Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/130/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. B. XXXX/XX, zast. JUDr. Marcelou Kuníkovou, advokátkou, Spišská Nová Ves, Bernolákova 1053/17, proti žalovanému E. F., nar. XX.XX.XXXX, C., D. B. XXXX/XX, zast. JUDr. Marcelom Kandrikom, advokátom, Prešov, Grešova 7, o zaplatenie 10.311,32 eura s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 14. apríla 2022 sp. zn.

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku I.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (v ďalšom len „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

2. V odôvodnení o.i. uviedol, že sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia žalovanej sumy spolu s príslušenstvom skutkovo dôvodiac, že dňa 30.4.2021 žalovaný ako dlžník podpísal uznanie dlhu, ktorým uznal dlh čo do dôvodu a výšky 12.000 eur voči nej -žalobkyni z titulu zmluvy o pôžičke. Výška dlhu v uznaní dlhu je uvedená nesprávne, správne má byť 10.641,32 eura, uviedla žalobkyňa v žalobe. Žalovaný sa zaviazal dlh splácať v mesačných splátkach po 151,35 eura (posledná splátka vo výške 43,35 eura) vždy do 16. dňa v mesiaci, z dlžnej sumy však uhradil spolu len 330 eur, a to v mesiaci máj 210 eur a v mesiaci jún 120 eur, nezaplatením splátky splatnej v júli sa stal splatným celý dlh vo výške 10.311,32 eura. Žalovaný na obranu proti uplatnenému nároku uviedol, že uznanie dlhu ako zabezpečovací prostriedok k hlavnému záväzku je akcesorickej povahy čo do dôvodu vzniku, existencie i zániku. Tvrdil, že medzi stranami nikdy nevznikol platný záväzkovo právny vzťah titulom zmluvy o pôžičke, a preto nemôže byť platné ani akékoľvek jeho zabezpečenie a nárok označil za nedôvodný. V replike žalobkyňa argumentovala, že uznanie dlhu plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existenciu dlhu v čase jeho uznania a prenáša dôkazné bremeno na dlžníka. Pri uznaní dlhu sa predpokladá, že pôvodný dlh v čase uznania existoval, a preto nestačí len konštatovanie, že právny vzťah neexistuje. Dôkazné bremeno znáša žalovaný, ktorý neexistenciu zmluvy o pôžičke nepreukázal. Poukázala tiež na to, že žalovaný zo sumy 12.000 eur uhradil 1.688,68 eura, a teda dlh splácal, čo preukazuje, že k zmluve o pôžičke došlo. Žalovaný reagoval duplikou, v ktorej uviedol, že strany sporu ako rodičia spoločných maloletých detí 30.4.2021 nepodpísali len žalobkyňou pripravené uznanie dlhu, ale aj tlačivo o zmene bankového účtu pre zasielanie prídavkov na deti zo SRN na účet žalovaného; dovtedy boli prídavky poukazované na

účet žalobkyne. Žalobkyňa v júli 2020 uzavrela so spoločnosťou mBank zmluvu o spotrebiteľskom úvere s výškou istiny okolo 12.000 eur, pri splácaní ktorého záväzku jej od začiatku pomáhal žalovaný. Toto predchádzalo podpísaniu simulovaného uznania dlhu. Poukázal na to, že prvú splátku titulom domnelej pôžičky mal poukázať až po domnelom uznaní dlhu v mesiaci máj a jún 2021. Žalobkyňa v reakcii na dupliku žalovaného uviedla, že listiny boli podpísané v jeden deň, lebo v tom čase už strany nežili v spoločnej domácnosti. Zároveň potvrdila i uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere v apríli 2020 s tým, že vzťah medzi ňou bankou nie je predmetom tohto konania. Súčasne však uviedla, že úver čerpala pre žalovaného, ktorý ho čerpať nemohol kvôli blokovaniu jeho účtu v dôsledku exekúcie do roku 2019, z ktorého dôvodu by mu banka úver neposkytla. V tom čase došlo k vzniku zmluvy o pôžičke, kde splátky pôžičky sa rovnali splátkam úveru, ktoré splácala banke, a preto súhlasila so žalovaným, že jej pomáhal so splácaním úveru, nakoľko splácal splátky pôžičky. Nesúhlasila s tým, že ide o simulovaný právny úkon v prípade uznania. Súd vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán a oboznámením sa s listinnými dôkazmi - uznaním dlhu z 30.4.2021, dohodou o poberaní rodinných prídavkov z 30.4.2021, výpismi z účtov žalobkyne a žalovaného za obdobie od 1.4.2020 do 30.7.2021, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo 6.4.2020, ako i rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. , na základe ktorého dokazovania zistil, že 30.4.2021 žalovaný podpísal uznanie dlhu, v ktorom ako dlžník uznal voči žalobkyni ako veriteľke čo do dôvodu a výšky dlh 12.000 eur a zaviazal sa vrátiť jej ho v 79 mesačných splátkach splatných do 16. dňa v mesiaci vo výške po 151,35 eura s poslednou splátkou 43,35 eura. Dohodnuté bolo aj to, že ak sa dlžník dostane do omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky, stáva sa nasledujúcim dňom omeškania splatným celý nezaplatený dlh. Toho istého dňa 30.4.2021 podpísali strany sporu aj tlačivo - dohodu o tom, že prídavky na deti z cudziny budú vyplácané na účet žalovaného ako otca detí. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že strany spolu žili v spoločnej domácnosti v čase, keď čerpala pôžičku od spoločnosti mBank vo výške 12.000 eur, na ktorej čerpanie ju nahovoril žalovaný z dôvodu, že nechcel čerpať pôžičku na svoje meno kvôli predchádzajúcej exekúcie. Finančné prostriedky z pôžičky boli určené na prerábanie domu, ktorý patril priateľovi sestry žalovanej (zrejme správne žalovaného – poznámka odvolacieho súdu) a ktorý mal byť následne prepísaný na žalobkyňu a žalovaného. Vzhľadom na výšku svojho príjmu a na spoločnú domácnosť mala žalobkyňa za to, že pôžičku uhradí žalovaný. Žalovanému teda požičala 12.000 eur, ktorú sumu si požičala z banky, z pôžičky jej žalovaný splatil cca 1.500 eur. Pri uznaní dlhu uviedla výšku splátky 151,35 eura z dôvodu, že v takej výške splácala úver zo svojho účtu. V spoločnej domácnosti so žalovaným žili do decembra 2021. Podľa žalovaného úver chcela čerpať žalobkyňa za účelom dokončenia domu a uznanie dlhu mu predložila v deň podpisovania tlačiva týkajúceho sa rodinných prídavkov. V tom čase žalobkyni dôveroval a mal za to, že sa ich vzťahy obnovia. Žalobkyňa mu to predložila s tým, že bude splácať jej pôžičku. Od žalobkyne si nikdy nepožičal 12.000 eur a nikdy sa nezaviazal, že bude splácať ňou čerpaný úver. Pomáhal jej so splátkami úveru, lebo poznal jej finančné pomery. Žalobkyňa poukazovala na jeho účet financie z dôvodu, že žili spolu, spoločne zakupovali potreby pre domácnosť, tiež financovali opravu domu v čase čerpania úveru a aj doposiaľ; dom, na opravu ktorého bol čerpaný úver, patril priateľovi jeho sestry. Za účelom splácania úveru, ktorý pomáhal žalobkyni splácať, jej zaslal cca 3.000 eur. Súd zistil, že 6.4.2020 bola medzi spoločnosťou mBank ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver 12.000 eur, ktorý sa zaviazala splácať v 96 mesačných splátkach po 181,35 eura vždy k 17. dňu v mesiaci, úver bol pripísaný na účet žalobkyne 6.4.2020. Z výpisov z účtu žalobkyne a žalovaného súd zistil, že za obdobie od 1.4.2020 do 30.7.2021 na účet žalovaného boli žalobkyňou poukázané finančné prostriedky spolu 8.880 eur a na účet žalobkyne boli žalovaným poukázané finančné prostriedky spolu 7.775 eur, z toho 3.305 eur výživného. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. zo 7.1.2021 boli maloleté deti žalobkyne a žalovaného zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne (matky) a žalovaný (otec) bol zaviazaný prispievať na ich výživu sumou 300 eur od právoplatnosti rozsudku, t.j. od 16.3.2021. Súd citujúc a uviedol, že jednou z obsahovaných náležitostí uznania dlhu je vymedzenie dôvodu a výšky dlhu. V predmetnom uznaní dlhu uviedol, že je dôvod vymedzený označením právneho titulu, na základe ktorého dlh vznikol s tým, že sa jedná o pôžičku a je uvedená výška dlhu 12.000 eur. Dôvod dlhu nie je v uznaní bližšie špecifikovaný napríklad uvedením dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke, uvedená je len výška pôžičky. K výške uznaného dlhu v písomnom uznaní dlhu však žalobkyňa už v podanej žalobe uviedla, že správne v uznaní mala byť uvedená suma 10.641,32 eura. Vzhľadom na rozdielnu výšku dlhu uvedenú v uznaní dlhu a uvádzanú v podanej žalobe ku dňu uznania dlhu aj vzhľadom na žalobkyňou následne uvádzaný rozdielny dátum uzavretia zmluvy o pôžičke, keď najprv uviedla ako dátum pôžičky dátum podpísania uznania dlhu a až následne ako

dátum uzavretia zmluvy o pôžičke uviedla dátum ňou čerpaného úveru, súd mal pochybnosti o existencii dlhu žalovaného voči žalobkyni titulom zmluvy o pôžičke. Podpísaním uznania dlhu 30.4.2021 žalovaný svoj dlh čo do dôvodu a výšky uznal, a preto naňho prešlo dôkazné bremeno ohľadom preukázania neexistencie dlhu v čase jeho uznania. Žalovaný poprel uzavretie zmluvy o pôžičke so žalobkyňou. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a na jej uzavretie je nevyhnutné odovzdanie predmetu pôžičky. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa dňa 6.4.2020 čerpala bezúčelový spotrebiteľský úver 12.000 eur a práve tieto finančné prostriedky mali byť podľa nej predmetom pôžičky poskytnutej ňou žalovanému. Z predložených výpisov z účtov žalobkyne, ako aj žalovaného mal súd za zrejme, že v období mesiacov apríl až september 2020 bola žalobkyňou poukázaná na účet žalovaného celkom len suma 8.880 eur, ktorá výška nesúhlasí s výškou pôžičky uvedenou v uznaní dlhu a nesúhlasí ani s výškou dlhu uvedenou žalobkyňou v podanej žalobe. Súd nemal za sporné, že strany v čase čerpania úveru žalobkyňou žili v spoločnej domácnosti, hospodárili spoločne a investovali finančné prostriedky do opravy nehnuteľnosti - domu. Zo zhodných vyjadrení sporových strán vyplynulo, že finančné prostriedky z úveru boli určené a aj použité na tento účel, t.j. opravu domu, ktorého vlastníkmi sa mali následne obidvaja stať. Podľa žalobkyne, už pri čerpaní predmetného úveru, t.j. 6.4.2020, bola medzi ňou a žalovaným dohoda o tom, že úver bude splácať žalovaný, žalovaný potvrdil len, že sľúbil žalobkyni pomoc so splácaním úveru. Poukážuc na uvedené súd nemal preukázané, že medzi stranami sporu bola v apríli 2020 uzavretá zmluva o pôžičke. Pokiaľ aj boli z účtu žalobkyne poukázané na účet žalovaného peňažné prostriedky, z dokazovania mal súd za nepochybné, že tieto boli určené na opravu nehnuteľnosti, ktorá mala v budúcnosti vlastnícky patriť žalovanému a žalobkyni. Jednalo sa tak o finančné prostriedky investované do nehnuteľnosti patriacej tretej osobe. Existenciu zmluvy o pôžičke nepreukazuje ani to, že následne boli žalovaným z jeho účtu poukazované finančné prostriedky na účet žalobkyne. Súd poukázal na výsledky dokazovania, z ktorých vyplynulo, že strany sporu žili v spoločnej domácnosti, spoločne hospodárili, zabezpečovali starostlivosť o spoločné maloleté deti, pričom žalobkyňa v tom čase nemala riadny príjem, čo aj sama potvrdila. Z jej vyjadrení vyplynulo aj to, že sumy poukazované žalovaným na jej účet v období od apríla 2020 nepovažovala za splácanie pôžičky, čo vyplýva aj zo sumy výšky pôžičky, ktorú uviedla v podanej žalobe. Súd uzavrel, že žalovaný v konaní preukázal, s poukázaním na vyššie uvedené, že dlh uvedený v uznaní dlhu z 30.4.2021 nevznikol a ku dňu podpísania uznania dlhu neexistoval. Ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť je spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť. Potom, čo žalovaný uniesol dôkazné bremeno o neexistencii dlhu uvedeného v uznaní dlhu v čase jeho uznania, bolo dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku na žalobkyni. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že so žalovaným uzavrela zmluvu o pôžičke, nepreukázala existenciu podstatných náležitosti takejto zmluvy, ktorými sú dohoda o prenechaní druhovo určených veci, dohoda o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a dohoda o určení času vrátenia. Žalobkyňa tvrdila, že požičala žalovanému 12.000 eur, čo v konaní nepreukázala. Na účet žalovaného po čerpaní úveru poukázala nižšiu sumu než ako uvádzala výšku poskytnutej pôžičky, pričom z dokazovania vyplynulo, že tieto finančné prostriedky boli určené na opravu nehnuteľnosti. Pokiaľ uviedla, že titulom pôžičky žalovanému zaplatila materiál, ktorý bol použitý pri oprave nehnuteľnosti, opätovne súd zdôraznil, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a tieto finančné prostriedky poukázané žalovanému ani neboli, jednalo sa o investície do nehnuteľnosti. V konaní nebola preukázaná ani dohoda o určení času vrátenia finančných prostriedkov žalovaným, teda dočasnosť zmluvného vzťahu. Sama žalobkyňa uviedla, že so žalovaným sa dohodla na tom, že žalovaný bude splácať úver, ktorý čerpala, pričom takúto dohodu nie je možné považovať za dohodu o pôžičke. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol citujúc , a . Keďže v konaní bol úspešný žalovaný, žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania. Náhradu trov však s poukazom na nepriznal ani v konaní v plnom rozsahu úspešnému žalovanému. Mal za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v predmete tohto konania, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu: medzi žalobkyňou a žalovaným existoval dlhodobo partnerský vzťah, v rámci ktorého žili v spoločnej domácnosti, spoločne hospodárili a spoločne chceli užívať nehnuteľnosť, do ktorej investovali obaja finančné prostriedky; vzhľadom na to, že došlo k ich rozchodu mal súd za nepochybné, že uvedenú nehnuteľnosť do budúcna nebude užívať žalobkyňa a tiež, že k nej nenadobudne vlastnícke právo, keďže sa jednalo o nehnuteľnosť vlastnícky patriacu priateľovi sestry žalovaného; práve z uvedeného dôvodu finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté žalobkyni titulom úveru a ktoré boli investované do tejto nehnuteľnosti, požadovala od žalovaného. Vzhľadom na to náhradu trov konania žiadnej zo strán súd nepriznal.

3. Proti rozsudku podali odvolanie tak žalobkyňa, ako aj žalovaný.

4. Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku I. rozsudku z odvolacích dôvodov podľa , a nestotožniac sa s názorom súdu. Poukázala na to, že žalovaný napriek tomu, že dlh uznal čo do dôvodu a výšky, teda, že záväzok titulom zmluvy o pôžičke voči žalobkyni v čase jeho uznania trval, v konaní tvrdil, že medzi ním a žalobkyňou nedošlo k pôžičke, čo vzal súd za preukázané a s tvrdením žalovaného sa stotožnil konštatujúc, že nebolo preukázané odovzdanie predmetu pôžičky. Mala za to, že súd si v odôvodnení rozsudku vzájomne odporuje; na strane jednej nemal preukázané odovzdanie predmetu pôžičky, no na druhej strane mal z dokazovania vyplývajúce, že žalobkyňa poslala žalovanému na účet 8.880 eur. Odvolajúc sa na právnu teóriu, podľa ktorej k odovzdaniu peňazí môže dôjsť priamo alebo nepriamo tzv. asignáciou, poukázala na to, že v konaní uviedla, že časť pôžičky poslala žalovanému na účet, časť mu poskytla formou úhrad faktúr žalovaného (B. - komín 879,37 eura, AQUA Universal s.r.o. 180 eur + 1.271,10 eura, spolu 2.330,47 eura, čo je spolu so sumou 8.880 eur suma 11.210,47 eura) a tiež uvádzala, že žalovaný mal k dispozícii jej platobnú kartu, a teda mala za zrejmé, že vyberal hotovosť aj prostredníctvom bankomatovej karty, čo vyplýva aj z bankových výpisov. Podľa nej, ani jedno z jej tvrdení žalovaný nepoprel, čo súd nevzal do úvahy. Ak by aj napriek tomu súd zastával názor, že preukázaná bola iba čiastka poukázaná na účet žalovaného 8.800 eur a nie 12.000 eur, nemôže to viesť k záveru, že nebolo preukázané odovzdanie predmetu pôžičky, a teda základ nároku, ale maximálne výška pôžičky, ktorú bolo možné v tejto výške súdom akceptovať. Namietla, v súvislosti s názorom súdu, podľa ktorého aj pokiaľ boli z účtu žalobkyne poukázané peňažné prostriedky na účet žalovaného, mal za nepochybné z dokazovania, že tieto boli určené na opravu nehnuteľnosti, ktorá mala v budúcnosti vlastnícky patriť žalovanému a žalobkyni, a teda sa jednalo o investíciu do nehnuteľnosti patriacej tretej osobe, že ani to, že peniaze boli použité na rekonštrukciu domu, ktorý mali obe strany sporu nadobudnúť, nepreukazuje, že nemohlo preto medzi nimi dôjsť k pôžičke. Žalobkyňa a žalovaný neboli manželmi, nehnuteľnosť by nenadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva, a preto mala za irelevantné, či by nehnuteľnosť v budúcnosti nadobudli do podielového spoluvlastníctva. Možnosť budúceho nadobudnutia nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva nevylučuje vznik pôžičky medzi žalobkyňou a žalovaným. Ani skutočnosť, že veriteľ a dlžník bývajú v spoločnej domácnosti nevylučuje vznik pôžičky medzi nimi. Základným predpokladom pôžičky je reálne odovzdanie peňazí, čo žalobkyňa preukázala. Vznik pôžičky medzi ňou a žalovaným vyplýva z ich svedeckých výpovedí a ďalšieho vykonaného dokazovania. Obaja zhodne vypovedali, že pôžičku mal čerpať žalovaný, ktorému ju však v banke nedali, a preto pôžičku čerpala namiesto neho žalobkyňa. Pôžičku jej banka poskytla v apríli 2020 vo výške 12.000 eur a tieto peniaze poskytnuté jej bankovým úverom boli predmetom pôžičky medzi ňou a žalovaným. Peniaze z pôžičky postupne posielala v čiastkach na účet žalovaného, čo bolo preukázané výpismi z ich účtov. To, ako s peniazmi ďalej žalovaný naložil, je pre vznik zmluvného vzťahu medzi nimi irelevantné. To, že ich potom žalovaný úplne alebo sčasti použil na rekonštrukciu nehnuteľnosti tretej osoby, nepopiera existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. Namietla voči záveru súdu, ktorý uviedol, že „finančné prostriedky poukázané žalovanému ani neboli, jednalo sa o investície do nehnuteľnosti“. Uviedla, že s takýmto názorom by bolo možné súhlasiť iba vtedy, ak by peniaze z úveru z banky boli priamo investované do nehnuteľnosti, nie však za situácie, kedy boli poukázané žalobkyňou na účet žalovaného, ktorý ich z účtu vyberal a následne investoval do rekonštrukcie nehnuteľnosti. Tvrdila, že žalovaný jej časť z požičanej sumy vrátil, čo nepriamo potvrdil aj on slovami „že pomohol žalobkyni so splácaním“. Argumentovala, že v skutočnosti žalovaný posielal peniaze na jej účet, nie na účet banky, a teda dlh splácal na jej účet, čo preukazuje, že jej pôžičku splácal, a to splácal ju aj potom, čo už netvorili spoločnú domácnosť. Potvrdil to žalovaný a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania. Uzavrela, že splácanie dlhu je samo o sebe dôkazom existencie dlhu. Nesúhlasila preto so záverom súdu, že k vzniku pôžičky nedošlo napriek tomu, že žalovaný spláca žalobkyni dlh. Ak by neexistovala pôžička, nedochádzalo by k splácaniu dlhu. Žalovaný potvrdil, že iný záväzkový vzťah medzi nimi nebol. Zasielanie peňazí na účet žalobkyne žalovaným je potrebné vyhodnotiť v spojení s ostatnými tvrdeniami a dôkazmi. Potvrdila, že žalovaný jej od apríla 2020 posielal na účet peniaze, ktoré boli určené na potreby rodiny, keďže ona príjem nemala, avšak časť týchto peňazí bola na splácanie dlhu, čo obaja zhodne uviedli. Žalovaný nevyvrátil tvrdenie žalobkyne, že od pôžičky do podpísania uznania dlhu jej splatil 1.688,68 eura a tvrdil, že „jej pomáhal so splácaním dlhu“, to prebiehalo tak, že jej posielal na účet peniaze z titulu pôžičky medzi nimi a ona následne prevádzala na účet banke z titulu pôžičky medzi ňou a bankou. Súd tieto tvrdenia nevzal do úvahy a vyhodnotil to tak, že všetky peniaze, ktoré žalovaný žalobkyni posielal na účet, išli na potreby rodiny, čo je však v rozpore s vyjadreniami strán sporu. Mala za logické, že vo svojej výpovedi uviedla, že platby poukazované na jej

účet nepovažovala za splácanie dlhu, nakoľko väčšina peňazí išla na potreby rodiny, keďže ona príjem nemala, avšak dodala, že to nevylučuje, že časť peňazí na splácanie dlhu žalovaným išlo. V súvislosti so záverom súdu, ktorý konštatoval, že sú tu pochybnosti o existencii dlhu žalovaného voči žalobkyni titulom zmluvy o pôžičke poukážuc pritom na rozdielne uvedenú výšku dlhu v uznaní dlhu a v žalobnom návrhu, ako aj rozdielne žalobkyňou uvádzané dátumy uzavretia zmluvy o pôžičke, žalovaná v odvolaní uviedla, že neuvádzala dva rozdielne dátumy vzniku pôžičky, ale išlo o opravu jej vyjadrenia. Pokiaľ sa týka inej uvedenej čiastky v uznaní dlhu a inej v žalobe, poukázala na to, že to zdôvodnila už v žalobnom návrhu tým, že nie je právne vzdelaná, a preto nesprávne uviedla ku dňu uznania dlhu čiastku 12.000 eur, čo bola suma pôžičky. Nakoľko však časť z dlhu už žalovaný jej pred podpisom uznania splatil, nemohla uplatňovať celú čiastku dlhu, ktorá bola nesprávne uvedená na uznaní dlhu. Nesúhlasila so záverom súdu, podľa ktorého žalovaný v konaní preukázal, že dlh uvedený v uznaní dlhu z 30.4.2021 nevznikol a ku dňu podpísania uznania dlhu neexistoval a že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že so žalovaným uzavrela zmluvu o pôžičke nepreukážuc existenciu podstatných náležitostí, ktorými sú jednak dohoda o prenechaní druhovo určených vecí, dohoda o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a dohoda o určení času vrátenia. Mala za to, že vykonané dokazovanie nevyvrátilo to, že by ku vzniku pôžičky nedošlo. Dohodu o prenechaní druhovo určených vecí preukázalo samotné poukazovanie finančných prostriedkov na účet žalovaného z účtu žalobkyne. Bez dohody o prenechaní takýchto druhovo určených vecí by ani nedošlo k poslaniu týchto peňazí na účet žalovaného. Povinnosť vrátiť druhovo určenú vec preukázala žalobkyňa tým, že žalovaný jej dlh splácal prevádzaním finančných čiastok na jej účet. Ak by dohoda neexistovala, k splácaniu dlhu platbami na účet žalobkyne by nedochádzalo. Pokiaľ sa týka dohody o určení času, žalobkyňa nesúhlasila s tým, že by medzi podstatné náležitosti patrilo určenie doby, dokedy má byť vec vrátená. Základným znakom pôžičky je len jej dočasnosť. Na základe uvedeného, jej tvrdenia neboli žalovaným popreté, a teda ich súd v zmysle mal považovať za nesporné. Žalovaný neuniesol ani bremeno tvrdenia, vrátane popretia skutkových tvrdení a ani bremeno dôkazu. V ďalšom uviedla, že ak by sa aj súd nestotožnil s tým, že v konaní bola preukázaná pôžička medzi stranami, mal vziať do úvahy možnú právnu kvalifikáciu rozhodných skutočností ako bezdôvodné obohatenie. Mala za to, že ak bolo v konaní preukázané, že suma pôžičky bola prevedená z účtu veriteľa na účet dlžníka, čo v prípade žalobkyne preukázané bolo, v situácii, keď suma prevedená na účet dlžníka nepredstavovala pôžičku od veriteľa a žiadny iný právny dôvod tohto plnenia nie je v súdnom konaní preukázaný, je potrebné vziať do úvahy možnú právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutočností ako bezdôvodné obohatenie v zmysle . V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS ČR z 11.12.2009 sp. zn. , z ktorého citovala. Súd, ak nemal preukázanú pôžičku, mal aplikovať ustanovenia zákona týkajúce sa bezdôvodného obohatenia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu ohľadne trov konania, keď súd konštatoval, že medzi ňou a žalovaným existoval dlhodobý partnerský vzťah, v rámci ktorého spolu žili v jednej domácnosti, spoločne hospodárili a spoločne chceli užívať nehnuteľnosť, do ktorej investovali obaja finančné prostriedky, pričom, keďže došlo k ich rozchodu mal za nepochybné, že uvedenú nehnuteľnosť žalobkyňa do budúcna užívať nebude a ani k nej nenadobudne vlastnícke právo, keďže išlo o nehnuteľnosť vlastnícky patriacu priateľovi sestry žalovaného, uzavrel súd, že práve preto finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté žalobkyni titulom úveru a ktoré boli investované do tejto nehnuteľnosti, požadovala od žalovaného. Dodala, že nehnuteľnosť ďalej rekonštruuje a plánuje nadobudnúť do vlastníctva a využívať iba žalovaný a peniaze, ktoré mu žalobkyňa poskytla z úveru mBank, on investoval do nehnuteľnosti, ktorú nadobudne a bude využívať iba on, avšak úver v banke bude naďalej splácať iba žalobkyňa. Všetky tieto okolnosti zakladajú dôvodnosť tvrdenia, že žalovaný sa týmto na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, čo súd nevzal do úvahy. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu späť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne, aby vo veci sám rozhodol.

5. Žalovaný odvolaním napadol výrok II. rozsudku, ktorým súd stranám náhradu trov konania nepriznal, a to z odvolacích dôvodov podľa a . V súvislosti s dôvodmi, ktoré súd vyhodnotil v danom prípade ako dôvody hodné osobitného zreteľa, žalovaný tvrdil, že žalobkyňa ho po odchode zo spoločnej domácnosti nechala podpísať vymyslené a vopred pripravené uznanie dlhu na základe neexistujúcej pôžičky vedomá si toho, že domáhať sa náhrady bezdôvodného obohatenia titulom vynaložených investícií do cudzej nehnuteľnosti od zapísaného vlastníka, bude pre ňu omnoho komplikovanejšie. Účelovo si preto pripravila naoko platný právny titul pre vymáhanie svojej peňažnej pôžičky od spoločnosti mBank a týmto účelovým konaním ho vtiahla do súdneho sporu, čím bol

nútený znášať náklady za právne služby. Za nie bezvýznamné považoval aj to, že bol pred otvorením pojednávania pripravený sa mimosúdne dohodnúť a rovnako sa takejto dohode nebránil ani pred výzvou súdu na záverečné prejavy sporových strán, a to práve z dôvodu, že ako partner žalobkyne v minulosti vyjadril ochotu pomáhať jej so splácaním jej spotrebiteľského úveru. Namietol voči postupu súdu prvej inštancie, ktorý v danom prípade v rámci výzvy na záverečné prednesy nedal procesným stranám priestor na vyjadrenie sa k prípadnej aplikácii , hoci o nej súd už v tom čase pravdepodobne uvažoval. Takýto postup súdu je spôsobilý založiť odvolací dôvod podľa . V tejto súvislosti upriamil pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo 6.6.2019, nakoľko nemal zo strany súdu vytvorenú procesnú možnosť na vyjadrenie sa k aplikácii vo vzťahu k trovám konania; z uznesenia rozsiahlo citoval. Mal za to, že najmä postoj žalobkyne v konaní nezakladá dôvod na aplikáciu . Tvrdil, že súd nesprávne právne posúdil otázku zodpovednosti za výsledok konania vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania aplikujúc nesprávne . Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a priznal mu proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení na odvolanie žalovaného v súvislosti s jeho tvrdením, že ho nechala podpísať vymyslené a vopred pripravené uznanie dlhu na základe neexistujúcej pôžičky, podotkla, že žalovaný je plne právne spôsobilý a uznanie dlhu nebolo obsahovo ani rozsiahle, ani právne zložité, aby nebol schopný pochopiť jeho význam. Označila argumentáciu žalovaného za zavádzajúcu a mätúcu. Sám žalovaný priznal, že nebol nútený k podpísaniu predloženej listiny a sám sa rozhodol, či uznanie podpíše, alebo nie. Za účelové označila to, že žalovaný v konaní všetko popiera a mení názor. Nemožno preto na základe jeho tvrdenia o tom, že ho ona – žalobkyňa nechala podpísať uznanie dlhu hodnotiť, že jej konanie bolo špekulatívne, ale práve naopak, v kontexte správania sa žalovaného je možné hovoriť o špekulatívnosti. Pokiaľ sa týka tvrdení žalovaného o tom, že bol pripravený uzavrieť mimosúdnu dohodu, dala do pozornosti, že aj ona bola pripravená takú dohodu uzavrieť, avšak nezhodli sa na jej obsahu, a preto k jej uzavretiu nedošlo. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že mu nebola vytvorená možnosť vyjadriť sa k aplikácii poukázal na to, že z odvolania žalovaného vyplýva, že si uvedomuje, že súd nie je bezvýnimočne vždy povinný dať priestor stranám pred aplikáciou . Zároveň aj žalovaná citovala z rozhodnutí Ústavného súdu SR, a to sp. zn. a .

7. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne poukázal na to, že jej odvolanie na viacerých miestach popiera jej vlastné skutkové tvrdenia prednesené na pojednávaní 17.3.2022, ako aj v jej predchádzajúcich písomných podaniach. Argumentoval, že sa žalobkyňa na pojednávaní veľmi jasne vyjadrila a uviedla, že „všetky peniaze z pôžičky, ktorú som čerpala, boli použité na opravu tohto domu“. Na pojednávaní výslovne uviedla, že „účel pôžičky bol, že sa jednalo o finančné prostriedky pre náš dom, z ktorých boli vyplácaní aj robotníci, ktorí pre nás pracovali“. Z vykonaného dokazovania mal za vyplývajúce, že peňažné prostriedky z úveru žalobkyne od mBank po ich vzájomnej dohode boli použité na rekonštrukciu rodinného domu, ktorý mal byť prevedený na nich oboch. Označil to za prirodzené spoločné rozhodnutie ľudí, ktorí žili v spoločnej domácnosti, spoločne hospodárili s peňažnými prostriedkami a vychovávali deti. Mal za to, že to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Všetky tieto okolnosti, tvrdil, že vylučujú platnosť predloženého uznania dlhu. Listina o uznaní dlhu bola mu predložená vopred pripravená a podpísaná bola v čase, kedy ich vzájomné vzťahy už boli zlé, žalobkyňa si tým chcela vytvoriť výhodnejšiu pozíciu pre vymáhanie spoločnej investície do cudzej nehnuteľnosti nie od vlastníka domu, ale od žalovaného titulom účelovo vytvoreného uznania dlhu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení na vyjadrenie žalovaného nesúhlasila s tým, že by odvolaním na viacerých miestach popierala vlastné skutkové vyjadrenia prednesené na pojednávaní 17.5.2022, ako aj v písomných podaniach. Súhlasila s tým, že na pojednávaní uviedla, že „všetky peniaze z pôžičky, ktoré som čerpala, boli použité na opravu domu“. Poukázala, že finančné prostriedky previedla na účet žalovaného, ktorý na pojednávaní sám uviedol, že peniaze potom použil na rekonštrukciu domu. Správne je teda jej vyjadrenie, že všetky peniaze z úveru boli použité na opravu domu. Nie však priamo ňou – žalobkyňou a ani z jej účtu, ale až potom, ako ich na základe pôžičky previedla na účet žalovaného, boli použité na opravu domu. Tým, že žalobkyňa finančné prostriedky previedla na účet žalovaného,

potvrdila vznik pôžičky medzi nimi. V súvislosti s otázkou, ktorú si sama položila, prečo nebola opravu domu financovaná priamo z účtu jej – žalobkyne, prečo by prevádzala peniaze na účet žalovaného, odpovedala, že to bolo preto, lebo medzi nimi došlo k pôžičke peňazí. Pokiaľ žalovaný poukázal na jej vyjadrenie: „účel pôžičky bol, že sa jednalo o finančné prostriedky pre náš dom, z ktorých boli vyplácaní aj robotníci, ktorí pre nás pracovali“, mala za to, že nepopiera jej tvrdenia v odvolaní, ale naopak, ich potvrdzuje, dom mali obaja nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva. Dôvodila, že vznik pôžičky preukazuje viacero skutočností, a to žalovaný dovtedy do domu nevložil žiadne financie, táto pôžička mala byť jeho vkladom do nehnuteľnosti, a tým by sa stal spoluvlastníkom. Vkladom jej – žalobkyne bolo splatenie pôžičky, ktorú im na kúpu dal G. (10.000 eur). Tieto peniaze splácala iba žalobkyňa, žalovaný jej tvrdenie nevyvrátil, a preto je potrebné ho mať za pravdivé. Aj keď bývali v spoločnej domácnosti, mala za zrejmé, že nehospodárili spoločne. Nemožno preto vylúčiť vznik pôžičky medzi nimi. Celé popieranie pôžičky zo strany žalovaného označila za účelové, za pomstu jej za to, že od neho odišla. Poukázala na jeho vyjadrenie, že pôžičku splácal iba počas spolužitia a po skončení spolužitia len dovtedy, kým veril, že sa k nemu žalobkyňa vráti. Dodala, že dom, do ktorého peniaze z pôžičky išli, užíva žalovaný, ktorý na rekonštrukciu si zobral ďalší úver a pokračuje v rekonštrukcii. Peniaze spoločnosti mBank a.s. bude však splácať iba ona – žalobkyňa. Žalovaný si úver vziať nemohol, nakoľko mal účty blokované, naliehal na ňu – žalobkyňu, aby úver čerpala ona. Vlastníkom nehnuteľnosti je budúci švagor žalovaného, a teda v budúcnosti dom do vlastníctva nadobudne iba žalovaný, týmto sa bezdôvodne obohatil na jej úkor. V súvislosti s vyjadrením žalovaného, že si predložením mu listiny o uznaní dlhu chcela vytvoriť výhodnejšiu pozíciu pre vymáhanie spoločnej investície do cudzej nehnuteľnosti nie od vlastníka domu, ale od žalovaného, poukazovala na to, že žalovaný vedel, čo podpisuje. Listinu podpisoval dobrovoľne na základe vlastného uváženia, a preto nemala za opodstatnenú argumentáciu žalovaného týkajúcu sa toho, že listinu vopred pripravila žalobkyňa.

9. Žalovaný v odvolacej duplike na odvolaciu repliku odvolateľky (č.l. 223) tvrdil, že sa žalobkyňa účelovo snaží navodiť existenciu pôžičky, ignorujúc nesporné skutkové okolnosti, ktoré potvrdila v priebehu dokazovania. V rámci výpovede uviedla: „V čase spolužitia so žalovaným sme čerpali pôžičku, ktorá bola určená na prerábanie domu.“ Z ďalšej jej výpovede vyplýva, že s pôžičkou napokon súhlasila aj z dôvodu, že „dom má byť prepísaný na nás oboch“. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na vyjadrenie žalovaného: „Pokiaľ mám uviesť, ako si teda vysvetľujem iniciatívu žalobkyne, že chcela čerpať úver, z ktorého sa opravoval aj tento dom uvádzam, že zrejme chcela, aby polovica bola napísaná na jej meno“, mal za to, že toto len potvrdzuje skutočný dôvod, hospodársky účel úveru, ktorý žalovaná čerpala a ktorým bola spoločná investícia do nehnuteľnosti, ktorú mali obaja nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva. V tom čase plánovali spoločnú budúcnosť a výchovu spoločných detí. To, že žalobkyňa opustila žalovaného aj s deťmi, na ich pôvodných skutočných zámeroch nič nemení. Žiadna reálna pôžička medzi ňou a žalovaným nikdy nebola dojednaná a ani nikdy žiadne peniaze titulom pôžičky žalovanému od žalobkyne neboli poukázané. Od počiatku išlo o spoločnú investíciu do rodinného domu, ktorý doposiaľ je vo vlastníctve tretej osoby. Obom stranám sporu tak vzniklo len právo na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom investície do cudzej nehnuteľnosti a žalobkyňa sa podanou žalobou len pokúša tieto peniaze pod falošným právnym titulom vymáhať od neho. Mal za to, že súd zistený skutkový stav správne právne posúdil.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení na vyjadrenie žalovaného s ním nesúhlasila. Tvrdenia žalovaného, že sa snaží ona účelovo navodiť existenciu peňažnej pôžičky medzi nimi, uviedla, že nemá logické opodstatnenie. Jedná sa o dva samostatné záväzkové vzťahy, ktoré nie je možné dávať dokopy. Je nepochybné, kto čerpal pôžičku v banke a kto je dlžníkom voči banke – iba žalobkyňa. Uviedla síce, že pôžičku čerpali obaja, pretože to tak vnímala a to preto, lebo ona ju čerpala voči banke namiesto žalovaného, ktorý ju čerpať pre predchádzajúce exekúcie nemohol, a preto to technicky medzi sebou vyriešili tak, že peniaze z pôžičky po ich načerpaní poskytla žalovanému ako pôžičku, ktorú jej mal on mesačne splácať v sume, ktorá korešpondovala so splátkou úveru, čím by ona splácaním pôžičky zaťažená nebola. Jej vyjadrenie na pojednávaní nevyvracia skutočnosť, že pôžičku voči banke čerpala ona a nevyvracia ani vznik a existenciu pôžičky medzi ňou a žalovaným. V súvislosti so zámerom, resp. tvrdením žalovaného o tom, že nehnuteľnosť mali obaja nadobudnúť do podielového spoluvlastníctv,a označila toto za nepochybné a tiež za nepochybné mala to, že už pred čerpaním pôžičky splatila vlastníkovi domu G., budúcemu švagrovi žalovaného pôžičku vo výške kúpnej ceny domu, sumu 10.000 eur. Nepochybné je, že pôžičku mal čerpať žalovaný, avšak pre exekúciu mu

banky úver neposkytli, po čerpaní pôžičky posielala postupne peniaze z pôžičky na účet žalovaného. Žalobkyňa splatila pôžičku na kúpu domu Francescovi sama, žalovaný ju vôbec platiť nechcel. Týmto bola splatená iba kúpna cena domu. Nakoľko v ňom chceli spolu bývať, bolo potrebné nehnuteľnosť rekonštruovať. Z dôvodu, že kúpnu cenu splatila žalobkyňa sama, úver mal čerpať žalovaný, ktorému ho kvôli exekúciám neposkytli, a teda po vzájomnej dohode ho čerpala žalobkyňa s tým, že peniaze z úveru ako pôžičku poskytne žalovanému, ktorý jej ju bude mesačne splácať vo výške splátky úveru. V tom čase už bola vážne naštrbená dôvera medzi nimi, keďže už kúpnu cenu za dom splatila žalobkyňa sama. Z dôvodu nedôvery a opatrnosti peniaze z úveru následne titulom pôžičky medzi nimi neposkytla žalovanému v hotovosti, ale prevodom na jeho bankový účet. Ak malo ísť, tak ako žalovaný tvrdil, o spoločnú investíciu do nehnuteľnosti, spochybnila, prečo potom posielala peniaze na účet žalovaného a prečo investície do nehnuteľnosti nešli priamo z jej účtu. A ak mali obaja nadobudnúť nehnuteľnosť do podielového spoluvlastníctva, aký bol vklad žalovaného do nej. Tieto skutočnosti žalovaný nevzal do úvahy, pričom sa jedná o významné neopomenuteľné okolnosti preukazujúce vo vzájomných súvislostiach vznik pôžičky medzi nimi. To, že peniaze z úveru boli použité na rekonštrukciu nehnuteľnosti, nevyvracia vznik pôžičky medzi nimi, pretože práve pôžička medzi nimi tvorila základ vkladu žalovaného, od ktorého sa mal odvíjať jeho podiel ako podielového spoluvlastníka. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že žiadna pôžička medzi nimi nikdy nebola dojednaná a ani nikdy žiadne peniaze titulom poskytnutia pôžičky žalovanému od nej neboli poukázané, uviedla, že prevod peňazí titulom pôžičky bol preukázaný bankovými výpismi a je dôkazom existencie pôžičky medzi nimi. Svoju repliku nemala za účelovú a ani ju nemala za rozpornú so zisteným skutkovým stavom. Za rozporné so zisteným skutkovým stavom mala vyjadrenia žalovaného, ako i rozhodnutie súdu prvej inštancie.

11. Žalovaný vo vyjadrení na podanie žalobkyne označil ho za účelové a rozporné so zisteným skutkovým stavom a výslovnými tvrdeniami žalobkyne, navodiť reálny kontrakt v podobe pôžičky, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo nesporne, že na účet žalovaného bolo zo strany žalobkyne v rozhodnom období poukázaných 8.880 eur a naopak, zo strany žalovaného bolo žalobkyni na jej účet poukázaných 7.775 eur a z dokazovania vyplynulo, že prostriedky boli určené na opravu nehnuteľnosti, ktorá mala do budúcna patriť tak žalobkyni, ako aj žalovanému. Žalobkyňa nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke, nepreukázala existenciu podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu.

12. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného tvrdila, že spája dohromady dve samostatné veci, matematicky porovnáva platby na vzájomné účty bez akýchkoľvek ďalších súvislostí a ich účelu. Uviedla, že z peňazí z úveru poslala na účet žalovaného po načerpaní peňazí z úveru po 6.4.2020: v mesiaci apríl 2020 sumu 6.480 eur, v máji 2020 sumu 1.900 eur, v auguste 2020 sumu 200 eur, v septembri 2020 sumu 300 eur, teda spolu 8.880 eur. Ide o obdobie po dni 6.4.2020 do septembra 2020, ktoré je rozhodným obdobím, kedy na účet žalovaného posielala prostriedky z úveru. Z výpisov z účtu žalovaného je zrejmé, že v apríli vybral z bankomatu po prijatí peňazí od žalobkyne sumu 6.340 eur, v máji sumu 1.851 eur, v auguste sumu 51 eur, v septembri sumu 650 eur, t.j. spolu vybral v hotovosti z bankomatu 8.892 eur, výbery boli urobené v tesnej časovej nadväznosti po prijatí uvedených platieb od žalobkyne. V rozhodnom období urobil žalovaný na účet žalobkyne platby: v máji 2020 sumu 100 eur, avšak s tým, že prijal na účet okrem peňazí od žalobkyne 150 eur od H. C. a nemocenské dávky od Sociálnej poisťovne 287,90 eura, v júni 2020 sumu 1.710 eur, avšak prijal na účet výplatu od STI vo výške 1.759,17 eura a 157,90 eura nemocenskú dávku od Sociálnej poisťovne, v júli 2020 išlo o sumu 520 eur, avšak prijal na účet 400 eur od I. J., nemocenskú dávku 130,10 eura a 2.333,79 eura od zamestnávateľa STI, v auguste 2020 išlo o sumu 1.200 eur, avšak prijal na účet sumu 300 eur od I. J., sumu 908,97 eura od Finančného riaditeľstva SR a sumu 2.146,45 eura od zamestnávateľa STI, v septembri 2020 išlo o sumu 150 eur, pričom prijal na osobný účet od zamestnávateľa 1.836,23 eura; spolu v rozhodnom období poslal žalobkyni na účet 3.680 eur. V januári 2020 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, a preto nemala za zrejmé, prečo sa súd a aj žalovaný zaoberali platbami na jej účet v tomto období. Poukázala, že žalovaný posiela na jej účet aj výživné, ktoré síce súd mal za preukázané, avšak nevyporiadal sa s tým a aj tieto platby bral do matematického súčtu platieb od žalovaného. Z uvedeného mala žalobkyňa za zrejmé, že jej žalovaný neposielal na účet peniaze, ktoré mu posielala ona, tie v hotovosti vyberal a používal na rekonštrukciu nehnuteľností. Z výpisov mala za zrejmé, že v prípade peňazí, ktoré jej posielal, išlo o peniaze, ktoré mal ako príjem. V rozhodnom období bola

ona – žalobkyňa na materskej dovolenke, jej príjmom bol iba rodičovský príspevok, a preto živiteľom rodiny bol žalovaný, ktorý jej na zabezpečenie chodu domácnosti a na náklady domácnosti posielal peniaze na účet, z ktorých ona potom tieto náklady uhrádzala, zabezpečovala nákupy, peniaze išli na potreby celej rodiny. Preto nie je možné matematicky spočítať prijaté a odoslané platby bez skúmania ich účelu. Z bankových výpisov mala za zrejmé, že v mesiaci júl 2020 prijala na účet 609,90 eura a použila na potreby rodiny 655,61 eura, v auguste 2022 prijala na účet 3.040,40 eura, použila na potreby rodiny 2.055,75 eura, v septembri 2020 prijala na účet 1.083 eur a použila na potreby rodiny 2.005,28 eura, ide približne o rovnakú sumu na strane príjmov (4.733,30 eura) a výdavkov (4.716,64 eura). Nie je preto možné stotožňovať objem platieb, ktoré poukazovala na účet žalovaného žalobkyňa a ktoré poukazoval na jej účet žalovaný a popiera tým existenciu pôžičky. Platby, ktoré posielala na účet žalovaného žalobkyňa, boli z titulu pôžičky, platby, ktoré poukazoval na účet žalobkyne žalovaný, boli na chod domácnosti a potreby rodiny. Nesporne, peniaze, ktoré žalobkyňa posielala na účet žalovanému, boli určené na opravu nehnuteľnosti, potvrdil to aj žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní 17.3.2022. Že išlo o nehnuteľnosť, ktorá mala v budúcnosti vlastnícky patriť obom, nebolo sporné. Žalobkyňa opätovne uviedla, že to nevylučuje existenciu pôžičky medzi nimi, keďže neboli manželia a v budúcnosti by dom nadobudli do podielového spoluvlastníctva. Pred rekonštrukciou domu, na ktorú čerpala pôžičku, uhradila zo svojich vlastných peňazí 10.000 eur, ktoré vyplatila priateľovi sestry žalovaného, ktorý im požičal na kúpu domu 10.000 eur (preto bol aj od začiatku dom písaný na jeho meno). Tieto peniaze mu vyplatila zo svojich peňazí výlučne žalobkyňa, čo uviedla vo výpovedi 17.3.2022, jej tvrdenia žalovaný nepoprel. Nakoľko žalobkyňa zo svojho vynaložila na nehnuteľnosť 10.000 eur, žalovaný mal prispieť do spoločného peniazmi na rekonštrukciu domu, ktoré mal čerpať zo spotrebného úveru približne v rovnakej výške, čím by boli vyrovnané ich vklady do nehnuteľnosti. Úver však žalovaný čerpať nemohol, účet mal blokovaný, preto sa dohodli, že úver bude v banke čerpať žalobkyňa a následne mu tieto peniaze ona poskytne ako pôžičku, to sa aj stalo. Peniaze z pôžičky mu postupne prevádzala na jeho účet, dávala mu ich v hotovosti alebo uhrádzala faktúry za rekonštrukciu. Ak by nebol medzi nimi právny vzťah pôžičky, peniaze by žalobkyňa priamo vyberala zo svojho účtu a následne by sa použili na rekonštrukciu domu, neprevádzala by financie na účet žalovaného. Všetky uvedené skutočnosti preukazujú, že medzi nimi existoval právny vzťah pôžičky, nesprávne sú preto závery žalovaného i závery súdu.

13. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli dané.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) na základe odvolania podaného včas žalobkyňou a žalovaným ako oprávnenými osobami ( a ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( – ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a viazaný rozsahom odvolaní ( ) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľmi ( a ), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, pokiaľ sa týka odvolania proti zamietavému výroku I. rozsudku podanému žalobkyňou, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, rozsudok vo veci samej je vecne správny a ako taký ho preto v odvolaním napadnutej časti vo výroku I. potvrdil ( ). V prípade odvolania podaného žalovaným proti výroku II. rozsudku o trovách konania, odvolací súd v zmysle rozhodnutie v tejto časti zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený 22. augusta 2023 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 202, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 16.8.2023.

16. Žalobkyňa/odvolateľka odôvodnila odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti jeho zamietavého výroku I. tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a z toho dôvodu vec nesprávne právne posúdil ( ).

17. Odvolací dôvod podľa dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom

dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami ( ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu ( ).

18. Vada predpokladaná v (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.

19. Odvolací dôvod podľa , nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je daný, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať) alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z týchto odvolateľkou uplatnených odvolacích dôvody nie je naplnený.

21. Oboznámením sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, obsahom spisu, ako i konaním, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, odvolací súd zistil/je presvedčený, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy riadne vyhodnotil podľa a dospel na ich základe k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil súd prvej inštancie i správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil. Odvolací súd nezistil ani danosť tzv. inej vady konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorý odvolací dôvod síce žalobkyňa/odvolateľka v odvolaní označila za daný, avšak nekonkretizovala, v čom by mal spočívať. Odvolací súd preto rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa .

22. Dôvody napadnutého rozsudku sú správne, podrobné, logické a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd sa nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje ( ). Súd prvej inštancie v odôvodnení dal odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, nenechal priestor pre vznik pochybností, prečo peňažný nárok 10.311,32 eura uplatnený žalobkyňou ba základe uznania dlhu 12.000 eur žalovaným z dôvodu pôžičky vo výške 12.000 eur nemal za daný a prečo žalobu zamietol. Správne sa vyporiadal so zistenými skutkovými okolnosťami, správne vyhodnotil koho zaťažovalo v tom-ktorom štádiu dokazovania dôkazné bremeno a vo veci aj správne rozhodol, ak vychádzal z toho, že žalovaný preukázal, že dlh uvedený v uznaní dlhu nevznikol, resp. neexistoval a na strane druhej žalobkyňa nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovaným.

23. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s odvolací súd preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie uviedol.

24. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie, v ktorom žalobkyňa/ odvolateľka napáda skutkové závery súdu prvej inštancie a ich právne posúdenie, trvá na dôvodnosti podanej žaloby ak nie titulom uznania dlhu, potom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. S predmetnými otázkami sa postačujúcim spôsobom a správne vyporiadal už súd prvej inštancie.

25. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

26. V posudzovanej veci, ako už bolo konštatované odvolacím súdom vyššie, žalovaný podpísaním uznania dlhu uznal svoj dlh voči žalobkyni vo výške 12.000 eur titulom dlhu z pôžičky, čím bola založená vyvrátiteľná právna domnienka, že v čase uznania dlh (z pôžičky) existoval.

27. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu na základe výpovedí sporových strán, súd prvej inštancie dospel k záveru o úspešnom vyvrátení tejto právnej domnienky žalovaným. Mal preukázané tvrdenie žalovaného, že dlh uvedený v uznaní dlhu z 30.4.2021 „nevznikol“ a ku dňu podpísania uznania dlhu „neexistoval“, čo mal za skutočnosť spôsobilú právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť. Vyhodnotil, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno o neexistencii dlhu z pôžičky v čase jeho uznania, a teda dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti uplatneného nároku bolo na žalobkyni, pričom súd vyhodnotil, že žalobkyňa uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovaným nepreukázala, nepreukázala prenechanie sumy 12.000 eur žalovanému titulom pôžičky s tým, že by sa bol žalovaný zaviazal jej túto sumu vrátiť po uplynutí dohodnutej doby.

28. Naopak, z vykonaného dokazovania výsluchmi žalobkyne a žalovaného vyplynulo, že strany viedli spoločnú domácnosť, spoločne zabezpečovali potreby rodiny, t.z. hospodárili spolu (mali spoločný jeden hospodársky cieľ – fungovanie rodiny, na ktoré spoločne vynakladali obaja finančné prostriedky, väčšinou každý z nich vlastné) a súčasne spoločne opravovali/rekonštruovali nehnuteľnosť/dom, ktorú mienili nadobudnúť spoločne do vlastníctva/spoluvlastníctva. Za tým účelom žalobkyňa čerpala úver z mBank. Výpismi z bankových účtov žalobkyne a žalovaného bolo preukázané, že časť z takto získaných finančných prostriedkov previedla postupne na účet žalovaného, ktorý ich podľa dohody mal použiť na rekonštrukciu/opravu nehnuteľnosti. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že žalovaný prevedené finančné prostriedky použil napríklad na vyplácanie robotníkov pracujúcich na rekonštrukcii domu. Žalobkyňa vypovedala, že niektoré faktúry za práce pri oprave/rekonštrukcii nehnuteľnosti vyhotovené na meno žalovaného alebo aj nie na jeho meno, uhradila z finančných prostriedkov z úveru priamo zo svojho bankového účtu. Vypovedala aj, že žalovaný mal bankovú kartu zriadenú k jej účtu, prostredníctvom ktorej tiež žalovaný mohol čerpať a čerpal finančné prostriedky z jej účtu. Pokiaľ odvolateľka namietla, že ani jedno z vyššie uvedených jej tvrdení žalovaný nepoprel, a teda sú nesporné, nemožno voči tomuto záveru namietať. Žalobkyňa/odvolateľka ale opomenula, že podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je záväzok dlžníka vrátiť vec rovnakého druhu. Z vykonaného dokazovania však nevyplynula akákoľvek dohoda medzi nimi, žalobkyňou a žalovaným, o vrátení žalovaným žalobkyni, ňou na jeho účet poskytnutých finančných prostriedkov vo výške celkom 8.800 eur. Naopak, všetky zistené okolnosti nasvedčujú, tak uzavrel súd prvej inštancie, že finančné prostriedky boli prevedené na účet žalovaného za účelom ich použitia pri spoločne vykonávanej/zabezpečovanej rekonštrukcii nehnuteľnosti/domu, bez dohody o potrebe ich vrátenia žalovaným žalobkyni, keďže boli poukázané na účet žalovaného z účtu žalobkyne.

29. Preukázané v konaní bolo aj to, že žalovaný prevádzal finančné prostriedky na účet žalobkyne. V prípade časti z prevedených finančných prostriedkov išlo o úhradu výživného na maloleté deti, v tomto prípade bolo určenie finančných prostriedkov celkom jednoznačne vymedzené v bankovom výpise, uvedením, že ide o výživné. Ďalšie prevody neboli vo výpisoch špecifikované, resp. špecifikácia nevyplynula z výpisov z bankových účtov. Žalovaný prevody vysvetľoval vedením spoločnej domácnosti, zabezpečovaním potrieb rodiny, keďže žalobkyňa v tom čase, ako to aj ona potvrdila, nemala okrem sumy 50 eur mesačne iný vlastný príjem. Časť prevedených finančných prostriedkov bola podľa žalovaného určená pre žalobkyňu ako jeho pomoc jej so splácaním ňou čerpaného úveru. Aj ak žalobkyňa uviedla, že so žalovaným sa dohodli, že žalovaný bude splácať úver, ktorý čerpala z mBank, toto jej tvrdenie v konaní nebolo preukázané, žalovaný potvrdil len, že jej prisľúbil, že jej so splácaním bude pomáhať, čo nie je možné považovať za dohodu a ako správne podotkol i súd prvej inštancie, ak by aj bola preukázaná, nebolo by ju možné považovať za dohodu o pôžičke. V súvislosti s uvedeným odvolací súd dodáva, že neopodstatnený je i ten záver odvolateľky, v zmysle ktorého splácanie dlhu je samo o sebe dôkazom existencie dlhu; v danej veci nebolo preukázané, že by bol žalovaný splácal žalobkyni akýkoľvek konkrétny dlh, resp. pôžičku.

30. Odvolací súd konštatuje, že ak je v uznávacom písomnom vyhlásení žalovaného ako dôvod uznania dlhu uvedená „pôžička vo výške 12.000 eur“, nemožno tento dôvod uznania po zistení, že pôžička nebola reálne poskytnutá meniť, nahrádzať žiadnym iným dôvodom uznania dlhu žalovaným. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie, ako i titulu

dlhu žalovaného voči žalobkyni prešlo na žalovanú a žalovaná toto dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia neuniesla.

31. Rozhodovacia prax pripúšťa možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu preukázaním skutočností, že dlh nevznikol. Predpokladom existencie dlhu je teda jeho vznik. Ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť je spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť, keďže je jej opakom ( ). Záver súdu prvej inštancie, že existencia písomne uznaného dlhu z pôžičky bola v konaní žalovaným vyvrátená tým, že sa mu podarilo preukázať (uniesť dôkazné bremeno), že dlh z pôžičky vo vzťahu k žalobkyni nevznikol, možno považovať za správny.

32. Uznanie dlhu z 30.4.2021 založilo len vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu z pôžičky, nie dlhu z iného právneho dôvodu. Bolo preto na žalobkyni, ak nevznikol písomne uznaný dlh z pôžičky, aby preukázala, že žalovanú sumu jej žalovaný dlhuje iným titulom.

33. Žalobkyňa však celý čas trvala na tom, že išlo o pôžičku, že čerpala úver z mBank, že tento brala pre žalovaného, ktorý chcel čerpať úver, ale kvôli exekúcii nemohol, že požiadal žalobkyňu o čerpanie úveru s tým, že on ho bude splácať, že ho aj splácal kým tvorili spoločnú domácnosť, avšak vznik pôžičky medzi žalobkyňou a žalovaným nebol v konaní preukázaný a vzhľadom na vyvrátenie domnienky založenej uznaním dlhu, dôkazné bremeno o existencii dlhu žalovaného voči nej prešlo na žalobkyňu, ktorá ho neuniesla, a teda dôvodne súd prvej inštancie žalobu zamietol.

34. Žalobkyňa/odvolateľka (až) v odvolaní navrhla, že ak aj by sa súd nestotožnil s tým, že v konaní bola preukázaná pôžička medzi sporovými stranami, mal vziať do úvahy možnú právnu kvalifikáciu rozhodných skutočností ako bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd však nie je presvedčený o tom, že by zistené rozhodné skutkové okolnosti v dane veci boli spôsobilé naplniť skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne. Zistené skutkové okolnosti nasvedčujú vedeniu spoločnej domácnosti a spoločnému hospodáreniu sporových strán až do času ich partnerského rozchodu. Investovaním finančných prostriedkov do rekonštrukcie/modernizácie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky tretej osobe mohlo by vzniknúť bezdôvodné obohatenie len tejto osobe, nie žalovanému.

35. Pokiaľ sa týka odvolania žalovaného, napadol odvolaním výrok II. rozsudku, ktorým súd rozhodol ohľadne náhrady trov konania tak, že ich náhradu s poukazom na žalovanému, ako v konaní úspešnej strane, nepriznal. Namietol, že v konaní mu súd ani nedal priestor na vyjadrenie sa k prípadnej aplikácii čím, tvrdil, že znemožnil nesprávnym procesným postupom, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho nestotožnil sa ani s posúdením, resp. záverom súdu, že boli v danom prípade naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v predmete tohto konania, ako i v okolnostiach na strane sporových strán.

36. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že dôvodne žalovaný namietal, že mu súd nevytvoril žiaden priestor na to, aby sa vyjadril k uvažovanému použitiu/aplikácii . Vzhľadom na ustálenú súdnu prax jedná sa o naplnenie odvolacieho dôvodu podľa , a preto odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti jeho výroku II. ohľadne rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie späť na ďalšie konanie. Po vrátení veci späť súdu prvej inštancie, súd umožní obom sporovým stranám, tak žalobkyni, ako aj žalovanému, vyjadriť sa k uvažovanej aplikácii , resp. zohľadní vyjadrenia žalobkyne a žalovaného v odvolaní, ktoré podal žalovaný a ku ktorému sa žalobkyňa vyjadrila a s ich námietkami sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiada.

37. Na základe , keďže odvolací zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne trov konania a vrátil vec súdu na ďalšie konanie, rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov, včítane trov odvolacieho konania, v novom rozhodnutí o veci.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).