Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/68/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, právne zastúpenej JUDr. Gabrielou Holmovou Divkovou, MBA, advokátkou so sídlom Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, proti žalovanému: D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX, právne zastúpenému JUDr. Zuzanou Ondrejovičovou, advokátkou so sídlom Vinohradnícka 35, Nové Mesto nad Váhom o určenie splatnosti pôžičky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14. februára 2022, č. k. -250 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že dlh vo výške 10.000,- Eur, ktorý vznikol na základe pôžičky zo dňa 22.06.2015 medzi žalobkyňou a žalovaným je splatný na 3. deň od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. žalobkyni priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník. Výrokom III. žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník. Na vec aplikoval ust. , , , , . V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd určil splatnosť pôžičky, pri ktorej bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 22.06.2015 uzavrela so žalovaným, ktorý bol v tom čase jej partnerom, ústnou formou zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 10.000,- eur. Čas splatnosti tohto záväzku strany nedohodli, dohodli sa, že dlžník ho určí sám a pôžičku žalobkyni vráti, keď mu to jeho finančná situácia dovolí. Dôvodom poskytnutia pôžičky bola dočasná zlá finančná situácia žalovaného, ktorý potreboval peňažné prostriedky na účely výplaty miezd svojich zamestnancov. Nakoľko tento svoj záväzok žalovaný doposiaľ odmieta vrátiť, domáhala sa žalobkyňa určenia, že dlh žalovaného vo výške 10.000,-eur, ktorý vznikol na základe pôžičky zo dňa 22.06.2015, je splatný na tretí deň po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. -165 zo dňa 19.06.2019 žalobu zamietol. Na základe žalobkyňou podaného odvolania bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

2. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania vykonal výsluch svedkov. Svedok G. D. na pojednávaní vypovedal, že pozná obe strany sporu. Žalobkyňu poznal dlhšie, žalovaného spoznal pred 5-6 rokmi, keď u nich na stavbe robil plot. Žalovaný mu osobne potvrdil, že mu žalobkyňa, v tom čase jeho priateľka, požičala peniaze, pretože v tom čase mal problémy vo firme s meškajúcimi výplatami. Nevedel uviesť

o akú sumu presne šlo, ale vie, že boli dohodnutí, že jej ich vráti keď bude mať. Svedkyňa H. H. vypovedala, že v predmetnom období mala prehľad o účtovníctve žalovaného, pretože mu robila audit za účelom zistenia, či by mohol čerpať eurofondy. Má preto vedomosť o tom, že žalovaný mal v tom čase problémy v podnikaní. Povedal jej, že mu žalobkyňa, v tom čase priateľka, požičala sumu 10.000,- eur. Nemali spolu uzavretú písomnú zmluvu, ani dohodnutý termín, do ktorého majú byť peniaze vrátené. Žalovaný vravel, že má žalobkyňa dostatočne vysoký príjem a môže sa na ňu spoľahnúť. Konkrétnu výšku jeho záväzkov svedkyňa nepoznala, ale potvrdila, že mal problémy s výplatou miezd a záväzkov po lehote splatnosti. Po poskytnutí pôžičky žalovaný vyplatil mzdy aj niektoré faktúry. Medzi zamestnancami sa všeobecne vedelo, že peniaze na ich mzdy poskytla žalovanému žalobkyňa a očakávalo sa, že kvôli tomu bude mať vo firme vplyv. V čestnom prehlásení zo dňa 06.03.2019, ktoré predchádzalo výsluchu na pojednávaní svedkyňa H. H. uviedla, že má vedomosť o tom, že suma 10.000,- eur požičaná žalovanému žalobkyňou bola použitá na výplatu miezd zamestnancov. V jej prítomnosti sa žalovaný vyjadril, že peniaze vráti hneď, ako ich bude mať alebo ich zarobí. Svedok I. B., brat žalobkyne na pojednávaní uviedol, že má vedomosť o tom, že žalobkyňa, jeho sestra, požičala žalovanému peniaze v období, keď sa staval jej rodinný dom. Spomenul si, že to bolo niekedy v lete v roku 2015, podľa tohto , že rok predtým im zomrel dedko. V tom čase mal žalovaný vo firme zlú finančnú situáciu, svedok potvrdil, že bol u neho na firme viackrát, pričom sa im jeho zamestnanci sťažovali, že im meškajú výplaty. Jeho sestra mala vtedy dve prevádzky a peňazí mala dosť. Celú stavbu domu si financovala sama, pričom oni ako bratia jej pomáhali s jednoduchšími prácami. Žalovaný vypomáhal tak, že napr. niečo priviezol, ale vždy všetok stavebný materiál hradila žalobkyňa. O podrobnostiach pôžičky nemal vedomosť, pri odovzdávaní peňazí nebol, iba sa o tom so sestrou bavil. A tiež raz započul rozhovor sestry so žalovaným o tom, že keď sa zlé obdobie žalovaného skončí, tak jej tie peniaze vráti. Svedok D. B., brat žalobkyne potvrdil, že má vedomosť o tom, že jeho sestra požičala žalovanému 10.000,- eur niekedy okolo leta 2015. Pri uzavretí zmluvy o pôžičke nebol osobne prítomný, vedomosti o nej má od sestry a z ich vzájomných rozhovorov. Spolu s bratom boli svedkami ich vzájomného rozhovoru, pri ktorom žalovaný uviedol, že peniaze jej vráti, keď sa mu bude dať. Potvrdil, že v tom čase bola žalobkyňa v dobrej finančnej situácii, požičiavala peniaze aj im, napr. na rozbeh podnikania. V akej finančnej situácii bol žalovaný nevedel uviesť, ale keď bol s jeho zamestnancami títo sa sťažovali, že výplaty nechodia tak ako by mali. Z čestného vyhlásenia D. B., brata žalovaného zo dňa 02.04.2019 vyplýva, že má vedomosť o tom, že jeho brat dával peniaze do rodinného domu žalobkyne , s ktorou vtedy chodil. V tom čase ani neskôr sa nerekonštruoval žiaden dom ich rodičov, svedkov ani žalovaného a taktiež sa nič nerekonštruovalo v bratovej firme, nakoľko bol v nájme. Svedok osobne chodil viac ako mesiac na dom žalobkyne vykonávať terénne úpravy pásovým bagrom a nákladným autom a zváral bránu, o ktorej vie, že ju kupoval jeho brat. Toto všetko pre nich robil bezplatne. Ani jeho brat ani žalovaná mu nikdy o žiadnej pôžičke nehovorili.

3. Z listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav veci:

4. Z potvrdenia Tatrabanky a.s. o transakcii vyplýva, že dňa 22.06.2015 vykonala žalobkyňa zo svojho účtu výber sumy 10.000,- eur v hotovosti. Z výpisu z účtu žalovaného mal súd preukázané, že dňa 22.06.2015 žalobkyňa vložila na jeho účet sumu 10.000,- eur. Tento účet žalovaný podľa svojho vyjadrenia používal aj ako podnikateľský účet aj na súkromné účely. Žalobkyňa na preukázanie svojej finančnej situácie v rozhodujúcom období predložila výpis z účtu za obdobie od 30.04.2014 do 16.05.2016, z ktorého je zrejmé, že dňa 04.12.2014 jej bola na účet pripísaná suma 50.000,- eur, ktorá suma predstavuje poskytnutý hypotekárny úver a tiež skutočnosť, že dňa 22.06.2015 žalobkyňa vybrala z účtu v hotovosti sumu 10.000,- eur. Zároveň predložila značné množstvo listinných dôkazov preukazujúcich vynaložené prostriedky na stavbu domu a vybavenie domácnosti.

5. Z potvrdení o vklade na účet a o detailoch pohybu na účte mal súd preukázané, že žalovaný v období od 15.02.2016 do 23.06.2016 vložil na účet žalobkyne celkovo sumu 2.420,- eur. Účelom poskytnutia týchto peňažných prostriedkov podľa tvrdenia žalovaného bola jeho participácia na úhrade hypotéky žalovanej, podľa tvrdenia žalobkyne sa touto formou žalovaný podieľal na nákladoch domácnosti, ktorú v tom čase strany sporu zdieľali. Zároveň žalovaný predložil doklady o kúpe tovaru a stavebného materiálu za obdobie 1/2016-7/2016 v celkovej výške 8.657,- eur. Ďalej predložil výdajky tovaru v celkovej hodnote 2.712,60 eur, kde je ako príjemca tovaru uvedená D. D., pričom žalovaný uviedol, že sa jedná o zamestnankyňu spoločnosti ROPSPOL, a.s., ktorá mala ako zamestnankyňa predajne zľavu, preto časť tovaru kupoval žalovaný na jej meno. Ako posledný súbor dokladov žalovaný predložil doklady o hotovostnej kúpe stavebného materiálu v celkovej výške 4.679,82 eur, ktoré boli zaúčtované

v jeho účtovníctve ako výdavky. Z účtovných závierok žalovaného za roky 2015 a 2016 vyplýva, že v oboch rokoch dosiahol kladný hospodársky výsledok. V roku 2015 predstavoval rozdiel medzi príjmami a výdavkami 54.942,- eur, rozdiel majetku a záväzkov dosahoval výšku 9.741,- eur. Totožné údaje vyplývajú aj z daňového priznania žalovaného za rok 2015, podľa ktorého žalovaný uhradil za rok 2015 daň v celkovej výške 8.466,88 eur. V roku 2016 rozdiel medzi príjmami a výdavkami dosahoval výšku 117.311,- eur, rozdiel majetku a záväzkov dosiahol výšku 93.946,- eur. Z výpisov z účtu žalovaného za obdobie 4/2015 - 8/2015 je zrejmé, že k 30.04.2015 bol na jeho účte stav -12.607,77 eur, k 30.05.2015 stav -13.866,40 eur, k 30.06.2015 stav -16.262,20 eur, k 31.07.2015 stav -15.756,- eur. Z výpisu za jún 2015 vyplýva, že dňa 22.06.2015 žalovaný prijal na účet platbu od žalobkyne vo výške 10.000,- eur ako vklad v hotovosti. Zároveň je zrejmé, že v rovnaký deň boli z účtu žalovaného uhradené platby v celkovej výške 12.284,64 eur, medzi ktorými boli platby preddavku na daň za zamestnancov, ako aj platba odvodov zdravotného poistenia a sociálneho poistenia, platba faktúry zaevidovanej pod č. 2015/201, úhrada mzdy pre zamestnancov J. a K., ako aj úhrada faktúr spolupracujúcich osôb E. I. B. a platba leasingu. Z peňažného denníka žalovaného za obdobie je zrejmé, že sumu prijatú od žalobkyne mal žalovaný riadne zaevidovanú v účtovníctve v položke úvery, dotácie, vklady, dary a ostatné. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. C. je zrejmé, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou rodinného domu so súp. č. XXX postaveného na parcele č. 545/5 a priľahlých pozemkov. Z nájomnej zmluvy zo dňa 26.07.2011 vyplýva, že v rozhodnom období mal žalovaný priestory na podnikateľskú činnosť prenajaté od prenajímateľa D. B., IČO: 40 271 625. Možnosť vykonávania stavebných úprav mali zmluvné strany dohodnuté v bode VII. zmluvy tak, že tieto môže nájomca vykonávať iba na svoje náklady po predchádzajúcom dohovore s prenajímateľom a po jeho písomnom súhlase.

6. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. V predmetnom spore žalobkyňa požadovala, aby súd nahradil prejav vôle žalovaného a určil splatnosť pôžičky, pri ktorej bola splatnosť záväzku ponechaná na vôľu dlžníka. K obrane žalovaného, namietanému nedostatku naliehavého právneho záujmu a k vznesenej námietke premlčania súd uvádza nasledovné: Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť bez toho, aby mu predchádzalo právoplatné rozhodnutie určujúce čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v prestavuje právny prostriedok, ktorým veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v civilnom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia . Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor. (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.08.2010).

7. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný dňa 22.06.2015 prijal na účet od žalobkyne sumu 10.000,- eur. Táto skutočnosť preukázateľne vyplýva z potvrdenia o výbere z účtu žalobkyne ako aj z potvrdenia o prijatí platby na účet žalovaného, či výpisov z účtov oboch strán. Sporným ostal právny titul, na základe ktorého malo dôjsť k odovzdaniu a prijatiu finančných prostriedkov. Kým podľa tvrdenia žalobkyne šlo o zmluvu o pôžičke uzavretú ústnou formou, podľa tvrdenia žalovaného šlo o istý druh príkaznej zmluvy, keď mal žalovaný pre žalobkyňu v jej mene a na jej účet obstarať stavebný materiál na vybavenie domácnosti. Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Vykonaným dokazovaním sa potvrdilo tvrdenie žalobkyne, že účelom jej poskytnutia bola úhrada miezd zamestnancov žalovaného. Z výpisu z jeho účtu v rozhodujúcom období vyplýva, že žalovaný bol na svojom účte dlhodobo v mínuse cca 15.000,- eur, čomu zodpovedá jeho

tvrdenie, že v tom čase čerpal kontokorentný úver s možnosťou prečerpania do sumy 15.000,- eur. Práve preto, že v mesiaci jún 2015 by bez vkladu žalobkyne túto sumu presiahol, však na úhradu miezd v mesiaci jún 2015 potreboval sumu cca 10.000,- eur, čomu zodpovedá aj skutočnosť, že ihneď po obdržaní tejto sumy ešte v ten deň predmetné platby miezd a odvodov uskutočnil. Túto skutočnosť nevylučuje ani fakt, že žalovaný skutočne v rokoch 2015 aj 2016 dosahoval z celkového hľadiska v podnikaní zisk, no v mesiaci jún 2015 sa preukázateľne jeho finančná situácia krátkodobo zhoršila natoľko, že bol na poskytnutie takejto pôžičky odkázaný, ak si mal riadne a včas splniť záväzky voči svojim zamestnancom. Reálna stránka kontraktu t.j. samotné odovzdanie peňažných prostriedkov bola tak, ako súd uviedol vyššie, dostatočne preukázaná. Preukázanie zmluvného dojednania týkajúceho sa samotnej splatnosti pôžičky sťažovala skutočnosť, že zmluva bola medzi stranami uzavretá ústnou formou bez prítomnosti priamych svedkov, čo zodpovedá skutočnosti, že účastníci kontraktu boli v čase jeho uzatvorenia partnermi. Avšak reťaz dôkazov ako čestné vyhlásenie H. H. a svedecké výpovede I. a D. B. podľa názoru súdu dostatočne preukazujú skutočnosť, že splatnosť predmetnej pôžičky bola v konkrétnom prípade ponechaná na vôli dlžníka. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel a určil, že stranami uzavretá pôžička je splatná na tretí deň od právoplatnosti rozsudku. Pri určení konkrétneho dátumu splatnosti záväzku súd prihliadol na žalovaným deklarovanú dobrú finančnú situáciu, ako aj dĺžku doposiaľ prebiehajúceho súdneho konania. O trovách konania na súde prvej inštancie súd rozhodol podľa v spojení s a ods. 1 tak, že plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. V odvolacom konaní voči odvolaniu zo dňa 24.06.2019 bola žalobkyňa v celom rozsahu úspešná, preto súd v novom rozhodnutím rozhodol tak, že jej voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

8. Proti tomuto rozsudku, výroku I., II. a III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pôžičke a určil splatnosť dlhu na 3.deň od právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru žalovaného došlo medzi žalobkyňou a ním k uzatvoreniu príkaznej zmluvy, na základe ktorej mal žalovaný zaobstarávať nákup stavebných materiálov, domácej elektroniky, nákup sanity a iných produktov, použitých na dorábky a vybavenie zariadenia rodinného domu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a to rodinný dom so súp. č. 206 zapísanom na LV č. XXXX Okresným úradom Púchov, pre k.ú. C. a za účelom ktorej žalobkyňa vložila na účet žalovaného sumu 10 000 €, ktoré boli určené práve na nákup a platby vyššie uvedených tovarov. O tomto predložil žalovaný aj listinné dôkazy. Poukázal na ust. a . V konaní nebolo jednoznačne preukázané, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, aj napriek svedeckým výpovediam svedkov, nakoľko svedkovia nemali vedomosť o vôli žalobkyne a žalovaného, či už o tom, či mali vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke alebo príkaznú zmluvu. Svedkovia neboli priamymi svedkami odovzdania finančných prostriedkov ani ústnej dohody o tom, že by išlo o pôžičku a o akýchkoľvek podmienkach poskytnutia týchto finančných prostriedkov. Svedkovia, ktorých navrhla žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie, po vrátení veci odvolacím súdom a to I. B. a D. B., považuje žalovaný za nedôveryhodné a účelové vyplývajúc už zo samotného faktu, že ide o blízkych príbuzných žalobkyne. Žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že od údajného poskytnutia pôžičky uplynulo viac ako 6 rokov a napriek tomu si svedkovia spomenuli ako započuli rozhovor, v ktorom sa údajne mal rozprávať žalovaný so žalobkyňou o tom, ako jej peniaze vráti, keď sa zlepší jeho finančná situácia. Uvedené tvrdenia sú v rozpore s predloženými dôkazmi o finančnej situácii žalovaného. Žalovaný má preto za to, že ide o účelové vytvorenie „legendy“ o tom, ako bol žalovaný na poskytnutie údajnej pôžičky odkázaný. Súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia aj v tom smere, že pokiaľ nebol jednoznačne preukázaný právny titul plnenia (či išlo o zmluvu o pôžičke alebo príkaznú zmluvu), treba vychádzať z toho, že išlo o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré by bol žalovaný povinný vydať ako bezdôvodné obohatenie, pri ktorom plynie subjektívna premlčacia doba 2 roky a táto by uplynula dňa 22.06.2017, keď žalobkyňa od začiatku musela vedieť, že finančné prostriedky poskytla bez existencie zmluvy, ktorá by zakladala právny dôvod na ich poskytnutie, čo by pri takomto posúdení veci znamenalo, že subjektívna premlčacia lehota uplynula ešte pred podaním žaloby a nárok žalobkyne by bol premlčaný. Žalovaný má za to, že žalobkyňa od začiatku vedela, že na poskytnutie finančných prostriedkov neexistuje žiadna zmluva (čo vyplýva aj zo žaloby), avšak nakoľko v čase , keď prvýkrát vyzvala žalovaného na úhradu sumy 10 000 € dňa 15.06.2018, už bol nárok žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia premlčaný, tak zvolila tvrdenie, že išlo o pôžičku a doba

splatnosti mala byť ponechaná na vôli žalovaného. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení v bode 31. uvádza, že vykonaným dokazovaním sa potvrdilo tvrdenie žalobkyne, že účelom poskytnutia pôžičky bola úhrada miezd zamestnancov. Žalovaný k uvedenému odôvodneniu poukazuje na skutočnosť, že tento vykonaný dôkaz je v rozpore so skutočnosťou a súd prvej inštancie nevyhodnotil tento dôkaz správne. Z výpisu z účtu za mesiac jún 2015 vyplýva, že žalovaný dňa 22.06.2015 hradil ako prvé (riadiac sa podľa času úhrad vo výpise z účtu žalovaného) preddavok na daň zamestnancov vo výške 404,17 €, následne bola vykonaná úhrada za odvody do zdravotnej poisťovne vo výške 446,36 €, následne bola prijatá platba od odberateľa, následne bola vykonaná úhrada faktúry, následne bola vykonaná platba mzdy za máj 2015 p. J. vo výške 1 037,41 €, následne bola vykonaná platba sociálnych odvodov za zamestnancov vo výške 1 103,09 €, následne bola vykonaná platby mzdy za máj 2015 p. K., následne bola vykonaná platba za faktúru p. E., následne bola prijatá platba od odberateľa, následne bola vykonaná platba faktúry p. B., následne bola vykonaná platba lízingu vo výške 4 010,57 € a ako posledný toho dňa t. j. 22.06.2015 bol na účet pripísaný vklad v hotovosti od žalobkyne. Ak by sme vychádzali z konštrukcie žalobkyne a zo záverov súdu prvej inštancie, že uvedená suma mala byť použitá práve na úhrady miezd zamestnancov, tak z logiky veci vyplýva, že by vyššie uvedené platby mali byť vykonané až po pripísaní sumy 10.000 € na účet žalovaného, a nie naopak. Avšak z týchto listinných dôkazov vyplýva, že tomu tak nebolo. Žalovaný nebol odkázaný na poskytnutie pôžičky od žalobkyne a jeho príjmy z podnikania mu postačovali na úhradu výdavkov na podnikanie ako i na mzdy zamestnancov. Žalovaný dôrazne poukazuje i na to, že pravidelne každý mesiac hradil mzdy zamestnancov ako aj odvody do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, pretože ich neplatením by sa vystavoval riziku nielen civilných žalôb, ale aj trestnoprávnej zodpovednosti. Žalovaný dáva do pozornosti platby za mzdy zamestnancov a odvody za mesiace, ktoré predchádzajú mesiacu, v ktorom mala byť údajne poskytnutá pôžička. Z výpisu z účtu za mesiac apríl 2015 vyplýva, že platba dane z príjmu fyzickej osoby za rok 2014 sa realizovala dňa 01.04.2015, platba odvodov SZČO sa realizovala dňa platba za mzdy zamestnancov sa realizovala dňa 10.04.2015, platba za preddavok na daň zamestnancov ako aj odvody do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne sa realizovali dňa Z výpisu z účtu za mesiac máj 2015 vyplýva, že platba odvodov SZČO sa realizovala dňa platba za preddavok na daň zamestnancov ako aj odvody do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, mzdy zamestnancov sa realizovali dňa 18.05.2015, platba za DPH sa realizovala dňa 21.05.2015. Z výpisu z účtu za mesiac jún 2015 vyplýva, že platba odvodov SZČO sa realizovala dňa platba za preddavok na daň zamestnancov ako aj odvody do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, za mzdy zamestnancov sa realizovali dňa 22.06.2015. Z výpisu z účtu za mesiac júl 2015 vyplýva, že platba odvodov SZČO sa realizovala dňa 03.07.2015 a 06.07.2015, platba za mzdy zamestnancov sa realizovali dňa 21.07.2015, platba za preddavok na daň zamestnancov ako aj odvody do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne sa realizovali dňa 29.07.2015. Z listinných dôkazov predložených žalovaným (peňažný denník, výpisy z účtu) vyplývajú uvedené skutočnosti ako aj fakt, že žalovaný nebol platobne neschopný a mal jedinú pohľadávku po splatnosti. K uvedenej pohľadávke žalovaný uvádza, že táto pohľadávka nebola uhradená z dôvodu reklamácie tovaru a nie je uhradená ani do súčasnosti a veriteľ si uvedenú pohľadávku ani neuplatňoval voči žalovanému. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v bode 31. odôvodnenia dospel k záveru, že práve v mesiaci jún 2015 by bez vkladu žalobkyne presiahol sumu čerpaného kontokorentného úveru vo výške 15 000 € a na úhradu miezd potreboval práve sumu cca 10 000 €, čomu zodpovedá aj skutočnosť, že ihneď po obdržaní tejto sumy ešte v ten deň predmetné platby miezd a odvodov uskutočnil. Ako je uvedené v bode 2. tohto odvolania, tento záver je v rozpore s listinnými dôkazmi, nakoľko úhrada miezd a odvodov sa uskutočnila pred pripísaním tejto sumy na účet žalovaného. Taktiež žalovaný poukazuje aj na fakt, že okrem povoleného prečerpania účtu až do výšky 15 000 €, súd prvej inštancie vo svojich záveroch a odôvodneniach nebral do úvahy, že išlo o tzv. „živý podnik“, ktorý okrem výdavkov má aj príjmy z výkonu svojej podnikateľskej činnosti a práve tieto príjmy súd nezohľadňoval. Preto má žalovaný za to, že nemožno jednoznačne na základe tohto vykonaného dokazovania dôjsť k záveru, že bez poskytnutej sumy 10 000 € by nebol žalovaný schopný zaplatiť zamestnancom mzdy a odvody. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k platobnej neschopnosti žalovaného a jeho odkázanosti na poskytnutie pôžičky. Vychádzajúc z ustanovení o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý upravuje problematiku platobnej neschopnosti alebo predĺženia dlžníka, žalovaný nebol platobne neschopný ani v predĺžení. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo pri analogickom použití zákona o konkurze a reštrukturalizácii preukázané, že by bol žalovaný platobne neschopný alebo v predĺžení a ergo, že by bol odkázaný na poskytnutie pôžičky od žalobkyne. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko z vykonaných dôkazov vyplýva skutočnosť, že v roku 2015 aj

v roku 2016 dosahoval žalovaný kladný hospodárky výsledok teda celkový zisk z podnikania a hodnota jeho majetku prevyšovala hodnotu jeho záväzkov. Navrhol, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% ako i právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% .

9. Žalobkyňa v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Žalovaný spochybňuje výpovede svedkov, pričom žiadnym dôkazom nepreukázal, že by nemali hovoriť pravdu, ich výpovede považuje za nedôveryhodné a účelové, čo má vyplývať aj z toho, že ide o blízke osoby. Zároveň sa žalovaný účelovo snaží tvrdiť, že pokiaľ nebol jednoznačne preukázaný právny titul plnenia, treba vychádzať z toho, že išlo o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré by bol žalovaný povinný vydať ako bezdôvodné obohatenie, pri ktorom plynie subjektívna premlčacia doba 2 roky. Rovnako žalovaný namieta, že došlo k uzatvoreniu o pôžičku ako i skutočnosť, že doba splatnosti mala byť ponechaná na vôli žalovaného. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie na základe doplneného dokazovania najmä výpisov z účtu, ako aj doplnených výpovedí svedkov správne právne vec posúdil a vyvodil aj správny právny názor. Práve z predloženého výpisu z účtu za mesiac jún 2015 je zrejmé, že bez vkladu žalobkyne by žalovaný presiahol kontokorentný úver s možnosťou prečerpania do sumy 15.000,- € a preto bol na takéto poskytnutie finančných prostriedkov odkázaný, bez ohľadu na to, ako sa na výpise zobrazujú debetné a kreditné platby. Bolo preukázané, že dňa 22.06. 2015 žalobkyňa vložila na účet žalovaného sumu 10.000,- € a takisto dňa 22.06.2015 odišlo z účtu žalovaného 11.616,21 €, pričom, ako na začiatku mesiaca jún 2015, tak aj na jeho konci bol stále v mínuse. Žalobkyňa poskytla žalovanému sumu vo výške 10.000,- € z dôvodu jeho zlej finančnej situácie, ktorú poznala, aby z týchto finančných prostriedkov mohol uspokojiť svoje záväzky a to úhradu miezd, odvodov a faktúr po dátume splatnosti. Keďže v tom čase boli sporové strany partneri, nevyhotovovali žiadnu písomnú zmluvu o pôžičke, nemali jednoznačne dohodnutý dátum splatnosti uvedenej pôžičky a teda bolo dohodnuté, že čas plnenia bol ponechaný na žalovanom, ako dlžníkovi, čo počas tohto konania bolo jednoznačne výsluchmi svedkov potvrdené a aj listinným dôkazmi preukázané. Z predložených výpisov žalovaného bolo jednoznačne preukázané, že tento bol dlhodobo v mínuse, aj keď podľa vyjadrenia žalovaného mu bol v tom smere poskytnutý kontokorentný úver. V prípade, že by bol žalovaný v dobrej finančnej kondícií, ako sa to snažil prezentovať, a finančné prostriedky by nepotreboval, nebol by čerpal kontokorentný úver. Sám žalovaný na poslednom pojednávaní potvrdil, že ešte v súčasnej dobe, teda po viac ako šiestich rokoch, spláca debet kontokorentu, ktorý mu bol poskytnutý. Čo sa týka predložených bločkov zo strany žalovaného, keď tvrdil, že uvedená čiastka žalobkyňou mu bola poskytnutá na nákup tovaru na stavbu jej rodinného domu, ktorú v tom čase dokončovala, tieto svoje tvrdenia dostatočne nepreukázal, keď bločky, ktoré predložil, boli z obdobia ešte pred poskytnutím pôžičky, ako aj z obdobia viac ako 1 rok po poskytnutí pôžičky. Naviac, čo je veľmi podstatné, uvedené bločky sa nachádzajú v účtovníctve žalovaného, v ktorom ich účtuje, tvoria mu nákladovú položku a teda ide o jeho daňový výdavok, z ktorého si ešte odpočítal aj DPH. Keby mal uvedené finančné prostriedky použiť na nákup stavebných materiálov, domácej elektroniky, nákup sanity, nebol by ich účtoval vo svojom účtovníctve. Žalovaný potvrdil, že poskytnuté finančné prostriedky žalobkyňou vo výške 10.000,- € zaúčtoval vo svojom účtovníctve, popiera však že išlo o pôžičku, aj keď položka, pod ktorou je účtovaná táto suma sa nazýva úvery, dotácie, vklad a ostatné. To znamená, že príjem vo svojom účtovníctve zaúčtovaný má, avšak výdaj oproti tomuto účtu absentuje, keďže účtovne žalovaný nepreukázal zníženie stavu skladových zásob, resp. jeho predaj, keď tvrdí, že za predmetné finančné prostriedky nakupoval materiál pre žalobkyňu. Žalobkyňa mala dostatok finančných prostriedkov na výstavbu svojho rodinného domu, čo preukázala aj predloženými dokladmi, výpismi z účtu a bločkami za nákup materiálov, ktorú skutočnosť potvrdili aj jej bratia I. a D. B., nakoľko títo mali vedomosť, v akej finančnej situácii sa ich sestra, keďže bývali v spoločnej domácnosti, nachádza. Preto mala možnosť poskytnúť svojmu vtedajšiemu partnerovi pôžičku a keďže vedela, aká je jeho finančná situácia, dobu splatnosti poskytnutej pôžičky mu nestanovovala a čas plnenia ponechala na žalovanom, ako dlžníkovi. Žalovaný na začiatku konania vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa procesný súd vysporiadal. Najskôr žalovaný tvrdil, že 23.06.2018 uplynula 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku, z čoho vyplýva, že aj napriek jeho obrane, uznal svoj záväzok, pretože len dlh/záväzok, ktorý platne vznikne, môže byť premlčaný. Teraz účelovo tvrdí, že má ísť o bezdôvodné obohatenie, pri ktorom plynie subjektívna premlčacia doba 2 roky. Preto keby neexistovala dohoda medzi účastníkmi tohto sporového konania o tom, že žalovaný finančné prostriedky žalobkyni vráti, keď bude mať a môcť, bola by žalobkyňa podala návrh v zmysle o zaplatenie 10.000,- € v lehote do 3 rokov odo dňa vyplatenia finančných prostriedkov. Nakoľko však táto dohoda medzi nimi existovala, nemohla sa žalobkyňa, ako veriteľ, domáhať iba uloženia povinnosti plniť, bez toho, aby mu

predchádzalo právoplatné rozhodnutie o určenie času splnenia, pretože takýto návrh by bol pre svoju predčasnosť neúspešný.

10. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

11. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa a (ďalej len ""), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť.

12. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa , keď súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa .

13. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a .

14. Odvolací dôvod podľa vychádza z právneho posúdenia veci, ktorým je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Jedná sa o činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

15. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v napadnutej časti a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

16. V preskúmavanej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na právnom závere, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a to ústnou formou, s tým, že účelom poskytnutia pôžičky bola úhrada miezd zamestnancov žalovaného. Žalovaný bol v rozhodnom období v mínuse na svojom účte a ešte v ten istý deň, ako žalobkyňa poskytla žalovanému finančné prostriedky, uskutočnil uvedené platby miezd a odvodov. V čase poskytnutia finančných prostriedkov sa finančná situácia žalovaného krátkodobo zhoršila. V čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke boli strany sporu partnermi, táto bola uzatvorená bez prítomnosti priamych svedkov, pričom reťaz dôkazov ako čestné vyhlásenie H. H. a svedecké výpovede I. a D. B. dostatočne preukázali skutočnosť, že splatnosť predmetnej pôžičky bola ponechaná na vôli dlžníka.

17. Odvolateľ v podanom odvolaní predostrel vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania, na ktorom založil svoj názor na právne posúdenie sporu , keď tvrdí, že medzi stranami sporu bola uzatvorená príkazná zmluva za účelom zaobstarania nákupu stavebného materiálu, domácej elektroniky, sanity žalovaným, na dorábku a vybavenie zariadenia rodinného domu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Nesúhlasil s výpoveďami svedkov, ktorí neboli priamymi svedkami odovzdania finančných prostriedkov ani ústnej dohody. Svedkovia I. B. a D. B. sú blízki príbuzní žalobkyne, preto nie sú dôveryhodní a ich výpovede sú účelové, keď svedkovia vypovedali o skutočnostiach spred 6 rokov. Pokiaľ nebol preukázaný jednoznačný titul plnenia, treba vychádzať z toho, že išlo o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré by bol žalovaný povinný vydať ako bezdôvodné obohatenie, pri ktorom plynie subjektívna premlčacia doba 3 roky a táto uplynula 22.6.2017, a preto je nárok žalobkyne premlčaný.

18. Podľa ust. , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

19. Podľa , ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

20. Zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou veriteľ prenecháva dlžníkovi vec určenú podľa druhu a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby vec rovnakého druhu / /, predmetom zmluvy sú najčastejšie peniaze. Pre uzatvorenie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže zmluva môže byť uzatvorená i ústne alebo konkludentným spôsobom. Je však potrebné podrobiť zmluvu o pôžičke prieskumu, na základe aplikácie hmotného práva a to či má náležitosti zmluvy, určenie predmetu pôžičky a reálne odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

21. Žalobkyňa a žalovaný boli v rozhodnom období partnermi. Žalobkyňa investovala finančné prostriedky do nehnuteľnosti, ktoré boli v jej výlučnom vlastníctve. Za tým účelom bol žalobkyni poskytnutú úver vo výške 50.000,- eur. Žalovaný v danom období podnikal. Dňa 22.6.2015 vybrala žalobkyňa zo svojho účtu finančné prostriedky vo výške 10.000,- eur, ktorú sumu dňa 22.6.2015 vložila na účet žalovaného, o ktorej skutočnosti svedčia výpisy z účtov žalobkyne i žalovaného. Túto skutočnosť strany sporu nerozporovali. Sporným zostala skutočnosť, či došlo k uzatvorenie zmluvy o pôžičke tak, ako to tvrdila žalobkyňa, resp. príkaznej zmluvy tak, ako to tvrdil žalovaný, účel poskytnutia finančných prostriedkov a čas vrátenia plnenia.

22. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky, spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia, nesie tá strana sporu, ktorá túto povinnosť nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu , táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

23. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

24. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, nie však v rovnakom rozsahu. Žalobkyňa preukázala odovzdanie finančných prostriedkov s uvedením, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke ústnou formou. Podľa tvrdenia žalobkyne, žalovaný potreboval finančné prostriedky na podnikanie, vyplatenie miezd pre zamestnancov, úhrady faktúr. Ako vyplýva z predloženého výpisu

z účtu žalovaného, tvrdenia žalobkyne boli jednoznačne preukázané, keď žalovaný ešte v ten istý deň, ako došlo k pripísaniu finančných prostriedkov na jeho účet, vykonal vyššie uvedené úhrady, preto je irelevantná námietka žalovaného, že žalovaný uskutočnil platby a až následne došlo k pripísaniu žalovanej sumy. Je potrebné súčasne zdôrazniť a na túto skutkovú okolnosť správne poukázal súd prvej inštancie, že žalovaný si uvedenú sumu zaúčtoval do svojho účtovníctva, ku ktorej skutočnosti sa žalovaný nevyjadril. Obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení, že poskytnuté finančné prostriedky mali slúžiť na úhradu stavebného materiálu, elektroniky pre žalobkyňu, ktorá prerábala rodinný dom v jej výlučnom vlastníctve , je účelová. Žalovaný v konaní produkoval listinné dôkazy na preukázanie, na aký účel slúžili finančné prostriedky. Je však zrejmé, že produkované listinné dôkazy nie sú bezprostredne z obdobia, kedy žalovaný disponoval finančnými prostriedkami poskytnutými žalobkyňou. A naviac, žalovaný v konaní nepreukázal, že tieto použil na nákup stavebného materiálu do rodinného domu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa v konaní preukázala, že mala dostatok finančných prostriedkov na účte, teda bola schopná poskytnúť žalovanému pôžičku v sume 10.000,- eur.

25. Žalobkyňa v konaní preukázala, že žalovanému poskytla pôžičku, preukázala reálne odovzdanie finančných prostriedkov ako i skutočnosť, že čas plnenia pôžičky bol na vôli žalovaného. Žalovaný súdu nepredložil také dôkazné prostriedky, ktorými by spochybnil, resp. vyvrátil tvrdenia žalobkyne, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke ústnou formou a že čas plnenia nebol ponechaný na vôli žalovaného. Naopak žalobkyňa v konaní produkovala dôkazy, ktoré v súhrne umožnili súdu prvej inštancie urobiť jednoznačný záver o pravdivosti jej tvrdenia. V konaní pred súdom prvej inštancie bol vykonaný výsluch svedkov, ktorí potvrdili, že žalovaný mal finančné problémy súvisiace s podnikaním a v rozhodnom období nemal dostatok finančných prostriedkov na výplaty svojich zamestnancov, ktorú skutočnosť potvrdila svedkyňa H. H., ktorá vykonávala audit u žalovaného. Svedkyňa uviedla, že žalovaný mal v podnikaní problémy a povedal jej, že žalobkyňa žalovanému požičala 10.000,- eur, pričom nemali uzatvorenú písomnú zmluvu, ani dohodnutý termín, do ktorého majú byť peniaze vrátené. V prítomnosti svedkyne sa vyjadril, že peniaze vráti hneď, ako ich bude mať alebo ich zarobí. Rovnako svedok G. D. uviedol, že žalovaný mu osobne povedal, že mu žalobkyňa požičala peniaze, pretože mal v tom čase problémy vo firme s meškajúcimi výplatami. Nevedel uviesť, o akú sumu presne išlo, ale vie, že boli dohodnutí, že jej ich vráti, keď bude mať. Súd prvej inštancie správne poukázal vo svojom rozhodnutí, v bode 8. a 9. na tieto svedecké výpovede.

26. Len jednoduché popretie svedeckých výpovedí žalovaným, bez konkretizácie ich účelovosti výpovede nezakladá bez ďalšieho, že nie je možné na tieto výpovede prihliadať. Žalovaný v konaní nenavrhol výsluch svedkov, ktorí by potvrdili tvrdenia žalovaného o fungovaní spoločnosti ako i skutočnosti, že finančné prostriedky neboli použité ma mzdy a vyplatenie faktúr, ale na kúpu stavebného materiálu tak, ako to tvrdil žalovaný. Ani časový sled finančných transakcií, podľa výpisu z účtu z júna 2015 nepreukázal, že žalovaný nepotreboval finančné prostriedky na úhradu svojich záväzkov súvisiacich s jeho podnikateľskou činnosťou. Práve naopak, žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobkyňa má dostatok finančných prostriedkov, ktoré potreboval na preklenutie obdobia súvisiaceho s podnikaním. Žalobkyňa od začiatku zotrvala na svojich tvrdeniach, tieto v priebehu konania nemenila. Svedkovia v konaní zhodne vypovedali, že žalovaný má vo firme finančné problémy, pričom žalovaný na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhol v konaní výsluch svedka, ktorý by potvrdil, že žalovaný vo firme nemal finančné prostriedky, resp. by potvrdil tak, ako to tvrdí žalovaný, že došlo k uzatvoreniu príkaznej zmluvy a o vložení finančných prostriedkov do nehnuteľnosti žalobkyne.

27. Po vykonanom dokazovaní pred súdom prvej inštancie bolo v konaní jednoznačne preukázané, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a to ústnou formou, ktorú skutočnosť potvrdili svedkovia.

28. Odvolací súd tak, ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, zvýrazňuje, že v prípade, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka /v zmysle ust. /, tak, ako to tvrdí žalobkyňa v danej veci, uvedené je spravidla vyjadrené a dohodnuté medzi zmluvnými stranami spôsobom, že dlžník bude plniť „keď bude môcť, keď bude mať“. V takom prípade nemožno postupovať podľa ust. /čas plnenia na výzvu veriteľa/, ktorý bezprostredne predpokladá absenciu akejkoľvek právnej skutočnosti určujúcej splatnosť dlhu.

29. Na základe takejto dohody o čase plnenia ponechanom na vôli dlžníka, je dlžník oprávnený splniť svoj dlh kedykoľvek po jeho vzniku a veriteľ je pod hrozbou omeškania povinný riadne ponúknuté plnenie prijať. Neprichádza do úvahy plnenie dlžníka, ktoré by bolo možné legitímne odmietnuť ako predčasné.

Veriteľ nie je za daných okolností oprávnený domáhať sa plnenia záväzku od dlžníka a jeho prípadná žiadosť o plnenie / / by bola bez akýchkoľvek právnych účinkov vo vzťahu k splatnosti dlhu. V prípade záväzku, ktorého čas plnenia je ponechaný na vôli dlžníka je charakteristické to, že dlžník sa sám rozhodne, kedy bude plniť a veriteľ je povinný to rešpektovať, pokiaľ sa skôr nedomohol určenia splatnosti dlhu rozhodnutím súdu. Za predpokladu, že dlžník sa nerozhodol splniť dlh, ktorého splatnosť bola dohodou ponechaná na jeho vôli, považuje sa tento dlh za nesplatný. Veriteľ sa nemôže úspešne domáhať samotného plnenia a prípadnej žalobe v zmysle na plnenie musí nevyhnutne predchádzať osobitné súdne konanie o určenie splatnosti dlhu. Právo domáhať sa, aby súd rozsudkom určil splatnosť dlhu, je nepremlčateľné a dlžník nemôže v konaní prostredníctvom námietky premlčania docieliť, aby súd žalobu zamietol a v konečnom dôsledku splatnosť dlhu neurčil.

30. Súd prvej inštancie vykonal výsluch svedkov za účelom zistenia, či čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka - žalovaného. Svedkyňa H. H. ako i svedok G. D. vypovedali o skutočnostiach uzatvorenia pôžičky, účelu pôžičky ako i splatnosti pôžičky. Žalovaný k podstatným skutkovým okolnostiam, o ktorých vypovedali svedkovia, nemal pripomienky, tvrdenia svedkov na pojednávaní nespochybnil. Ako vyplýva z obsahu vyjadrenia žalovaného zo dňa 5.2.2019, žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobkyňa v konaní navrhla výsluch svedkov H. H. a G. D.. K svedkyni H. H. v písomnom vyjadrení uviedol, že akékoľvek vyjadrenia tejto osoby by mohli byť považované za nedôveryhodné a účelové a taktiež k osobe svedka G. D. uviedol, že tento svedok nemôže potvrdiť skutočnosť, či išlo o pôžičku, splatnosť. Na nariadenom pojednávaní ich hodnovernosť a účelovosť nespochybnil, pričom išlo o svedkov, ktorým priamo žalovaný sporné skutočnosti uviedol. Rovnako v podanom odvolaní nevzniesol konkrétne výhrady k týmto svedkom. Naopak, spochybnil vierohodnosť svedkov I. B. a D. B., ktorí vypovedali o okolnostiach , ktoré sa dozvedeli od žalobkyne, teda len sprostredkovane, bez priamej účasti žalovaného. Odvolacia námietka žalovaného, že svedkovia neboli priamymi svedkami odovzdania finančných prostriedkov ani ústnej dohody o tom, že išlo o pôžičku a o akýchkoľvek podmienkach poskytnutia týchto finančných prostriedkov, nie je dôvodná.

31. Záverom odvolací súd uvádza, že pre posúdenie danej veci sú irelevantné námietky žalovaného poukazom na jeho podnikateľskú činnosť. Ťažisko odvolacích námietok odvolateľ sústredil na rozpis úhrad na odvody a mzdy zamestnancom za rôzne časové obdobia, nevzťahujúce sa na rozhodné obdobie.

32. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovaného. Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté, nemôže sám čas splnenia určiť a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu, môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka- žalovaného, ktorú okolnosť potvrdili svedkovia H. H. a G. D.. Sám žalovaný svedkom uviedol, že peniaze vráti, keď bude mať. Vrátenie pôžičky, jej splatnosť bola ponechaná na vôli žalovaného, kedy stanovuje, že ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd poukazuje na ust. , podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Ustanovenie určuje, že ak nie je stanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V situácii, kedy je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka tak, ako v prejednávanej veci, veriteľ nie je oprávnený bez toho, že by splatnosť záväzku určil súd, domáhať sa jeho splnenia, nemôže právo vykonať skôr, než jeho splatnosť určí súd svojim rozhodnutím, z čoho treba vyvodiť logický záver, že bez určenia splatnosti záväzku nemôže začať plynúť ani premlčacia doba ohľadne jeho splnenia (R 11/1988). Preto odvolacia námietka premlčania vznesená žalovaným nie je dôvodná.

33. V súhrne vykonaného dokazovania a najmä výsluchu svedkov vyplýva skutočnosť o dohode sporových strán o uzatvorení zmluvy o pôžičke ako i povinnosti žalovaného vrátiť finančné prostriedky , podľa uváženia žalovaného ako dlžníka, v čase, keď bude mať, keď bude môcť. Z uvedené možno uzatvoriť, že žalobkyňa uniesla bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno. Žalovaný nepreukázal v konaní tvrdené skutočnosti a hodnoverným spôsobom nevyvrátil existenciu zmluvy o pôžičke s určeným časom splatnosti.

34. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný

podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. Za aplikácie odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Práve z titulu aplikácie nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako aj súvisiace výroky o trovách konania, podľa ako vecne správny potvrdil.

35. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

36. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

39. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , tak, že úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).