Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-141-2012.pdf
PDF · 118.71 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/141/2012
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: U. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T. XXX, toho času T., W. H. XX, Česká republika, o vymoženie sumy 250,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 25. júla 2012, č. k. 11Er/231/2007-59, takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ako aj smernicu Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (článkom 3 ods. 1, 2), bod 1 písm. e), q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a § 3 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou, ktorá ju riadne neplnila. Preskúmajúc zmluvu o úvere a všeobecné podmienky zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Tiež zistil, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a táto musí okrem iného obsahovať aj náležitosti ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere, medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Keďže v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov absentuje, poskytnutý úver bol bezúročný a bez poplatkov, z čoho vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola povinná zaviazaná zaplatiť právom nedovolené plnenie. Ďalej súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi išlo o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, t.j. bolo zisťované, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy a nemali by byť ani žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa neprieči dobrým mravom. S poukazom na uvedené zastal názor, že rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, znemožňuje voľbu povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený. Dodal, že ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolenia rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský súd a oprávneným dodávateľ. Ďalej považoval za nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinná osobitne nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ani zmeniť, ani ovplyvniť jej obsah. Len veľmi ťažko pritom bolo možné predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým boli úverové zmluvné dojednania oprávneného písané, bola odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť, a teda aj pochopiť ich význam a následky. Okrem toho rozhodcovskú doložku považoval v neprospech povinnej aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinnej, čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. S poukazom na uvedené súd posúdil rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň konštatoval, že zmluva obsahuje aj ďalšie neprimerané zmluvné podmienky, pričom za jednu z nich považoval aj dohodu o úroku z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, ktorá nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale bola súčasťou všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive, všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov, a nie sú individuálne dojednané a povinná nemala možnosť ich zmeniť. Aj v časti trov rozhodcovského konania vyhodnotil rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi, pretože úspech oprávneného v rozhodcovskom konaní bol v rozpore so zákonom. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody v zmysle citovaných zákonných ustanovení exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň zastavil. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, ktorý zaväzoval povinnú na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledok je exekučným titulom, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Záverom poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011, ako aj dodal, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.
Písomným podaním, doručeným prvostupňovému súdu dňa 09. 08. 2012 oprávnený s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci tomuto súdu na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Svoje odvolanie postavil na základných piatich bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a o podanie návrhu na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V neposlednom rade považoval za potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Záverom sa opätovne vyjadril k návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na margo návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje.
Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010)
V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, ako aj dospel k záveru, že aj samotné rozhodcovské konanie vychádzalo z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac, podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania za neopodstatnené a irelevantné. Rovnako tak považoval za neopodstatnené a irelevantné aj oprávneným navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 02. 03. 2007, požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 7.560,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 7.200,- Sk od 26. 05. 2006 do zaplatenia, trovami konania a trovami exekúcie. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 09. 11. 2006, sp. zn. SR 5370/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 12. 2006 a vykonateľnosť dňa 21. 12. 2006. Súdny exekútor doručil dňa 14. 03. 2007 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, plnomocenstvo a výpis splátok a pokút povinnej. Súd prvého stupňa poveril dňa 15. 03. 2007 súdneho exekútora vykonaním exekúcie a uznesením zo dňa 5. marca 2010, č. k. 11Er/231/2007-14 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Dňa 03. 10. 2011 došlo súdu prvého stupňa podanie, ktorým si súdny exekútor splnil povinnosť podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku. Následne po predložení úverovej zmluvy oprávneným súd prvého stupňa vo veci rozhodol uznesením zo dňa 30. mája 2012, č. k. 11Er/231/2007-32, ktoré však bolo zrušené odvolaním oprávneného a vo veci rozhodla zákonná sudkyňa napadnutým uznesením.
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ, čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g) Exekučného poriadku).
Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1), alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu.
V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákone o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne
uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 02. 11. 2005 súd prvého stupňa správne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase jej uzatvorenia, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy medzi účastníkmi tohto konania o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od účinnosti tohto zákona, t.j. 1. januára 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže ustanovenie § 879j zák. č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; treba posudzovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský, a to i napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 02. 11. 2005 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bola povinná zaviazaná rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.
Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože o trovách exekúcie si súd prvého stupňa vymienil rozhodnúť samostatným uznesením (§ 224 ods. 4 OSP a § 151 ods. 3 OSP).
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.