Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/57/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu RSDr. H. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, právne zastúpeného JUDr. Slavomírom Hrubišákom, advokátom so sídlom v Humennom, Pugačevova 1, proti žalovaným v 1/C. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, 2/ V. L., nar. XX. X.XXXX, bytom J. XXX, 3/ H. L., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, 4/ S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., Z. XXXX, právne zastúpenej JUDr. Jánom Derevjaníkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Štefánikova 60, 5/ MUDr. A. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX, R., 6/ E. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXXX, R., 7/ V. Z., nar. X.X.XXXX, bytom Y. XXXX, R., 8/ H. Z., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/X, P., 9/ X. Z., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, P., 10/ H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX, R., 11/ Ing. E. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX, J., zastúpeným žalovaným v 9.rade X. Z., 12/ ROTAX-ARCH spol. s r.o., Fidlikova 3, Humenné, IČO: 36472182, právne zastúpenému JUDr. Petrom Nízkym, advokátom so sídlom v Humennom, Námestie slobody 2 a 13/ Obec J., Obecný úrad XXX XX J., v konaní o určenie vlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 7.2.2012, č.k. - 258 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobou doručenou súdu dňa 21.4.2010 žalobca žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom parcely č. KN 628/2 záhrada o výmere 2905 m2 a parcely č. KN 629 záhrada o výmere 1499 m2, obe zapísané v kat. území J.. Tvrdil, že v hraniciach týchto parciel hospodáril dedo žalobcu až do roku 1945, kedy ich daroval otcovi žalobcu. Otec žalobcu nehnuteľnosti dobromyseľne, pokojne nikým nerušene užíval, cítil sa ich vlastníkom a tak sa aj správal, čo rešpektovali príbuzní i tretie osoby. Na týchto nehnuteľnostiach nikdy nehospodárili iné osoby, ako právni predchodcovia žalobcu. Po návrate žalobcu do J. sa žalobca otcovi zaviazal, že dochová rodičov, postará sa o nich v chorobe i starobe a otec žalobcu mu nehnuteľnosti daroval. Žalobca splnil všetky zákonom požadované náležitosti pre vydržanie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam a preto žiada rozhodnúť tak ako to uviedol v petite žaloby.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15.11.2011, č.k. -268 pripustil zmenu žaloby tak, že súd určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. CKN 628/2 záhrada o výmere 2507 m2, parcely č. CKN 628/3 záhrada o výmere 398 m2, parcely č. CKN 629/5 záhrada o výmere 1201 m2 a parcely č. CKN 629/6 záhrada o výmere 298 m2, všetky v kat. úz. J., tak ako sú vytvorené geometrickým plánom

autorizovaného geodeta a kartografa Ing. E. O. F-GEODET geodetická kancelária XXX XX G. X. M. č.XX, úradne overené Správou katastra Snina dňa 16.6.2011 pod číslom G1-119/2011.

Dôvodom zmeny žaloby je potreba zosúladiť výrok rozsudku s poskytnutými najnovšími údajmi katastra.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej podrobne uviedol, čoho sa v konaní domáhal žalobca a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná v 4. rade S. Z., žalovaný v 6. rade E. Z., žalovaná v 7. rade V. Z., žalovaný v 11. rade Ing. E. Z., žalovaný v 12. rade ROTAX-ARCH spol. s r.o. Humenné a žalovaný v 13. rade Obec J., poukázal na podstatnú časť výpovedí súrodencov žalobcu E. Z. a Z. H., písal podstatný obsah výpovedí svedkov H. Z., C. K. a E. Z. a dospel k nasledovným záverom.

Vychádzajúc z ustanovenia zvýraznil tú skutočnosť, že účastníci konania majú tzv. povinnosť tvrdenia a tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. jednak musia uviesť tvrdenia na preukázanie svojho nároku a jednak následne musia tieto svoje tvrdenia preukázať dôkazmi a uviesť potrebné dôkazy a skutočnosti, pričom tieto povinnosti majú účastníci už aj podľa , odsek 1, 2 a predovšetkým podľa , odsek 1 a , odsek 1

Ako ďalej uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia primárnym dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo, že žalobca ani po vykonanom dokazovaní a po jeho ukončení neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia o darovaní, o užívaní, vydržaní, respektíve nepreukázal splnenie podmienok potrebných pre vydržanie.

Súd jeho tvrdenia o darovaní sporných nehnuteľností jeho otcom niekedy v roku 1990 považoval za účelové a nepreukázané. V konaniach týkajúcich sa tých istých nehnuteľnosti Okresného súdu Humenné , či nebolo nikdy uvedené to čo tvrdil žalobca v tomto konaní, že sporné nehnuteľnosti otec žalobcu dostal darom v roku 1945 od svojho otca Y. Z., či darovanie sporných nehnuteľností otcom žalobcu žalobcovi.

Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal ani prvú podmienku nevyhnutnú pre vydržanie a to začatie plynutia vydržacej doby na základe ním tvrdeného právneho titulu ( už darovacej zmluvy z roku 1990 ), ktorá mala predstavovať vstup do oprávnenej, dobromyseľnej držby u žalobcu. Zároveň nepreukázal ani darovaciu zmluvu z roku 1945, ktorá mala predstavovať vstup do oprávnenej, dobromyseľnej držby u otca žalobcu. Rovnako ani u Y. Z. - deda žalobcu, nebolo preukázané ani darovanie ústnou formou, ani reálna deľba, ani vydržanie a to či už svedkami alebo písomnými dôkazmi.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia súd poukázal na právnu úpravu vydržania v období od roku 1855 až po právnu úpravu vydržania podľa súčasného .

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva a to hlavne vstup do oprávnenej a dobromyseľnej držby a začatie plynutia vydržacej doby. Nebolo to preukázané ani u nebohého E. Z. a ani u jeho právneho predchodcu Y. Z. a to z dôvodu, že nepreukázal predovšetkým vstup do oprávnenej a dobromyseľnej držby, resp. právny titul, na základe ktorého začal užívať či už nebohý E. Z., alebo pred ním jeho otec nebohý Y. Z. predmetnú parcelu. Tvrdenia žalobcu v žalobe a počas konania o tom, že predmetnú nehnuteľnosť dostal nebohý E. Z. ústnou darovacou zmluvou roku 1945 od svojho otca Y. Z., respektíve tvrdenia, že Y. Z. začal len tak užívať parcelu potom, ako ostatní podieloví spoluvlastníci odišli do USA, respektíve tvrdenia o reálnej deľbe pôvodných parciel nebola preukázaná žiadnymi dôkazmi ani svedeckými výpoveďami a ani inými dôkazmi a dokonca toto jeho tvrdenie je rozpore s jeho inými tvrdeniami v predchádzajúcich súdnych sporoch a nepreukázali ho ani svedkovia. Okrem toho Y. Z. v čase tzv. darovania v roku 1945 nebol výlučným vlastníkom parcely a nikto nemôže na iného preniesť viac práv než má sám.

Z toho dôvodu nebola splnená ani prvá základná podmienka pre vydržanie a to právny titul vstupu do oprávnenej a dobromyseľnej držby zo strany nebohého E. Z. - otca žalobcu a začatie plynutia vydržacej doby. Keďže nebola splnená ani táto prvá podmienka pre vydržanie podľa názoru súdu prvého stupňa je zbytočné skúmať druhú podmienku a to užívanie parcely počas celej vydržacej doby a uplynutie vydržacej doby, avšak treba podotknúť, že nebolo preukázané ani samotné užívanie predmetných nehnuteľností v dobromyseľnej viere ako svoje vlastné po dobu 32 rokov podľa uhorského obyčajového práva u Y. Z., respektíve po dobu minimálne 10 rokov podľa Stredného u nebohého E. Z. a to z dôvodu, že uvedené parcely podľa vyjadrenia viacerých svedkov, účastníkov konania a aj samotného žalobcu užívala ešte aj rodina H., okrem toho uvedené parcely boli užívané podľa vyjadrenia žalovaného v 6. rade E. Z. aj jeho právnymi predchodcami, ktorý dokonca platili za ne dane aj za ostatných podielových spoluvlastníkov.

Súd prvého stupňa uzavrel, že len samotné užívanie nehnuteľnosti bez preukázania vstupu do oprávnenej a dobromyseľnej držby pri začatí plynutia vydržacej lehoty nemôže založiť splnenie všetkých podmienok na vydržanie a tým ani platný vznik vlastníckeho práva vydržaním.

Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani výpoveďami svedkov, ani výpoveďami účastníkov a ani listinnými dôkazmi a žalobca neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a preto bola žaloba zamietnutá. Okrem toho jeho tvrdenia súd považoval z vyššie uvedeného dôvodu za účelové, pričom je podľa pripojených spisov zrejmé, že žalobca sa opakovane pokúša získať vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam s rôznymi účelovými tvrdeniami a viacerými žalobami.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia a to tak, že náhradu trov konania úspešným žalovaným v 1. až 11. rade nepriznal aj keď boli v konaní úspešní, nakoľko im trovy konania nevznikli a žiadne si neuplatnili. Žalovaný v 12. rade si uplatnil trovy konania a to jeho právny zástupca a súd mu ich preto priznal. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s vyhl. č. a priznanú výšku náhrady trov konania 314,66 Eur v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vyčíslil s poukázaním na jednotlivé úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom žalovaného v 12. rade, ako aj ustanovenia vyhl. č. , ktoré pri náhrade trov právneho zastúpenia žalobcu uplatnil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.

Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to, že napadnutý rozsudok považuje po stránke právnej i vecnej za nesprávny a teda za nezákonný. Súd prvého stupňa nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia, čo malo za následok aj nesprávne právne posúdenie veci, resp. použil nesprávny výklad. Odvolanie odôvodnil ustanovením , , .

Žalobca v podanom odvolaní ďalej poukázal na to, že v tomto konaní sa domáhal určeniu vlastníctva nehnuteľností a tvrdil, že nadobudol vlastníctvo na základe vydržania ako špecifického spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva na základe držby ešte jeho právnych predchodcov od roku 1931. Záver súdu prvého stupňa o tom, že nepreukázal nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti právnym titulom vydržania považuje za vecne i právne nesprávny a v rozpore so skutočnosťou. Takýto záver nemá ani oporu vo vykonanom dokazovaní takisto posúdenie právneho inštitútu držby nie je v súlade s doposiaľ ustálenou súdnou praxou počnúc rokom 1932, zotrvaním na písomných dokladoch sa vlastne poprel účel a význam držby.

Čo sa týka skorších konaní, ktoré uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia a z ktorých vychádzal odvolateľ poukazuje na to, že v príslušných prípadoch nebol ani účastníkom konania, t. j. žalobca, žalovaný, svedok ale zastupoval žalobkyňu H. Z., matku zo zdravotných dôvodov. Obidva

prípady na základe návrhu žalobkyne boli zastavené a v prípade konania sa ani nekonalo. Výroky v týchto prípadoch sú výrokmi a tvrdeniami žalobkyne a nie osobnými tvrdeniami žalobcu.

Žalobca v podanom odvolaní zvýraznil tiež tú skutočnosť, že dobromyseľnosť užívania parcely č. KN 628/2 a KN 629 u otca a žalobcu potvrdzujú samotní žalovaní a to v 1., 2., 3.,4., 5., 8., 9., 10., 11 a 13 rade. Samotný fakt konštatovania súdu, že žiaden zo svedkov s výnimkou súrodencov žalobcu nepotvrdil tvrdenie žalobcu o ústnej darovacej zmluve z roku 1990 je nepravdivé. Veď kto by mal vedieť o tejto skutočnosti viac, ak nie právoplatní dediči toho, kto preukázal v tomto prípade vydržanie a týmto aj právo vlastníctva, ktoré bolo dôkazmi a vyhláseniami jednoznačne preukázané samotnými účastníkmi konania, ako i ďalšími skutočnosťami a dôkazmi predloženými súdu, ktoré v rozhodovaní o veci súd zamlčal alebo sa týmito nezoberal. Napokon poukázal na to, že je toho názoru, že v príslušnej veci súd konal účelovo, počas konania obchádzal skutkovú podstatu predkladaných dôkazov a formálne pristupoval k ich hodnoteniu. Poukázal aj na konkrétne dôkazy uvádzané v odôvodnení rozhodnutia súdom prvého stupňa a vo vzťahu k nim konkretizoval aj nedôsledný postup podľa

Žalovaní E. Z. a V. Z., ako aj žalovaná S. Z. vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v ustanovení a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Ako vyplýva z obsahu spisu žalobca výlučné vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam odvodzuje od osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva a to vydržaním pri splnení zákonnom požadovaných predpokladov. V žalobe, ako aj v priebehu konania (č.l. 92) tvrdí, že žalované nehnuteľnosti mu v roku 1990 daroval otec. Vo vzťahu k forme uzavretia tejto darovacej zmluvy vo výpovedí na pojednávaní dňa 6.8.2010 uviedol: „ v našej rodine sa darovacie zmluvy neuzatvárali s tým, že sa len dlhodobo užívali nehnuteľnosti, písomne sa neuzatvárali teda žiadne zmluvy, uzatvárali sa len ústnou cestou.“. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa sa správne prioritne zaoberal podmienkou nevyhnutnou pre vydržanie a to oprávnenou držbou.

Ak dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani túto prvú podmienku nevyhnutnú pre vydržanie. t. j. že žalobca bol pri vstupe do držby na základe ním tvrdené právneho titulu dobromyseľný, nemožno tomuto záveru súdu prvého stupňa nič vyčítať.

Správne tiež poukázal na to, že účinný od 1.4.1983 a osobitne pre držbu od 1.4.1984 zaviedol inštitút držby a to vo všeobecnej rovine, teda tak vo vzťahu k občanom, ako aj organizáciám a štátu. Pretože však nepoznal vydržanie pozemku občana, mohlo sa vydržanie zavŕšiť najskôr 1.1.1992.

Podľa ustanovenia platného v čase žalobcom tvrdeného vstupu do držby, kto s vecou nakladá ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci. V tejto veci, ako vyplýva z obsahu spisu, (č.l. 91) žalobca mal vedomosť o písomnej forme uzatvárania darovacích zmlúv, týkajúcich sa nehnuteľností, ako aj skutočností, že nenadobudol vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam prehlásením otca, že ich bude obhospodarovať (č.l. 136), ak ten následne zvýraznil, že ich bude musieť vybaviť na seba.

Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustálenej súdnej praxe oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere a že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere

„ so zreteľom na všetky okolnosti“. Posúdenie, či je držiteľom v dobrej viere, či nie je preto treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samotného účastníka. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ oznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ môže v tomto prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere.

V tejto veci žalobca teda nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom sporných nehnuteľností a to dokonca ani v prípade, že by mu unikol význam horeuvedených skutočností a domnieval by sa, že vlastníkom je.

Keďže k tomu, aby k vydržaniu vlastníckeho práva nedošlo, postačuje nesplnenie čo i len jednej z podmienok, nebolo dôvodné sa zaoberať splnením, či nesplnením podmienok ďalších, ako to správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzajúce z toho, že k vydržaniu sporných nehnuteľností žalobcom nemohlo dôjsť považuje za správne.

Z uvedeného dôvodu v súlade s ustanovením a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením v spojení s ustanovením .

V odvolacom konaní neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada nepriznáva, keďže v odvolacom konaní im žiadne trovy potrebné na účelné bránenie práva nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.