Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/20/2012

Potvrdené rozhodnutím 1Sžso/9/2013
„Identifikačné číslo spisu: 7012200098 Dátum vydania rozhodnutia: 10.12.2013 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci žalobkyne: W. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., T., zast. JUDr. Želmírou Varjassyovou, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Ulica kpt. Nálepku č. 20, Michalovce, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v konaní o dávkach v nezamestnanosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. februára 2013 č. k. 6S/20/2012-33, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. februára 2013 č. k. 6S/20/2012-33 p o t v r d z u j e. Žalovaná je povinná do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,89 € z titulu náhrady trov právneho zastúpenia."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobkyne: W. P., B.. XX.X.XXXX, X. U. Č.. X, T., právne zast.: JUDr. Želmíra Varjassyová, advokátka, so sídlom Ul. kpt. Nálepku 20, Michalovce, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. 56682-2/2011-BA zo dňa 25.11.2011, takto

rozhodol:

Podľa , z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 56682-2/2011-BA zo dňa 25. novembra 2011, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Michalovce č. 31753-3/2011-MI zo dňa 14. septembra 2011 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobkyni p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 285,20 Eur, ktorú je žalovaná p o v i n n á zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Včas podanou žalobou žalobkyňa navrhla preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej č. 56682-2/2011- BA zo dňa 25.11.2011, ktorým podľa o sociálnom poistení (ďalej len "") zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Michalovce č. 31753-3/2011-MI zo dňa 14.9.2011.

Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce rozhodnutím č. 31753-3/2011- MI zo dňa 14.9.2011 rozhodol tak, že podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje z informačného systému Sociálnej poisťovne a z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti a potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu vo Veľkej Británii. Na základe listinných podkladov zistil, že žalobkyňa v posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t. j. od 23.5.2008 do 22.5.2011) na území Slovenskej republiky preukázala 0 dní v rámci doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu EÚ preukázala v rozhodnom období 1088 dní doby poistenia. Zároveň mal za preukázané na základe vyhlásenia na účely posúdenia bydliska, že štát bydliska žalobkyne na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného Nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobkyne. Zo zadovážených listinných podkladov nebolo možné považovať väzby žalobkyne na území Slovenskej republiky za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ, t. j. vo Veľkej Británii.

Na základe odvolania žalobkyne žalovaná ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. 56682-2/2011-BA zo dňa 25.11.2011 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 31753-3/2011-MI zo dňa 14.9.2011. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázala predovšetkým na ustanovenie § 104 ods. 1 a 7 zákona o sociálnom poistení a čl. 61 a 65 Nariadenia EP a Rady č. 883/2004 a čl. 11 Nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 a uviedla, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla potrebné doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy. Bolo by však možné zohľadniť doby zamestnania v nezamestnanosti, ktoré žalobkyňa dosiahla na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného Nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Žalobkyňa mala vo Veľkej Británii jedno zamestnanie u jedného zamestnávateľa od 3.6.2006 do 15.5.2011, a preto jej pracovnú situáciu žalovaná vyhodnotila ako stabilnú. Tomuto nasvedčuje aj skutočnosť, že zamestnanie skončila z dôvodu na jej strane. Najbližšie rodinné väzby žalobkyne (manžel a jej dieťa) mala žalobkyňa počas poslednej zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. V porovnaní s týmito skutočnosťami sa návraty na územie Slovenskej republiky trikrát ročne, životné poistenie, doplnkové dôchodkové poistenie, vlastníctvo cenných papierov a návrat domov z dôvodu opatery rodičov javia ako menej významné. Pojem "trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom "bydlisko", ktorý je definovaný ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo možné bydlisko žalobkyne považovať za zachované na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009, v zmysle ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu "bydlisko" mala rozširovať oblasť uplatnenia článku 65 základného Nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie, alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V zmysle článku 65 ods. 2 základného Nariadenia má úplne nezamestnaná osoba právo voľby medzi uplatnením si dávky v štáte svojho posledného zamestnania alebo v štáte bydliska, avšak musí byť zrejmé, že v prípade použitia tohto práva musí byť nepochybné, že osoba si počas svojej poslednej zárobkovej činnosti v inom štáte zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na to po správnej úvahe žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán zhodne dospeli k záveru, že táto skutočnosť zachovaná nebola, a preto nárok na dávku v nezamestnanosti žalobkyni nebol priznaný.

Vo včas podanej žalobe žalobkyňa navrhla preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žiadala, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Uviedla, že jej práca vo Veľkej Británii nebola stabilná, nakoľko počas celého obdobia pracovala cez agentúru pre viacerých zamestnávateľov. Žila v podnájme spolu s manželom v niekoľkých bytoch, ktoré často menili. Počas celého pobytu v Anglicku vystriedala asi 7 podnájmov a nikdy neuvažovala o zabezpečení si trvalého bývania, nakoľko toto obaja mali v Slovenskej republike na ulici U. Č.. X P. T.. Na Slovensku ostali starí rodičia, za ktorými sa pravidelne vracala v priebehu roka. Vzhľadom na to, že v jej prípade je spornou skutočnosť, v ktorom členskom štáte má bydlisko uviedla, že v Anglicku sa zdržiavala len dočasne a to predovšetkým z dôvodu, že nechcela žiť oddelene od svojho manžela a na Slovensku si nevedela nájsť prácu. Na území Slovenskej republiky mala naďalej trvalý pobyt, platili spolu s manželom všetky poplatky, odvádzali dane a neprenajímali svoj byt. V Anglicku si nehľadala trvalý pobyt, stabilnejšiu prácu, nezdokonaľovala sa ani v jazyku a ani sa nesnažila o získanie štátneho občianstva. Nikdy nemala v úmysle v tomto štáte sa trvalo usadiť, pričom naďalej udržiavala svoje záujmy predovšetkým na Slovensku, kde mala svoju rodinu a svojich priateľov, byt dcéry, kde spolu s manželom majú doživotné právo bývania a užívania tejto nehnuteľnosti, do ktorej počas pobytu v Anglicku investovali nemalé finančné prostriedky. Práve rodinné zázemie a pevné väzby s rodinou a rodičmi ju spolu s manželom viedli k tomu, že sa vrátili do krajiny, ktorej je naďalej štátnym občanom a tieto skutočnosti nepovažuje za menej významné pri posudzovaní jej nároku.

Žalovaná v písomnom vyjadrení zotrvala na dôvodoch, ktoré uviedla v preskúmavanom rozhodnutí a opätovne poukázala, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred

zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného Nariadenia. V období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Navrhla preto žalobu podľa v celom rozsahu zamietnuť.

Súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti (ďalej len "") preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych medziach žaloby, oboznámil sa s administratívnym spisom žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu, písomným vyjadrením žalovanej a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( ).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ).

Z obsahu žaloby vyplýva, že jedinou spornou skutočnosťou, na základe ktorej žalovaná nepriznala žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti, je posúdenie zachovania bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky počas jej pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii.

Z pripojeného administratívneho spisu a to predovšetkým z formuláru U1 vyplýva, že žalobkyňa bola vo Veľkej Británii zamestnaná od 16.5.2007 do 15.5.2011 a zarábala približne 1.532 libier mesačne. Z vyhlásenia žalobkyne ako žiadateľky na účely posúdenia bydliska vyplýva, že na území Slovenskej republiky sa zdržiavala jednak počas dovolenky v zamestnaní v inom členskom štáte EÚ a na územie Slovenskej republiky sa vracala pravidelne trikrát za rok k svojim rodičom. Vo Veľkej Británii spolu so žalobkyňou počas jej zamestnania bol aj jej manžel. Uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania a ani v priebehu správneho konania neboli sporné.

Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej 2 roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa článku 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa článku 1 písm. k) Nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

Podľa článku 65 ods. 2 Nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 61 ods. 1 Nariadenia (Osobitné pravidla o sčítaní dôb poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

S výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti (článok 61 ods. 2 Nariadenia).

Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Spôsob určenia bydliska), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa ods. 2 uvedeného článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, na základe ktorej mala byť preskúmavaná právna vec dôkazne zdokumentovaná vykonaním dokazovania v administratívnom konaní a následne právne posúdená, súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa danými právnymi predpismi celkom dôsledne neriadili.

Jednou z vád v konaní, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia je skutočnosť, že z odôvodnenia prvostupňového správneho orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení žalobkyňa nemá z dôvodu, že žalobkyňa preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to Veľkej Británie, od 23.5.2008 do 15.5.2011, v počte 1088 dní. Tento nárok však posudzoval iba v zmysle článku 61 ods. 1, 2 a článku 65 ods. 2, 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, ale spôsob určenia bydliska vôbec neposudzoval v zmysle článku 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009. Posudzovaniu zachovania väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky počas výkonu zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie od 23.5.2008 do 22.5.2011 sa žalovaná venovala nielen s poukazom na články 61 ods. 1, 2, články 65 ods. 2, 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, ale spôsob určenia bydliska, ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia posudzovala aj v zmysle článku 11 ods. 1 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009. Uviedla, že žalobkyňa bola na území Veľkej Británie podľa jej vyhlásenia od júna 2006 do mája 2011 a zamestnanie skončila z dôvodu na jej strane, z čoho žalovaná usúdila, že toto zamestnanie bolo stabilné. Spolu s ňou vo Veľkej Británii bol manžel i dieťa. Bývanie vo Veľkej Británii riešili podnájmom, čo hodnotila žalovaná ako stabilné, taktiež ako aj nepreukázané vlastníctvo nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky. Počas výkonu zamestnania na území Veľkej Británie platila dane z tejto činnosti na jej území a počas vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii bol poistená v nezamestnanosti podľa Britskej legislatívy, a to v období od 16.5.2007 do 15.5.2011.

Žalovaná sa ale v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadala s článkom 11 ods. 2 uvedeného Nariadenia, z ktorého vyplýva, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určení skutočného miesta bydliska osoby, sa za rozhodujúce považuje úmysel tejto osoby, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Z úvodných ustanovení základného Nariadenia vyplýva, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobkyňa by preto nemala byť diskriminovaná za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte, keď v pôvodnom členskom štáte, t. j. v Slovenskej republike stratila zamestnanie a z dôvodu nenájdenia si vhodného zamestnania riešila svoje zamestnanie tým, že za prácou vycestovala do Veľkej Británie za svojím manželom.

Tak ako je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, je potrebné, aby osoba, ktorá si nájde zamestnanie v inom členskom štáte, následne nezostala mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov.

Z ustanovenia § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne

všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.

Rozhodnutie sa vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak a musí byť vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti a to výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, alebo o opravnom prostriedku. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Toto vyplýva z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení.

V danom prípade prvostupňový správny orgán, ale ani samotná žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa dôsledne nevyporiadali so všetkými skutočnosťami ohľadne spôsobu určenia bydliska v zmysle článku 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Je pravdou, že žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázala na článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), ale vôbec sa nevyporiadala s ods. 2 uvedeného Nariadenia a nezisťovala, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobkyne a vôbec nezisťovala úmysel žalobkyne a tiež okolnosti a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu a predovšetkým k zamestnaniu vo Veľkej Británii od 23.5.2008 do 22.5.2011. Aký bol úmysel žalobkyne a aké skutočnosti a okolnosti ju viedli k tomu, že v rozhodujúcom období sa presťahovala do Veľkej Británie, kde si našla zamestnanie, by mohol zistiť výsluchom samotnej žalobkyne. Takto však prvostupňový správny orgán, ale ani žalovaná v tejto veci nepostupovali a s týmito skutočnosťami sa žiaden správny orgán v rozhodnutí dostatočne nevysporiadal.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na judikatúru NS SR v obsahovo identickej právnej veci, a to rozsudok NS SR č.k. z 30.1.2013, v odôvodnení ktorého súd okrem iného uviedol:

„Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.

V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb.

Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.

Na základe doterajšieho dokazovania sa preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli.

Ďalej treba pripomenúť, že súčasťou skúmania a zistenia „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania o mieste pobytu - výkonu zamestnania. O tejto skutočnosti žalovaná nevykonala žiadne dokazovanie. Prítomnosť žalobkyne v Českej republike nemohla žalovaná považovať bez ďalšieho skúmania za trvalú a stabilnú bez zisťovania aj otázky reálneho bydliska v Českej republike (okrem iného).

Napokon bude potrebné, aby žalovaná osvedčila zhodu názorov na bydlisko žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou inštitúciou Českej republiky a následne určila po vzájomnej dohode s touto inštitúciou „centrum záujmov“ dotknutej osoby. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nebolo doložené riadne vykonaným dokazovaním a preto súd prvého stupňa nepochybil, keď jej rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

Na základe vyššie uvedených skutočnosti a v zmysle citovanej právnej úpravy, po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, súd dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ich podľa zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou žalovanej bude výsluchom žalobkyne zistiť, čo bolo skutočným dôvodom a za akých okolností vycestovala žalobkyňa za prácou do Veľkej Británie, aký bol jej úmysel a aj na základe takto zistených skutočnosti vydať nové rozhodnutie, ktoré bude mať náležitosti stanovené v § 209 zákona o sociálnom poistení a predovšetkým v odôvodnení rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie bydliska žalobkyne v súlade s článkom 11 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009.

Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu ( ).

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal právo na náhradu trov konania v sume 285, Eur.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia v zmysle Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "") za nasledovné úkony právnej služby: 1.) prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 20.1.2012, 2.) spísanie návrhu dňa 23.1.2012 a 3.) účasť na pojednávaní súdu dňa 28.2.2013, t. j. 2 x 58,69 Eur + 60,07 Eur a režijný paušál 2 x 7,63 Eur + 7,81 Eur.

Ďalej právnej zástupkyni žalobkyne patria cestovné výdavky za použitie osobného motorového vozidla značky P. L. s evidenčným č. T.-XXXCH na cestu z Michaloviec do Košíc a späť v celkovej sume 32,64 Eur, t. j. 120 km/100 x 5,9 l priemerná spotreba na 100 km x 1,509 Eur/l = 10,68 Eur + amortizácia vozidla vo výške 21,96 Eur (120 km x 0,183 Eur/km, a to v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách).

Právnej zástupkyni žalobkyne bola priznaná aj náhrada za stratu času strávenú cestou zo sídla právnej zástupkyne do miesta vykonania úkonu právnej služby a späť podľa ust. cit. za 4 polhodiny vo výške 52, Eur, t. j. 4 x 13, Eur.

Súdom priznané trovy konania spolu predstavujú sumu 285,20 Eur, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne vedený v U. H..U.., T. č. XXXXXXXXX/XXXX, a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. v spojení s ust. prvá veta .

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0 ( o súdoch v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.