Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-10-2010.pdf
PDF · 124.43 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-4Er/10/2010
Uznesenie
Okresný súd Dolný Kubín v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: B. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. B. Č.. XXX/X, prechodne bytom B. D., A.. G. XXXX/XX-X (adresa pre doručovanie: Z..F..I. XXX, B. D.), o vymoženie pohľadávky vo výške 936,10 eura s príslušenstvom, trov základného konania a trov exekúcie, t a k t o
rozhodol:
1/ Súd vyhlasuje exekúciu za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e. 2/ Súd povinnému náhradu trov konania n e p r i z n á v a. 3/ Súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. 4/ O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Okresný súd Dolný Kubín uznesením č.k. 4Er/10/2010-30 zo dňa 28.08.2012, vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že vo výroku 1. exekúciu postupom podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil, vo výroku 2. povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal, vo výroku 3. vedľajšiemu účastníkovi na strane povinného náhradu trov exekučného konania nepriznal, vo výroku 4. návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora zamietol a vo výroku 5. rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia. Dôvodom pre zastavenie exekúcie bolo zistenie, že exekúcia voči povinnému začala na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý súd posúdil ako rozhodnutie vydané v rozpore s platným právom. Predmetné uznesenie bolo dňa 07.09.2012 doručené do vlastných rúk právnemu zástupcovi oprávneného, povinnému, súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému a tiež Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS. Dňa 24.09.2012 bolo súdu, v zákonom stanovenej lehote, doručené odvolanie oprávneného, ktoré bolo na pošte v Bratislave podané dňa 20.09.2012. V odvolaní právny zástupca oprávneného poukázal na to, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že rozhodol napriek tomu, že nebol podaný žiaden návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na uvedené oprávnený alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil legitímnosť vykonávania úkonov exekučného súdu smerujúcich k opätovnému rozhodovaniu vo veci, keď súd už raz preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Uviedol, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, že v tomto konaní exekučný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
právnymi predpismi, naopak, súd musí nakladať s takýmto právoplatným rozhodcovským rozsudkom tak, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Poukázal na to, že exekučný súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa oprávneného, exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Podľa oprávneného exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Uviedol, že exekučný súd už raz skúmal exekučný titul v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kedy nezistil žiaden rozpor a súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd podľa oprávneného pristúpil k revízii exekučného titulu opätovne po začatí exekúcie, konal v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva a právnym poriadkom. Oprávnený v podanom odvolaní zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Ak by súd považoval ustanovenia § 57 ods. 1. písm. g), resp. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZoRK za vzájomne si odporujúce, poukázal oprávnený na zásadu lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej ak existuje medzi právnymi normami rovnakej sily rozpor, prednosť má tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie, teda novšie právo. V tomto prípade sa do právneho poriadku dostali neskôr a novšie právo predstavujú ustanovenia ZoRK a teda platné a aplikovateľné právo tak predstavujú ustanovenia ZoRK. S poukazom na uvedené odvolateľ tvrdí, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal exekútorovi poverenie na výkon exekúcie a od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené považuje oprávnený rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. Napokon oprávnený s poukazom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov, považuje za správne a dôležité, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.ú. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky.
Podľa § 251 ods. 4 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „ O.s.p.“) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 374 ods.3 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej ako „Exekučný poriadok“), exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.
Odvolaním napadnuté uznesenie tunajšieho súdu č.k. 4Er/10/2010-30 zo dňa 28.08.2012, ktorým súd prostredníctvom vyššie ho súdneho úradníka, postupom podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, zastavil exekúciu vedenú na návrh oprávneného voči povinnému, je takým rozhodnutím, voči ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O.s.p., keďže Exekučný poriadok výslovne nestanovuje, že by
voči takémuto rozhodnutiu bolo odvolanie prípustné), nakoľko podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, odvolanie je prípustné len proti rozhodnutiu podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k). Preto odvolaním napadnuté uznesenie č.k. 4Er/10/2010-30 zo dňa 28.08.2012, vydané vyšším súdnym úradníkom, sa podaním odvolania, v zmysle § 374 ods. 3 posledná veta O.s.p., v celom rozsahu zrušilo a o zastavení exekúcie opätovne rozhodne sudca.
Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4Er/10/2010 mal súd preukázané, že dňa 05.10.2010 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného, za účelom vymoženia pohľadávky z exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava Karloveské rameno č.8 (ďalej ako “rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 12670/2009 zo dňa 06.10.2009 (ďalej ako „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému 1.283,98 eura spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 608,76 eura od 29.05.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 281,48 eura, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Poverenie súd vydal exekútorovi na vymoženie sumy 183,22 eura potom, ako exekúciu v časti pre vymoženie sumy presahujúcej sumu 183,22 eura a úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 608,76 eura od 29.05.2009 do zaplatenia uznesením č.k. 4Er/10/2010-14 zo dňa 03.08.2010 právoplatne zastavil z dôvodu, že v tejto časti rozhodcovský rozsudok zaväzoval povinného na plnenie právom nedovolené.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 425/2011-19, „podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
Napriek tomu, že exekučný súd už raz preskúmal žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým je v tomto prípade rozhodcovský rozsudok a vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia sumy 183,22 eura a exekúciu v časti pre vymoženie sumy presahujúcej sumu 183,22 eura a úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 608,76 eura od 29.05.2009 do zaplatenia uznesením č.k. 4Er/10/2010-14 zo dňa 03.08.2010 právoplatne zastavil s odôvodnení, že v tejto časti rozhodcovský rozsudok zaväzoval povinného na plnenie právom nedovolené, bolo potrebné vzhľadom na normy spotrebiteľského práva, platnú judikatúru tuzemských súdov ako aj Súdneho dvora EÚ podrobiť exekučný titul a záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere opätovnému preskúmaniu. Súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, oboznámil sa s listinami, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku a zistil, že dňa 09.09.2008 uzavrel oprávnený s povinným Zmluvu o úvere č. 5580725 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 531,10 eura (16.000,-Sk) zvýšený o príslušný poplatok vo výške 512,51 eura (15.440,-Sk). Predmetný úver spolu s príslušným poplatkom sa povinný zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po
86,97 eura ( 2.620,-Sk) počnúc dňom 01.10.2008. Súčasťou zmluvy o úvere boli „Všeobecné podmienky poskytnutia úveru“ (ďalej len „VPPÚ“).
Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ako „ ZoRK“), tuzemský rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky.
Podľa § 45 ods. 1 písm. a), b), c) ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo, c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Ustanovenie § 45 ZoRK zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu a takéto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol a môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§1 ods. 1 ZoRK), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom, exekučný súd nanovo skúmal, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie voči povinnému a keďže takáto exekúcia voči povinnému už začala, nanovo posudzoval či existujú dôvody na jej vedenie. Jedným z týchto predpokladov je preskúmanie exekučného titulu, bez ktorého exekúciu nie je možné vykonať. Exekučný poriadok vo vyššie citovanom ustanovení § 44 ods. 2 tretia veta Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ust. § 57 ods. 2 uviedol, že exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania a to aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Súd pri posudzovaní či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal z vnútroštátnych právnych predpisov ako aj z noriem európskeho práva. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že vzťah ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným je nesporne vzťahom spotrebiteľsko- právnym, keďže tento vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Neprijateľná (nekalá) podmienka je taká zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS). Zákon síce explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej podmienky a tiež, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná, no pokiaľ však zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné podotknúť, že nekalá zmluvná podmienka a rozhodcovská doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor EÚ už v rozsudku C-40/08 Asturcom č.51 judikoval, že „Smernica Rady 93/13/EHS, z 5.apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí pokiaľ má za tým účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Súd tak zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy“.
Súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý bolo potrebné exekúciu, ktorá začala na návrh oprávneného voči povinnému a ktorá je vedená súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Krutým, č. EX 14112/2009 vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť. Právomoc rozhodcovského súdu resp. rozhodcu rozhodovať v danej veci bola daná na základe zmluvy medzi oprávneným a povinným, ktorú uzavreli dňa 09.09.2008, ktorej obsahom resp. obsahom VPPÚ je rozhodcovská doložka. Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá je obsiahnutá len vo všeobecných podmienkach a zistil, že „ v zmysle čl. 17 VPPÚ sa oprávnený s povinným dohodli na rozhodcovskej doložke, podľa ktorej „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35
922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/ B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“
Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi veriteľom a dlžníkom v neprospech dlžníka - spotrebiteľa a zistil, že oprávnený v tomto konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že poskytol povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky. Je zjavné, že aj v tomto prípade je rozhodcovská doložka súčasťou VPPÚ, ktoré používa oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu a spotrebiteľ, v tomto prípade povinný, nemal možnosť výberu, nakoľko ak by aj mal výhrady ku ktorémukoľvek ustanoveniu VPPÚ, napr. k ustanoveniu o rozhodcovskej doložke, v takomto prípade, by mu oprávnený predmetný úver neposkytol, pre nesplnenie obchodných podmienok. Súd zastáva názor, že ani v tomto prípade rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardných obchodných podmienok. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa so všetkým týmto VPPÚ. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu pred presne určeným rozhodcovským súdom, teda aby sa podrobil konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený ako veriteľ. „Pokiaľ je, zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybností o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ (uznesenie ÚS SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19). To, že oprávnený nemal v úmysle uzatvárať v rámci VPPÚ s povinným žiadne dohody a teda ani dohodu o rozhodcovskej doložke, dokumentujú aj posledné ustanovenia zmluvy o úvere z 09.09.2008 kde je uvedené, že „Dolupodpísaný dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať“. V tomto prípade sa jedná o jednostranné podmienky veriteľa - oprávneného, na základe ktorých poskytuje spotrebiteľovi - v tomto prípade aj povinnému, ale aj komukoľvek inému úver, ak tieto podmienky spĺňa a súhlasí s nimi. Je na mieste si uvedomiť aj okolnosť, že oprávnený si v zásade vopred určil aj rozhodcu, ktorý bude v predmetnej veci rozhodovať. Nie je nepodstatné, že oprávnený je právnická osoba založená za účelom podnikania s cieľom dosahovania zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci pred rozhodcom zaplatil poplatok. Záujmom takéhoto rozhodcu ale aj oprávneného bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Vychádzajúc z uvedeného výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi, pričom v prípade výberu rozhodcovského súdu je v bode 17 VPPÚ presne deklarované, ktorý rozhodcovský súd ako jediný prichádza do úvahy - Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Záväzkovo - právny vzťah medzi oprávneným a povinným, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 09.09.2008, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V bode 17 VPPÚ, ktoré tvoria súčasť zmluvy, bola obsiahnutá rozhodcovská doložka (zmluvná podmienka), ktorá nebola s povinným individuálne dohodnutá (rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konania). Súd uvedenú zmluvnú podmienku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, a teda neplatnú, nakoľko má za to, že z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou
veriteľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práva a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Súd má za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok (pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal), ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 425/2011-19, „podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
Vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ten v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Keďže konanie, na základe ktorého bol vydaný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok č. SR 12670/09 zo 06.10.2009 má inú vadu, pre ktorú nie je tento exekučný titul materiálne vykonateľný, aj plnenie z tohto rozsudku musí byť v rozpore s platným právom. Z vyššie uvedených dôvodov, no najmä s poukazom na absenciu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, súd postupom podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vyhlásil exekúciu vedenú voči povinnému na návrh oprávneného za neprípustnú a následne ju zastavil tak, ako jej to uvedené vo výroku 1. tohto uznesenia.
O trovách exekučného konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. V danej veci zastavenie konania zavinil oprávnený, ktorý inicioval začatie exekučného konania na základe exekučného titulu, ktorý nie je v súlade so zákonom a tak povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Tento si však žiadne trovy neuplatnil, v dôsledku čoho ho súd nevyzval ani na ich vyčíslenie postupom podľa § 151 ods. 4 O.s.p. a vznik trov povinného nemal súd preukázaný ani zo spisu, preto rozhodol tak, že mu náhradu trov exekučného konania nepriznal.
V rámci odvolania proti uzneseniu tunajšieho súdu č.k. 4Er/10/2010-30 zo dňa 28.08.2012, oprávnený podal alternatívne návrh na prerušenie konania, o ktorom súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku 3. tohto uznesenia z dôvodu, že nedospel k záveru, že v danej veci je potrebné obrátiť sa s predbežnými otázkami, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní oprávnený, týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ. Súd je tohto názoru, že aj keď podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, neznamená to, že vnútroštátny súd je povinný vždy a za akýchkoľvek okolností požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Konanie o
predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je svojou povahou inštitútom, ktorý pôsobí v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v takomto konaní Súdny dvor vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Takáto povinnosť vnútroštátneho súdu, aj keď je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, neznamená, že sa jedná o povinnosť absolútnu a vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je, v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, predovšetkým skutočnosť, či otázka týkajúca platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zároveň na prejedanie Súdnemu dvoru nastolená prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej prípadné zodpovedanie musí mať reálne dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Oprávnený v podanom odvolaní žiadal, aby Súdnemu dvoru bola na rozhodnutie predložená prejudiciálna otázka ním formulovaná takto: „Či sa má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že sa za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Súd je toho názoru, že takto položená otázka je otázkou akademickou. Vo vyššie uvedenom konaní súd nedospel k záveru že na rozhodcovskom súde nie je možné rozhodovať spory so spotrebiteľom, naopak, exekučný súd dôsledne preskúmal len či v tomto konkrétnom prípade bola rozhodcovská doložka medzi oprávneným a povinným v zmluvnom vzťahu týkajúcom sa úveru, individuálne dojednaná. Po preskúmaní listinných dôkazov dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, konkrétna rozhodcovský doložka, tak ako je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, je neprijateľnou, spotrebiteľa núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred konkrétnym rozhodcovským súdom, čo je v rozpore s platným právom. Druhú prejudiciálnu otázka, ktorú žiadal oprávnený prejednať v prípade negatívnej odpovede na prvú otázku formuloval „Či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Ani túto otázku však nepovažuje súd za relevantnú pre rozhodnutie v tejto veci a poznamenáva, že Smernica Rady 93/13/EHS uvádza v čl. 3, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 uvedenej smernice, ktorý bol transportovaný do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z., a to v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak, ako sú obsiahnuté v prílohe k smernici resp. v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené preto aj v prípade, ak skutočné dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v čl. 17 VPPÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru, že rozhodcovská doložka, tak ako je uvedená vo VPPÚ, nebola so spotrebiteľom - povinným v tomto exekučnom konaní, individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou tak, ako je to vyššie uvedené. Čo sa týka tretej otázky, „ či je v súlade s čl. 17 a čl., 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“, súd
poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora obsiahnuté v rozhodnutí vo veci Pohotovosť - C-76/10, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť, aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v úverovej zmluve uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Konštantná judikatúra Súdneho dvora teda pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade ich zistenia je súd povinný vyvodiť všetky relevantné dôsledky. Uvedeným následkom vychádzajúc z vnútroštátneho práva je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie ako aj zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ktoré majú za následok, že pohľadávku oprávneného voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. S poukazom na uvedené je súd toho názoru, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedený postup nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva ani v rozpore s čl. 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Súd vo veci nedospel k záveru, že by v predmetnom konaní existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Čo sa týka trov exekúcie, ktoré v súvislosti so zastavením exekúcie mohli vzniknúť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, súd o ich rozhodne osobitným rozhodnutím po právoplatnosti tohto uznesenia na základe ich vyčíslenia, ktoré predloží súdu súdny exekútor.