Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-34-2023.pdf
PDF · 93.4 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/34/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, toho času D. E. F. G., G. XX/XXX, proti žalovanému: H. I. J., sudca Krajského súdu v Trenčíne, o zaplatenie sumy 20 000,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8C/12/2019-216 zo dňa 24.11.2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Galanta, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie (II. výrok).
2. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 104 zákona č. 385/2000 Z. z. za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), b), c), d), § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Prvoinštančný súd poukázal na aktívnu vecnú legitimáciu ako hmotnoprávne postavenie, ktorou sa zaoberal, pričom nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom oprávnenia a povinnosti, o ktorých sa koná. Poukázal na citované ustanovenie zákon č. zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za prípadnú škodu pri výkone verejnej moci, a že sudca ako fyzická osoba za túto škodu nezodpovedá, teda nie je v spore pasívne legitimovaný, z ktorého dôvodu žalobu zamietol.
3. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie pre odlišný výkon zákona, ale aj textu zamerania na stále opakujúce rozhodnutie a neriadenie sa pokynmi i rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave. Poukázal na skutočnosť, že jeho nárok je adresovaný voči žalovanému H. I. J., keď rovnako a bez iných konsenzuálnych postupov požadoval odškodnenie 20 000,- eur a taktiež reálnosť vyhodnotenia stavu veci a nie za prvok predmetu konania ochrana osobnosti, keď v plnom rozsahu, legislatívneho textu je v siluete nesprávneho úradného postupu uvedenej osoby daného sudcu. Z jeho strany bol vedený faktor hodnotového vymedzenia do minimálnej čiastku 5 340,- eur, ktorý bol rovnako neprijatý a postavený do poznatku a neakceptovania. Konštatoval, že opätovne prvoinštančný
súd rozhodol v databáze pseudoargumentov, hoci nie je odborník ani špecialista na právo, avšak podľa judikátu Ústavného súdu SR jednoznačne neexistuje aplikácia odklonu od gramatického rigidného textu zákona. Tento závažný prvok mu na základe dostupnosti o zverejnení a poskytovaní informácií v širšom kontexte dal na vedomie i zástupca Ústavného súdu SR J. H. I. I.. Trajektória posudzovania, riešenia okresným súdom je stále v rovnakom aplikovaní, teda stavu rezultanty uviesť stav a priebeh prípadu do marže, stratenia prípadného riešenia kde jeho osoba bude abdikovať na svoju žalobu a ponechaný stav na margo rozhodnutia, hoaxov sudcu i keď celé to na hodnotovej ambícii vypracováva I. I. K.. Z pozície prvoinštančného súdu je to v celej podstate negácia v jednotlivých bodoch rozsudku. Ďalej poukázal na to, čo sa rozumie aktívnou vecnou legitimáciou a to, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. Nesúhlasil s bodom 15. odôvodnenia rozsudku. Pripojil doklad zo strany žalovaného, ktorý okrem ospravedlnenia pre nemožnosť zúčastniť sa pojednávania pre pracovnú vyťaženosť a jeho súhlas s prejednaním v jeho neprítomnosti, ale zotrvával na skorších písomných vyjadreniach, na ktoré v plnom rozsahu poukázal. V danom prípade treba pričítať a zároveň akceptovať smerovanie, poukazovanie na vinu svojej právnej zástupkyne, za každú anomáliu sa vyhnúť represii na svoju osobu a v tichosti sa zbaviť viny. Podotkol preferovanie zo strany žalovaného neúčasť na pojednávaní, uviedol rozlišovanie podstaty právnej normy. V prípade určitých nezrovnalostí bude musieť celý prípad preniesť pred Súdnu radu na komplexné posúdenie viny sudcu podľa prípisu a nálezu Ústavného súdu SR. Mal za to, že ide o rozhodnutie regresnej náhrady podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. V dôsledku odvolania, Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu, odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú vec skutkovo aj právne správne posúdil.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 20 000,- eur titulom nároku na náhradu škody a finančného zadosťučinenia za neetický a nesprávny postup sudcu v súdnom konaní, ktorý nárok odvodzoval podľa § 3 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 514/2003 Z. z., defacto išlo o rozhodnutie o zaradení žalobcu do III. nápravnovýchovnej skupiny (ďalej aj ,,NVS“), pričom správne mal byť zaradený do II. NVS. Prvoinštančný súd vo veci rozhodol v poradí druhý rozhodnutím, keď predmetnú žalobu opätovne zamietol a to v intenciách odvolacieho súdu v zmysle uznesenia č. k. 23Co/22/2022-170 zo dňa 30.03.2022, podľa ktorého bolo vyčítané prvoinštančnému súdu porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s možnosťou žalobcu, ale aj žalovaného, ako stranám sporu, realizovať im zákonom priznané procesné práva, a teda prejednať vec v ich prítomnosti.
10. Prvoinštančný súd po zrušení veci odvolacím súdom vytýčil vo veci pojednávanie na deň 24.11.2022, na ktoré bol predvolaný žalobca ako aj žalovaný, pričom žalovaný sa na pojednávanie ospravedlnil, vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie, navrhol žalobu zamietnuť a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Žalobca bol vypočutý dožiadaným súdom Okresným súdom Levice, kde zotrval počas výsluchu na podanej žalobe s tým, že sa dodatočne ešte v lehote k veci vyjadrí. V písomnom vyjadrení žalobca nemenne zotrval na svojom popise a žalobnom nároku, preniesol ekonomickou sférou a ekvivalente participovane ním požadovanú čiastku 20 000,- eur, ktorá je absolútne minimalizovaná i trochu podhodnotená pre pochybenie sudcu.
11. Prvoinštančný súd vec prejednal v neprítomnosti strán sporu s tým, že žalobca bol vypočutý dožiadaným súdom a žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil. Meritórne prvoinštančný súd rozhodol tak, že žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý ako sudca a fyzická osoba nezodpovedá za škodu pri výkone verejnej moci.
12. Podľa § 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
13. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), b), c), d) zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.
14. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje, že nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je za podmienok ustanovených týmto zákonom štát s výnimkou prípadov upravených v tretej časti čl. I tohto zákona, keď za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, presnejšie pri výkone samosprávy, zodpovedá územná samospráva. Ďalej tento zákon rozlišuje dva druhy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (vrátane zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe) a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.
15. Podľa § 4 ods. 1, písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2)
16. Odvolací súd uvádza, že imanentnou súčasťou súdneho konania je preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného. Pod pojmom aktívna vecná legitimácia je potrebné rozumieť také hmotnoprávne postavenie, z ktorého žalobcovi prináleží ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu tzn. ex offo, a to aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamietala. Zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009, z 29.06.2010). V prípade, ak konajúci súd, opomenul vyriešenie otázky existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí takéto konanie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 266/2014).
17. Právna úprava vystupovania štátu ako právnickej osoby sui generis v hmotnoprávnych vzťahoch pri uplatňovaní (bránení) nárokov v súdnych konaniach, musí nutne reflektovať to, že štát má i medzi právnickými osobami jedinečné postavenie. Okrem iného v prípade štátu nie je celkom jednoznačne identifikovateľný ten, kto by v konkrétnej veci mal za štát vystupovať. Kým u iných právnických osôb toto obvykle nečiní zásadné obtiaže, u štátu i s prihliadnutím k princípu deľby mocí v ňom, nie je celkom zrejmé, komu by postavenie jeho štatutárneho zástupcu malo prislúchať. Úprava procesného práva na túto osobitosť reaguje jednak v ustanovení § 73 CSP, v ktorom odkazuje, že na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát, ktorým je aj zákon č. 514/2003 Z. z. Zároveň, ak je stranou sporu štát, ako obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje (okrem označenia štátu) označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Ak preto fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa domáha na súde náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného nositeľa danej povinnosti v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Žalobca však v prejednávanej veci zotrval na označení žalovaného ako fyzickej osoby, ktorej rozhodnutím mala žalobcovi vzniknúť škoda, teda správne okresný súd ustálil nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného.
18. Odvolací súd dodáva, že žalobca v odvolaní uvádzal viaceré nerelevantné, neopodstatnené a s vecou nesúvisiace skutočnosti, pričom sám poukázal na vecnú legitimáciu v spore, avšak žiadne relevantné dôvody spochybňujúce správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu, neuviedol. Vyčítal však prvoinštančnému súdu akceptovanie žiadosť žalovaného o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, ktorý odvolací argument bol rovnako neopodstatnený, pretože žalovaný netrval na osobnej účasti na pojednávaní, na ktoré sa riadne ospravedlnil.
19. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku ako vecne správny, vrátane závislého a vecne správneho II. výroku o náhrade trov prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.
20. Pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“ Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého: ,,Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“ V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto by mu podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %, avšak odvolací súd nezistil vznik trov žalovaného, preto mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).