Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-162-2012.pdf
PDF · 88.31 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/162/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Veroniky Svoradovej, v právnej veci žalobcu: Vomar s.r.o., so sídlom Šoporňa, Šalská 852, IČO: 34 137 190, zastúpeného JUDr. Pavlom Kolenčíkom, advokátom so sídlom Šaľa, Šafárikova 15, proti žalovanému: Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., G. 1, zastúpenému JUDr. Tiborom Elzerom, advokátom so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, o zaplatenie 8.284,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 25. mája 2012 č. k. 6C/63/2011-84, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.284,28 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21.01.2011 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 1.373,41 eura do rúk právneho zástupcu žalovaného do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s odkazom na ust. § 142 ods. 1 OSP. Právne vec odôvodnil podľa § 1 ods. 4, § 17 ods. 2, § 18, § 178 ods. 1, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1, 2 Zákonníka práce (ďalej ako „ZP) a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“). Žalobu považoval za čiastočne dôvodnú, keď žalovaný dňa 20.08.2010 pri obci N. S. de G. v I. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej bolo požiarom úplne zničené nákladné motorové vozidlo žalobcu S. D.: A. XXX G., vrátane naloženého tovaru, ktorá skutočnosť vyplývala z údajov o nehode spísaných španielskou políciou. Týmto konaním spôsobil škodu minimálne vo výške 30.000 eur, avšak v zmysle § 186 ods. 2 ZP vyhovel žalobe do štvornásobku priemerného zárobku žalobcu, keď vychádzal z jeho čistej priemernej mesačnej mzdy vo výške 321,07 eura. Bola preukázaná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú zavinením z nedbanlivosti. Nebolo možné priznať vyššiu sumu, pretože by to bol rozpor s ust. § 186 ods. 2 ZP. Priznanie úrokov z omeškania odôvodnil podľa § 517 ods. 2, § 121 ods. 3 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok podľa § 220 OSP zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tak, ako to uvádza ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Síce správne aplikoval právny predpis, avšak nesprávne interpretoval možnosť použitia iného právneho predpisu v danom prípade. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá dohoda podľa § 558 OZ o uznanie dlhu, ktorý si zvolili obaja účastníci konania preto, že si boli pri uzatváraní tejto dohody vedomí, že nárok na náhradu škody v zmysle § 186 ods. 2 ZP je limitovaný výškou štvornásobku priemerného mesačného zárobku žalovaného. V rámci
konania bola preukázaná spôsobená škoda žalovaným v sume 30.000 eur, a preto obaja účastníci považovali z dohody sumu 7.000 eur za primeranú. Súd prvého stupňa v priebehu konania nemal za preukázané, že by dohoda o uznaní dlhu bola celá neplatná. Poukázal na ust. § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol prvostupňový rozsudok vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania ako vecne správny potvrdiť. Súd správne zistil výšku priemerného čistého zárobku pred nehodou.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a správne právne vec posúdil, a preto odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu v jeho zamietajúcej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Zároveň poukazuje na ust. § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie, okrem prípadov uvedených v § 182 a 185 ZP.
Podľa § 186 ods. 1, 2 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje. Náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo, ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok.
Podľa § 120 ods. 1 prvej a druhej vety OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobnom návrhu ale tiež vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez ohľadu na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazná povinnosť, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
Predmetom konania je pracovnoprávny nárok žalobcu uplatnený na tom základe, že žalovaný ako zamestnanec spôsobil žalobcovi škodu tým, že ako vodič dňa 20.08.2010, pri obci N. S. de G. v I., spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k úplnému zničeniu nákladného motorového vozidla žalobcu S. D.: A. XXX G., vrátane naloženého tovaru. Predmetnou nehodou vznikla žalobcovi priama škoda vo výške minimálne 30.000 eur bez DPH. Keďže sporné vozidlo nemalo havarijné poistenie, v dôsledku eliminácie škody, pretože túto zavinil žalovaný, žalovaný uzavrel so žalobcom dňa 17.09.2010 dohodu o uznaní záväzku na náhradu škody a spôsobu jej úhrady a dohodu o zrážkach zo mzdy. Žalovaná suma pozostávala zo 7.000 eur, na základe uznania dlhu a sumy 1.284,28 eura (štvornásobku priemerného mesačného zárobku) v zmysle § 179 ods. 1 ZP. O výške priemerného mesačného zárobku vo výške 321,07 eura došlo medzi účastníkmi konania k dohode. Náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Nárok, ktorý žalobca požadoval od žalovaného nad tento zákonný nárok považoval odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za nezákonný, pretože presahoval nad zákonom stanovenú hranicu náhrady škody, spôsobenej v zmysle § 179 ods. 1 ZP, a preto tento nárok žalobcovi správne nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol.
Na to, aby vznikol konkrétny zodpovednostný vzťah, musia byť splnené určité predpoklady. Predpokladmi založenia všeobecnej pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca podľa § 179 ods. 1 ZP, ktoré musia byť splnené kumulatívne spolu sú: 1/ existencia pracovnoprávneho vzťahu, 2/ protiprávny úkon, 3/ vznik škody, 4/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, 5/ porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním tak, ako to vymedzuje Zákonník práce a 6/ zavinenie zamestnanca, ktoré je zamestnávateľ povinný preukázať. Bolo nevyhnutné sa zaoberať tým, či tieto predpoklady zodpovednosti v prípade žalovaného boli splnené.
K tomu, aby naozaj išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť, je potrebné zdôrazniť nevyhnutnosť naplnenia dvoch vyššie uvedených osobitných zodpovednostných predpokladov, a to existencia pracovného pomeru a vznik škody v dôsledku porušenia povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Žalovaný bol zamestnancom žalobcu a škoda vznikla v dôsledku porušenia povinností pri plnení pracovných úloh pre žalobcu. Protiprávny úkon je úkon, ktorý je rozpore s objektívnym právom. Protiprávnym konaním je také konanie škodcu, ktoré je v rozpore s právnou povinnosťou vyplývajúcou preňho z pracovného pomeru. Tieto povinnosti vymedzujú najmä všeobecne záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na prácu vykonávanú zamestnancom. Prameňom týchto povinností je o.i. aj pracovná zmluva. Zamestnanec môže zamestnávateľovi spôsobiť škodu aj nesplnením pokynu svojho nadriadeného. Žalovaný tým, že vykonával pre žalobcu práce ako vodič a spôsobil pri dopravnej nehode škodu jeho zavinením, za túto nesie zodpovednosť. Medzi vzniknutou škodu a protiprávnym úkonom musí existovať príčinná súvislosť. Zákonník práce, ani žiadny iný pracovnoprávny predpis nedefinuje príčinnú súvislosť ani nestanovuje, ako je potrebné ju zisťovať a hodnotiť. V danom prípade vznik škody je v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom žalovaného spočívajúceho v nevenovaní sa riadeniu motorového vozidla. Obsah pojmu plnenie pracovných úloh alebo priama súvislosť s ním zakotvuje ustanovenie § 220 ZP. Obsah tohto pojmu je podstatne širší, ako je výkon práce zamestnanca podľa pracovnej zmluvy. Výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru a pre rozsah týchto povinností je rozhodujúci dohodnutý druh práce, ktorú zamestnanec má vykonávať, činnosť na príkaz zamestnávateľa a iné. Pokiaľ ide o zodpovednosť zamestnanca za škodu, je založená na subjektívnom princípe, pričom vždy ide o zodpovednosť za zavinenie (buď úmyselné, alebo nedbanlivostné). Teda zamestnanec zodpovedá za škodu, len ak ju spôsobil zavineným porušením pracovných povinností. Môže ísť aj nevedomú nedbanlivosť.
V súdenej veci splnenie všetkých predpokladov všeobecnej pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného boli jednoznačne preukázané.
Jedným z inštitútov slúžiacich na zabezpečenie záväzkov slúži uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní) a rovnocenný inštitút uznanie záväzku zakotvený v Obchodnom zákonníku v § 323 (podľa ktorého, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná). V obidvoch úpravách je však jednoznačné, že uznanie dlhu, prípadne uznanie záväzku, je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1). Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Obč. zákonníka objektívne pochopiteľný, t. j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Uznanie dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom z dôvodu uznania. K aplikácii vyššie citovaného ustanovenia v súdenej veci odvolací súd udáva, že v danom prípade ide o pracovnoprávny vzťah a je nutné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce a v tomto konkrétnom prípade je to ust. § 179 ods. 1 a nasl. ZP. V zmysle ust. § 186 ods. 2 ZP, ak došlo k spôsobeniu škody zamestnancom z nedbanlivosti, výška ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.
Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že nárok žalobcu sa nesporne opiera o ustanovenie § 179 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce. Žaloba v tomto smere bola na súd podaná dôvodne. Správne prvostupňový súd vyhovel návrhu žalobcu na zaplatenie náhrady škody do štvornásobku priemerného mesačného zárobku žalovaného a vo zvyšku žalobu zamietol, a preto odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, pričom toto rozhodnutie prvostupňový súd aj správne právne odôvodnil. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a v zmysle § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP a žalovanému úspešnému v odvolacom konaní nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože si takýto nárok neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.