Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozhodnutie_11C-146-2012.pdf
PDF · 157.14 KB
Case nature
Subarea
11C/146/2012
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľa: O. Z., N. Š. X, XXX XX G., občan SR, zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o. advokát, so sídlom Sartorisova 10, Bratislava, IČO: 47232765, v mene spoločnosti koná: JUDr. Ivan Syrový, PhD., advokát, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, takto
rozhodol:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 548,80,-EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 548,80,-EUR od 20.7.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 159,15,-EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v X. N. Z., V..Z.., Č..Ú..: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd návrh na pripustenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu, a to Generálnej prokuratúry SR, zamieta.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 1. 08. 2012 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody za nezákonné rozhodnutie - uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia ČVS: UIS-120/IOS-V-2007 zo dňa 7.5.2008, ktorým bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva.
Žalobný návrh odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: UIS-120/IOS-V-2007 zo dňa 7.5.2008 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva.
Voči uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Vojenskej prokuratúry Banská Bystrica, Opv 184/07 zo dňa 28.5.2008.
Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 1.4.2009 sp. zn. 3T 140/2008 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol navrhovateľ stíhaný.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.7.2009, sp. zn. 3To 185/2009 bolo zamietnuté odvolanie vojenského obvodného prokurátora. Navrhovateľ bol teda právoplatne spod obžaloby oslobodený.
Počas trestného konania sa uskutočnilo viacero procesných úkonov, na ktorých sa zúčastnil zvolený obhajca navrhovateľa M.. N., V.H. Z. Z. H. X, R..
Za uskutočnené úkony bola zvolenému advokátovi uhradená odmena v celkovej sume 548,80,-EUR, a to zálohová platba v hotovosti v sume 232,36,-EUR a doplatok v sume 316,45,-EUR.
Navrhovateľ si predmetné náklady vynaložené na trovy obhajoby v trestnom konaní uplatňuje titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
Navrhovateľ oprávnenosť svojho nároku na náhradu škody opiera o nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.3.2011, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť/zastavenie trestného stíhania aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (§6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Rovnako tak poukázal na ďalšie rozhodnutie, a to rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93
Keďže zákonným podkladom, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie bolo rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané nezákonne, pretože sa oslobodením spod obžaloby nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu navrhovateľom ako obvineným, je daná zodpovednosť odporcu v zmysle §6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť s tým, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre priznanie žalovaného nároku. Trestné konanie je vykonávané pod zákonným dozorom prokurátora, ktorý v rámci dohľadu, môže rozhodovať aj o zákonnosti a správnosti úkonov a postupu orgánov činných v trestnom konaní, v tomto prípade povereného príslušníka PZ. Odporca ďalej namietal nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci, nedostatok procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky, neopodstatnenosť úrokov z omeškania ako aj celkovú neopodstatnenosť podaného žalobného návrhu.
Zároveň navrhol, aby súd podľa §92 ods. 1 OSP pripustil na strane odporcu ďalšieho účastníka konania konajúceho v mene štátu a to Generálnu prokuratúru SR. Odporca mal za to, že na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Vzhľadom k tomu odporca žiadal pripustiť do konania ako ďalšieho účastníka Generálnu prokuratúru SR.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Skutkový stav medzi účastníkmi sporný nebol a teda bolo preukázané, že uznesením vyšetrovateľa PZ, Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 3. Inšpekčné oddelenie ČVS: UIS-120/IOS-V-2007 zo dňa 7.5.2008 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie navrhovateľovi pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §326 ods. 1 písm. a) TZ, formou spolupáchateľstva na tom skutkovom základe, že dňa 10.3.2006 v presne nezistenom čase v
popoludňajších hodinách v budove OO PZ Krupina počas služby pri preverovaní oznámenia S. Ž. A. (Z. Z. O. G. - Z.) S. P. M. Ž. T. násilie tak, že ho bitím nútili priznať sa k trestnej činnosti, ktorej sa nedopustil.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola uznesením prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPv 184/07-26 zamietnutá ako nedôvodná.
Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 1.4.2009 sp. zn. 3T 140/2008 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol navrhovateľ stíhaný.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.7.2009, sp. zn. 3To 185/2009 bolo zamietnuté odvolanie vojenského obvodného prokurátora voči predmetnému rozsudku. Navrhovateľ bol teda právoplatne spod obžaloby oslobodený. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.7.2009.
Sporným nebolo ani to, že navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na trovách obhajoby uhradil svojmu právnemu zástupcovi (M.. N.R.) trovy v celkovej výške 548,80,-EUR, a to tak, že časť trov vo výške 232,36,-EUR uhradil svojmu právnemu zástupcovi ako zálohovú platbu (viď č.l. 23 spisu), ktorú uhradil dňa 3.11.2008 a časť trov vo výške 316,45,-EUR uhradil ako doplatok za poskytnuté právne služby na základe faktúry č. 290100104 dňa 16.12.2009 (viď č.l. 21, 24 spisu).
Navrhovateľ sa žiadosťou zo dňa 28.3.2012 o predbežné prerokovanie nároku obrátil na odporcu s nárokom na náhradu žalovanej škody. Odporca listom zo dňa 19.7.2012 žiadosti navrhovateľa nevyhovel a poučil ho o možnosti domáhať sa nároku súdnou cestou.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004).
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník") uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa 7.5.2008 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (viď prechodné ustanovenie §27 ods. 1).
V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona č. 514/2003 Z.z. spočívajúcu v tom, že pokiaľ ide o trestné konanie, zákon účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia, tu dával povinnosť vystupovať v mene SR až trom ústredným orgánom štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR (ďalej len "MV SR") aj Generálnej prokuratúre SR (ďalej len "GP SR").
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu,
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Možno teda povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona). Tento zákon (účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia) však v ustanovení § 4 ods. 1 psím. b) uvádza, že ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru je príslušné Ministerstvo vnútra SR. V danej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie od ktorého si uplatňuje žalovaný nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 7.5.2008 ČVS:UIS-120/IOS-V-2007. Je teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa neskôr (po právoplatnom oslobodení spod obžaloby) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu bolo práve Ministerstvo vnútra SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu je štát ako samostatná právnická osoba. Práve pre tieto prípady zákon upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§15 ods. 2 zákona), čo však odporca neurobil a sám predbežne prejednal nárok so zamietavým stanoviskom.
Absenciu takéhoto postupu potom nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej, ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať napr. Ministerstvo spravodlivosti SR príp. Generálna prokuratúra SR, nakoľko podstatné je, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl v označení orgánu verejnej moci v danom prípade nemôže byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Okrem uvedeného Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku neodstúpilo prípadnému inému orgánu štátu a samo o nej rozhodlo tak, že ju neuznalo. Za danej situácie teda Ministerstvo vnútra založilo svoju pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinný sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zaoberať resp. ak by bola podaná
na viaceré orgány štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý, čo bol v danom prípade odporca).
Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku vystupovať práve Ministerstvo vnútra SR. Na uvedenom podľa súdu nič nemení ani skutočnosť prezentovaná zástupkyňou odporcu na pojednávaní, že s účinnosťou od 1.1.2013 došlo k zmene zákona č. 514/2003 Z.z. v tom smere, že Ministerstvo vnútra SR je príslušným orgánom zastupovať štát len vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ, alebo poverený príslušník PZ a zároveň prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu, a preto orgánom vystupujúcim v mene štátu má byť Generálna prokuratúra SR a nie Ministerstvo vnútra SR. Súd sa s týmto názorom nestotožňuje, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, ak mal odporca resp. MV SR za to, že nie je oprávnený konať v mene štátu mal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu (teda GP SR) a upovedomiť o tom žiadateľa, v opačnom prípade platí, že si sám založil svoju príslušnosť konať v mene štátu ohľadne tohto nároku. Napokon ako už uviedla sama zástupkyňa odporcu, predmetná novela nadobudla účinnosť až dňa 1.1.2013, pričom táto neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. Za uvedenej situácie potom platí (vzhľadom na zásadu právnej istoty, zákazu retroaktivity, výklad legislatívnych pravidiel), že predmetná novela sa vzťahuje len na konania začaté po jej účinnosti. Pokiaľ jej zákon nepriznal spätné účinky (nepravú retroaktivitu) nemožno jej ustanovenia vzťahovať na prípady začaté pred jej prijatím. Došlo by k situácii, kedy by sa "pravidlá" menili počas priebehu konania, čo narušuje princíp právnej istoty garantovaný Ústavou SR.
V tomto smere súd poukazuje na to, že doposiaľ každá novela zákona č. 514/2003 Z.z. mala prechodné ustanovenie, ktoré znelo nasledovne: "zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (novelou), a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (novely), sa spravuje predpismi účinnými do ........". Jedine posledná novela citovaného zákona účinná od 1.1.2013 nemá žiadne prechodné ustanovenie. V danom prípade potom platí, že sa vzťahuje len na právne vzťahy (ich vznik a nároky z nich), ktoré vznikli za jej účinnosti. Preto súd v danom spore aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. účinný pred poslednou novelou (z dôvodu zákazu spätnej retroaktivity).
Zároveň súd poukazuje, že by bolo v danom štádiu konania nehospodárne, aby súd (vzhľadom na zmenu právnej úpravy, ktorá nastala až v priebehu súdneho konania) zamenil zástupcu odporcu, nakoľko ak MV SR malo za to, že vo veci za štát má podľa novelizovanej úpravy konať GP SR, mohlo teda žiadosť o predbežné prerokovanie postúpiť počas súdneho konania tomuto orgánu. Ak už však raz jeden orgán (MV SR) túto žiadosť predbežne prerokoval a nevyhovel jej, mal by vzhľadom na svoju právnu argumentáciu, vec dotiahnuť dokonca a teda vystupovať aj v konaní. V opačnom prípade by v priebehu súdneho konania nastala situácia, že by súd musel nanovo odkázať navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na nový orgán (nakoľko GP SR by možno nárok uspokojila aj mimosúdne), nanovo by musel žalobu doručovať na vyjadrenie tomuto novému orgánu, nanovo by musel na pojednávanie predvolávať nového zástupcu štátu.
Podľa súdu pre zachovanie princípu právnej istoty treba ustáliť, že ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané pred predmetnou novelou účinnou od 1.1.2013, ak došlo aj k samotnému predbežnému prerokovaniu pred touto novelou, ak orgán zastupujúci štát pred touto novelou nárok pri prerokovaní neuznal a odkázal navrhovateľa na súd, ak došlo aj k podaniu žaloby na súd pred touto novelou, tak je potrebné, aby v mene štátu konal orgán, ktorý o navrhovateľovom nároku doposiaľ konal (t.j. MV SR). Iba ak by žaloba bola podaná na súd až po 1.1.2013 vyvstala by tu otázka, ktorý orgán má štát zastupovať (aj tu by pri aplikácii novely vznikali praktické problémy v tých prípadoch, ak by bol nárok predbežne prerokovaný ešte za právnej úpravy pred novelou, ale k podaniu žaloby by došlo už po novele). V posudzovanom prípade však tak k nezákonnému rozhodnutiu, tak k predbežnému prerokovaniu, tak k oznámeniu o výsledku predbežného prerokovania, tak ku podaniu žaloby došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v znení pred poslednou novelou účinnou od 1.1.2013.
Zo všetkých vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že na strane odporcu bol navrhovateľom správne označený ako orgán konajúci v mene štátu, Ministerstvo vnútra SR.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).
V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 7.5.2008, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by sa tento skutok vôbec stal, preto bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Zvolen oslobodený ("nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný." - viď výroková časť rozsudku). Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).
Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v §8 ods. 6).
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 7.5.2008 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.
Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná škoda treba zahrnúť aj škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových právach, alebo aj ujmu, ktorú poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní. V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§ 449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom.
Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza do úvahy.
Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná ("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda").
Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).
Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti
vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.
V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka sub 1 bola u navrhovateľa naplnená (navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a bol spod obžaloby právoplatne oslobodený). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú škodu sa teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé, že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty) nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania resp. oslobodenia spod obžaloby. Teda, náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania resp. k oslobodeniu spod obžaloby sú v príčinnej súvislosti so "vznesením obvinenia", nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi podmienkami 1 a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby, voči ktorým bolo nezákonne vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, t.j. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej týmto osobám v neskoršom konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť k odškodneniu týchto osôb.
Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého.
Listina základných práv a slobôd, ktorej súčasťou je i čl. 36 ods. 3, bola do nášho právneho poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon bol schválený dňa 9. 1. 1991 a účinnosť nadobudol dňa 8. 2. 1991. Základným ustanovením tohto zákona bol § 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom možno dovodiť, že by bolo v rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. a aj 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny
a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.
Listina v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území, chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 514/2003 Z.z. (predtým zákon č. 58/1969 Zb.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku spomínaného konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dielčom aspekte. Inak povedané, zvláštny zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého, kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 514/2003 Z.z., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny - zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil, že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania (trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám". Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.
Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania.
Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého.
Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento
ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru, že aj navrhovateľovi - ako "každému" - prináleží právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených predmetných nákladov konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 548,80,-EUR, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo vyplýva aj z príjmových dokladov založených v súdnom spise.
Podľa ust. §18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3)Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe zahŕňa aj náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným predpisom), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd poznamenáva, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na náhradu škody dňa 20.7.2012 (prvý deň po dni, keď odporca pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, oznámil navrhovateľovi listom zo dňa 19.7.2012, že jeho nárok neuspokojí). Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody vo výške 548,80,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 8,75 % p.a. (výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 20.7.2012 až do zaplatenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 159,15,- EUR.
Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 159,15,- EUR nasledovne:
- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 8.3.2012 , §14 ods. 1 písm. a)........... 36,52,-EUR + 7,63,-EUR (režijný paušál)
- podanie - žalobný návrh zo dňa 31.7.2012 - §14 ods. 1 písm. b) .......36,52,-EUR +
7,63,-EUR (režijný paušál)
- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 4.3.2013, § 14 ods. 1 písm. c)....... 36,52,-EUR + 7,81,-EUR (režijný paušál)
Trovy právneho zastúpenia celkom (vrátane režijných paušálov) bez DPH : 132,63,-EUR
Trovy právneho zastúpenia s DPH (20%)...............................................159,15,-EUR
Podľa § 149 ods. 1 OSP, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Podľa § 92 ods. 1 OSP, na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.
Citované ustanovenie upravuje vstup ďalšieho účastníka na strane navrhovateľa do konania. Súhlas odporcu na vstup ďalšieho účastníka nie je potrebný.
V danom prípade súd návrh odporcu na vstup ďalšieho účastníka na strane odporcu ako nedôvodný zamietol.
V prvom rade súd poukazuje na to, že tento návrh podal odporca (nie navrhovateľ), avšak tento nie je v spore dominus listis, a teda odporca nemôže určovať okruh účastníkov na strane odporcov. Takéto procesné právo prislúcha výlučne navrhovateľovi (ako dominus litis), ktorý však vstup ďalšieho účastníka nenavrhoval. Odporca sa nemôže zbavovať svojej zodpovednosti tým, že označí iného odporcu, ktorý mal v spore podľa neho vystupovať. Ak navrhovateľ na strane odporcu označí subjekt, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný, vystríha sa nebezpečenstvu, že spor prehrá, a bude povinný odporcovi zaplatiť trovy konania. Inými slovami, odporca nie je subjektom, ktorý určuje okruh účastníkov na strane odporcu, a je povinný svoje procesné postavenie strpieť s tým, že v prípade úspechu má právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktoré mu vznikli.
V ďalšom súd poukazuje na to, že odporca svojim návrhom v podstate ani nenavrhuje vstup ďalšieho účastníka do konania, ale len navrhuje pristúpiť ďalší orgán štátu, ktorý má v mene štátu vystupovať. V konaní na strane odporcu už totiž vystupuje Slovenská republika ako samostatný právny subjekt. Preto nie je možné, aby do konania opätovne vstúpila Slovenská republika, len v inom zastúpení iným štátnym orgánom, nakoľko by v konaní na strane odporcu vystupovali dva totožné subjekty (vždy by to bola SR). Napokon prostredníctvom ustanovenia §92 ods. 1 OSP nemožno pripúšťať do konania ďalší štátny orgán, ktorý má konať v mene štátu, nakoľko tento nie je účastníkom konania, ale je iba orgánom konajúcim v mene účastníka konania. Citované ustanovenie teda nerieši situácie zmeny (doplnenie) zástupcu účastníka konania, ale rieši rozšírenie okruhu samotných účastníkov o ďalšieho nového účastníka (citované ustanovenie teda upravuje vstup nového účastníka konania do začatého súdneho konania a nie vstup ďalšieho zástupcu toho istého účastníka konania). V tomto prípade však účastníkom konania je len samotná Slovenská republika. MV SR je len orgánom konajúcim v jeho mene. Rovnako tak navrhovaný účastník GP SR nie je účastníkom konania, ale je opäť iba prípadným ďalším orgánom konajúcim v mene SR. Takéto rozšírenie orgánov konajúcich v mene SR však nemožno realizovať postupom podľa citovaného ustanovenia. Táto situácia sa rieši opravou žaloby podľa §43 OSP, t.j. ak by mal súd za to, že na strane odporcu má konať GP SR, tak by vyzval navrhovateľa, aby v tomto smere opravil svoj žalobný návrh. Súd však v danom prípade takúto vadu podania nevzhliadol.
Vzhľadom na uvedené súd návrh odporcu na pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu ako nedôvodný zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis