Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20CoCsp/18/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: 365.bank, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava 811 02, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 42 232 471, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava 811 02 proti žalovanému: V. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, XXX XX, o zaplatenie 1.186,36 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -111 zo dňa 13.03.2023, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne: ,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 226,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne

- zo sumy 5,71 eur od 26.4.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,43 eur od 26.5.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,25 eur od 26.6.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,56 eur od 26.7.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,39 eur od 26.8.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,46 eur od 26.9.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,76 eur od 26.10.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,60 eur od 26.11.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,89 eur od 26.12.2021 do zaplatenia,

- zo sumy 9,74 eur od 26.1.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 9,81 eur od 26.2.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,54 eur od 26.3.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 9,95 eur od 26.4.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,24 eur od 26.5.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,10 eur od 26.6.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,38 eur od 26.7.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,25 eur od 26.8.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,32 eur od 26.9.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,60 eur od 26.10.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,47 eur od 26.11.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,75 eur od 26.12.2022 do zaplatenia,

- zo sumy 10,62 eur od 26.1.2023 do zaplatenia,

- zo sumy 10,70 eur od 26.2.2023 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver spotrebiteľský úver vo výške 1.160 eur určený na refinancovanie. Žalobca vystupoval ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný ako fyzická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal napriek predchádzajúcej výzve postup, že konal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver. Žalobca vo vyjadrení síce poukázal, ako postupoval pri skúmaní bonity, avšak dodané dôkazy hodnoverne preukazujúce postup v súlade s o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ) nepovažoval za postačujúce. Súd prvej inštancie nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že pri skúmaní bonity, pokiaľ ide o refinancovanie úveru sa ust. až 23 ZoSÚ nepoužije, avšak ustanovenie ZoSÚ neposkytuje veriteľovi žiadnu výnimku zo zákonnej povinnosti skúmať bonitu klienta vždy, keď sa úver poskytuje. Vo vzťahu splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa žalobca predložil samotnú úverovú zmluvu, z ktorej sú zrejmé osobné údaje klienta a výpis z registra SRBI. Z predložených dôkazov a vyjadrení žalobcu súd prvej inštancie zistil, že veriteľ vôbec nezisťoval príjem žalovaného. Považoval za neprípustné, aby sa dodávateľ úverového produktu uspokojil, resp. slovami žalobcu „akceptoval“ žalobcom deklarovaný príjem vo výške 800 eur a tento žiadnym spôsobom neoveril. Povinnosťou žalobcu bolo nielen zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky žalovaného. Ani v tomto smere žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia a nepredložil o ich skúmaní žiadne dôkazy. Pritom pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti, čo žalobca rovnako nepreukázal. Konštatoval, že z predloženého výpisu z SRBI bolo žalobcovi zrejmé, že žalovaný má 15 odmietnutých, 5 odvolaných žiadostí o úver. Plynie z neho ďalej aj to, že počet existujúcich úverov bolo 6, z toho 3 úvery boli žalobcom refinancované a tiež, že spotrebiteľ má 4 predčasne ukončené úverové vzťahy. Okrem uvedených finančných nákladov mal žalovaný na bežnom účte povolený debet s úverovým rámcom 480 eur s využitím 473 eur. Podľa názoru súdu prvej inštancie, že ak žalovaný žiada finančné inštitúcie 31x o poskytnutie úveru, dôraz na skúmanie výdavkov musí osobitne zodpovedať odbornej starostlivosti, aby sa spotrebiteľ nedostal do dlhovej (úverovej) špirály, ktorú však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Podľa názoru súdu prvej inštancie všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver ( ZoSÚ). Majúc na zreteli uvedené skutočnosti vychádzal súd prvej inštancie zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a keďže považoval porušenie povinnosti žalobcu v intenzite hrubého porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať úver, úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov ( ZoSÚ). Žalobca tak mal právo len na vrátenie istiny úveru, ktorého splatnosť bola dohodnutá priamo v zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujúcej splátkový kalendár istiny, úrokov aj poplatkov. Ku dňu vydania rozhodnutia súdu bola uhradená pohľadávka do výšky 106,33 eura započítavajúc celé plnenie na istinu, ostáva na istinu žalovanému uhradiť 1.053,67 eura. Keďže úver nemožno zosplatniť, ku dňu vyhlásenia rozsudku nie sú splatné všetky splátky, ale len splátky istiny do 25.02.2023, čomu zodpovedá suma vo výroku rozsudku 226,52 eura. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s (ďalej len ,P“).

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených , a . Podľa žalobcu sa prvoinštančný súd mylne domnieva, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosť stanovenú v ustanovení ZoSÚ. Poukázal na to, že žalobcom poskytnutý úver bol v zmysle čl. 2.2 zmluvy o úvere poskytnutý na splatenie iných záväzkov dlžníka. V identifikovanej časti zmluvy sú bližšie špecifikované záväzky, ktoré budú splatené. Vzhľadom na uvedené sa úver poskytnutý žalobcom na základe zmluvy o úvere považuje za refinančný. Záver súdu prvej inštancie o hrubom porušení

povinností žalobcu s poukazom na § 7 ods. 19 - 23 ZoSÚ tak ani v krajnom prípade neobstojí, keďže predmetné ustanovenia sa na tento zmluvný vzťah neaplikujú. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.160 eur na refinancovanie 3 úverov vo výške 1.111 eur (1.160 - 1.111 = 49 eur), výška poskytnutého úveru v zmysle spotrebiteľskej zmluvy (1.160 eur) neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov (1.111 eur) o hodnotu 2.000 eur ani o sumu zodpovedajúcu 5% súčtu zostávajúcich výšok týchto refinancovaných existujúcich úverov (55,55 eura). Na základe vyššie uvedených skutočností uviedol, že v predmetnej veci sa nevzťahuje povinnosť výpočtu limita ukazovateľa schopnosti splácať úver podľa § 2 ods. 2 opatrenia NBS č. 10/2017, a preto výpočet predmetného limitu nie je v tomto vyjadrení obsiahnutý. Ustanovenie § 7 ods. 19 - 23 upravuje spôsob skúmania konania s odbornou spôsobilosťou zo strany poskytovateľov úverov, teda určuje ako má byť povinnosť stanovená v ustanovení § 7 ods. 1 vykonaná. Ak ustanovenie § 7 ods. 24 vylučuje aplikáciu ustanovení 19 - 23, možno hovoriť že tým de facto vylučuje aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 1. Opačný výklad konajúceho súdu v odôvodnení rozhodnutia, ktorý zotrváva na splnení podmienok skúmania schopnosti splácať úver zo strany žalovaného, napriek preukázateľnému splneniu podmienok v ustanovení § 7 ods. 24 zo strany žalobcu možno považovať za nezákonný a v rozpore s doktrinálnym výkladom predmetných ustanovení, ako aj princípu všeobecného ustanovenia právneho predpisu a špeciálneho ustanovenia právneho predpisu. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec na nové prejednanie súdu prvej inštancie,alebo aby odvolací súd podľa alebo ho zmenil v napadnutej časti tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( , ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. a nasl. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

6. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok I., ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené žalovaný odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

8. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

9. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že záver súdu prvej inštancie o hrubom porušení povinností žalobcu s poukazom na § 7 ods. 19 - 23 ZoSÚ ani v krajnom prípade neobstojí, keďže predmetné ustanovenia sa na tento zmluvný vzťah neaplikujú, a to pre refinančný účel úveru poskytnutého na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere splátka zo dňa 13.03.2020. Súd prvej inštancie vychádzal v

rámci svojho právneho posúdenia veci z ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ, podľa ktorého veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, tak ako to uviedol v bodoch 16. a 17. odôvodnenia rozsudku. V rámci svojho záveru o hrubom porušení povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenia § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ.

10. Odvolací súd zároveň nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ pre prípad, ak je vylúčená aplikácia ust. 7 ods. 19 - 23 ZoSÚ, ako to tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Zákon o spotrebiteľských úveroch pozná prípad, kedy je vylúčená aplikácia ust. 7 ods. 1 ZoSÚ, a to podľa § 1 ods. 6 ZoSÚ, ak spotrebiteľ a veriteľ z dôvodu neplnenia záväzkov spotrebiteľa vyplývajúcich z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavrú novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa odkladajú splátky alebo sa mení spôsob splácania a ktorej účelom je zabrániť prípadnému súdnemu konaniu o nárokoch veriteľa, pričom podmienky splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vylúčenie aplikácie ust. § 7 v tejto veci z dôvodu ustanovenia § 1 ods. 6 ZoSÚ však žalobca ani netvrdil ani neuniesol dôkazné bremeno k splneniu zákonných podmienok podľa tohto ustanovenia (napríklad predložením pôvodnej úverovej zmluvy, ktorá nemá horšie podmienky splácania ako nová uzavretá). Samotné označenie pôvodných úverových zmlúv s uvedením výšky poskytnutých úverov v novej úverovej zmluve rozhodne nepostačuje.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

12. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ nepostupoval dôsledne podľa ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v . Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

13. Bonita vyjadruje hodnotu a dôveryhodnosť ekonomického subjektu (napr. firmy, jednotlivca, ale i obce alebo štátu) na finančnom trhu. Súvisí s hospodárením daného subjektu a vyjadruje tak jeho solventnosť, kredibilitu, schopnosť zhodnotiť vkladaný kapitál resp. naplniť svoje záväzky. V širšom pohľade súvisí i s dobrou povesťou. Napriek tomu, že často býva stotožňovaná s ratingom, ktorý predstavuje schopnosť splácať svoje dlhy, má bonita širší rozsah a rating je len jednou z jej zložiek. Bonita subjektu je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi pred majetkovým vstupom do firmy, investovaním, alebo nadviazaním obchodného partnerstva. Všeobecne má hodnotenie bonity významný vplyv vo veriteľsko-dlžníckych vzťahoch. Ak banka vyhodnotí klienta ako úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky. Čím je bonita firmy lepšia, tým vyzerá pre prípadných veriteľov menej rizikovo, a tým lacnejšie zdroje financovania môže byť schopná získať. Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa (analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa, osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia. U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu, rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti. Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným zo zdrojov (nie jediným) týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku.

V minulosti prebiehalo hodnotenie bonity dlžníka prevažne subjektívnym posúdením. V prvej polovici 19. storočia plnili funkciu bánk súkromní zmenárnici a tí individuálne posudzovali úverovú bonitu súkromníkov a štátov a podľa toho im požičiavali peniaze za rôzne vysoký úrok. S nástupom nepriameho financovania a hlavne pre potreby inštitucionálnych veriteľov bolo potrebné hodnotenie viac zobjektívniť a zjednotiť jeho postupy. Začali sa čiastočne využívať rôzne matematicko-štatistické modely (https:// sk.wikipedia.org/wiki/Bonita_(financie). Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn. ; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejen že neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil. Ústavný súd Českej republiky Povinnost soudu zkoumat, zda úvěrující prověřil úvěruschopnost budoucího dlužníka (sp. zn. ze dne 26. února 2019). Nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující při poskytnutí spotřebitelského úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne tím do základního práva spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod. Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice. Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.

14. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

15. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a

existenčnom minime podľa , a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

16. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. a nasl. , ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. ZoSÚ . Žalobca v konaní tvrdil, že pred samotným poskytnutím úveru skúmal v zmysle ZoSÚ platobnú schopnosť žalovaného, a to (nielen) s prihliadnutím na druh úveru, účel úveru a dobu trvania úveru. Tvrdil, že akceptoval deklarovaný prijem žalovaného vo výške 800 eur. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že je neprípustné, aby sa veriteľ pred poskytnutím úveru uspokojil len s deklarovanou výškou od spotrebiteľa a žiadnym spôsobom si ho neoveril, resp. jeho overenie v tomto konaní nepreukázal. Žalobca ďalej tvrdil, že existujúce záväzky žalovaného boli overené dopytom do úverového registra a žalovaný mal v čase uzavretia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere tri existujúce úverové vzťahy celkovo vo výške 1.111 eur. Ako dôkaz predložil výpis z úverového registra (SRBI), z ktorého vyplýva až 5 existujúcich splátkových úverov s celkovou mesačnou splátkou 437 eur a 1 nesplátkový úver s úverovým rámcom 470 eur. Za dôležité považuje odvolací súd aj zistenie súdu prvej inštancie, že finančné inštitúcie v čase poskytnutia úveru už 15x odmietli žalovanému poskytnúť úver a 5x poskytnutý úver žalovaný odvolal. Preto správne súd prvej inštancie zdôraznil, že pri spotrebiteľovi s takou ,,povesťou“ bolo nevyhnutné dôsledne preskúmať jeho bonitu, predtým ako mu žalobca poskytol spotrebiteľský úver. Zároveň skúmanie výdavkov len nahliadnutím do úverového registra banky, výpis z ktorého predložil žalobca, nie je ani dostatočné. Táto databáza nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že skúmal domáce výdavky žalovaného.

18. Skúmanie bonity zo strany žalobcu bez overenia výšky mesačného príjmu, výdavkov na živobytie, nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné spomínané aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovaného, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Nemožno teda konštatovať, že zo strany právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.

19. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom

podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.

20. Z jednotlivých bodov rozsudku súdneho dvora (prvá komora) zo 6. júna 2019 vo veci C-58/18, MichelSchyns proti BelfiusBanque SA, vyplýva: Ako to bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, aj keď smernicou 2008/48 sa harmonizujú len určité aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, z odôvodnenia 44 tejto smernice vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť transparentnosť a stabilitu trhu a v očakávaní ešte širšej harmonizácie musia dbať na to, aby zaviedli vhodné regulačné alebo kontrolné opatrenia, uplatniteľné na veriteľov. Spájať tak povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa s právnym dôsledkom, pokiaľ ide o správanie, ktoré má veriteľ prijať v prípade negatívneho posúdenia, nie je v rozpore s cieľom článku 8 ods. . V odôvodnení 26 tejto smernice sa totiž pripomína cieľ spočívajúci v posilnení zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne. Navyše smernica 2014/17 prijatá, ako to pripomína jej odôvodnenie 3, v oblasti spotrebiteľských úverov týkajúcich sa nehnuteľností v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá preukázala, že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému, aj keď sa neuplatňuje rationaetemporis a materiae, preukazuje vôľu normotvorcu Únie posilniť zodpovednosť veriteľov tým, že vo svojom článku 18 ods. 5 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby „veriteľ poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa danej zmluvy vyžaduje“. Povinnosť veriteľa stanovená vnútroštátnymi právnymi predpismi zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou, teda nie je takej povahy, aby narušila cieľ článku 8 ods. alebo spochybnila principiálnu zodpovednosť spotrebiteľa dbať o svoje vlastné záujmy. Právny predchodca žalobcu sa po tomto objasnení veci nemohol odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný plniť si povinnosti vyplývajúce z plánovanej zmluvy a pre nezvládnutý proces skúmania schopnosti splácať úver zo strany právneho predchodcu žalobcu je rozhodnutie vecne správne.

21. Keďže v dôsledku záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a neplatnosti predčasného zosplatnenia vznikol žalobcovi nárok len splátky istiny splatne v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, správne priznal súd prvej inštancie sumu 226,52 eura a vo zvyšku žalobu zamietol.

22. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

23. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny, postupom podľa a potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s ust. . Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešnému žalovanému. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto mu ich náhrada nebola priznaná (čl. 4 ods. 2 v spojení s ). Procesne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).