Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-137-2012.pdf
PDF · 110.55 KB
Case nature
Subarea
9CoE/137/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: F. D., narodený X.X.XXXX, bytom XXX XX T. R. č. XXX, pre vymoženie 402,42 eura s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12Er/381/2011-10 zo dňa 2. augusta 2011 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pre vymoženie pohľadávky oprávneného, ktorá mu bola priznaná rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s. r. o., sp. zn. JA 2019/07 zo dňa 2.10.2007. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 2 a 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ďalej § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5 Občianskeho zákonníka a § 879j Občianskeho zákonníka, podľa ktorých exekučný súd má povinnosť preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z formálnej ale i materiálnej stránky, teda či nie je v rozpore s právom, alebo v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvu uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách ako i s poukazom na zákon č. 258/2001 z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal tiež na Smernicu rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v ktorej Európska únia upravila problematiku ochrany spotrebiteľa. Na základe týchto ustanovení prvostupňový súd posúdil aj bez návrhu primeranosť uzatvorenej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsahom spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. V závere uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu, že vzhľadom na neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemalo prebehnúť ani rozhodcovské konanie, preto predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, napadnuté uznesenie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Požadoval tiež náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodom podania odvolania bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, a nie ako súd vyššej inštancie. Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Tiež upozornil na znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 (teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy), podľa ktorého sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Z toho odvodil, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Zároveň upriamil pozornosť aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 44 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z.z.).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 z 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.
V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania.
V predmetnej veci bola medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného - spoločnosťou Quatro, a.s. so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, dňa 8.11.2004 uzatvorená Zmluva o pôžičke č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla spoločnosť Quatro, a.s. povinnému účelovú pôžičku v sume 17.990,- Sk, t. j. 597,16 eura, ktorú sa povinný zaviazal splatiť v 30 mesačných splátkach po 961,- Sk, t j. 31,90 eura, teda v celkovej sume podľa zmluvy 28.802,- Sk, t. j. 956,05 eura. Uvedené zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. a) a b) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, nakoľko na jej základe poskytol veriteľ, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, dočasne peňažné prostriedky fyzickej osobe - spotrebiteľovi, vo forme pôžičky, pričom spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s príslušným navýšením (úrokom).
Podľa bodu VIII, písm. o) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke, sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné.
Oprávnený v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka (účinných od 01.01.2008), a to z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo účinné do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy). Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch 258/2001 Z. z., preto sa na ňu nevzťahovala povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, sú transpozíciou smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Smernica 93/13/EHS bola do nášho právneho poriadku premietnutá novelou Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z. z. účinnou od 1.4.2004, touto novelou teda bola do Občianskeho zákonníka zavedená právna úprava spotrebiteľských zmlúv. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie dňa 1.5.2004. Zmyslom ochrany spotrebiteľa v Európskej únii, je ochrana osôb, ktoré sa zúčastňujú na právnych vzťahoch trhového hospodárstva, avšak nie kvôli dosiahnutiu zisku. Charakteristickou črtou európskeho spotrebiteľského práva je ochrana slabšej zmluvnej strany a stieranie hranice medzi právom súkromným a verejným. Spotrebiteľské zmluvy možno nazvať aj zmluvami adhéznymi, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy (oferent) vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených formulároch. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ, t.j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ, t.j. osoba (aj podnikateľský subjekt), ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorý je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ustanovenie § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 01.11.2008.
Znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinné od 01.04.2004 do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Predmetná zmluva bola uzatvorená dňa 8.11.2004, teda za účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z. z., účinnej od 01.04.2004, ktorou boli do Občianskeho zákonníka vložené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, takýto výklad je zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou. Zmluvy o dočasnom poskytnutí peňažných prostriedkov je potrebné posudzovať tiež podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.
S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno teda považovať - vzhľadom na ich povahu - za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje (bankové zmluvy - zmluva o bežnom účte, zmluva o vkladovom účte, zmluva o úvere, zmluvy o pripojení podľa zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách a pod.). Musí však byť dodržaná podmienka, že sa tieto zmluvy uzatvárajú medzi dodávateľom v rámci jeho podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom, ktorý nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a nemá možnosť ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava ustanovená v iných právnych predpisoch. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v Občianskom zákonníku a spotrebiteľovi sa bude poskytovať ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať nebude.
Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy v znení účinnom od 1.4.2004. Exekučný súd mal preto povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.
Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces, vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, spôsobená postupom súdu (a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá mu nepatrí). Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka je obsiahnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. (bod VIII, písm. o). Z tejto zmluvnej podmienky vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory, jediným rozhodcom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom a spôsobuje tým hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom všeobecných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy o pôžičke, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.
Súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach právneho predchodcu oprávneného, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto rozhodcovskej doložky. Preto neobstojí námietka oprávneného v odvolaní, že súd prvého stupňa prekročil rozsah svojej preskúmavacej právomoci zverenej mu Exekučným poriadkom, keď z úradnej povinnosti skúmal platnosť dojednanej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul, preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného dojednania, z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tento postup bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Správny bol potom aj záver súdu prvého stupňa, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobila hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Táto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade, že sa dodávateľ rozhodne riešiť spor výhradne pred ním vopred určeným rozhodcovským súdom, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekútora. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožnila právo spotrebiteľa na prerokovanie veci pred všeobecným súdom. Spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy o pôžičke, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
V danom prípade nie je možné ani čiastočne túto rozhodcovskú doložku ponechať v platnosti, nakoľko v prípade podania žaloby dodávateľom na ním vopred určený rozhodcovský súd, zakladá nerovnováhu v postavení spotrebiteľa, ktorý je v tom prípade povinný podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, bez možnosti dosiahnuť riešenie veci nezávislým a nestranným súdom, tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade.
Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Oprávnený poukazoval v odvolaní aj na tú skutočnosť, že dôvodová správa k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.01.2008, pričom predmetná zmluva bola uzatvorená už 8.11.2004. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.
Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 z toho dôvodu, že rozhodcovská doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.