Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_16CoE-204-2013.pdf
PDF · 106.12 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/204/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., IČO 36 432 105, so sídlom, Astrová 2/A, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o., IČO 35 940 875, so sídlom Karpatská 18, Bratislava proti povinnému: X. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Q. XXX, P. Q., o vymoženie 103,81 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č.k. 12 Er/1054/2012-32 zo dňa 22.11.2012, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, č.k. WH-B/0411/0119 zo dňa 04.05.2012. Návrh na vykonanie exekúcie bol doručený exekútorovi dňa 10.09.2012. Exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v rozsahu istiny 103,81 Eur s prísl. a trovami konania.
Súd poukázal na § 41 ods. 2 písm. d/ , § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom znení, § 45 ods. 1 a 2, § 19 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 3, §53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 2 písm. a), b), § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=13225798&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=14610&Version=9&key=> platnom znení.
Súd prvého stupňa posúdil Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX medzi právnym predchodcom oprávneného (Q. M., L..V..) a povinným, ako zmluvu spotrebiteľskú. Podľa jeho názoru sa jedná sa o zmluvu uzatvorenú v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch, pri ktorej uzavretí vystupoval právny predchodca oprávneného ako dodávateľ, v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinný ako spotrebiteľ. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti. Z tohto titulu preskúmal súd prvého stupňa obchodné podmienky pre úver, ktoré sú súčasťou Zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V čl. 11.2 je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky, že spory medzi nimi budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská arbitrážna a mediačná, a.s. .
Súd prvého stupňa následne uviedol, že rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno pripustiť, len v prípade, ak by garantovala účastníkom spravodlivé konanie a rovné zaobchádzanie. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulované v obchodných podmienkach pre úver je, že spotrebiteľovi sa odopiera možnosť uplatniť a brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka bola navyše začlenená medzi iné zmluvné podmienky, mimo formulára uzavretej zmluvy, len do vlastných obchodných podmienok pre úver, pričom je všeobecne známe, že sa s nimi spotrebiteľ často neoboznamuje, napriek tomu, že v uzavretej zmluve deklaruje opak. Na základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, nakoľko nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom, v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ je neplatná a preto bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietnutá.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude vyhovené alebo alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/).
Citoval ust. § 35 a § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd s ním musí nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z ust. § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté platí aj pre rozsudok rozhodcovského orgánu.
Uviedol, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku súdu rozhodcovského. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Pokiaľ ide o úverové zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvody uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na samotné plnenie a nie na to, či zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Úverová zmluva, plnenie z ktorej je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá pôsobí v Slovenskej republiky v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Oprávnený na podporu svojich tvrdení poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 a na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.12.2011, sp. zn. 9CoE/27/2011. Zároveň poukázal na ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, ktoré zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si Poštová banka, a.s. ako právny predchodca oprávneného splnila svoju povinnosť uloženú citovaným zákonom. Text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade s definíciou rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a ustálenou praxou. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná v zmysle zákona a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O. s. p. a k odvolaniu uvádza nasledovné.
Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky s ohľadom na ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. WH-B/0411/0119 zo dňa 04.05.2012, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, a to rozhodcami JUDr. Marekom Baňasom, JUDr. Marcelom Hudákom a Mgr. Branislavom Legátom. Pohľadávka oprávneného vznikla na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú právny predchodca oprávneného (Q. M., L..V..) uzavrel s povinným. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok oprávneného poskytnúť povinnému úver vo výške 331,93 Eur (10.000 Sk) a povinný sa zmluvne zaviazal splatiť poskytnutý úver v 11-tich mesačných splátkach po 32,89 Eur (991,00 Sk).
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného (Q. M., L..V..) a povinným, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=13225955&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=14610&Version=9&key=>Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pristúpil k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tým, že preskúmaval platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vo veci konal a vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho
dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ (táto skutočnosť nebola v konaní sporná), nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, ani táto odvolacia námietka neobstojí. Totižto podľa znenia ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to podľa § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. (poznámka č. 88k/ k zákonu č. 483/2001 Z.z.). Jedná sa o súd zriadený bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým združením. Z exekučného titulu ani z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 nevyplýva, že Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., je stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle ust. § 67 zákona č. 510/2002 Z. z., pričom jedine takýto rozhodcovský súd bol v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený prejednávať a rozhodovať spory z bankových obchodov.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky. Obchodné podmienky pre úver, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v čl. 11.2 uvádzajú: „Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo v súvislosti s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitrážna a mediačná, a.s., IČO 35 862 882. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“ Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si dodávateľ už preformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve iných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného. Z vyššie uvedených dôvodov je záver exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky vecne správny.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, obchodné podmienky Poštovej banky a. s. pre úver, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 1.05. 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.