Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/241/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Monikou Koščovou v právnej veci navrhovateľa: T.. T. P., M.. XX.XX.XXXX Q. G. XXX/X, P. proti odporcovi P. X U., P..D..G.. P. P. U. K. X, Q., I.: XX XXX XXX zast. JUDr. Rudolf Adamčík, advokát v konaní o ochrane osobnosti s príslušenstvom takto

rozhodol:

I/ Odporca je p o v i n n ý do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na svoje náklady uverejniť v týždenníku U. X R. nasledovné prehlásenie: „V našom týždenníku č. 47 z 21.11.2008 sme uverejnili na strane 166 - 168 článok „M.Á. F.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na str. 166 - 167, že dokázať J. vinu pred súdom nebolo ľahké, napríklad advokát T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že 27.06.2000, teda v čase B. F. sa J. zdržiaval v budove A. P.; aj vďaka tomu si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu, -keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec. V našom týždenníku č. 12 z 18.03.2010 sme uverejnili na str. 136-137 článok „B.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na str. 137, že advokát T.. T. P. poskytol počas pojednávania v prípade vraždy L. B., Q. J. falošné alibi. V januári r. 2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q. na istej pumpe, kde ho zachytila kamera, pretože bol na súde v A.; aj vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode. Tieto naše tvrdenia nie sú pravdivé. Naši redaktori pri získavaní informácií k napísaniu týchto článkov si pravdivosť vyššie uvedených tvrdení neoverili. Touto cestou sa za uverejnenie vyššie uvedených skutočností advokátovi T.. T. P. ospravedlňujeme“.

II/ Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu XX.XXX Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III/ V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a

IV/ Navrhovateľovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

V/ Štát n e m á právo na náhradu trov konania titulom súdneho poplatku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným na tunajší súd 28.12.2010 domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť ospravedlnenia sa na náklady odporcu v týždenníku U. X R. a náhradu nemajetkovej ujmy. Svoj návrh odôvodnil tým, že v týždenníku U. X R. č. 47 zo dňa 21.11.2008, ktorého je odporca vydavateľom bol uverejnený článok pod názvom „M. F.“ /ďalej článok 1/ a to na stranách 166 - 168. V opísanom článku je uvedených viacero nepravdivých tvrdení dávaných do súvisu s menom

a priezviskom navrhovateľa. Jedná sa o nasledovné nepravdivé tvrdenia žalovaného: -že dokázať J. vinu pred súdom nebolo ľahké. Napríklad T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že 27.06.2000, teda v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A. súdu; -aj vďaka tomu si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a pokojne behal po slobode, - keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi, nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec. Dňa 28.11.2008 požiadal žalobca žalovaného v zmysle o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, o bezplatné uverejnenie opravy a nepravdivých údajov, avšak žalovaný na túto žiadosť žalobcu do dnešného dňa nereagoval. Následne potom v týždenníku U. X R. č. 12 zo dňa 18.03.2010 bol uverejnený článok pod názvom „Kocúrkovo“ /ďalej článok 2/ a to na strane 136 až 137. V opísanom článku je taktiež uvedených viacero nepravdivých tvrdení dávaných do súvisu s menom a priezviskom žalobcu, jedná sa o nasledovné nepravdivé tvrdenia žalovaného; -v prípade vraždy L. B. poskytol Q. J. falošné alibi, - v januári r. 2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q. na istej pumpe, kde ho zachytila kamera, pretože bol na súde v A., „ jednoducho na tej pumpe nebol, bol som v tom čase v A. na pojednávaní, kde on bol prítomný so svojím kamarátom“, tvrdil T.. T. P.; aj vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode. Žalobca poukázal na prvý bod platného Etického kódexu novinárov schváleného snemom Slovenského syndikátu novinárov dňa 19.10.1990. Poukázal na to, že ak uverejní nepravdivú, polopravdivú (skreslenú, špekulatívnu, či neúplnú) informáciu, musí uviesť na pravú mieru vrátane publikovania opravy, resp. odpovede. Poukázal aj na bod II Etického kódexu novinárov, bod VI Etického kódexu novinárov. S poukazom na uvedené ustanovenie kódexu uviedol, že je nutné vyvodiť záver, že novinári majú podávať seriózne, overené a vyvážené (objektívne) informácie a nemajú podľahnúť špekuláciám a šíriť fámy. Poukázal na to, že o obecnú kritiku nepôjde tam, kde kritika vychádza z nepravdivých podkladov a ktorá z týchto nepravdivých podkladov následne odvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. V takýchto prípadoch pokiaľ je vytvorený hodnotiaci úsudok znevažujúci, nie je možné už z toho dôvodu považovať kritiku za prípustnú. V tejto súvislosti je preto potrebné konštatovať, že ak vybočí kritika z hraníc jej prípustnosti, jedná sa o exces, ktorý predstavuje neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby so všetkými s tým spojenými konzekvenciami občianskoprávnej zodpovednosti osoby, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila. Poukázal na to, že odporca neoprávnene zasiahol do zákonom chráneného práva žalobcu na ochranu osobnosti. Vzhľadom na vysokú intenzitu toho zásahu umocnenú tiež skutočnosťou, že žalobca sa mal protizákonných konaní dopustiť ako advokát, má žalobca za to, že na odstránenie jeho následkov je primerané zadosťučinenie bez náhrady majetkovej ujmy nepostačujúce a preto si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150.000 Eur. Poukázal na to, že celková forma a úprava opísaného článku evokuje dojem senzačnosti a priťahuje pozornosť. V článku je uvedený titul, meno a priezvisko žalobcu ako aj jeho povolanie, čo má samozrejmé zvyšovať stupeň nebezpečnosti jeho konania pre spoločnosť. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na svoje náklady uverejniť v týždenníku U. X R. nasledovné prehlásenie: „V našom týždenníku č. 47 z 21.11.2008 sme uverejnili na strane 166 - 168 článok „M. F.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na strane 166 až 167, -že dokázať vinu J. pred súdom nebolo ľahké. Napríklad advokát T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že 27.06.2000, teda v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A.Š. súdu; aj vďaka tomu si Adamčo v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu, -keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi, nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec. V ďalšom našom týždenníku č. 12 z 18.03.2010 sme uverejnili na strane 136 až 137 článok „ B.“, v ktorom sme okrem iného uviedli na strane 137, -že advokát T.. T. P. poskytol počas pojednávania v prípade vraždy L. B., Q. J. falošné alibi. -V januári r. 2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q. na istej pumpe, kde ho zachytila kamera, pretože bol na súde v A.; aj vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode. Tieto naše tvrdenia nie sú pravdivé, pretože advokát T.. T. P. v trestnej veci odsúdeného Q. J. za vraždu poškodeného B. pred prvostupňovým súdom ako aj pred odvolacím súdom ako svedok vôbec vypočutý nebol a preto jeho výpoveď pred súdom nemohla mať vplyv na oslobodzujúce rozsudky a na prepustenie z väzby Q. J.. Naši redaktori pri získavaní informácií k napísaniu týchto článkov si pravdivosť vyššie uvedených tvrdení neoverili. Touto cestou sa za uverejnenie vyššie uverejnených nepravdivých skutočností advokátovi T.. T. P. ospravedlňujeme. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 150.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z písomného vyjadrenia odporcu zo dňa 20.05.2011 súd zistil, že odporca neuznáva nárok navrhovateľa a to ani v časti, zdôraznil, že údaje uverejnené v článku o výpovediach žalobcu v prospech obžalovaného J. sú pravdivé, za týmto účelom navrhol vypočuť obe autorky článku. Predovšetkým zdôraznil, že autorka článku a žalovaná ako vydavateľ zverejnením žalovaného textu článku len vykonávala svoje zaručené práva. Poukázal na SR, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby súd návrh v plnom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov žalovanej.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov a listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci na základe ktorého dospel k nasledovnému právnemu záveru:

Z rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory - uznesenie č. 4067/09 zo dňa 04.12.2009 súd zistil, že predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory pozastavilo výkon advokácie navrhovateľovi. Z písomného podania Slovenskej advokátskej komory zo dňa 30.09.2010 súd zistil, že predsedníctvo SAK na zasadnutí 06.09.2010 prerokovalo žiadosť žalobcu o preskúmanie dôvodov pozastavenia výkonu advokácie a nezmenilo uznesenie zo 04.12.2000, ktorým mu bol pozastavený výkon advokácie. Zo správy Slovenskej advokátskej komory zo dňa 10.01.2013 súd zistil, že rozhodnutie o pozastavenie výkonu advokácie sa stalo vykonateľným 09.02.2010 na základe domnienky doručenia, nakoľko T.. P. neprevzal rozhodnutie a zásielka bola vrátená s poznámkou pošty adresát neznámy. Následne T.. P. rozhodnutie prevzal 15.03.2010. Súd sa oboznámil s článkom s názvom „Kocúrkovo“, ktorý bol uverejnený na strane 136 až 137 týždenníka U. X R.. Zároveň sa oboznámil aj s článkom s názvom „M. F.“ zo dňa 21.11.2008, ktorý nebol kópiou z týždenníka U. X R., ale stiahnutý z elektronickej formy z internetu. Súd sa oboznámil s výzvou navrhovateľa zo dňa 28.11.2008, ktorým žiadal, aby sa redakcia U. X R. ospravedlnila navrhovateľovi za uverejnenie nepravdivých skutočností o advokátovi - navrhovateľovi.

Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že skutočne nevie na základe čoho vychádzala autorka, keď uviedla, že navrhovateľ presvedčivo tvrdil ako dôveryhodný svedok, že v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A. súdu. V tomto článku nebol nikto iný opísaný iba on. Dokonca si autorka dovolila použiť slová ako „špinavci alebo klamár“. Z toho článku žaluje iba tie ustanovenia, ktoré boli uvedené v žalobnom návrhu, pretože tieto veci sa ho neskutočne dotkli a znížili jeho vážnosť. Čo sa týka článku „Kocúrkovo“ uviedol, že autorka poukázala presne na pojednávanie v januári r. 2003, nemal vedomosť o tejto skutočnosti a dala by sa vyžiadať zápisnica z pojednávania z toho termínu, kde by táto skutočnosť bola preukázaná a keď to bude potvrdené, tak v podstate uzná, že pochybil a vezme žalobu späť. Uviedol, že nevie, odkiaľ autorka nabrala, že mal vypovedať ako svedok v roku 2003 a 2005, keďže J. zastupoval už od roku 1994, aj v tejto veci zastupoval J. až do roku 2005. Ak autorka poukázala na to, že súd predvolával navrhovateľa ako advokáta na pojednávania, pričom už mal pozastavenú činnosť a túto skutočnosť súdu neoznámil, tak uviedol, že mal pozastavenú činnosť dvakrát, prvýkrát z dôvodu, že nemal správne zaplatené poplatky do advokátskej komory a následne druhýkrát, pričom toto zastavenie trvá až do dnešného dňa. Uviedol, že bol predvolaný predsedníctvom Slovenskej advokátskej komory dňa 04.12.2009, kde po prejednaní veci mu povedali, že môže ísť domov a vykonávať činnosť naďalej. Advokátsku činnosť ďalej vykonával, lebo mal dojem alebo bol teda toho názoru, že ju môže vykonávať, netušil však, že o dva mesiace dostane rozhodnutie, ktorým sa mu pozastavuje výkon advokácie. Čo sa týka konania vo veci vraždy 10-ročného chlapca mladej ženy pri Moste pri Bratislave, tam prevzal právne zastúpenie všetkých troch obvinených J., Q. J. U. asi mesiac pred prvým hlavným pojednávaním. Čiže v prípravnom konaní ich nezastupoval, o termíne pojednávania vedel ihneď pri prevzatí zastúpenia, keďže oni už mali predvolania. Bol osobne na súde, kde si chcel prevziať predvolanie a nazrieť do trestného spisu, predseda senátu sa tam však nenachádzal a preto mu nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu. Uviedol, že oznámil asistentke svoju adresu na ktorej sa zdržiava, keďže sa nezdržiava na adrese trvalého bydliska, dokonca aj J. predložil plnomocenstvo na zastupovanie jeho osobou, kde bola uvedená aj adresa v meste, kde sa zdržiava. On sa až z toho článku dozvedel, že má pozastavenú činnosť, pretože rozhodnutie advokátskej komory o pozastavení výkonu mu bolo doručené až v marci r. 2010. Čo sa týka toho ako dané články spôsobili alebo skomplikovali jeho život v občianskoprávnej oblasti, k tomu navrhol vypočuť osoby z rodinného prostredia, kde po zverejnení článku vznikli medzi ním a jeho priateľkou veľké problémy, dokonca hrozilo, že sa rozídu; vyzeralo to tak, že nevie aký je, pričom on ako advokát presadzuje názor, že každý, kto sa dopustí

trestného činu, musí byť zodpovedný za dané konanie a zastupovať tieto osoby ako advokát je jeho povinnosťou. Ďalej navrhol vypočuť svoju dcéru a syna, osoby z pracovného prostredia a priateľského prostredia. Súdu predložil uznesenie Najvyššieho súdu SR v trestnej veci na základe ktorého bola sťažnosť krajského prokurátora zamietnutá a vlastne Q. J. bol prepustený na slobodu, sú tam uvedené dôvody, prečo bola táto sťažnosť zamietnutá a nie je tam žiaden dôvod, z ktorých by bol on, teda tým dôvodom prepustenia. Zároveň predložil súdu rozsudok Krajského súdu v Q. Q. z roku 2003, ktorým bol J. oslobodený spod obžaloby a tam rovnako nie je zmienka o tom, že by on alebo jeho výpoveď mala ovplyvniť rozhodnutie v danej veci. Podstata týchto rozhodnutí spočíva v tom, že v článku bolo opísané, že práve na základe týchto rozhodnutí mal byť J. oslobodený a prepustený a na slobode spáchal tú trestnú činnosť, ktorá bola opísaná a že on vlastne mu dopomohol svojou výpoveďou ako svedok k tomu, aby bol oslobodený. On teda tvrdí, že nemá to nič spoločné s jeho osobou, pretože dôvody prepustenia boli uvedené v samotných rozhodnutiach, ktoré súdu predložil a nemajú nič spoločné s jeho osobou ani s jeho výpoveďou. Uviedol, že nebol v roku 2003 ani v roku 2005 vypočutý ako svedok na hlavnom pojednávaní pred súdom, bol obhajcom v tejto veci od samotného začiatku, od zadržania Q. J. až do odvolacieho konania prvého začiatkom roku 2004 ešte pri prvom oslobodzujúcom rozsudku. V novembri r. 2003 bol ako obhajca obžalovaného a potom už na odvolacom konaní na Najvyššom súde SR. V januári r. 2004 už nebol obhajcom obvineného ani na hlavnom pojednávaní, ani vôbec. Uviedol, že Q. J. sa od začiatku bránil tým, že bol v rozhodnom čase na Okresnom súde v Trebišove, možno predniesol túto skutočnosť ako advokát v záverečnej reči, ale bol aj jeho advokátom, teda nie ako svedok. Ako obhajca bol povinný predniesť túto skutočnosť, keď sa ňou bránil jeho klient, lebo je veľký rozdiel medzi postavením obhajcu a svedka. Zopakoval, že povinnosťou advokáta v trestnom konaní je brániť záujmy klienta, teda presadzovať tie skutočnosti, ktorými sa bráni on. Uviedol, že v žiadnom prípade na súde nebol vypočutý ako svedok, nemohol to tvrdiť. Čo sa týka odôvodnenia uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy uviedol, že celý život robil v odbore v tom, ktorom robí, bol skoro 20 rokov prokurátor, odvtedy je advokát. A. je taký aký je, nie je to veľké mesto, nie je to veľký okres, tu ho každý pozná a tieto články mu neskutočne ublížili. On sám vie, čím prešiel, keď tieto články boli uverejnené, tu ho každý pozná v budove od vrchu až po spodok, má tri deti vysokoškolsky vzdelané. Poukázal na to, čo sa im narobilo v ich životoch uverejnením týchto článkov. Suma nie je tabuľkovo určená, on dospel k záveru, že je dôvodná v takej výške, v akej ju uplatnil. Uviedol, že táto suma vôbec nemusela byť uvedená, avšak stačilo sa ospravedlniť alebo reagovať na jeho výzvu na ospravedlnenie, ktorá bola doručená. Zároveň uviedol, že podával aj trestné oznámenie na p. C. aj na Š.. Z rozsudku Krajského súdu v Q. Q. č.k. zo dňa 14.11.2003 súd zistil, že v predmetnej veci bol obžalovaný Q. J. oslobodený spod obžaloby pre trestný čin vraždy ako spolupáchateľa; súd na strane 4 citovaného rozsudku skonštatoval, že „obranu obžalovaného ohľadne jeho pobytu a miest, kde sa nachádzal v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 sa nepodarilo dôkazmi, ktoré boli vo veci vykonané ani potvrdiť, ale ani vyvrátiť. Navrhované dôkazy obžalovaným ohľadne tejto skutočnosti sú jeho blízki priatelia a z tohto pohľadu nemožno vysloviť istotu, že obžalovaný v kritické dopoludnie sa nachádzal v L. A.“. Súd sa oboznámil s uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 14.11.2003. Z rozsudku Krajského súdu v Q. Q. č.k. zo dňa 21.06.2005 vo veci obžalovaného Q. J. súd zistil, že súd na strane 7 rozsudku skonštatoval, že „svedkovia T. B. a T.. T. P. potvrdili, že obžalovaný bol na tomto pojednávaní a jeho prítomnosť nevylúčili ani svedkovia T.. J. L. a U. F.; obhajobu obžalovaného ohľadne jeho pobytu v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 v A. nebolo možné vyvrátiť, ale ani potvrdiť vzhľadom na to, že jeho obranu v tomto smere potvrdili len jeho blízki priatelia“. Z rozsudku Krajského súdu v Q. Q. č.k. zo dňa 28.06.2007 vo veci obžalovaného Q. J. súd zistil, že súd na strane 25 citovaného rozsudku skonštatoval, že „na druhej strane prítomnosť obžalovaného na Okresnom súde v A. kritického dňa jednoznačne potvrdil len T.. T. P., pričom svedok T. B. sa nevedel vyjadriť s určitosťou, kde vôbec obžalovaného na súde videl, t.j., či v pojednávacej sieni, na chodbe alebo v bufete. Nakoniec pri hodnotení tvrdení týchto svedkov súd nemohol neprehliadnuť, že T.. P. bol obhajcom obžalovaného a T. B. je jeho blízky priateľ a ani sám obžalovaný sa nevedel jednoznačne vyjadriť, či v kritický deň bol v budove okresného súdu alebo v reštaurácii (čl. 1706)“. Súd sa oboznámil s uznesením OR PZ Bratislava 5, odbor: kriminálnej polície ČVS: ORP-226/1-OVK- B5-2011 zo dňa 05.08.2011, ktorým bolo trestné stíhanie vo veci prečinu ohovárania zastavené, lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zároveň sa súd oboznámil s uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava 5, č. -9 zo dňa 02.09.2011, ktorým bolo uznesenie ORP-226/1-OVK-B5-2001 zo dňa 05.08.2011 zrušené ako neopodstatnené. Z vyjadrenia T.. U. K., predsedu senátu Krajského súdu Q. Q. súd zistil, že T.. T. P. v trestnej veci XT/XX/ XXXX nebol predvolaný na hlavné pojednávanie a tým nebol ani vypočutý ako svedok v súdnom konaní.

Jeho výpovede z prípravného konania (čl. 717 - 720) boli totiž na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítané. Súd sa oboznámil so zápisnicou o výsluchu svedka T.. T. P. zo dňa 15.03.2001 a 26.06.2001 vykonanom Ministerstvom vnútra SR, sekciou vyšetrovania kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor: vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti oddelenie vyšetrovania Q. Q.. Súd sa oboznámil so zápisnicou o hlavnom pojednávaní zo dňa 20. a 21.06.2005, z ktorej zistil, že na strane 10 citovanej zápisnice je uvedené, že podľa so súhlasom obžalovaného a prokurátora sa čítajú výpovede svedkov, okrem iného aj T.. T. P. čl. 717 - 721 bez pripomienok. Z prednesu navrhovateľa súd zistil, že v trestnom konaní nebol vypočutý ako svedok, bol vypočutý v roku 2001 v prípravnom konaní, avšak obvinený J. nedal súhlas na pozbavenie jeho mlčanlivosti. Z uvedeného dôvodu mu orgány činné v trestnom konaní umožnili, aby ďalej J. v trestnom konaní zastupoval. Z toho dôvodu nebola ani v roku 2003 na hlavnom pojednávaní oboznamovaná jeho výpoveď a preto tieto jeho výpovede nemali vplyv na oslobodenie účastníka. V roku 2005 bolo pojednávanie v zložení iného senátu a zrejmé im táto skutočnosť ušla, preto bolo oboznamované s jeho výpoveďou. Čo sa týka jeho výpovede žiadne alibi J. nerobil. J. sa bránil tým, že v čase, kedy malo dôjsť k vražde B., bol na pojednávaní v A. a je logické, že vyšetrovateľ toto jeho tvrdenie preveroval. V rámci trestného konania potom vypočul všetkých ľudí, ktorí mali byť prítomní na pojednávaní v Trebišove, to znamená predsedu senátu a ďalších advokátov a všetkých troch obvinených v tejto trestnej veci a svedkov. On vypovedal tak, ako si to pamätal a na tejto výpovedi do dnešného dňa bude trvať, pretože si tieto udalosti pamätá tak, ako ich prezentoval a v žiadnom prípade nerobil alibi J.. Nikto zo svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom konaní nepotvrdil, že tu J. nebol, dokonca svedok F.D. a B. potvrdil, že tu J. bol takisto ako on; ani predseda senátu, ani advokát nevylúčili túto možnosť, pretože J. nepoznali, takže to nemohli vylúčiť. Opätovne tvrdil, že ako svedok v trestnom konaní vypočutý nebol pred súdom a zo žiadneho rozsudku oslobodzujúceho nevyplýva dôvod oslobodenia, jeho výpoveď. Z výpovede svedkyne Ľ. C. súd zistil, že je autorkou článku, ktorý je napádaný a je predmetom tohto konania. Uviedla, že pokiaľ si spomína na článok, bol o J. a T.. P. ho zastupoval ako právny zástupca. Citované časti napádané navrhovateľom sa týkali hlavne vraždy B., z ktorej bol obžalovaný J. a pred prvostupňovým súdom niekoľkokrát oslobodený. Uviedla, že si myslí, že ten článok vyšiel až vtedy, keď bol J. právoplatne odsúdený za tú vraždu a z týchto skutočností vyplýva, že sa konanie naťahovalo z dôvodu, že boli obžalovanému poskytnuté alibi na deň vraždy ako vyplýva aj z rozsudkov v tomto prípade aj z kuloárnych rozhovorov, keďže tento spor sledovala od začiatku. Z rozhovoru so sudcami vyplývalo, že to alibi, ktoré poskytoval navrhovateľ bolo v tom prípade ťažiskové. Mala aj rozsudky, kde sa hovorí, že J. bol v čase vraždy na inom mieste, tak je vyslovene v rozsudkoch uvedené, že to dosvedčoval navrhovateľ. Nepamätala si presne, z ktorého rozsudku to vyplývalo, ale bol to odsudzujúci rozsudok. Vychádzala aj z tých predchádzajúcich rozsudkov a tie boli, ak si pamätá v roku 2003 a 2005. Vzhľadom na to, že článok bol uverejnený v roku 2008 predpokladala, že vychádzala z rozsudku, ktorý bol v roku 2008. K tomu, odkiaľ čerpala informáciu, „že dokázať J. vinu nebolo ľahké“ uviedla, že to čerpala z odsudzujúceho rozsudku, okrem iného aj z tých rozhovorov a z toho ako sledovala priebeh daného procesu. Sudcovia, keď hovorili, prečo bol J. oslobodený, vždy to hovorili ako prvú a podstatnú vec, bolo to pri kuloárnych rozhovoroch, nie pri odôvodnení rozsudku; jednalo sa o sudcov, ktorí už nerozhodovali v danej veci, ale predtým rozhodovali, čiže priamo v senáte, ktorý rozhodoval vo veci neboli. K druhému tvrdeniu uviedla, že to čerpala z rozhodnutia, nevedela uviesť presne, z ktorého roku bolo dané rozhodnutie, ale uviedla, že niekde v dokumentoch bolo dané tvrdenie svedka uvedené. Čo sa týka tretieho tvrdenia uviedla, že keby bol J. odsúdený v tom roku 2003 alebo 2005, nedošlo by k tej vražde, z ktorej bol obžalovaný J.. Uviedla, že pri príprave článkov vychádzala prioritne zo zdrojov policajných, prokuratúry, súdu a tiež podsvetia. Ďalej uviedla, že informácia pokiaľ nie je potvrdená z minimálne dvoch nezávislých zdrojov, tak sa nedostane von, nie je publikovaná a čo sa týka skutočností, či dáva možnosť vyjadriť sa aj konkrétnej osobe k zisteným skutočnostiam, uviedla, že väčšinou sa o to snaží, ale sú prípady, keď si myslí, že je to nezmyselné. Z výpovede svedkyne T. Š. súd zistil, že článok písala na základe toho, že sledovala kauzu vraždy v L. U. Q.. Keďže vraždu B. nesledovala od začiatku všetky tieto informácie si hľadala prostredníctvom mediálneho vyhľadávača, čiže to, čo bolo uvedené v tom článku, zistila, že bolo odvysielané v januári r. 2003 v televízii L.. V článku neuviedla, z ktorého média bola čerpaná táto informácia. Následne sa kontaktovala s kolegyňou a to p. C., našla jej články, konzultovala s ňou, čo a ako bolo a na základe toho urobila záver tohto článku. Na pojednávaní v roku 2003 nebola, jediným zdrojom boli informácie mediálne zverejňované a na tento rozsudok ju upozornila aj kolegyňa p. C.. Informácie, ktoré boli zverejnené

a neboli napadnuté si neoverovala. Uviedla, že nevie o tom, čo sa týka tých informácií, mediálny vyhľadávač si vyhľadal informáciu zverejnenú v televízii L., ale aj iné informácie v iných médiách o vražde B.. Uviedla, že tvrdenie, ktoré bolo uverejnené v článku, bolo prednesené redaktorovi televízie L.. Čerpala informáciu z článku, kde bol doslovný prepis z danej relácie. Reláciu nevidela, jednalo sa o televízne noviny odvysielané niekedy v januári okolo 20., 21. v roku 2003. Súd sa oboznámil so správou uverejnenou v mediálnom archíve M. L., J..P.. s dátumom vydania 22.01.2003, relácia A. M. 19.00. Súd sa oboznámil so zápisnicou z hlavného pojednávania konaného 21. a 22.01.2003 č.k. vedenom na Krajskom súde v Q. Q., z ktorej súd zistil, že na pojednávaní bol prítomný okrem iných aj obhajca T.. T. P., pričom na hlavnom pojednávaní bola prednesená obžaloba zo strany prokurátora, predstúpila poškodená C. B. s uplatnením nároku na náhradu škody a bol vypočutý obžalovaný Q. J.. Súd sa oboznámil so zápisnicou z hlavného pojednávania v konaní vedenom na Krajskom súde v Q. Q. dňa 28. a 30.04.2003, zápisnicou z hlavného pojednávania konaného 28. až 30.05.2003 a zápisnicou z hlavného pojednávania zo dňa 11., 12 a 14.11.2003. Z výpovede svedkyne T. C. súd zistil, že obidva články, ktoré boli uverejnené spôsobili rozpad jej rodiny. Mala s rodičmi dobré vzťahy a následne sa rozhádali hlavne s rodičmi. S rodičmi sa nenavštevuje, mama a otec volajú hlavne kvôli vnúčatám. Predtým sa navštevovali a udržiavali vzťahy. Keď vyšiel prvý článok samozrejmé jej mama volala, že sa chce s ňou rozprávať, vtedy sa rozhádali, ona tvrdila svoje a svedkyňa svoje. Matka jej povedala nech zváži, či chce zotrvať v takom vzťahu. Jednoducho od začiatku uverila tomu, čo písali v tom článku. Takisto po druhom článku volala, že zrejmé to bude pravda, keďže to vyšlo druhýkrát a vtedy aj ona začala uvažovať, či nie je lepšie z toho vzťahu vycúvať. Ak rozprávala s rodičmi o týchto článkoch obhajovala svojho partnera, lenže jej matka je obyčajná dedinská žena, jednoducho jej neverila. Pred deťmi, ktoré budú mať 17 a 13 rokov tieto články skrývali, nechceli, aby o tom vedeli, ale jedného dňa starší syn prišiel zo školy a pýtal sa, či písali o navrhovateľovi niečo v U. X R.. Jednoducho v škole mu bolo povedané, že poskytoval nejaké alibi vrahovi. Obom synom to vysvetlili, rozprávali sa s nimi. Viackrát sa k tejto téme nevracali, vysvetlili im to a uviedla, že má pocit, že týmto veciam ešte nerozumeli. Viackrát sa o tejto veci s nimi nerozprávali. Ako uviedla, matka ju tlačila k rozchodu, po tom druhom článku už aj ona začala uvažovať o tom, lenže pre ňu to bolo ťažké, keďže tento vzťah bol založený na citoch a povedala si, že by bolo nerozumné na základe takejto veci z toho vzťahu vycúvať. Je s navrhovateľom 8 rokov a za tento čas jej nijakým spôsobom neublížil ani jej chlapcom, takže v tom vzťahu zotrvala. Čo sa týka vzťahu k rodičom po tom druhom článku sa to zhoršilo, netelefonujú si, nestretávajú sa iba chlapci chodia k starým rodičom. Čiže ona osobne s rodičmi kontakt neudržiava iba keď sa náhodou stretnú v meste, tak si odzdravia. Čo sa týka vzťahu k ostatným osobám v meste, často sa jej kamarátky pýtali na tieto články a neustále musela dookola vysvetľovať, každý to chcel vedieť. Po prvom článku sa utiahla do úzadia, pretože jej bolo ťažké ísť ráno aj na rožky. P. sú malé mesto, každý každého pozná, takže cítila tie pohľady ľudí ako by ju každý spájal s tým článkom. Uviedla, že má XX-ročnú babku v Q., ktorú navštevuje a tá sa dozvedela od ľudí z Q., že navrhovateľ má pozastavený výkon, že nerobí a pýtala sa jej, že prečo. Bolo ťažké vysvetliť tejto žene, aby pochopila tieto veci, tak len jej povedala, že má problémy v práci a nerozvádzala to, ale pri každej návšteve sa jej to vypytuje a je z toho nešťastná. Uviedla, že to, čo jej bolo vytýkané, bolo, že čo je to za človeka ako osoba navrhovateľa, ako môže žiť s takým človekom, ktorý poskytuje nejaké alibi vrahovi. Otec jej vytýkal, že on na takého človeka by nemohol pozrieť, nie ešte s ním žiť.

Matka jej vytýkala to isté. Oni v podstate to berú ako väčšina ľudí, tak, že keby nebolo navrhovateľa, J. nemusel zavraždiť toho chlapčeka, pripisujú vinu navrhovateľovi. Vie o tom, že navrhovateľ má pozastavenú činnosť advokáta od februára r. 2010. Má rovnako vedomosti o tom, že bol obžalovaný zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti. Z výpovede svedkyne L.. V. B. súd zistil, že nepamätá si presne, kto ju informoval o prvom článku uverejnenom v roku 2008. Keď sa dozvedela, že takýto článok vyšiel, tak si ho samozrejmé prečítala a ostala zhrozená nad tým, čo tam bolo napísané. Už samotný ten úvod článku presne ho nevedela citovať, tak to bola veta, z ktorej zostala maximálne zhrozená a prekvapená. Samozrejmé si prečítala celý článok a zapamätala si z neho jednu jedinú vetu, ktorú si bude pamätať navždy; znela: „ je smutné, že sa nájdu špinavci ochotní poskytnúť alibi vrahovi, keby to tak nebolo, nemusel by zomrieť 10-ročný chlapec.“ Presnú citáciu si už nepamätala. Táto veta sa jej osobne veľmi dotkla, lebo z obsahu toho článku vyplynulo, že tým špinavcom je jej otec. Nech to znie akokoľvek pateticky, ale dotklo sa jej to o to viac čo sa popísalo, keď si predstavila, že jej otec je špinavec a ona ako dcéra je tiež špinavec. Prvú vec, ktorú urobila po prečítaní toho článku bolo to, že zdvihla telefón a otcovi zavolala, vynadala mu a prerušila akúkoľvek komunikáciu a styk s otcom. Samozrejmé reakcie okolia nenechali na seba

dlho čakať a tak, ako predpokladala všetci sa jej vypytovali, či je to pravda, doslova vulgárne hovorili o navrhovateľovi, čo je to za človeka, ako môže niečo také robiť a podobne. Následne v roku 2009 vyšla kniha od p. L., kde bolo vlastne napísané v podstate to isté, čo v tomto článku, to ju utvrdilo, že ten článok je pravdivý. Veľmi sa na otca hnevala, vôbec sa nestýkali, nerozprávali. Otcovi neposkytla priestor na to, aby jej to vysvetlil, nechcela sa s ním kontaktovať, myslela, že to bude lepšie kvôli tomu, aby ju s ním nikto nedával do súvisu, aj keď každý vedel, že je jeho dcéra. Potom vyšiel nový článok v roku 2010, kde sa opäť riešila táto téma, kde opäť bolo napísané, že navrhovateľ poskytoval falošné alibi J.. Tento článok si prečítala, otca nekontaktovala, nechcela mať s ním nič spoločné. Niekedy koncom roka 2010 za ňou prišiel brat, rozprávali sa a on jej hovoril, že nevie, či tak celkom presne sú tie články pravdivé a či náhodou otcovi nekrivdia, pretože brat bol v B. za nejakým advokátom a ten mu vravel, že otec v žiadnom prípade neposkytol žiadne falošné alibi, pretože je advokát a nemohol to urobiť. Chcela potom nejakým spôsobom otca kontaktovať, cítila potrebu si tieto veci vysvetliť, vzhľadom na to, že ju brat zneistil a tak otcovi zavolala a chcela sa s ním stretnúť. On odmietol prísť na to stretnutie do A., takže išla za ním do P.. Porozprávali sa, po dlhých rokoch mu poskytla priestor na to, aby jej vysvetlil tieto veci z jeho pohľadu. Dnes sú ich vzťahy naďalej narušené týmito udalosťami, nikdy už nebudú také ako predtým, lebo tá dôvera už tam nebude. Mladšia sestra sa s otcom nekontaktuje vôbec. Uviedla, že tieto články ovplyvnili aj jej pracovný život, učí na cirkevnej strednej škole, kde jej nadriadení sa snažia klásť dôraz na morálku a toto asi s morálkou nekorešponduje. Takže musela čeliť narážkam zo strany kolegov, žiakov, keďže majú žiakov, ktorí sú už dospelí a rozumejú týmto veciam a kvôli tomu sa na pracovisku dodnes necíti dobre. Stále má pocit, že o nej hovoria, keď náhodou vyjde nejaký článok, čo sa týka mafie a vrahov v tejto súvislosti nikdy, nikto si neodpustí nejakú narážku na jej osobu. Uviedla, že vulgárne výroky tretích osôb boli veľmi hrubé vulgárne slová, bolo jej nepríjemné reagovať na tieto narážky. Na svoju obranu sa snažila povedať, že sa s otcom nestýka, že sa do toho nemieša a nevie o čo ide. Rovnako čelila narážkam kolegov. Uviedla, že týmto článkom verila a verila aj tomu obsahu. Tieto články ju pripravili o roky, ktoré mohla stráviť s týmto človekom v dobrom vzťahu.

Z výpovede svedka L. P. súd zistil, že o tom, čo bolo uverejnené sa dozvedel jednak z toho článku, jednak od svojich známych, od rodinných priateľov, ktorí sa ho pýtali, či o niečom takom vie, či jeho otec poskytoval alibi J.. Nevedel o tom a takisto si o tom prečítal v tom článku. Samozrejmé sa bavil o tom článku aj so svojím otcom po tom, ako tento článok čítal. Presné detaily ako to bolo si nepamätal, bolo to dávno, ale vedel určite, že sa dosť pohádali na tom článku a to hlavne preto, lebo otcovi vravel, že čo je to za človek, keď vrahom poskytuje falošné alibi a či si neuvedomuje, že má rodinu aj on, aj deti a že tu potrebujú žiť medzi týmito ľuďmi a nikdy v živote nemali dočinenia s mafiou ani s ničím iným a dosť sa to týkalo ako rodiny tento článok. Otec vravel, že to nie je pravda, ale on mu neveril. Po hádke mu vytýkal tieto veci, povedal mu nech si robí, čo chce, ale že by ho veľmi mrzelo, keby ako rodina doplatili na tieto veci. V presvedčení o tom, že mu jeho otec klame, odišiel preč, pohádali sa a bol vnútorne presvedčený o tom, že to, čo je tam popísané je pravda. V tom čase nežili v spoločnej domácnosti, boli v kontakte, udržiavali sporadické vzťahy a hlavne po tom článku a hádke už nemal chuť sa stretávať s navrhovateľom ani rozprávať. Svojím spôsobom sa ich vzťahy narušili. Po určitom čase, keď počúval všetkých známych, kamarátov, čo to má za otca, vyšla ešte aj kniha, kde bolo takisto napísané, že poskytoval falošné alibi a to ho utvrdilo v tom, že keď o svojom otcovi pochyboval, tak sa asi rozhodol správne, keď je to napísané aj v knihe. Pamätal si, že jeho kamarát mal nejaký problém a potreboval obhajcu, tak sa ho spýtal, či mu nevie poradiť nejakého obhajcu, a tak mu poradil T.. B. S. B. a následne, keď išiel do B. za T.. B., ten sa ho pýtal na otca a spýtal sa ho, či neverí svojmu otcovi, tak mu povedal, že keby nemali pravdu U. X R. aj tá kniha, nedovolili by si niečo také uverejniť. Vtedy mu T.. B. vysvetlil, že to vôbec nie je pravda, lebo jeho otec zastupoval J. v trestnej veci, takže nemohol pred súdom vypovedať ako svedok. Svedok sa ho opakovane pýtal, či to je určite tak a on mu to celé vysvetlil. Keď prišiel domov k mame, ktorá tieto veci veľmi ťažko znášala, povedal to svojim sestrám a vysvetlil im, že ako to vlastne je v skutočnosti s tým svedectvom navrhovateľa, ktoré je napísané v novinách. Následne sa otcovi ospravedlnil, že reagoval na to tak, ako reagoval. Ich vzťahy sa obnovili, pretože dovtedy sa veľmi nestretávali. Čiže za dané obdobie od zverejnenia prvého článku do toho druhého článku sa stretávali minimálne. Kontakt s otcom obnovil až po tom druhom článku, cítil sa dosť trápne. V podstate sa s ním ani v tom období nechcel kontaktovať. Uviedol, že tieto články ovplyvnili jeho život aj v iných oblastiach, čo sa týka jeho súkromného života, priateľov, známych takým spôsobom, že sa robili intrigy, že je P. syn, že otec je v mafii a stále sa o tom rozprávalo a teraz sa to potvrdilo, že on je taký istý a všelijaké špinavosti okolo toho. Z výpovede svedka C. P. súd zistil, že konkrétne vie o dvoch článkoch z roku 2008 a 2010. Týmto článkom nevenoval pozornosť, ale má o nich vedomosť, pretože v tom období a už aj predtým navrhovateľ

zastupoval Obec K. a keďže sa písali rôzne články o ňom a viedli reči po dedine, poslanci v dedine ho napádali, že aký človek obec zastupuje ako právnik. V tom čase bol P. a ešte stále je a keďže ho napádali a hovorili mu, že by ich taký človek nemal zastupovať, on tým rečiam nevenoval pozornosť v roku 2008, pretože vie, že navrhovateľ je dobrý právny zástupca, poznal ho už predtým ako okresného prokurátora. Rok 2008 ukočíroval po týchto popísaných článkoch, ktoré sa viedli; poslancov presvedčil, že ho nezaujímajú tieto reči, ale činnosť, ktorú pre obec robí navrhovateľ, tak bol kľud. Až v roku 2010, keď sa objavili opäť články hlavne U. X R. a rôzne, ho poslanci a ľudia opäť napádali, že akého má právneho zástupcu v obci, tak mu musel povedať, že jeho činnosť právneho zástupcu na obecnom úrade musí skončiť. Osobne ho to netešilo, pretože on má na neho svoj názor a aj teraz ho má a bol by rád, keby z toho vyviazol a bol očistený a opäť by s ním vstúpil do rokovania, aby bol právnym zástupcom obce a keby mal nejaký doklad v rukách o tom, ktorý by mohol svojim poslancom predložiť, že sa mýlili, bol by s tým spokojný, pretože ho nezaujímajú tieto reči, jeho zaujíma činnosť pre obec. Pokiaľ by mohol uviesť, chcel by poukázať na to, že navrhovateľ im pomáhal aj v iných činnostiach a to napr. v športe, chodil na rôzne športové aktivity, veľakrát pomohol aj finančne, financoval rôzne občerstvenia po zápase. Financoval rôzne aktivity napr. pri nakupovaní darčekových predmetov pri sviatkoch ako je R. R., L. a rôzne. Uviedol, že ukončil spoluprácu s navrhovateľom po tom druhom článku v roku 2010. Uviedol, že to bolo tak, že mu to ukázali „tuna máš kamaráta“. V podstate chcel poukázať na to, že ho zahanbili v dedine, keď po obecnom zastupiteľstve išli na pivo a tam bol každý múdry, poukazovali, nadávali, očierňovali právneho zástupcu na základe článkov, ktoré mu priniesli alebo mu ukázali, pričom on im povedal, že „aj Ty si ho poznal a nepozeral som na to, čo sa o ňom hovorí“. Navrhovateľ obec zastupoval už v roku 1999. Súd sa oboznámil s uznesením Krajského súdu v B. č.k. zo dňa 14.03.2012, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu D. zo dňa 20.04.2011, č. a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovým rozsudkom bol navrhovateľ uznaný vinným pre zločin marenia spravodlivosti podľa ust. . Z výpovede svedkyne L. Y. súd zistil, že navrhovateľa spoznala prostredníctvom jeho priateľky asi pred 8 alebo 9 rokmi. Jeho priateľku pozná 20 rokov, nakoľko spolu vychovávali deti a tak sa vlastne zoznámila s navrhovateľom. S navrhovateľom a jeho priateľkou nie je v kontakte asi štyri roky, pretože zistila nejaké skutočnosti. Býva s mamou a keďže chodí do práce, nevenovala týmto skutočnostiam veľkú pozornosť, ale nakoľko jej matka prišla jedného dňa domov a začala rozprávať o tom, s kým sa kamaráti, povedala, že si nepraje, aby ich deti chodili k nim a opačne. Keď prišli deti priateľky navrhovateľa k nim, tak ich matka vyhodila, povedala, že to je taká spoločnosť, kde dieťa nepatrí a že navrhovateľ dáva alibi vrahom, ktorí zabíjajú deti. Ona si následne na internete našla ten článok, čítala U. X R.. Potom zistila, že navrhovateľ má pozastavenú aj činnosť a neskôr jej sestra, ktorá býva v B., nakoľko vedela, že sa pozná s priateľkou navrhovateľa, upozornila ju ešte na nejaké veci napr. na knihu, že sa tam tiež písali takéto veci. Tak vlastne povedané pre pokoj v rodine, keďže má chorú matku, úplne prerušila styky s navrhovateľom a jeho priateľkou a takisto aj syn. Čítala v článku, že navrhovateľ poskytol J. falošné alibi, ktorý išiel potom zabiť nejaké dieťa. Toto bolo také závažné, keďže ona také veci nemusí a nechce mať v blízkosti takého človeka a nič s ním spoločné. V tom článku boli popísané aj iné veci, ale táto veta jej utkvela v pamäti. Čítala iba jeden článok na internete potom tam bolo aj viac toho popísané aj v U., Sme aj na T., ale nezaujíma ju to. Celý život robí a s vrahmi a s takýmito vecami nechce mať nič spoločné. Po tomto článku, po prečítaní prerušila všetky vzťahy s nimi. Predtým chodili aj na chatu, normálne sa navštevovali aj na P., pomáhali si, nebol problém. Označila by tento vzťah ako priateľský na vyššej úrovni, čiže blízky priateľský vzťah, pretože ona má syna rovnako starého ako oni a udržiavali priateľský vzťah veľmi blízky a navzájom sa dopĺňali, chodili spolu na futbal, výlety, dokonca ich vozila aj na futbal. V podstate má strach o svojho syna a keď niečo také sa deje naokolo, dokonca aj v práci sa o tom rozprávalo. Ona robí 16 rokov v Košiciach, keďže sa priatelili ich spomenula a potom sa jej vypytovali, keď to čítali alebo to sledovali, či to nie je ten dotyčný pán. Na otázku, či v prostredí, v ktorom žije sa na adresu navrhovateľa stretla s nejakými vyjadreniami, uviedla, že v celom meste v P. o navrhovateľovi rozprávajú. Uviedla, že sa s navrhovateľom o tomto článku nerozprávala, je dosť striktne vychovávaná a jej matka si nepriala, aby sa rozprávala s navrhovateľom a matka je pre ňu všetko a je aj chorá, takže si niečo také nemohla dovoliť, 20 rokov ju opatruje. Uviedla, že sa stretla v meste s priateľkou navrhovateľa, ktorá ju volala k nim na kávu, nepovedala jej rovno, ale povedala jej, že má na práci niečo iné a že toho má veľa a nemá čas k nim chodiť.

V zmysle ust. čl. 154c ods. 1,2 /ďalej /, Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon. Podľa ,2 Listiny základných práv a slobôd a ,2 , Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa , Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa ust. čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5 a 8 /ďalej Dohovor/, Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa ust. /ďalej / fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Podľa ust. , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie. Z obsahu a povahy vyššie uvedených jednotlivých sankčných povinností, ktoré postihujú pôvodcu neoprávneného zásahu je zrejmé, že sú rôznorodé. Je to vyvolané jednak mnohotvárnosťou obsahu osobnosti fyzickej osoby a jej jednotlivých hodnôt, tvoriacich jej fyzickú a morálnu jednotu ako celok a tomu zodpovedajúcu mnohotvárnosť obsahu všeobecného osobnostného práva ako celku, nakoľko úmyslom štátu bolo zabezpečiť postihnutým osobám v tejto spoločensky významnej otázke čo najúplnejšiu právnu ochranu. Jednotlivé sankcie za nemajetkovú ujmu sú založené na objektívnom princípe, t. j. vznikajú bez zreteľa na zavinenie pôvodcu zásahu. To znamená, že na strane pôvodcu zásahu sa nevyžaduje existencia priameho alebo nepriameho úmyslu ani nedbanlivosti vedomej či nevedomej. Podmienkou k vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ust. musia byť splnené hmotnoprávne podmienky: existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), neoprávnenosť takéhoto zásahu a existencia príčinnej súvislosti.

Čo sa týka existencie zásahu spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), neoprávnenosť takéhoto zásahu a existencie príčinnej súvislosti: v konaní nebolo sporné, že odporca ako vydavateľ uverejnil v týždenníku U. X R. č. 47 zo dňa 21.11.2008 článok pod názvom „Nájomný vrah“ a to stranách 166-168 a týždenníku č.12 zo dňa 18.03.2010 článok pod názvom „B.“. Navrhovateľ tvrdil, že v článku bolo uvedených viacero nepravdivých tvrdení dávaných do súvisu s jeho menom a priezviskom. Pri posudzovaní primeranosti zásahu do slobody prejavu vo vzťahu k zásahu do osobnosti fyzickej osoby je potrebné rozlišovať, či obsahom prejavu boli fakty alebo hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných - subjektívnych kritérií. Fakty - skutkové tvrdenia sa opierajú o objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania - pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Je potrebné poukázať na to, že i tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho úsudku, môže primeranosť zásahu závisieť od toho, či existuje dostatočný skutkový základ pre napadnuté vyhlásenie, pretože aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu môže byť prehnaný. Otázka posúdenia, či sa jedná o uverejnenie faktov alebo hodnotiacich úsudkov závisí od celkového kontextu jednotlivého prípadu, pričom hranica vymedzujúca toto posúdenie nie je jednoznačná. Čo sa týka jednotlivých tvrdení uvedených v článku, súd dospel k záveru, ktoré vyjadrenia sú faktom a ktoré hodnotiacim úsudkom nasledovne: 1- že dokázať J. vinu pred súdom nebolo ľahké. Napríklad advokát T.. T. P. ako dôveryhodný svedok presvedčivo tvrdil, že 27.06.2000, teda v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove A. súdu; Druhú vetu predmetného vyjadrenia súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok vyvodený z faktu avšak podaný čitateľovi spôsobom zvýrazňujúcim závažnosť svedeckej výpovede navrhovateľa, použitím slov „dôveryhodný“ a „presvedčivo“. Je pravdou, že navrhovateľ vypovedal v prípravnom konaní ako

svedok o tom, že v čase B. vraždy sa J. zdržiaval v budove trebišovského súdu, čo mal súd za preukázané z pripojeného trestného spisu, avšak v prípravnom konaní boli vypočutí aj iní svedkovia, ktorí rovnako tvrdili túto skutočnosť a iba samotná autorka použitím slov „dôveryhodný“ a „presvedčivo“ priradila svedeckej výpovedi navrhovateľa výnimočnosť s cieľom vyvolania senzácie vzhľadom na celkový kontext článku. Prvá veta predmetného vyjadrenia bola vyhodnotená ako hodnotiaci úsudok autorky bez náležitého skutkového základu, nakoľko osobám znalým práva a pohybujúcim sa v súdnom konaní neprináleží označiť nikdy a za žiadnych okolností tenktorý prípad za ľahký resp. ťažký, všetky prípady musia byť riešené s primeranou vážnosťou a priebeh konania záleží aj na tom, aká je pripravenosť jednotlivých účastníkov súdneho konania, teda, či podaná obžaloba je založená na takých skutočnostiach, ktoré možno bez všetkých pochybností preukázať a akonáhle obžaloba nie je spracovaná dostatočne kvalitným spôsobom poskytuje obvinenému a jeho právnemu zástupcovi široký priestor na to, aby tvrdenia obžaloby vyvrátil. Ak autorka vyslovila tento hodnotiaci úsudok, potom ho možno chápať aj tak, že obžaloba nebola spracovaná dostatočne kvalifikovane, podložená takými dôkazmi, ktoré by umožnili tvrdenia obvineného spochybniť alebo vyvrátiť resp. takými dôkazmi, ktoré by jednoznačne a bez všetkých pochybností preukázali vinu obvineného (obžalovaného). 2-aj vďaka tomu si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu; Predmetné vyjadrenie súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok prehnaný s verejnosti podsúvaným názorom a pravduskresľujúci, nakoľko z pripojeného súdneho spisu Krajského súdu v Q. Q. č. k. súd zistil, že navrhovateľ bol vypočutý ako svedok v rámci prípravného konania, v štádiu od podania obžaloby do roku 2004 navrhovateľ vystupoval ako obhajca obžalovaného, zo zápisnice z hlavných pojednávaní v roku 2003 nevyplýva, že by bola výpoveď navrhovateľa z prípravného konania použitá ako dôkaz, teda na výpoveď navrhovateľa ako svedka z prípravného konania súd pri hodnotení dôkazov neprihliadal. Z uvedeného dôvodu preto si J. nemohol vypočuť aj vďaka svedeckej výpovede navrhovateľa oslobodzujúci rozsudok od prvostupňového súdu tak ako to uviedla autorka. Čo sa týka rozsudku z r. 2005, výpovede navrhovateľa, nakoľko v tom čase už nebol obhajcom obžalovaného, boli na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítané, čo mal súd za preukázané z pripojeného trestného spisu ako aj z písomného vyjadrenia T.. K.. V rozsudku na strane 7 je výslovne uvedené, že obhajobu obžalovaného ohľadne jeho pobytu v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 v A. nebolo možné vyvrátiť ale ani potvrdiť, vzhľadom na to, že jeho obranu v tomto smere potvrdili len jeho blízky priatelia. Nebol teda v rozhodnutí vyslovený jednoznačný a nepochybný záver, že obvinený nebol na mieste činu, a výpoveď navrhovateľa z prípravného konania nebola jediným dôkazom na preukázanie tohto tvrdenia, avšak nakoľko obžaloba neoznačila také dôkazy, ktorými by tieto tvrdenia vyvrátila, súd, nakoľko vznikli pochybnosti, rozhodol v prospech obžalovaného. V rámci prípravného konania a následne súdneho konania boli zabezpečované výpovede o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Posúdenie, ktoré dôkazy svedčia v prospech obžalovaného a ktoré v jeho neprospech bolo v právomoci súdu v spomínanom trestnom konaní, kde sa senát vo svojom rozhodnutí vysporiadal s vyhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Vyjadrenia v článku boli podané takým spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený obraz o tom, ako navrhovateľ vypovedal, spôsobom, ktorý evokuje záver, že navrhovateľ podľa potreby a okolností vypovedal v tom ktorom štádiu súdneho konania tak, aby ovplyvnil priebeh súdneho konania v prospech obvineného. Súd sa v jednotlivých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými dôkazmi, keď ich vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a nakoľko v trestnom konaní ešte stále platí zásada in dubio pre reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, súd aj náležite rozhodol. 3-keby sa nenašli špinavci ochotní poskytovať alibi vrahovi nemusel krutou smrťou zomrieť 10-ročný chlapec Uvedené vyjadrenie súd vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok prehnaný, s cieľom pôsobiť na emócie čitateľov. 4- v prípade vraždy L. B. poskytol Q. J. falošné alibi Uvedené vyjadrenie súd vyhodnotil ako pravduskresľujúci fakt. K bodu 3 a 4- súd z pripojeného súdneho (trestného) spisu zistil, že navrhovateľ bol vypočutý ako svedok v rámci prípravného konania, jeho výpoveď v trestnom konaní od podania obžaloby do roku 2004 zohľadnená nebola, nakoľko v danom čase vystupoval navrhovateľ ako obhajca obžalovaného, výpovede navrhovateľa boli až na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítané. Výsluch navrhovateľa bol realizovaný MV SR sekciou vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,

oddelenie vyšetrovania Q.Á. Q. dňa 15.03.2001 a 26.06.2001 teda v čase, keď ešte neprebiehalo konanie pred súdnym senátom, keď boli zabezpečované výpovede o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Posúdenie, či sa jedná o alibi falošné, nie je predmetom tohto konania, riešiť danú otázku bolo v právomoci súdu v spomínanom trestnom konaní, kde sa senát vo svojom rozhodnutí vysporiadal s vyhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že v roku 2003 navrhovateľ vystupoval v konaní ako obhajca obžalovaného a zo zápisnice z hlavných pojednávaní v roku 2003 nevyplýva, že by bola výpoveď navrhovateľa z prípravného konania použitá ako dôkaz. Vyjadrenia pod bodom 4 v článku 2 boli podané takým spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený obraz o tom, ako a kedy navrhovateľ vypovedal, spôsobom, ktorý evokuje záver, že navrhovateľ podľa potreby a okolností vypovedal v tom ktorom štádiu súdneho konania tak, aby ovplyvnil priebeh súdneho konania v prospech obvineného. Súd sa v jednotlivých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými dôkazmi, keď ich vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a nakoľko v trestnom konaní ešte stále platí zásada in dubio pre reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, súd aj náležite rozhodol. Nikdy v žiadnom štádiu trestného konania nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa zo strany navrhovateľa jednalo o „falošné alibi“ ako to označila autorka článku 2 (vyjadrenie pod bodom 4). Nebolo totiž preukázané, že by bol navrhovateľ stíhaný pre trestným čin krivej výpovede ( Zb) alebo bolo v súvislosti s jeho výpoveďou iniciované iné konanie. Toto tvrdenie autorky článku 2 bolo bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu a bolo prehnané, so špekulatívnym a verejnosti podsúvaným názorom. Navyše samotná autorka vo svojej výpovedi uviedla, že tieto tvrdenia vychádzali z rozsudkov, ktoré boli vydané v trestnej veci, konzultácií s kolegyňou autorkou článku 1 a mediálne zverejňovaných informácií, avšak v žiadnom z rozsudkov nebola výpoveď navrhovateľa označená za krivú výpoveď alebo falošné alibi, iba samotná autorka z vlastnej iniciatívy bez znalosti práva vyhodnotila výpoveď navrhovateľa ako falošné alibi. Ak autorka článku 1 uviedla, že navrhovateľ označený ako špinavec poskytol alibi vrahovi (vyjadrenie pod bodom 3) a tieto vyjadrenia sa opierali aj o kuloárne rozhovory, ktoré mala so sudcami, ktorí prejednávali danú vec, je potrebné poukázať na to, že je potrebné rozlišovať medzi subjektívnym názorom sudcu ako súkromnej osoby a názorom sudcu prezentovaným v súdnom rozhodnutí, kde sa rozhoduje v senáte na základe objektívne preukázateľných dôkazov. 5- januári r. 2003 advokát počas pojednávania tvrdil, že J. nemohol byť v deň spáchania vraždy v Q. Q. na istej pumpe, kde ho zachytila kamera, pretože bol na súde v A.; „Jednoducho na tej pumpe nebol. Bol som v tom čase v A. na pojednávaní, kde on bol prítomný so svojim kamarátom“ tvrdil T.. T. P.. Aj vďaka tejto výpovedi si J. v roku 2003 a opätovne v roku 2005 vypočul oslobodzujúce rozsudky od prvostupňového súdu a mohol pokojne behať po slobode. Uvedené vyjadrenie súd vyhodnotil ako pravduskresľujúci fakt, nakoľko je síce pravdou, že uvedené vyjadrenie vyslovil navrhovateľ ale nebolo to vôbec v januári r. 2003 a už vôbec nie počas pojednávania. Uvedené vyjadrenie vyslovil navrhovateľ jednak vo svojej výpovedi ako svedok v prípravnom konaní a to vyjadrenie, z ktorého čerpala autorka, bolo uverejnené v televíznych správach a vyslovil ho navrhovateľ na otázku redaktora televízie, ktorý rozhovor spracoval do reportáže. Uvedené mal súd za preukázané jednak zo zápisníc z hlavných pojednávaní v roku 2003 v trestnom konaní z pripojeného trestného spisu, kde bolo jednoznačne preukázané, že na pojednávaní v januári nebola vôbec navrhovateľom prednesená uvedená skutočnosť, nakoľko na samotnom pojednávaní došlo iba k výsluchu obžalovaného, výpovede autorky článku a správy z mediálneho vyhľadávača, kde je slovný prepis celej reportáže.

Súd opätovne poukazuje na to, že vyjadrenia v článku boli podané takým spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený obraz o tom, ako navrhovateľ vypovedal, kedy poskytol predmetnú informáciu a za akých okolností. K vyjadreniu „aj vďaka tejto výpovedi...mohol pokojne behať po slobode“ súd opätovne poukazuje na svoje odôvodnenie k vyjadreniu pod bodom 2.

Záverom k obom článkom súd udáva, že čitateľovi v predmetných článkoch bol priamo predložený názor, že navrhovateľ sa dopustil protiprávneho a amorálneho správania, ktoré je v rozpore s verejnou mienkou a etikou advokáta. Absencia dostatočného spôsobu poskytnutia informácií do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok vychádzajúci z pravdivých skutočností, a tieto čitateľovi neznáme okolnosti, môžu mať vplyv na právo chránené ustanovením a nasl. , majú za následok, že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé. Pre zachovanie práva na slobodu prejavu je dôležité,

aby osoba, ktorá publikuje hodnotiaci úsudok o určitej skutočnosti, okrem vyslovenia svojho úsudku, zároveň poskytla čitateľom dostatok informácií pre vytvorenie objektívneho názoru na danú skutočnosť.

Podľa ust. ,2 , Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa ust. ,2 , Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. V danom prípade podľa názoru súdu dochádza ku stretu dvoch základných práv rovnakej úrovne teda základného politického práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného v ,2 a práva na ochranu osobnosti zaručeného v . Je vždy vecou nezávislých súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého (konkrétneho) prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom. Vyplýva to aj z imperatívu, ktorý obsahuje , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade boli publikované neprimerane zasahujúce skutkové tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré mali difamačný charakter, preto boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa a objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite navrhovateľa tým, že znížili vážnosť navrhovateľa a jeho dôstojnosť v očiach rodiny, známych a spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, teda bolo porušené jeho právo garantované . Súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že ani autorka článku 1 ani autorka článku 2 neposkytla žiaden priestor aj odlišným názorom priamym rozhovorom s navrhovateľom, aby sa k predmetným skutočnostiam vyjadril, pričom obe museli mať vedomosť o tom, že navrhovateľ považuje tvrdenia tam uvedené za nepravdivé, nakoľko navrhovateľ už na prvý článok reagoval výzvou na zverejnenie ospravedlnenia. Vydavateľ a ani samotná autorka článku 1 na predmetnú výzvu nereagovali uverejnením ospravedlnenia, ale naopak vydavateľ reagoval uverejnením ďalších článkov na adresu navrhovateľa -článok zo dňa 18.03.2010 autorka článku 2, ktorá ako sama uviedla, konzultovala predmetné informácie s autorkou článku 1.

Podľa ust. , Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ust. , Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Čo sa týka priznania morálneho zadosťučinenia formou uverejnenia ospravedlnenia, súd v tejto časti žalobného návrhu vyhovel iba v rozsahu uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia, nakoľko mal za to, že ospravedlnenie v rozsahu uvedenom v petite žalobného návrhu nespĺňalo zásady primeranosti, keď navrhovateľ žiadal uverejniť, že v trestnej veci odsúdeného Q. J. za vraždu poškodeného B. pred prvostupňovým súdom ako aj pred odvolacím súdom ako svedok vôbec vypočutý nebol a preto jeho výpoveď pred súdom nemohla mať vplyv na oslobodzujúce rozsudky a na prepustenie z väzby Q. J.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ vypovedal ako svedok, jeho svedecká výpoveď bola pri rozhodovaní v roku 2005 použitá ako dôkaz a to, či bola alebo nebola svedecká výpoveď použitá zákonným spôsobom, nie je súd oprávnený posudzovať v tomto konaní. V napádaných vyjadreniach ani nebolo vytýkané za nepravdivé, že by mal byť navrhovateľ ako svedok vypočutý pred prvostupňovým alebo odvolacím súdom, a to, že navrhovateľ vypovedal ako svedok síce v prípravnom konaní, v konaní

preukázané bolo. Z uvedeného dôvodu súd návrh v časti uverejnenia ospravedlnenia v prevyšujúcej časti, nad rámec znenia uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia, zamietol.

Z návrhu navrhovateľa súd zistil, že má za to, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť jeho osoby v spoločnosti, z uvedeného dôvodu považuje za opodstatnené a spravodlivé priznanie nielen morálneho zadosťučinenia formou uverejnenia ospravedlnenia ale aj zadosťučinenia v peniazoch. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Neoprávnený zásah v osobnostnej sfére sa prejavil tak, že navrhovateľ musel čeliť nepríjemným situáciám v rodine, vo vzťahu k priateľom a vo vzťahu s osobám z pracovného prostredia. Poukázal na to, že celý život robil v odbore v tom, ktorom robí, bol skoro 20 rokov prokurátor, odvtedy je advokát. A. je taký aký je, nie je to veľké mesto, nie je to veľký okres, tu ho každý pozná a tieto články mu neskutočne ublížili. On sám vie, čím prešiel, keď tieto články boli uverejnené, tu ho každý pozná v budove od vrchu až po spodok, má tri deti vysokoškolsky vzdelané. Poukázal na to, čo sa im narobilo v ich životoch uverejnením týchto článkov. Uviedol, že táto suma vôbec nemusela byť uvedená, avšak stačilo sa ospravedlniť alebo reagovať na jeho výzvu na ospravedlnenie, ktorá bola doručená. Zároveň poukázal na skutočnosť, že uverejneným článkom bolo poškodené jeho meno ako advokáta ako aj jeho vážnosť, pretože žije na vidieku a uverejnené vyjadrenia určite značne ovplyvnia dôveryhodnosť, ktorú postavenie advokáta vyžaduje.

Ako bolo vyššie uvedené, v ust. počíta s možnosťou primeraného peňažného zadosťučinenia, keď morálna satisfakcia v konkrétnom prípade nepostačuje, pričom zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno používať k vyváženiu a zmierňovaniu bežnej, či len krátkodobej pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť v konkrétnom prípade vylúčená. Možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia javí v konkrétnom prípade ako nedostatočné, čiže stráca svoju účinnosť a funkčnosť alebo ako nepostačujúce z hľadiska intenzity trvania rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie fyzickej osoby v rodine, v zamestnaní, pri podnikaní, v spoločnosti apod. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (R NS SR č. ). V zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače (R NS SR č. , R NS SR ).

Súd za účelom posúdenia, ako sa neoprávnený zásah prejavil v živote navrhovateľa a aká ujma mu bola spôsobená, vypočul svedkov z rodinného prostredia p. C., p. B., p. P., z prostredia známych p. Y. a z pracovného prostredia p. P.. Súd nevypočul svedkyňu Ilavskú, ktorú navrhol za svedka právny zástupca odporcu, nakoľko uvedená svedkyňa bola vypočutá v obdobnom konaní vedenom na tunajšom súde (č. j. vec prejednávaná v tomto senáte) a tam svedkyňa uviedla, že nemá dôvod rozoberať svoje súkromné veci s tretími osobami a preto nemá dôvod sa k predmetu konania vyjadrovať. Z uvedeného dôvodu súd nepovažoval za hospodárne predvolávať uvedenú svedkyňu z miesta bydliska v U.. Rovnako súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne p. L. - matky svedkyne p. Y., nakoľko súd prihliadol na zdravotný stav menovanej a jej vek a zároveň mal za to, že nie je dôvod pochybovať o pravdivosti výpovedi svedkyne p. Y., nakoľko tá bola spochybnená právnym zástupcom odporcu, avšak právny zástupca nevzniesol žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce záver pre spochybnenie výpovede svedkyne.

Z výpovede svedkyne p. C. mal súd za preukázané, že uverejnené články ako ona sama uviedla, spôsobili rozpad jej rodiny. Ovplyvnili vzťahy s jej rodičmi, ktorí jej dohovárali, aby opustila navrhovateľa, s ktorým v tom čase žila v družobnom pomere. Ohrozili jej vzťah s navrhovateľom, po prvom článku mu ešte dôverovala, no po druhom článku aj sama začala zvažovať rozchod, napriek tomu ťažké obdobie zvládli a vzťah trvá doposiaľ. Najmä sa zhoršil jej vzťah k rodičom, ktorí článkom uverili a prerušili telefonický kontakt a ani sa nestretávajú. Svedkyňa z dôvodu, že žije s navrhovateľom, musela čeliť aj

invektívam zo strany iných osôb v meste, ich dotazom a nepríjemným pohľadom. Súd teda dospel k záveru, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a články uverejnené odporcom boli príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe prerušenia vzťahu navrhovateľa a jeho partnerky s jej rodičmi. Pre toto konanie bola podstatná tá skutočnosť, že z dôvodu vlastného rozhodnutia po uverejnení článkov, rodičia priateľky navrhovateľa, ktorí informáciám v článku uverili, prerušili úplne kontakty s priateľkou navrhovateľa a s navrhovateľom. Medializácia osoby navrhovateľa vyvolala následky v podobe prerušenia vzťahov s ostatnými osobami v meste, s priateľkami družky, navrhovateľ sa stal aj keď nie priamo osobne príčinou rozhovorov. Z výpovede svedkyne L.. B., dcéry navrhovateľa a p. P., syna navrhovateľa mal súd za preukázané, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko obaja svedkovia po uverejnení prvého článku kontaktovali navrhovateľa, vynadali mu a prerušili akúkoľvek komunikáciu s ním. Svedkyňa B. navrhovateľovi neposkytla priestor na vysvetlenie, nechcela ho viac kontaktovať z dôvodu, aby ju s ním nikto nedával do súvisu. Uverila tým článkom. Uverejnený článok ovplyvnil aj jej pracovný život, keďže učí na cirkevnej škole, kde sa kladie dôraz na morálku, musela čeliť narážkam zo strany kolegov a aj žiakov, ktorí verili tým článkom. Článok uverejnený odporcom v r. 2008 bol jedinou príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe narušenia a zhoršenia vzťahu so svedkyňou, teda v rodinnom prostrední. Svedok P. sa po uverejnení článku a jeho prečítaní s navrhovateľom pohádal, kde mu vytýkal tieto veci a bol vnútorne presvedčený , že to, čo je v článkoch napísané, je pravda, aj keď mu to navrhovateľ vysvetľoval, ale neveril mu. Nežili v spoločnej domácnosti ale boli v kontakte, no po druhom článku už nemal chuť sa s ním stretávať ani rozprávať. Ich vzťahy sa narušili, o navrhovateľovi pochyboval, od uverejnenia prvého článku do uverejnenia druhého článku sa stretávali minimálne. Článok uverejnený odporcom v r. 2008 bol prvotnou príčinou a článok uverejnený následne v r. 2010 bol ďalšou príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe narušenia a zhoršenia vzťahu so svedkom, teda v rodinnom prostrední. Z výpovede svedka P. mal súd za preukázané, že uverejnené informácie z článkov rozoberali nielen poslanci obecného zastupiteľstva obce, ktorú v tom čase navrhovateľ zastupoval, ale aj miestni obyvatelia, ktorí týmto informáciám verili a spochybňovali morálny kredit právneho zástupcu obce. Z uvedeného dôvodu najmä po uverejnení druhého článku bola ukončená spolupráca s navrhovateľom ako právnym zástupcom obce; po uverejnení prvého článku sa svedkovi podarilo situáciu ohľadne právneho zastúpenia obce ukočírovať, po druhom článku musel spoluprácu ukončiť. Súd mal výpoveďou svedka za preukázané, že po uverejnení článkov ohľadne osoby navrhovateľa reagovali osoby v obci negatívnym spôsobom vo vzťahu k osobe navrhovateľa, uverili informáciám tam zverejneným, teda súd dospel k záveru, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a články uverejnené odporcom boli príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe poškodenia dobrého mena navrhovateľa a jeho dôveryhodnosti a bezúhonnosti ako advokáta. Z výpovede svedkyne p. Y. mal súd za preukázané, že svedkyňa udržiavala dlhodobo s navrhovateľom a jeho partnerkou priateľské vzťahy, sama vzťah označila ako blízky priateľský vzťah, ktoré sa uverejnením článku narušili. Po uverejnení a prečítaní prvého článku (na internete) na odporúčanie svojej matky a na základe informácií od sestry žijúcej v B., kontakty s navrhovateľom a jeho priateľkou úplne prerušila a v súčasnom období sa vôbec nestretávajú. Uviedla, že aj na pracovisku sa jej vypytovali na navrhovateľa a rovnako uviedla, že aj v celom meste (mesto P.) o navrhovateľovi rozprávajú. Článkom uverila, čo súd vyvodil z toho, že sa vyjadrila, že s vrahmi a takýmito vecami nechce mať nič spoločné. Súd teda dospel k záveru, že medializáciou osoby navrhovateľa zo strany odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a uverejnené články boli príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe prerušenia vzťahu svedkyne s navrhovateľom a jeho priateľkou.

Z výpovedí svedkov z rodinného prostredia (p. C., L.. B., P.) mal súd za preukázané, že vzťahy v celej rodine boli publikovaním článkov o osobe navrhovateľa, dlhodobo narušené. Uvedené osoby pociťovali v čase keď bol uverejnený článok, psychickú traumu umocnenú neustálymi obavami, akým ďalším hanlivým spôsobom bude osoba navrhovateľa zviditeľňovaná. Každý z členov najbližšej rodiny sa s medializáciou osoby navrhovateľa musel vysporiadať nielen sám so sebou ale aj vo vzťahu k ostatným členom rodiny a najmä vo vzťahu k prostrediu, v ktorom ten-ktorý člen rodiny pôsobil, či už v okruhu zamestnania, vlastných rodičov alebo priateľov. Rozhodujúcim kritériom je to, že došlo k narušeniu ich vzájomných vzťahov ako takých. Súd mal za to, že zvýšený tlak prostredia v dôsledku medializácie ohľadne osoby navrhovateľa mohli pociťovať aj z toho dôvodu, že bývajú v prostredí, kde je nízky stupeň anonymity, kde sa ľudia navzájom pomerne dobre poznajú, sú si blízky, nakoľko mestá A. a P. nie sú tak veľkým mestom, aby sa tam ľudia žijúci niekoľko generácií navzájom dobre nepoznali ale aspoň nemali o sebe vzájomnú vedomosť. Súd prihliadol na skutočnosť, že uverejnený

článok v r. 2008 bol prvým článkom, teda prvotnou príčinou zásahu do chránených osobnostných práv navrhovateľa, ktorá bola znásobená uverejnením ďalšieho článku. Z výpovedí svedkov z prostredia blízkeho navrhovateľovi (p. Y. a p. P.) mal súd za preukázané, že medializáciou osoby navrhovateľa sa ich vzájomné vzťahy s navrhovateľom narušili, nakoľko uverili informáciám uverejneným v článku a z obavy o svoju osobu obmedzili komunikáciu ako aj osobné stretnutia s navrhovateľom. Súd mal teda za preukázané, že nepriaznivá medializácia osoby navrhovateľa negatívne ovplyvnila dôveryhodnosť a česť osoby navrhovateľa, negatívnym spôsobom ovplyvnila vzájomné vzťahy s osobami z blízkeho prostredia a negatívnym spôsobom poznačila bezúhonnosť navrhovateľa a jeho odbornosť v očiach verejnosti.

Z formy napísaného článku a intenzity skresľujúcich a teda nepravdivých informácií tam uverejnených súd dospel k záveru, že bola znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti. Nie je totiž nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré si článok prečítajú. Stačí, ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Od čitateľa nemožno požadovať, aby jednotlivé články študoval od slova do slova, či dokonca používal metódy právnického výkladu. Predpokladá sa, že informácie v informačných prostriedkoch vníma bežným, často aj celkom povrchným spôsobom. V predmetnej veci súd dospel k záveru, že uverejnením článku došlo k takým zásahom, ktoré boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite navrhovateľa tým, že znížili vážnosť navrhovateľa a jeho dôstojnosť v očiach rodiny, priateľov či známych a navyše aj spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Vzhľadom na spôsob zásahu, že bol zásah vykonaný prostredníctvom tlače, súd mal za to, že tento zásah mal širokú publicitu. Ako bolo uvedené vyššie, čitateľovi v predmetnom článku bol priamo predložený názor, že navrhovateľ sa dopustil protiprávneho a amorálneho správania, ktoré je v rozpore s verejnou mienkou, etikou advokáta a právom. Informácie v článkoch boli poskytnuté čitateľom takým spôsobom, ktorým čitateľovi nebola daná možnosť urobiť si vlastný a objektívny úsudok o veci. Vzhľadom na okolnosti za akých k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo a tvrdenia odporcu v článkoch sa nejednalo o zásah bežnej povahy, pričom navrhovateľ nie je verejnou osobou, nemusí znášať tzv. znížený prah kritiky svojej osobnosti a zásahu do chránených osobnostných práv, práve naopak, už titulom výkonu svojho povolania potrebuje požívať určitý stupeň dôvery zo strany obyvateľstva. Súd preto dospel k záveru, že práve priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje účinný vyvažovací právny prostriedok proti nežiaducim a vo verejnosti široko pôsobiacim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb.

Kritériá výšky priznania nemajetkovej ujmy závisia od závažnosti zásahu, t. z. čím je zásah závažnejší tým i výška nemajetkovej ujmy je vyššia. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa (R NS SR č. ). Súd mal za preukázané, že uverejnenie článku sa negatívne prejavilo v rodinnom, blízkom priateľskom a aj pracovnom prostredí navrhovateľa, že všetky osoby uverili tvrdeniam uverejneným v článku a to spôsobilo naštrbenie dôvery nielen v rodinnom prostrední ale aj blízkom prostredí. Svedkovia poukázali na to, že boli svedkami, ako sa o osobe navrhovateľa rozpráva napríklad v škole a pracovisku (výpoveď L.. B., p. Y.), v reštauráciách (p. P.), obchode a pod. Na základe uvedeného mal súd za to, že primeranou a skutkovému stavu zodpovedajúcou výškou peňažného zadosťučinenia, s prihliadnutím na konštantnú judikatúru ESĽP je súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy XX.XXX Eur a preto v prevyšujúcej časti návrh nad rámec priznanej sumy zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. , v zmysle ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. V tomto konaní mal navrhovateľ úspech iba čiastočný (vo veci peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy bol čiastočne neúspešný), avšak rozhodnutie o výške plnenia v tomto prípade záviselo od úvahy súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Podľa ust. Zb o súdnych poplatkoch /ďalej ZoSP/, Ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

Podľa Položky 7b písm. b, Sadzobníka súdnych poplatkov zákona, je súdny poplatok z návrhu na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy 66 Eur a 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. V tomto konaní bol navrhovateľ rozhodnutím súdu oslobodený od súdneho poplatku. Súdny poplatok z návrhu na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy sa vyrubuje z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, nie priznanej nemajetkovej ujmy. Podľa výsledku konania v takom prípade by súdny poplatok predstavoval sumu 4.566 Eur (zo sumy 150.000 Eur), úspech navrhovateľa predstavuje 7% (10.000 Eur) a úspech odporcu 93% (140.000 Eur).

Nakoľko úspech odporcu v konaní na účely platenia súdneho poplatku prevažuje nad úspechom navrhovateľa, súd o náhrade trov konania titulom súdneho poplatku rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Trebišov.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí / ďalej / uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha / /. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť v zmysle ust. len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené / /, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona / /.