Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-9T/71/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Senát Okresného súdu Dolný Kubín, v zložení z predsedu senátu JUDr. Rastislava Stieranku a z prísediacich PhDr. Oľgy Váňovej a Marty Varečkovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07.03.2013 v Dolnom Kubíne takto

rozhodol:

Obžalovaná

U.K. G., nar. XX.XX.XXXX v N. L., trvale bytom N. L., Ul. C.. Ť. č. XXXX/X, t.č. bytom N. L., Ul. Ľ.. Š. č. XXXX

je vinná, že

ako matka maloletých detí, F., nar. XX.XX.XXXX, D., nar. XX.XX.XXXX, D., nar. XX.XX.XXXX, R., nar. XX.XX.XXXX, E., nar. XX.XX.XXXX, F., nar. XX.XX.XXXX a U., nar. XX.XX.XXXX, tieto v presne nezistenom čase, v období od ich narodenia do 25.07.2008, v N. L. a všade, kde sa s deťmi zdržiavala, dlhodobo zanedbávala riadnu rodičovskú výchovu voči nim, nezúčastňovala sa s deťmi riadne a včas lekárskych prehliadok a povinných očkovaní, fyzicky ich napádala, používala voči nim neprimerané fyzické tresty, pričom nerešpektovala ani opakované ústne napomenutia zamestnancov sociálnej kurately, ani písomné rozhodnutia ÚPSVR N. L. o napomenutí a upozornení pre porušovanie rodičovských povinnosti a okrem toho dňa 16.06.2008 prišiel jej syn D. do škôlky s viditeľnými modrinami a s poranením pravej nohy, pričom obžalovaná napriek upozorneniu zo strany sociálnych pracovníkov šla s ním na lekárske ošetrenie až 20.06.2008, a následne bol tento jej syn hospitalizovaný a v dôsledku tohto jej správania Okresný súd Dolný Kubín dňa 25.07.2008 vydal predbežné opatrenie č. , ktorým rozhodol o umiestnení týchto detí do ústavnej starostlivosti v Detskom domove B., a následne rozsudkom sp. zn. zo dňa 09.04.2009 nariadil nad týmito deťmi obžalovanej ústavnú starostlivosť, ktorá doteraz trvá,

teda

týrala blízke osoby, ktoré boli v jej starostlivosti a výchove, spôsobujúc im fyzické a psychické utrpenie, bitím, údermi, spôsobením rán, neustálym vyvolávaním strachu a stresu, bezdôvodným odopieraním zdravotnej starostlivosti a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas a na viacerých osobách),

čím spáchala

zločin „Týranie blízkej osoby a zverenej osoby“ podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. d) Tr. zák., v spojení s § 138 písm. b), písm. j) Tr. zák.

a za to jej súd

ukladá

podľa § 208 ods. 2 Tr. zák., v spojení s § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák., za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 2 prvá veta časť pred bodkočiarkou Tr. zák., súhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky.

Súd podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a ukladá obžalovanej probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.

Súd podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. určuje obžalovanej skúšobnú dobu vo výmere päť rokov.

Súd podľa § 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. ukladá obžalovanej povinnosť v skúšobnej dobe:

- podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku, alebo inému výchovnému programu

- podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii, alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Súd podľa § 73 ods. 2 písm. b) Tr. zák. ukladá obžalovanej ochranné psychiatrické liečenie, ktoré sa vykoná ambulantnou formou.

Súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. ruší výrok o treste uloženom obžalovanej rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. zo dňa 24.11.2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

odôvodnenie:

Prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín podal dňa 19.09.2012 obžalobu voči obžalovanej pre skutok uvedený vo výroku rozsudku, ktorý navrhol právne kvalifikovať ako zločin „Týranie blízkej osoby a zverenej osoby“ podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. d) Tr. zák.

Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 15.01.2013, 12.02.2013, 05.03.2013 a 07.03.2013 okresný súd vykonal dokazovanie v nasledovnom rozsahu:

Obžalovaná sa v prípravnom konaní len stručne vyjadrovala k žalovanému konaniu. Opakovane uviedla, že svoje konanie hlboko ľutuje (č.l. 80, 118). Svoje správanie ospravedlňovala tým, že v tom čase bola veľmi unavená a vyčerpaná, keďže bola na všetko sama, a preto „situáciu nezvládla“. Uviedla, že svojmu synovi nechcela ublížiť (č.l. 118). Viac k veci v prípravnom konaní odmietla vypovedať. Následne pred súdom priznala spáchanie žalovaného skutku v celom rozsahu (č.l. 263). Následne na hlavnom pojednávaní (č.l. 317) obžalovaná priznala, že svojmu synovi D. ublížila. Tvrdila, že ho nechtiac sotila a on spadol a udrel sa o posteľ, pričom si udrel hlavu a prst na nohe. Potvrdila, že napriek synovmu zraneniu nešla s ním na lekárske ošetrenie, ale ho odovzdala do materskej škôlky. Lekárske ošetrenie synovi nezabezpečila ani po výzve zo strany riaditeľky škôlky, pretože nemala zabezpečenú starostlivosť o zvyšné deti. Obžalovaná tvrdila, že vtedajší manžel (svedok D. G.) jej s výchovou detí nepomáhal. Na deti v rámci výchovy kričala alebo ich zbila po zadku, ale inak ich nebila. Potvrdila, že t.č. sa stará už len o najmladšie dieťa narodené v r. 2010, keďže všetky ostatné deti jej boli odňaté.

Vie, že niektoré sú zverené do náhradnej pestúnskej starostlivosti, ale nikdy ich tam nenavštívila. Sporadicky navštevovala len dve najstaršie deti, ktoré sú umiestnené v detskom domove, ale v priebehu roku 2012 už nebola za nimi ani raz. Po prečítaní jej výpovede z prípravného konania potvrdila, že výchovu detí nezvládala a oľutovala svoje konanie.

Svedkyňa Mgr. G. G. na hlavnom pojednávaní (č.l. 318) v zhode s výpoveďami z prípravného konania (č.l. 85, 139) ako sociálna kurátorka ÚPSVR N. L. potvrdila, že miestny úrad práce eviduje rodinu obžalovanej ako problémovú už od roku 1998. Na obžalovanú mali množstvo oznámení zo strany susedov, v zmysle ktorých obžalovaná po deťoch opakovane kričala a bila ich. Okrem toho mali hlásenia aj od detskej lekárky (svedkyňa MUDr. O.). Na základe odporúčaní sociálnych kurátorov sa obžalovaná síce začala psychiatricky liečiť, avšak vzhľadom na opakujúce sa tehotenstvá nemohla účinne absolvovať medikamentóznu liečbu. Obžalovanej boli opakovane (v r. 2004 a 2006) udelené výchovné opatrenia, avšak bez účinku. Napokon dňa 16.06.2008 im riaditeľka materskej školy nahlásila,

že maloletý syn obžalovanej D. prišiel do škôlky zbitý, čo bolo na ňom zjavne vidieť. Sestra maloletého, ktorá navštevovala tú istú materskú škôlku, pedagógom uviedla, že jej brata zbila obžalovaná. Následne obžalovaná nerešpektovala výzvu sociálnych pracovníkov a nevyhľadala lekárske ošetrenie pre svojho syna. Až po viacerých urgenciách a s odstupom času niekoľkých dní bol jej syn lekársky ošetrený, a následne hospitalizovaný. V dôsledku týchto skutočností v júli 2008 podal úrad práce návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý Okresný súd Dolný Kubín akceptoval a všetky deti obžalovanej umiestnil ihneď do detského domova. Toto predbežné opatrenie súd následne potvrdil aj rozsudkom vo veci samej. Na hlavnom pojednávaní svedkyňa doplnila, že obžalovaná sa t.č. opäť stará o ďalšie maloleté dieťa (nar. 2009), pričom opäť evidujú voči nej hlásenie, že aj po tomto dieťati neúmerne kričí. Zatiaľ sa im však také jej správanie nepodarilo potvrdiť. Svedkyňa uviedla, že domácnosť obžalovanej od r. 2000 viackrát navštívila, zväčša na základe signalizácie problémov od susedov obžalovanej. V rámci návštev len cca 3 krát vykonala prehliadku tela detí, pričom okrem obvyklých modrín nenašla na nich iné stopy násilia. V r. 2006 však na tele syna F. zistila dlhý škrabanec, pričom aj F. aj obžalovaná zhodne pred ňou uviedli, že ide o následok bitky zo strany obžalovanej. Pokiaľ bola kontrola predmetnej domácnosti vykonávaná na základe predchádzajúceho hlásenia zo strany susedov, po príchode videla na obžalovanej, že je nervózna, ale následne sa upokojila. Nikdy nebola svedkom bitia detí zo strany obžalovanej a nenašla nedostatky ani v čistote domácnosti. Obžalovaná pred vydaním predbežného opatrenia sama žiadala úrad práce, aby jej deti odňal a umiestnil ich v detskom domove, pretože nezvládala ich výchovu. V r. 2008 začal manžel obžalovanej vykonávať trest odňatia slobody a obžalovaná zostala s deťmi sama. Svedkyňa jej preto ponúkla pobyt v krízovom centre pre matky s deťmi, ktoré je zriadené priamo v N. L.. Osobne bola obžalovanej centrum aj ukázať s tým, že tam mohla bývať aj so svojimi deťmi, pričom odborní pracovníci by dohliadali na výchovu a starostlivosť jej detí. Obžalovaná to však odmietla. Rovnako odmietla aj pobyt v obdobnom zariadení v Ž.. Úrad práce sa jej usiloval pomôcť aj tým, že opakovane umiestnil jej dvoch najstarších synov v liečebnom sanatóriu, ale obžalovaná následne umiestnenie svojich detí na ďalšom takom pobyte odmietla. Podľa svedkyne sa výchova detí obžalovanej dala zvládnuť v prípade citlivejšieho a milšieho prístupu k nim.

Svedkyňa G. I. na hlavnom pojednávaní (č.l. 390) potvrdila, že ako sociálny pracovník mesta N. L. vykonávala dohľad nad rodinou obžalovanej od r. 2007. Kanceláriu mala priamo v sociálnej ubytovni, do ktorej bola obžalovaná v roku 2007 deložovaná, a preto bola mnohokrát svedkom opakovaného agresívneho správania sa obžalovanej nielen k svojim deťom, ale aj k svojmu okoliu. Keď obžalovanú chytil amok, bolo počuť jej krik v celej ubytovni. V takej situácii sa nikto neodvážil vstúpiť do jej domácnosti, len ona. Veľakrát preto videla obžalovanú priamo v byte v takom stave. Videla, že obžalovanej vtedy nerobí problém schytiť dieťa za krk alebo za oblečenie a odhodiť ho. Na deťoch videla, že sa obžalovanej boja. Báli sa vtedy čo i len pohnúť. Svedkyňa bola v šoku, keď si uvedomila, v akom strachu tie deti vyrastajú. Mnohokrát videla na deťoch obžalovanej modriny. Obžalovaná syna D., ktorý už mal 8 rokov, síce nedala do školy, čo odôvodňovala nutnosťou operačného zákroku, ale zároveň ho používala ako opatrovateľku mladších súrodencov. Podľa jej názoru sa dala výchova detí obžalovanej zvládnuť aj bez fyzického násilia a kriku, stačilo im prejaviť viac lásky. Ona v sociálnej ubytovni realizovala o.i. aj tzv. tvorivé dielne, ktorých sa zúčastňovalo cca 30 rómskych detí, vrátane detí obžalovanej a svedkyňa dokázala s nimi normálne pracovať.

Svedok D. G. (bývalý manžel obžalovanej) na hlavnom pojednávaní (č.l. 362) hneď v úvode avizoval, že jej nechce svojou výpoveďou ublížiť. Tvrdil, že obžalovaná ich deti nikdy nebila, len ich niekedy (v rámci výchovného opatrenia) udrela po zadku. Poprel aj svoje negatívne vyjadrenia v inom konaní ohľadom správania sa obžalovanej voči ich deťom. Tvrdil, že obžalovaná nechodila na niektoré lekárske vyšetrenia s deťmi len preto, že nemala kde nechať ostatné deti.

Svedok Š. H. na hlavnom pojednávaní (č.l. 363) potvrdil, že s obžalovanou žije od roku 2009 v spoločnej domácnosti ako druh a družka, pričom majú aj spoločné dieťa, ktoré je choré (autizmus), avšak starajú sa oň v svojej domácnosti. Obžalovanú poznal už skôr, pričom vtedajší manžel jej s výchovou detí nepomáhal. Namiesto neho jej s výchovou detí pomáhal on, pričom nebol svedkom žiadneho fyzického násilia obžalovanej voči deťom. Pri ich výchove postupovala normálne a bez bitky.

Svedkyňa I. Ž. na hlavnom pojednávaní (č.l. 320) vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní (č.l. 92), kedy ako vychovávateľka v Detskom domove v B. opísala priebeh prijatia detí obžalovanej do detského domova v júli 2008. Uviedla, že všetkých sedem detí bolo z hľadiska vývoja v zanedbanom stave. Na telách štyroch detí (F., E., R., D.) boli nájdené viaceré modriny na rôznych častiach tela. Dve z detí mali krvnú zrazeninu pod nechtom na nohe (E., R.), pričom jednému z detí následne necht aj odpadol.

Okrem toho mali niektoré deti (D., D.) jazvy na tvári. Detí sa priamo nepýtala, či a kto ich bil, ale oni samé postupne spontánne uvádzali, že doma im bolo lepšie vtedy, keď bol s nimi otec. Všetky deti boli z hľadiska vývoja zaostalé. Svedkyňa konštatovala, že deti javili príznaky týrania, a to fyzického, ako aj v dôsledku nedostatočnej starostlivosti. Na hlavnom pojednávaní doplnila, že dvaja najstarší synovia (F., D.) sú v detskom domove stále odkedy boli obžalovanej odňatí. Ďalšie dve deti (R. K. D.) sú takmer od začiatku v náhradnej profesionálnej rodine. Deti E. a F. boli v náhradnej rodine cca 3 roky a t.č. sú už opäť v detskom domove. Najmladšia U. je v pestúnskej starostlivosti. Obžalovaná navštevuje len tie deti, ktoré sú v detskom domove, aj to len sporadicky.

Svedkyňa MUDr. Q. N. na hlavnom pojednávaní (č.l. 358) potvrdila, že obžalovaná bola v žalovanom období psychiatricky liečená. Jej návštevy psychiatrickej ambulancie však boli len sporadické, a to v r. 2000 dve vyšetrenia, v r. 2003 jedno vyšetrenie, v r. 2004 jedno vyšetrenie a v r. 2008 (do odňatia detí) jedno vyšetrenie. Tieto sporadické návštevy boli realizované vždy až na základe odporúčania zamestnancov úradu práce. Následne prišla obžalovaná na vyšetrenie až v júli 2008, kedy bola následne hospitalizovaná, ale už po pár dňoch ústavnú liečbu svojvoľne ukončila. Svedkyňa uviedla, že u obžalovanej nebolo možné účinne aplikovať medikamentóznu liečbu, keďže obžalovaná bola takmer stále tehotná. Uviedla, že obžalovaná nedokázala riešiť záťažové situácie v jej rodine, a následne konala v návaloch zlosti. Obžalovaná pri vyšetrení situáciu v jej rodine zľahčovala a svoje konanie ospravedlňovala tým, že jej deti sú neposlušné a musí voči nim použiť aj fyzické násilie. Svedkyňa so súhlasom obžalovanej predložila súdu zdravotnú dokumentáciu obžalovanej (č.l. 342 - 354).

Svedkyňa MUDr. G. O. na hlavnom pojednávaní (č.l. 388) potvrdila, že bola od začiatku detskou lekárkou pre deti obžalovanej, a to až do r. 2008, kedy boli všetky jej deti umiestnené v detskom domove, t.j. mimo jej pôsobnosti. Obžalovaná nechodievala s deťmi včas na preventívne prehliadky a na povinné očkovania, a preto svedkyňa túto skutočnosť opakovane hlásila úradu práce. Zo strany viacerých blízkych príbuzných obžalovanej mala opakované oznámenia, že obžalovaná sa k deťom správa násilnícky až zúrivo. Bolo na nich vidieť, že sú z jej správania nešťastní. Okrem nich jej učiteľka z materskej škôlky počas náhodných stretnutí na ulici sporadicky oznamovala, že deti obžalovanej (R. a D.) chodia do škôlky opakovane zbité, pričom obe deti učiteľkám hovoria, že otec ich nebije, ale „modriny im robí mama“. Ona sama zistila podozrivé poškodenie zdravia u F., ktorý mal na tele mnohopočetné modriny, pričom bolo zjavné, že mu ich urobil niekto iný. Taktiež videla zranenia na tele D. v r. 2008 na základe čoho bolo dieťa hospitalizované a ona podala úradu práce oficiálny podnet (č.l. 72).

Znalkyňa PhDr. O. W. sa na hlavnom pojednávaní (č.l. 360) v celom rozsahu odvolala na svoj znalecký posudok (č.l. 169), v rámci ktorého vyšetrovala duševný stav detí obžalovanej. Znalkyňa u každého z detí konštatovala, že mu obžalovaná spôsobovala psychické utrpenie, a to nedostatočnou starostlivosťou a fyzickými trestami, následkom čoho došlo u nich k oneskoreniu vo vývine. Podľa názoru znalkyne boli deti zo strany obžalovanej zanedbávané a bolo im ňou uprené právo na riadny mravný a osobnostný rozvoj. Počas znaleckého skúmania jej niektoré deti (D., R.F., E., F.) pri dôverných rozhovoroch potvrdili, že obžalovaná voči nim používala aj fyzické tresty. Znalkyni sa však (vzhľadom na odstup času) už nepodarilo ustáliť, či išlo o výchovný prostriedok alebo o neadekvátny, afektívny čin obžalovanej. Syn D. však znalkyni otvorene a priamo hovoril o násilí, ktoré na ňom obžalovaná páchala. Uviedla, že syn F. sa počas znaleckého skúmania vyjadroval značne tendenčne v prospech obžalovanej, čo bolo ovplyvnené jeho snahou zdržiavať sa u nej, keďže táto mu (v porovnaní s režimom v detskom domove) poskytovala oveľa viac slobody. Znalkyňa uviedla, že vzhľadom na počet detí bolo potrebné zaujať osobitný prístup pri ich výchove, čo obžalovaná vzhľadom na svoje mravné a intelektové dispozície nebola schopná zvládnuť. Riadnou výchovou bolo možné situáciu s deťmi zvládnuť aj bez fyzických trestov, čoho dôkazom je obrat vo vývine a vývoji mladších detí po ich umiestnení v náhradnej starostlivosti. U dvoch najstarších detí (F., D.) sa už obrat v sociálno-psychologickom vývoji nepodarilo zvrátiť, keďže boli z dosahu obžalovanej vyňaté príliš neskoro.

Znalec PhDr. G. Š., CSc. sa na hlavnom pojednávaní (č.l. 361) v celom rozsahu odvolal na svoj znalecký posudok (č.l. 29), kedy vykonával vyšetrenie duševného stavu všetkých detí obžalovanej. Konštatoval, že tieto deti prejavujú známky psychického týrania. V dôsledku správania sa obžalovanej nemali dostatok podnetov pre svoj rozvoj, boli bité a zanedbávané. Znalecké vyšetrovanie vykonával v decembri 2008.

Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov:

Zo znaleckého posudku ohľadom duševného stavu obžalovanej (č.l. 153) mal súd preukázané, že obžalovaná plne chápe zmysel trestného konania a netrpí žiadnou duševnou chorobou v zmysle choromyseľnosti. Ide síce o mentálne retardovanú osobu, ale stupeň retardácie je najľahší. Znalci konštatovali, že u obžalovanej nie sú vyššie city (empatia, súcit, svedomie) rozvinuté, čo súvisí s primitívnou štruktúrou jej osobnosti. U obžalovanej znalci konštatovali výrazný egocentrizmus, emočný chlad a nezodpovednosť. Nároky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na osobnosť každej matky, jednoznačne prekračujú osobnostnú kapacitu a emocionálnu výbavu obžalovanej. U obžalovanej ľahko dochádza k prekročeniu prahu frustrácie, kedy koná impulzívne a výbušne, pričom svoje konanie nie je schopná racionálne korigovať a vopred zvážiť dopad svojho konania na duševný vývin svojich detí. Pri reprodukcii prežitých udalostí znalci konštatovali účelovosť (alibizmus) v tvrdeniach obžalovanej spočívajúci v zvaľovaní viny na exmanžela, v absencii sebareflexie a v tendencii predstierať ťažkosti (agravácia). Podľa znalcov obžalovaná mohla plne rozpoznať protiprávnosť svojho konania a jej ovládacie schopnosti boli zachované a vo vyhrotenejších situáciách boli len v nepodstatnej a nevýznamnej miere zmenšené.

Zo zdravotnej dokumentácie obžalovanej (č.l. 342-354) mal súd preukázané, že obžalovaná sa v žalovanom období sporadicky podrobila piatim lekárskym psychiatrickým vyšetreniam (v r. 2000, 2003, 2004 a 2008) vždy až na odporúčanie úradu práce. Na odporúčané kontrolné vyšetrenia však už dobrovoľne nechodila. Následne bola psychiatricky liečená až po odňatí detí, pričom bola aj krátkodobo hospitalizovaná, avšak ústavnú psychiatrickú liečbu svojvoľne po pár dňoch ukončila (č.l. 348). Potom sa podrobovala sporadickej ambulantnej liečbe, ktorú však v septembri 2009 svojvoľne ukončila. V ambulantnej psychiatrickej liečbe opätovne pokračovala až v auguste 2012.

Z tzv. kurátorského spisu ÚPSVR N. L. mal súd preukázané, že správanie obžalovanej pri výchove jej detí a starostlivosti o ne bolo sústavne sledované kompetentnými zamestnancami úradu práce už od decembra 1998. V rámci opakovaných kontrol jej domácnosti a pohovorov sociálnych pracovníkov obžalovaná opakovane priznala agresívne správanie sa voči svojim deťom, vrátane neúmerných fyzických trestov. Jej agresívne správanie opakovane potvrdzoval aj svedok G.. Ohľadom neprimeraného správania sa obžalovanej voči jej deťom úrad práce preveroval množstvo hlásení od susedov aj od detskej lekárky (MUDr. O.). Okrem opakovaných odporúčaní psychiatrickej liečby obžalovanej úrad práce uplatnil aj výchovné opatrenie (v rokoch 2004 a 2006) vo forme napomenutia, avšak k náprave nedošlo. Po odňatí siedmich detí bola v októbri 2012 prijatá úradom práce ďalšia sťažnosť na správanie sa obžalovanej k jej najmladšiemu dieťaťu.

Zo spisu Okresného súdu Dolný Kubín č. mal súd preukázané, že ÚPSVR N. L. podal dňa 21.07.2008 návrh na vydanie predbežného opatrenia, na základe ktorého žiadal, aby všetkých sedem detí obžalovanej bolo ihneď umiestnených do detského domova. Úrad práce svoj návrh odôvodnil tým, že obžalovaná sa k svojim deťom dlhodobo nevhodne správa, bije ich a nezúčastňuje sa preventívnych prehliadok a očkovaní. Uložené výchovné opatrenia neboli účinné. Podaný návrh okresný súd akceptoval a dňa 25.07.2008 vydal predbežné opatrenie, ktoré bolo následne aj vykonané a deti boli obžalovanej odňaté.

Zo spisu Okresného súdu Dolný Kubín č. mal súd preukázané, že ÚPSVR Dolný Kubín podal v októbri 2008 návrh na nariadenie tzv. trvalej ústavnej starostlivosti voči všetkým siedmim deťom obžalovanej. Súd aj tento návrh akceptoval a rozsudkom zo dňa 09.04.2009 nariadil nad deťmi obžalovanej ústavnú starostlivosť a obom rodičom uložil povinnosť platiť mesačné výživné v minimálnej výške. Obžalovaná s podaným návrhom súhlasila (č.l. 43). V rámci tohto konania bol vypočutý aj svedok G. (č.l. 47), ktorý priznal, že obžalovaná deti bila, a to spôsobom, ktorý on považoval za týranie detí. V predmetnom spise sa nachádza viacero správ detského domova o priebehu ústavnej starostlivosti zverených detí, z ktorých vyplýva, že u všetkých zverených detí (s výnimkou F., príp. D.) došlo po umiestnení do detského domova, resp. po umiestnení do náhradnej starostlivosti, postupne k výraznému zlepšeniu v oblasti sociálno-psychologického vývoja.

Zo spisu Okresného súdu Dolný Kubín č. mal súd preukázané, že na základe návrhu svedka G. z apríla 2009 bolo jeho manželstvo s obžalovanou vo februári 2010 právoplatne rozvedené. Navrhovateľ v tomto konaní o.i. uviedol, že obžalovaná sa nedokáže o deti postarať a potvrdil, že tieto v minulosti bila (č.l. 35).

Zo spisu Okresného súdu Dolný Kubín č. mal súd preukázané, že obžalovaná bola rozsudkom zo dňa 24.11.2009 uznaná vinnou zo spáchania prečinu „Zanedbanie povinnej výživy“ podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. Tento trestný čin obžalovaná spáchala tým, že po odňatí detí (od júla 2008) až do novembra 2009 vôbec neplatila výživné na žiadne zo svojich detí, pričom okresný súd pri zisťovaní trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej určil rozsah výživného len vo výške 2,- € mesačne na každé dieťa. Za to jej bol uložený najskôr len tzv. podmienečný trest odňatia slobody. Keďže obžalovaná si v skúšobnej dobe nesplnila uloženú povinnosť a neuhrádzala mesačné výživné, súd rozhodol o tzv. premene trestu odňatia slobody, ktorý obžalovaná vykonávala v čase od 26.10.2011 do 17.05.2012, kedy bola obžalovaná z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustená (č.l. 140). Teraz obžalovanej plynie skúšobná doba v rámci podmienečného prepustenia a jej nad ňou vykonávaný probačný dohľad.

Z tzv. probačného spisu č. mal súd preukázané, že obžalovaná bola počas výkonu trestu odňatia slobody hodnotená pozitívne a v súčasnosti sa podrobuje probačnému dohľadu zo strany probačného a mediačného úradníka. Vyživovaciu povinnosť si však voči svojim deťom naďalej neplní.

Zo správ exekútora vyplýva, že obžalovaná ani po výkone trestu odňatia slobody neplatí výživné voči svojim deťom (č.l. 295, 296).

Z odborného vyjadrenia znalca MUDr. H. (č.l. 75), v spojení s prepúšťacou správou (č.l. 73), mal súd preukázané, že maloletý syn obžalovanej D. bol na lekárskom ošetrení dňa 20.06.2008, kedy boli na jeho tele konštatované viacpočetné odreniny a krvná podliatina na čele. Tieto známky poškodenia zdravia boli pritom na jeho tele zistené už dňa 16.06.2008 učiteľkami v materskej škôlke. Počas následnej hospitalizácie bola existencia týchto zranení potvrdená a bolo zistené aj poranenie palca na pravej nohe. Vzhľadom na druh zistených zranení možno ustáliť, že k poraneniu došlo pri páde na zem, avšak nebolo už možné jednoznačne konštatovať, či išlo o samovoľný pád alebo o následok zrazenia inou osobou. Počas hospitalizácie bola zistená výrazná hygienická zanedbanosť tohto dieťaťa. Syndróm týraného dieťaťa však nebol potvrdený.

Zo správ o povesti obžalovanej (č.l. 375 - 386) mal súd preukázané, že obžalovaná okrem vyššie uvedeného odsúdenia () nebola odsúdená za iný trestný čin. Z lustrácie v evidencii Sociálnej poisťovne mal súd preukázané, že obžalovaná nikdy nikde riadne nepracovala. Z lustrácie v evidencii súdnych spisov vyplýva, že voči obžalovanej je vedených množstvo exekučných konaní.

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal, je trestným činom a spáchala ho obžalovaná, ktorá je za jeho spáchanie trestne zodpovedná.

Hoci obžalovaná páchala trestnú činnosť voči svojim maloletým deťom v intimite jej vlastnej domácnosti, t.j. bez prítomnosti takých priamych (očitých) svedkov, ktorí by boli spôsobilí ako svedkovia k veci vypovedať, je možné považovať jej trestnú činnosť za preukázanú.

Naplnenie znakov skutkovej podstaty zločinu „Týranie blízkej osoby a zverenej osoby“ v zmysle § 208 Tr. zák. mal súd preukázané výpoveďou svedkyne I., ktorá priamo videla a dlhší čas zažívala správanie sa obžalovanej voči jej deťom. Okrem nej je konanie obžalovanej voči deťom potvrdené výpoveďou detskej lekárky MUDr. O.. Svedkyňa Mgr. G. potvrdila dlhodobé problémy so správaním sa obžalovanej pri výchove jej detí. Svedkyňa Ž. potvrdila zanedbaný psycho-sociálny stav detí pri ich umiestnení do detského domova. Svoje neprimerané správanie sa pri výchove svojich detí a starostlivosti o ne napokon priznala aj obžalovaná a svoje konanie počas trestného konania formálne oľutovala.

Výpovede bývalého manžela obžalovanej (svedok G.) a jej súčasného druha (svedok H.) súd vyhodnotil ako nehodnoverné. Hoci samotná existencia blízkeho príbuzenského vzťahu nie je sama osebe dôvodom na spochybňovanie vierohodnosti výpovede takého svedka, súd zistil aj iné okolnosti, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o vierohodnosti ich výpovedí.

Svedok G. síce bol manželom obžalovanej, ale v domácnosti sa aj podľa vyjadrenia obžalovanej zdržiaval len málo a na výchove detí sa priamo nepodieľal, akurát sporadicky zabezpečoval finančné prostriedky na ich živobytie. Okrem toho bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (č.l. 387). V prípravnom konaní nebol tento svedok vôbec vypočutý a v konaní pred súdom svedok G. priznal, že svojou výpoveďou nechce obžalovanej ublížiť.

Rovnako nehodnoverná je aj výpoveď súčasného druha obžalovanej, ktorý je otcom jej posledného dieťaťa. Svedok H. totiž počas žalovaného obdobia nežil v spoločnej domácnosti s obžalovanou. Jeho prítomnosť v domácnosti nespomína ani obžalovaná, ani zamestnanci sociálnej kurately. Naopak, obžalovaná opakovane uvádzala, že v žalovanom období bola na všetko sama.

V danom prípade bolo teda preukázané, že obžalovaná svojim siedmim deťom, ktoré mala až do júla 2008 v svojej starostlivosti a výchove spôsobovala fyzické aj psychické utrpenie.

Bolo preukázané, že deti opakovane neprimerane fyzicky trestala a spôsobovala im rôzne rany, svojim agresívnym správaním vyvolávala v nich pocit strachu a stresu, a takto ohrozovala najmä ich psychické zdravie. Okrem toho im bezdôvodne odopierala zdravotnú starostlivosť opakovaným ignorovaním preventívnych zdravotných prehliadok a povinných očkovaní, na čo bola upozornená kompetentným orgánom. Obžalovaná pritom takto konala voči viacerým svojim deťom (§ 138 písm. j) Tr. zák.) a konala tak po dlhší čas (§ 138 písm. b) Tr. zák.).

Obhajoba obžalovanej spočívala najmä v poukazovaní na jej mentálnu zaostalosť a objektívne ťažkosti pri výchove takého počtu detí, z ktorých niektoré mali zdravotné problémy. Obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne opakovane argumentovala tým, že výchovu takýchto detí by nezvládol ani iný rodič bez toho, aby použil telesné tresty, či zvýšený hlas. Takáto obhajoba však neobstojí.

Je preukázané, že MUDr. O. poukazovala na problémy obžalovanej s výchovou už pri prvom (jednom) dieťati. Rovnako úrad práce evidoval sťažnosti susedov obžalovanej už od r. 1998, t.j. v čase, kedy obžalovaná nemala väčší počet detí.

Zo správ o vývine detí, ktoré detský domov zasielal úradu práce a súdu, vyplýva, že u mladších detí došlo po ich odňatí z dosahu obžalovanej k zjavnému (priam okamžitému) nárastu psychomotorických a hygienických návykov, ako aj k celkovému pozitívnemu posunu v ich zameškanom vývine, ktorý bol konštatovaný oproti ich rovesníkom pri prijatí do ústavu. Túto praxou overenú skutočnosť potvrdila aj znalkyňa PhDr. W., ktorá uviedla, že zvolením štandardného (nenásilného) prístupu k deťom pri ich výchove by obžalovaná dosiahla oveľa lepšie výchovné „výsledky“. Rovnako svedkyne I. a G. zhodne konštatovali, že pri výchove detí bolo potrebné použiť úplne opačný prístup, než zvolila obžalovaná. Prejavením lásky a citov obžalovanej ako matky k svojim deťom by dosiahla oveľa viac, než agresívnym a surovým zaobchádzaním s nimi.

Vo všeobecnosti platí, že ak zvolená forma výchovy v svojich dôsledkoch zanechala v psychike takto vychovávaných detí negatívne následky, je nepochybné, že takýto spôsob výchovy (aj vzhľadom na doby jej trvania) možno považovať za týranie v pravom slova zmysle (rozh. NS ČR č. ).

Je pritom zrejmé, že konanie obžalovanej bolo už aj osobami v jej komunite vnímané ako neadekvátne, a to až do takej miery, že sami opakovane oznamovali jej konanie príslušným orgánom. Ak zvolili takéto (pre nich netradičné) riešenie, možno z toho vyvodiť, že jej konanie sa vymykalo už aj pravidlám nimi uznávaného štandardu.

Súd na základe vykonaných dôkazov mierne upravil opis priebehu skutku uvedený v podanej obžalobe tak, aby tento lepšie zodpovedal preukázanému priebehu ( ) a zároveň, aby totožnosť skutku zostala zachovaná ( ).

Súd tiež skúmal spôsobilosť obžalovanej niesť trestnú zodpovednosť za svoje správanie. V tomto smere však súd vychádzal z vyjadrenia vyšetrujúcich znalcov, ktorí konštatovali, že obžalovaná si bola vedomá možných následkov svojho správania sa. Mohla plne rozpoznať protiprávnosť svojho konania a jej ovládacie schopnosti boli zachované a vo vyhrotenejších situáciách boli zmenšené len v nepodstatnej a nevýznamnej miere.

Nemožno prehliadať, že u obžalovanej išlo o sedem postupných tehotenstiev, a teda možno z jej strany považovať za nezodpovedné, ak napriek tomu, že už pri prvom dieťati (F.) videla, že nezvláda plniť si rodičovské povinnosti pri výchove dieťaťa, pokračovala v plodení ďalších detí. Dokonca krátko po odňatí siedmich detí (júl 2008) splodila ďalšie dieťa (nar. 10/2009).

V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že splodením dieťaťa každý budúci rodič berie na seba najmä povinnosti a prijíma zodpovednosť voči svojim deťom, ktorá ho sprevádza neraz až do smrti. Preto je nevyhnutné, aby sa každá osoba (spôsobilá mať potomstvo) správala tak, aby svojim možným rodičovským záväzkom a povinnostiam dokázala vždy a za každých okolností učiniť zadosť (NS ČR č. ). Vyšší počet detí teda nie je a nemôže byť sám osebe dôvodom na zbavenie sa trestnoprávnej zodpovednosti ohľadom prečinu „Zanedbanie povinnej výživy“ a už vôbec nie ohľadom zločinu „Týranie blízkej osoby a zverenej osoby“.

V súvislosti s objektívne preukázanými psychickými problémami obžalovanej treba uviesť, že hoci u obžalovanej boli už v r. 1998 úradom práce zistené problémy pri výchove detí (vrátane psychických problémov), nepodrobila sa dobrovoľne žiadnej systematickej psychiatrickej liečbe. Psychiatra navštívila len párkrát v priebehu ôsmich rokov, aj to vždy len na odporúčanie úradu práce, pričom termíny kontrolných vyšetrení už opakovane ignorovala. Jej postoj k tejto liečbe sa nezmenil ani po odňatí detí v r. 2008, keďže v r. 2009 opäť ukončila pravidelnú ambulantnú liečbu. S pravidelnou psychiatrickou liečbou začala až v auguste 2012, t.j. v čase prebiehajúceho súdneho konania v tejto veci. Obžalovaná pritom odmietala ponúkanú pomoc zo strany úradu práce nielen vo forme psychiatrickej liečby, ale aj ohľadom umiestňovania detí do dočasných liečebných zariadení, alebo jej pobytom v tzv. krízových centrách pre matky z deťmi.

V danom prípade je preukázané, že obžalovaná konala minimálne v nepriamom úmysle. Ak totiž aj nechcela spôsobiť svojim vedomým násilným (agresívnym) konaním voči svojim deťom takýto následok (psychické a fyzické utrpenie), bola minimálne uzrozumená s tým, že takýto následok im svojím vedomím konaním môže spôsobiť. O jej uzrozumení v tomto smere svedčí okrem iného aj jej vyjadrovanie počas sporadických psychiatrických vyšetrení, kedy si uvedomovala, kvôli čomu je jej správanie vyšetrované a čo jej hrozí (väzenie, odňatie detí).

Napokon o vedomostnej zložke jej konania spoľahlivo vypovedali znalci, ktorí spracovali odborné psychiatrické vyšetrenie jej duševného stavu. Tí jednoznačne konštatovali, že obžalovaná nikdy netrpela duševnou chorobou v zmysle choromyseľnosti. Je síce mentálne retardovaná, ale len v rámci najľahšieho stupňa. Obžalovaná bola schopná ovládať svoje konanie a rozpoznať nebezpečenstvo a protiprávnosť svojho konania voči deťom.

Pri rozhodovaní o treste súd vzhľadom na zásady platné pre ukladanie súhrnných trestov prihliadol na skutočnosť, že teraz posudzovaný zločin obžalovaná spáchala skôr, než bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. . Preto prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu v zmysle zásad uvedených v § 42 Tr. zák. Okresný súd Dolný Kubín teda rozhodoval a ukladal trest obžalovanej nielen za teraz posudzovaný zločin, ale aj za zbiehajúci prečin „Zanedbanie povinnej výživy“ podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadal na riadne naplnenie účelu trestu v zmysle § 34 Tr. zák., pričom v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadal aj na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Pri skúmaní ich existencie vychádzal zo zásady, že na takúto okolnosť možno prihliadať len vtedy, ak jej existenciu možno konštatovať pri všetkých zbiehajúcich trestných činoch (rozh. KS ZA č. Jtk-7/11).

Na strane obžalovanej možno konštatovať, že existuje jedna poľahčujúca okolnosť, keďže obžalovaná pred spáchaním prvého zo zbiehajúcich trestných činov viedla riadny život. Vzhľadom na absenciu jasne formulovaného priznania sa obžalovanej k žalovanému skutku (mimo priznania v rámci konania o dohode o vine a treste - č.l. 263, 272) a chýbajúci prejav úprimnej ľútosti nad spáchaným zločinom, súd nemohol zohľadniť na strane obžalovanej poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák., keďže táto okolnosť existuje len vo vzťahu k jednému zo zbiehajúcich trestných činov.

Oproti tomu nebola na strane obžalovanej zistená existencia žiadnej priťažujúcej okolnosti. Súd totiž neprihliadol na priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných činov (§ 37 písm. h) Tr. zák.), keďže súbežne aplikoval § 41 ods. 2 Tr. zák., pretože by tým mohlo dôjsť k duplicitnému pričítaniu tej istej priťažujúcej okolnosti, čo je neprípustné (Jtk-13/10; Rt-19/2011).

Vzhľadom na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností súd podľa Tr. zák. upravil trestnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti (7 až 15 rokov) a znížil hornú hranicu o jednu

tretinu. Následne prichádzalo do úvahy uloženie trestu v takto určenom rozpätí (7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace).

V danom prípade však boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. asperačnej zásady, keďže obžalovanej bol ukladaný súhrnný trest za dva úmyselné trestné činy spáchané dvomi skutkami, pričom jeden z nich je zločin. Súd preto zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby najprísnejšie trestného zločinu o jednu tretinu, a následne prichádzalo do úvahy uloženie trestu v celom takto upravenom rozpätí (7 rokov až 16 rokov a 5 mesiacov a 10 dní), vzhľadom na nález Ústavného súdu SR č. zo dňa 28.11.2012.

Súd pri určovaní výmery trestu však súd napokon aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák., keď prihliadol na špecifické okolnosti prípadu a pomery obžalovanej.

Z hľadiska závažnosti spáchaného zločinu je zrejmé, že deti obžalovanej v dôsledku jej neprimeraného postoja pri ich výchove utrpeli závažnú psychickú ujmu (traumu) a bolo (stále je) potrebné investovať nemálo finančných prostriedkov na čo i len čiastočnú nápravu, resp. kompenzáciu ich vážne narušeného duševného vývoja. Je potešiteľné, že u väčšiny detí sa pôvodný stav po ich odňatí z dosahu matky podarilo, čo len čiastočne harmonizovať a nasmerovať správnym smerom. Možno len odhadom určiť, akým tempom a smerom by sa ich život a celkový psychomotorický vývin uberal, nebyť konania obžalovanej t.j. pokiaľ by už v rannom detstve mali tieto deti dočinenia so štandardnou výchovou milujúcej matky.

Súd tiež bral do úvahy aj hľadisko tzv. generálnej prevencie. Hoci tento prípad nie je osobitným spôsobom medializovaný nemožno podceňovať dôvodne očakávaný vplyv tohto odsúdenia na právne vedomie ostatných členov komunity, v ktorej obžalovaná žije, resp. komunity osôb, s ktorými obžalovaná prichádza v bežnom živote do styku.

Napriek tomu súd zohľadnil, že v tzv. základnej skutkovej podstate tohto trestného činu, t.j. akoby na jednej úrovni, je široké spektrum rôznych typov konania (opomenutia), ktoré sú objektívne rozdielne s rôznym stupňom závažnosti. Nemožno pritom prehliadať, že obžalovaná v rámci spôsobu týrania svojich detí nedosiahla najvyšší stupeň (rozsah) agresívneho správania, ktoré by v zmysle § 208 ods. 1 Tr. zák. mohlo prichádzať do úvahy.

Súd tiež zohľadnil, že obžalovaná objektívne je mentálne zaostalá a súdu sa javí ako správne zohľadniť túto skutočnosť pri výmere trestu. Rovnako súd v súvislosti s osobou obžalovanej zohľadnil, že táto síce chápe zmysel trestného konania a netrpí žiadnou duševnou chorobou, ale nie sú u nej rozvinuté tzv. vyššie city (empatia, súcit, svedomie), vzhľadom na primitívnu štruktúru jej osobnosti. Podľa znalcov vyšetrujúcich duševný stav obžalovanej nároky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na osobnosť každej matky, jednoznačne prekračovali osobnostnú kapacitu a emocionálnu výbavu obžalovanej. U obžalovanej ľahko dochádza k prekročeniu prahu frustrácie a vtedy už táto koná impulzívne a výbušne. Svoje konanie v takom stave už nie je schopná racionálne korigovať, ani vopred zvážiť dopad svojho konania na duševný vývin svojich detí (Rt-50/1970).

Vzhľadom na doteraz uvedené skutočnosti možno konštatovať, že uloženie trestu v medziach zákonom určeného rozpätia (7 rokov až 16 rokov a 5 mesiacov a 10 dní) by bolo pre obžalovanú neprimerane prísne a pre zabezpečenie ochrany spoločnosti nadbytočné.

Preto súd výnimočne uložil obžalovanej trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby určenej . Výkon uloženého trestu odňatia slobody súd zatiaľ nenariadil, ale určil obžalovanej skúšobnú dobu. Súd jej tak poskytol priestor, aby počas skúšobnej doby svojím životom preukázala, že je schopná (ochotná) viesť v budúcnosti riadny život a prejavila účinnú snahu po zmene spôsobu svojho života, vrátane riadneho plnenia si rodičovských povinností. Plnenie súbežne uložených povinností bude počas plynutia skúšobnej doby dlhšieho trvania priebežne kontrolovať probačný a mediačný úradník v rámci uloženého probačného dohľadu. Hrozba možného výkonu trestu odňatia slobody, v spojení so súbežne uloženými povinnosťami, by mala byť pre obžalovanú dostatočným motivačným faktorom pre zmenu jej doterajšieho prístupu k plneniu si svojich rodičovských povinností a k spôsobu jej života. Ak by sa po skončení skúšobnej doby (alebo počas nej) predsa len ukázalo, že obžalovaná nevedie riadny život, súd môže rozhodnúť o tzv. premene uloženého trestu odňatia slobody a nariadiť jeho nepodmienečný výkon. Práve a len obžalovaná teda môže svojím správaním (konaním) počas skúšobnej doby ovplyvniť,

či bude uložený trest odňatia slobody napokon vykonaný alebo či dôjde (po uplynutí skúšobnej doby) k zahladeniu tohto odsúdenia aj bez jeho reálneho výkonu.

Zároveň súd uložil obžalovanej ochranné psychiatrické liečenie, ktoré bude vykonávané ambulantnou formou. Akceptoval tak závery znaleckého dokazovania ohľadom jej duševného stavu, v rámci ktorého znalci považovali za postačujúcu takúto formu liečby. Tým nie je vylúčená možnosť zmeny spôsobu výkonu uloženého liečenia v budúcnosti (§ 74 ods. 1 Tr. zák.).

týrala blízke osoby, ktoré boli v jej starostlivosti a výchove, spôsobujúc im fyzické a psychické utrpenie, bitím, údermi, spôsobením rán, neustálym vyvolávaním strachu a stresu, bezdôvodným odopieraním zdravotnej starostlivosti a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas a na viacerých osobách),

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Dolný Kubín v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok.

Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v prospech alebo aj v neprospech obžalovanej. V prospech obžalovanej môže podať odvolanie aj proti jej vôli.

- obžalovaná pre nesprávnosť výroku, ktorý sa jej priamo týka, a to len vo svoj prospech

- príbuzný obžalovanej v priamom rade, jej súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovanej, ale len v jej prospech

- zákonný zástupca, opatrovník a obhajca obžalovanej pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovanej, a to len v jej prospech. Ak je obžalovaná zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jej spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v jeho prospech i proti jej vôli

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.