnej zodpovednosti musí prevádzkovateľ vozidla počítať aj s takýmito situáciami, že osobitná povaha prevádzky spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku, že u prevádzateľa vozidla, je toto riziko znášania následkov zodpovednosti za škody spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzateľ je zo zák. poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Zdôraznil, že § 428 má dvojaký význam, na jednej strane vylučuje možnosť prevádzateľa zbaviť sa zodpovednosti, ak škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke a na druhej strane v úzkom rozsahu pripúšťa liberáciu prevádzateľa z objektívnej zodpovednosti, že zák. upravuje 2 skutočnosti, ktoré sú dôsledkom objektívnej zodpovednosti za škodu, že objektívna zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou dopravného prostriedku je pomerne prísna, pretože takmer vylučuje možnosti liberácie prevádzateľa (vyplýva to z prvej vety ust., podľa ktorej sa prevádzateľ svojej zodpovednosti nemôže zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke), že pojem prevádzka dopravného prostriedku nie je v O. z. bližšie upravený, pričom súdna prax vypracovala niekoľko stanovísk na vysvetlenie tohto pojmu, že vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale motor je v prevádzke, že prevádzkou vozidla je príprava na jazdu a bezprostredné výkony po skončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udržiavanie vozidla, že už samo uvedenie motora do chodu patrí k prevádzke vozidla bez ohľadu na to, či sa vozidlo uvedie do pohybu alebo či nie, či sa tak stane na ceste, príp. na inom priestranstve prístupnom verejnosti alebo ešte v garáži, že liberácia prevádzateľa prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke, okrem toho je liberácia viazaná na podmienku, že prevádzateľ preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať, že vynaložením všetkého úsilia treba rozumieť všetku objektívnu starostlivosť, ktorá sa mohla vynaložiť na zabránenie vzniku škody a, že dôvodom liberácie prevádzateľa môže byť aj zavinenie poškodeného. V prejednávanej veci mal zato, že neboli splnené podmienky na liberáciu prevádzateľa vozidla (poisteného Ľ.. W. u žalovanej), nakoľko k vzniku škody došlo okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, že je jednoznačné, že vozidlo bolo v pohybe a pôsobením tohto vozidla na vonkajšie okolie došlo k pohybu kameňa nachádzajúceho sa na komunikácii, po ktorej vozidlo prechádzalo a tento kameň spôsobil rozbitie skla žalobcu, že „sa jedná“ o okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke, že pri inom výklade tak, ako to uvádza žalovaná, by v podstate prevádzatelia boli na jednej strane nútení uzatvárať zákonné poistenie, avšak poisťovne by sa veľmi jednoduchým spôsobom zbavovali svojej zodpovednosti nahrádzať škodu, nakoľko všetky prípady vzniku škody, ktoré by nevznikli nárazom vozidla do druhého vozidla, resp. do chodca alebo do nejakej prekážky, by boli vylúčené z poistenia a teda aj z náhrady škody, že je možné jednoznačne konštatovať, že vozidlo poisteného Ľ.. W. bolo v pohybe, prechádzalo okolo vozidla žalobcu, pričom iné vozidlo tadiaľ neprechádzalo a po minutí sa vozidiel žalobca sluchom počul náraz kameňa na zadné sklo vozidla, pričom sklo začalo praskať, preto svetelne aj zvukovo dal znamenie prechádzajúcemu vozidlu, ktoré zastalo, vrátilo sa späť a vodič uznal, že z jeho vozidla po prechode jeho vozidla došlo k poškodeniu skla, nakoľko pri prechádzaní si všimol, že vozidlo malo celé sklo a pri príchode k vozidlu videl, ako sklo postupne praská, aj keď nevypadávalo, nakoľko bola na ňom nalepená fólia. Z toho dôvodu považoval za možné jednoznačne uzavrieť, že od vozidla svedka W. sa odrazil kameň nachádzajúci sa na vozovke. Z toho dôvodu uzatvoril, že k vzniku škody došlo na základe okolností, ktoré majú pôvod v prevádzke vozidla svedka W., preto je vylúčená liberácia. Ďalej zdôraznil aj tú skutočnosť, že za iných okolností, ak by prichádzala do úvahy liberácia, neboli splnené podmienky v tom smere, že svedok W. objektívne vynaložil všetko úsilie na zabránenie škody, že je zrejmé, že v období, v ktorom vznikla škoda (december), sú zlé poveternostné podmienky a cesty sú posypané posypovým materiálom, resp. na cestách sa vytvárajú výtlky, z ktorých sa odlupuje materiál cesty, každý vodič preto musí prispôsobiť spôsob svojej jazdy a zároveň aj rýchlosť povahe a stavu vozovky, že je jednoznačné, že každý vodič musí mať vedomosť o tom, že vozidlo, ktoré je v pohybe, môže dať do pohybu veci, ktoré sa nachádzajú na vozovke v prípade, že ich zbadá neskoro, resp. že ich neobíde, preto musí ísť takou rýchlosťou, aby mu umožňovala výhybný manéver, resp. nespôsobila škodu na inom majetku tým, že zachytený kameň, alebo iné veci na vozovke nedostanú takú kinetickú energiu, keď je rýchlosť auta primeraná povahe a stavu vozovky. Preto bol toho názoru, že vodič W. mohol predvídať

túto skutočnosť a v prípade, že sa na krajnici nachádzalo odstavené vozidlo, mal možnosť jednoduchým manévrom, keďže obidvaja účastníci tvrdia, že žiadne auto v tom čase okolo neprechádzalo, obísť toto vozidlo v dostatočnej vzdialenosti, ktorá by minimalizovala riziko vymrštenia kameňa spod kolies „svedka W.“. Preto dospel k záveru, že je potrebné žalobe vyhovieť. K rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 8.9.2011, na ktorý žalovaná poukazovala, uviedol, že, nie je právoplatný a z toho dôvodu jeho závery nemožno hodnotiť ako judikát. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením náhrady škody z poistnej udalosti, preto ju zaviazal úhradou škody na vozidle žalovaného 417 €, ako aj úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 12.8.2011 do zaplatenia. Napokon citujúc znenie , uviedol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Žalovaná podala proti rozsudku v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku a odvolanie odôvodnila v zmysle , t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdila, že právny názor súdu je nesprávny z dôvodu nesprávneho posúdenia neexistencie liberačných dôvodov na strane škodcu. V ďalšej časti odvolania doslovne opísala podstatnú časť obsahu svojho podania (č.l.83-86) zo 6.1.2012, došlého súdu 20.1.2012 (so zreteľom na to, že rovnopis tohto podania bol doručený 23.7.2012 zást. žalobcu - doručenka pri č.l.124, odvolací súd nepovažoval za účelné, ani potrebné skutočnosti v ňom uvedené tu opakovať), a tvrdila, že z tohto dôvodu neobstojí argumentácia súdu, že škode bolo možné zabrániť, keby bol vodič vozidlo žalobcu obišiel, nakoľko z výpovedí svedkov nevyplynulo, žeby bola cesta posypaná len na malom úseku cesty, naviac, vozidlo je schopné uviesť kameň do pohybu aj pri nízkej rýchlosti, takže v podstate smeruje argumentácia súdu k absurdnému záveru, že jediným prevenčným úkonom ako môže prevádzateľ zabrániť dopravnej nehode je vozidlo nepoužívať. Domnievala, že zámerom zákonodarcu pri stanovení požiadavky možného úsilia, ktoré možno požadovať bola snaha, aby vodič vyvinul úsilie, ktoré možno v rámci daných okolností rozumne predpokladať a očakávať, že vzhľadom na to je vodič (a s ním rovnako prevádzateľ) liberovaný zo zodpovednosti za škodu, že rovnako nespravodlivé je potom požadovať od nej v zmysle zák. zaplatenie náhrady škody, pri ktorej sa škodca zbavil zodpovednosti a, že v takomto prípade nie je povinná škodu nahradiť, nakoľko nie je daná zodpovednosť poisteného. Ďalej namietala priznanie úrokov z omeškania a - citujúc znenie , , , , zák. - uviedla, že v 3 mesačnej lehote [ zák. o PZP] od oznámenia poškodeného 30.12.2010 („Oznámenie poškodeného o poistnej udalosti“) splnila listom z 5.1.2011 podmienku, ktorá ju v zmysle zák. o PZP zbavuje povinnosti platiť úrok z omeškania, nakoľko ide o špeciálnu úpravu platenia úrokov z omeškania vo vzťahu k O. z., že úrok z omeškania má charakter sankcie za to, že dlh nebol splnený riadne a včas ( O. z. v spojení s O. z.) a je vlastne zmenou v obsahu záväzku, že omeškanie vo vzťahu k nej je potrebné posudzovať osobitne podľa zák. o PZP s prihliadnutím na splatnosť jej záväzku uhradiť poistné plnenie, určenú podľa zák. o PZP a keďže splnila povinnosť v 3 mesačnej lehote oznámiť, že odmieta plnenie a odôvodniť toto rozhodnutie [ zák. o PZP], nie je povinná poškodenému uhradiť úroky z omeškania ( zák. o PZP a contrario), a to až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poistiteľovi, ak z takéhoto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia ( zák. o PZP veta po spojke alebo), že vzhľadom na to, že nie je možné priznať úrok z omeškania skôr, než sa pohľadávka stane splatnou, a v zmysle zák. o PZP veta za spojkou „alebo“ sa pohľadávka žalobcu voči nej stane splatnou až po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, priznalo by sa žalobcovi prísl. pohľadávky, ktoré ešte nevzniklo a, že až keby neuhradila žalobcovi istinu do 3 dní po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti uhradiť istinu, dostala by sa na 4. deň do omeškania, a žalobca by mohol žiadať úrok z omeškania osobitným návrhom. Pre úplnosť považovala za potrebné ešte dodať, že dátum omeškania uvedený žalobcom je nesprávny, pretože v prípade odmietnutia poistného plnenia z PZP nie je možné v zmysle zák. poistiteľovi určiť iný dátum splatnosti poistného plnenia než posledný deň lehoty na plnenie určenej v rozhodnutí súdu, že jedinou v zák. uvedenou alternatívou je určenie splatnosti „do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie“ ( zák. veta pred spojkou „alebo“), že v prípade takéhoto výkladu by však nemala zmysel druhá časť zák. o PZP, pretože by nebola potrebná a splatnosť poistného plnenia by sa vždy odvíjala od ukončenia likvidácie poistnej udalosti, bez ohľadu na jej výsledok, to by zároveň spravilo nepotrebnou osobitnú úpravu splatnosti poistného plnenia v zák. o PZP, pretože by postačila úprava uvedená v O. z., ktorá má rovnaký obsah ako prvá časť súvetia uvedeného v zák., súd preto uvažuje nesprávne, ak vykladá zák. o PZP nesystematicky bez ohľadu na to, že ide o špeciálnu úpravu vo vzťahu k O. z., z uvedených dôvodov, že z ním cit. ust. totiž vôbec nevyplýva, že ide len o tie prípady, kde bol sporný rozsah poistného plnenia,

nakoľko už len z púheho gramatického výkladu vyplýva, že zák. hovorí o „rozsahu povinnosti poisťovne poskytnúť poistné plnenie“, čo zahŕňa tak právny základ, ako i výšku nároku na poistné plnenie a nielen „rozsah (t.j. výšku) poistného plnenia, v tomto prípade text kopíruje § 797 ods.3 O. z. a to zahŕňa v pojme „rozsah povinnosti“ rovnako právny základ, ako i výšku plnenia a, že - ako už bolo uvedené -, ak by bolo určenie splatnosti v oboch ust. rovnaké (t.j. v zák. o PZP 15 dní po odmietnutí), nebola by potrebná osobitná právna úprava v zák. o PZP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla rozsudkom, podľa v spojení s napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba žalobcu sa zamieta alebo alternatívne uznesením podľa napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. V prípade úspechu v odvolacom konaní si uplatnila aj trovy odvolacieho konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že i keď zo samotného obsahu podania je zrejmé, voči ktorému rozhodnutiu smeruje, po stránke formálnej namieta, že toto smerovalo voči rozsudku Okresného súdu v BB , že odvolací dôvod, ktorý žalovaná uplatňuje je nesprávne právne posúdenie veci v zmysle (definoval, čo je nesprávnym právnym posúdením veci), že napriek uvedenému namieta nepreukázaný skutkový stav, či nepreukázaný zimný posyp v tomto ročnom období, ktoré skutočnosti ako odvolací dôvod namietané neboli a tak sa súd v ďalšom nimi zaoberať nemá a, že je presvedčený, že uvedené odvolacie dôvody nenamietala práve z toho dôvodu, že skutkové závery súdu sú správne, na základe čoho súd i vec správne posúdil. Pokiaľ žalovaná ďalej pri posudzovaní právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla rozdeľuje škody na skupiny A1,A2,B1 a B2, pričom vytýka súdu nesprávne vyhodnotenie liberovateľných škôd (krupobitie, hod kameňa do skla osobou), pretože tieto - podľa jej názoru - nie sú vyvolané osobitnou povahou prevádzky, poukázal na to, že v napadnutom rozsudku sa však súd o predmetných príčinách nezmieňuje, že za udalosti vyvolané osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov sa podľa súdnej praxe považujú také skutočnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať škodu a ktoré súvisia s prevádzkou dopravných prostriedkov (R20/1975), že doterajšia judikatúra má tendenciu vykladať pojem osobitnej povahy prevádzky extenzívne, keď napr. škodu vzniknutú cestujúcemu pošmyknutím na schodoch železničného vagóna možno posúdiť ako škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky železnice (R30/1979), či škodu na zdraví vzniknutú v priebehu vyhliadkového letu haváriou ultraľahkého lietadla pri pristávaní je škodou vyvolanou osobitnou povahou prevádzky v zmysle O. z. (Rc15/2008) a, že pri vyriešení otázky, že v danom prípade bola škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky treba zhodnotiť, či sa jedná aj o okolnosť, ktorá nemá alebo má pôvod v prevádzke a teda či liberácia možná je alebo nie. Vo vzťahu k tomu, že žalovaná sa snaží poukázať na to, že kameň nedala do pohybu prevádzka iného vozidla, ale kinetická sila, ktorá je len pôsobením osobitnej povahy prevádzky na okolnosť majúcu pôvod v prevádzke, uviedol, že takýto výklad je však neprípustný a účelový, že v takomto prípade sa snaží zbaviť svojej zodpovednosti tak, že škoda nebola vyvolaná okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke druhého vozidla, ale samotná skala, resp. nebodaj fyzikálna veličina za túto škodu nesie zodpovednosť, že treba si však uvedomiť, že nebyť tejto prevádzky (druhého vozidla) a splynutiu kameňa s kolesom nedošlo by ani k jeho odmršteniu, že nemožno vyvrátiť tvrdenie, že otáčanie kolesa pri chode motora a v tej súvislosti vzniknutá škoda je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, že v zmysle zásady umelej izolácie javov sa od nevýznamných príčin, ktoré vedú k následku oddeľujú právne významné a, že právne významné je v danom prípade otáčania kolesa (prevádzka vozidla), ktoré dalo do pohybu kameň nachádzajúci sa na ceste. Považoval za potrebné poukázať i na to, že pokiaľ žalovaná poukazuje i na tzv. vonkajšie okolnosti, akými sú konanie tretích osôb alebo zvierat, či prírodná katastrofa, tieto majú ďaleko od odmrštenia kameňa prevádzkou druhého vozidla, že takýmito okolnosťami sú, napr. aj predmet, ktorý spadol na odstavené vozidlo (nie však v súvislosti s prevádzkou iného vozidla), či výbuch bomby pod odstaveným vozidlom, ku ktorému tiež nedôjde v súvislosti s prevádzkou iného vozidla tak, ako to bolo v posudzovanom prípade, že uvedenému nasvedčuje i definícia majúcich pôvod v prevádzke B.. T. Y., R.., podľa ktorej okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke zák. nedefinuje, že pôsobenie prevádzky na okolie, či dovnútra spôsobom, ktorý je prejavom typických vlastností prevádzky, ktorého súčasťou je určitá nebezpečnosť, vzhľadom na rýchlosť, silu a p., náročnosť na ovládanie a technická zložitosť, čo všetko môže potenciálne vyvolať nepriaznivý škodlivý následok, že v prípade vzniku škody v dôsledku odmrštenia kameňa ide o pôsobenie prevádzky na okolie (na kameň nachádzajúci sa na ceste), spôsobom, ktorý je prejavom typických vlastností prevádzky (krútenie kolies a s tým spojené nebezpečenstvo odmrštenia kameňa je prejavom typických vlastností prevádzky) a je s tým spojené určité nebezpečenstvo, vzhľadom na rýchlosť, silu (v dôsledku týchto fyzikálnych vplyvov dôjde k odmršteniu kameňa), čo všetko môže vyvolať nepriaznivý následok (rozbitie skla na inom vozidle), že i rozhodnutie R80/1970 (citoval z jeho odôvodnenia) len potvrdzuje uvedené, že k škode došlo v súvislosti s riadením vozidla, že výklad v tomto duchu nemožno v žiadnom

prípade považovať za absurdný, ale správny práve, vzhľadom na zákonnú povinnosť vlastníka uzavrieť zmluvu o povinnom poistení, že práve týmto výkladom by sa poisťovne veľmi jednoducho zbavili svojej zodpovednosti bez reálnej možnosti poškodeného na náhradu škody napriek tomu, že ide o udalosť, ktorej nemožno za žiadnych okolností odvrátiť a, že ak sa žalovaná účelovým výkladom snaží spochybniť, že pokiaľ by išlo o predmet, po ktorom prejde viacero vozidiel vznikla otázka, v ktorej má tento predmet pôvod uviedol, že sa o tento prípad nejedná, keďže je nepochybné prevádzkou, ktorého vozidla škoda vznikla. Čo sa týka námietky žalovanej v prípade posúdenia veci ako okolnosti nemajúcej pôvod v prevádzke, že poistený škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať, uviedol, že to že tomu tak nie je svedčí i definícia škody, ktorú nemožno odvrátiť, že škoda, ktorú nemožno odvrátiť môže mať svoj pôvod buď v prírodnej udalosti (blesk, povodeň, zemetrasenie a p.) alebo v ľudskom správaní, či v správaní zvieraťa, že pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne, že škoda musí byť - ako to vyplýva z § 428 - vždy neodvrátiteľná objektívne, škodu teda nemohol za daných pomerov odvrátiť nielen určitý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste a treba vždy používať objektívne meradlo (R3/1984,s.29 ods.5 a 6 a s.30 ods.1), že odmrštenie kameňa nemá pôvod ani v prírodnej udalosti, ani v ľudskom správaní či správaní zvieraťa, nejde o škodu neodvrátiteľnú objektívne žiadnym na danom mieste, že tejto škode sa dalo zabrániť jednoducho tým, že by „škodce“ pri prejazde okolo jeho vozidla na vytlčenej posypanej ceste prešiel do protismeru, najmä, ak sa žiadne iné autá v tom čase na tom mieste nenachádzali, či spomalením svojej rýchlosti, že ak teda ide o škodu odvrátiteľnú, nemôže sa jednať o okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke, resp. o situáciu, kedy nie je liberácia možná a, že ak žalovaná v tejto situácii poukazuje na historický výklad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, poukazujúc na judikát z r.1937, bolo by zaujímavé skúmať, koľko vozidiel bolo v tomto období na území Československa. Za úplne absurdné označil konštatovanie, že § 11/7 zák. o PZP zbavuje žalovanú povinnosť platiť úrok z omeškania, že úrok z omeškania je sankciou za porušenie povinnosti plniť riadne a včas, ak teda žalovaná odmietla nezákonným spôsobom plniť poistné plnenie, musí znášať sankcie s tým spojené v podobe zákonných úrokov z omeškania, že jej výklad by jej poskytoval neprimeranú a hlavne ničím neodôvodnenú výhodu o to viac, že sa v mnohých prípadoch jedná o vzťah spotrebiteľský, teda vzťah „silnejšieho a slabšieho“ a takýto výklad by dokonca bolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, nakoľko vytvára zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach s ohľadom na to, že spotrebiteľovi takáto úľava daná nie je. Záverom mu nedalo nepoukázať na to, že desiatky rokov nebol absolútne žiaden problém s plnením v týchto poistných udalostiach, že touto snahou žalovanej, ale aj ostatných poisťovní sa tak istým spôsobom narúša kontinuita rozhodovaní, že nie je žiadnym tajomstvom, že s uvedeným právnym názorom prišla SKP s tým, že ak by sa súdy týmto riadili, v konečnom dôsledku by malo dôjsť opäť len k znevýhodňovaniu ich, obyčajných ľudí povinných platiť zákonné poistenie. Na základe týchto skutočností navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil sumou 45,01 € za toto vyjadrenie (hodnota úkonu právnej služby v súlade s § 10/1 vyhl.655/04 Z. z. predstavuje 29,88 € + 7,63 na tzv. režijnom paušály + 20 % DPH).

Žalovaná v prílohe listu (č.l.128) z 9.8.202,došlom odvolaciemu súdu 16.8.2012, zaslala rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II z 3.7.2012, v ktorom súd vyslovil totožný právny názor v rovnakej veci, aký zastáva aj ona (str.5,6 predmetného rozhodnutia).

Žalobca k stanovisku žalovanej, v ktorej poukazuje len na rozhodnutie OS BA II z 3.7.2012 považoval za dôležité sa vyjadriť a v prvom rade poukázal na to, že na uvedenom rozsudku nie je uvedená doložka právoplatnosti a teda nie je zrejmé, či toto rozhodnutie je právoplatné, resp. bolo napadnuté opravným prostriedkom, že i keby tomu tak nebolo, predmetný rozsudok nie je judikátom, ktorého by sa ostatné súdy pri rozhodovaní obdobných vecí mali bezvýhradne pridržiavať, že v slovenskom právnom poriadku neplatí zásada, v zmysle ktorej sú rozhodnutia vyšších súdov pre rozhodnutia nižších záväzné, nehovoriac o tom, že v danom prípade sa jedná o rozhodnutie nižšieho stupňa a bol navyše toho názoru, že žalovaná sa s totožným predmetom konania musí stretávať dennodenne a doposiaľ poukázala len na toto jediné rozhodnutie OS BA II. Záverom považoval za potrebné dodať i to, že z uvedeného rozsudku mu nie je celkom známa argumentácia „žalobcu“ v konaní, nie je známy obsah jednotlivých dôkazov v konaní vykonaných a tak nie je možné argumentovať správnosť, resp. nesprávnosť priloženého rozhodnutia, čo však ani nemôže byť jeho úlohou v tomto konaní a ako príklad uviedol skutočnosť, že súd v konaní vedenom na OS BA II vyhodnotil, že svedkyňa škode objektívne zabrániť nemohla, kým v jeho prípade súd dospel k opačnému skutkovému záveru. Na základe uvedených skutočností zotrvával na svojom záverečnom návrhu, doposiaľ vzniklé trovy odvolacieho konania vyčíslil sumou 135,04 € za

vyjadrenie k odvolaniu, stanovisko z 1.8.2012 a toto vyjadrenie, pričom hodnota úkonu právnej služby v súlade s § 10/1 vyhl.655/04 Z. z. predstavuje 29,88 € + 7,63 na tzv. režijnom paušály + 20 % DPH.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil podľa , , lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, výstižné a presvedčivé, nie je potrebné k nim nič doplniť, na čom nič nemení ani odvolanie, lebo sa v ňom iba opakujú skutočnosti, ktoré boli uvádzané už v konaní na súde prvého stupňa a na ktoré vzal súd zreteľ.

Žalovanou uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, na čom - ako už bolo uvedené - nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že podľa ustálenej súdnej praxe (R3/84) za stret prevádzok vozidiel sa považuje aj ich nepriamy stret, keď jedno vozidlo kolesom vymrští kameň a ten narazí do druhého (iného) vozidla.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.