Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/31/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/X, D., zast. JUDr. Tiborom Bacsóm, advokátom, so sídlom Žriedlová 28, Košice, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku -321 zo dňa 27.5.2021 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (I.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v 100 % rozsahu, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej náhrady škody vo výške 542,- € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 7.000,- €, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom príslušníkov Policajného pohotovostného útvaru odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ v Prešove a príslušníkov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA), za ktorý štát zodpovedá podľa Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že dňa 15.10.2014 na Štefánikovej 16 v Košiciach bol zadržaný jednotkou Policajného pohotovostného útvaru, ktorá počas zásahu bez akéhokoľvek dôvodu a opory v zákone použila voči nemu donucovacie prostriedky, a to najmä chvaty, hmaty, údery, kopy a putá, hoci nekládol aktívny ani pasívny odpor; dôvodom obmedzenia jeho osobnej slobody podľa informácií, ktoré v tejto súvislosti dostal, bola potreba výkonu jeho osobnej prehliadky nariadenej príkazom sp.zn. PPZ-NKA-PZJ4-V-431/2014 zo 14.10.2014, na ktorý bol vydaný telefonický súhlas prokurátorky Generálnej prokuratúry SR dňa 14.10.2014 o 15.30 hod. Osobná prehliadka, ktorá trvala od 9:55 do 10:15 hod., mala zaistiť pre účely dokazovania jeho mobilný telefón, pri ktorej mu boli odňaté a následne zaistené mobilný telefón typu i-Phone, model A 1457 patriaci jeho otcovi A. A. C., ako aj osobný diár so súkromnými poznámkami neuvedený v príkaze na osobnú prehliadku, ktorá mala byť realizovaná za účelom zaistenia používaných mobilných telefónov. Osobný diár mu bol policajtmi zaistený v rozpore s príkazom, pričom aj napriek tvrdeniu o vrátení vecí v uznesení ČVS: E./NKA-PZ-VY-2014 z 21.10.2014, mu tento doposiaľ nebol vrátený. O dôvodoch svojho zadržania sa dozvedel až pri výsluchu cca o 13:00 hod., pričom po jeho skončení bol i naďalej zadržaný a ponechaný v cele až do polnoci. Podľa tvrdení žalobcu počas obmedzenia osobnej slobody zo strany zasahujúcich policajtov a príslušníkov NAKA mu boli adresované vyhrážky, v dôsledku ktorých mal obavy o svoje zdravie a bezpečnosť, a preto nepodal na postup zasahujúcich policajtov sťažnosť alebo

podnet na inšpekciu Ministerstva vnútra SR. Dôvodil ďalej tým, že príkaz na osobnú prehliadku bol vydaný dňa 14.10.2014, kedy sa zdržiaval v budove NAKA na F. G. H. D., a preto nebol problém zrealizovať osobnú prehliadku bez nasadenia PPÚ a použitia donucovacích prostriedkov ako aj bez prítomnosti TV Markíza. Podľa žalobcu postup obmedzenia jeho osobnej slobody bol nezákonný, v rozpore tiež so zásadou proporcionality v zmysle . Neprimeraným a nezákonným spôsobom obmedzenia jeho osobnej slobody v lokalite jeho bydliska, v pracovný deň a na verejnom priestranstve, čiže v prostredí, v ktorom je známy ako pracovník polície, mu boli spôsobené závažné traumatické zážitky a vznikla mu nemajetková ujma ako aj majetková škoda vo výške 542,- € titulom nákladov vynaložených na právne zastupovanie. Cieľom takéhoto postupu, keď bol privedený v putách na pracovisko, kde ako príslušník policajného zboru pôsobil, malo byť definitívne zlomenie jeho osobnosti a poškodenie jeho mena v očiach kolegov a priateľov. Za významnú skutočnosť považoval aj prítomnosť na mieste zásahu reportérov TV Markíza, ktorá následne dňa 15.10.2014 odvysielala reportáž s názvom „Zadržali bývalého policajta“, v ktorej bolo uvedené celé jeho meno a priezvisko so zvýraznením skutočnosti, že bol zadržaný v súvislosti s údajným ovplyvňovaním svedka v trestnej veci. Negatívny vplyv na jeho psychiku malo aj ponechanie jeho osoby v cele policajného zadržania po dobu takmer 11 hodín od skončenia vykonaných úkonov a bez toho, aby s ním bolo komunikované, prečo je ponechaný v zadržaní, pričom neistota zámerne vyvolaná týmto postupom v spojení s pocitom strachu vyvolaným predošlým fyzickým násilím voči jeho osobe, napĺňa podľa názoru žalobcu aj kritérium mučenia a iného neľudského zaobchádzania. Podanú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalovaná považovala za nedôvodnú, čo mu oznámila listom zo dňa 11.12.2017.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vec právne posúdil podľa ustanovení , , a , , , , a , , a , až 4, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, až 3, a , a , , a , a , , a , (ďalej len „“), , a , o Policajnom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov, , a , a , , , , , a (ďalej len „“). Zistil, že žalobca splnil procesnú podmienku na podanie žaloby v zmysle ust. , ktorou je predbežné prerokovanie nároku príslušným ústredným orgánom verejnej moci, v danom prípade Ministerstvom vnútra SR, ktoré jeho nárok neuznalo a žiadosť zamietlo ako nedôvodnú. Súd konštatoval, že na vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky, a to: a) protiprávny úkon, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) vznik majetkovej alebo nemajetkovej ujmy a c) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou, pričom ak len jedna z týchto podmienok nie je splnená, nemožno voči štátu vyvodiť zodpovednosť za škodu podľa Na základe zisteného skutkového stavu v danej veci súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, a to preukázanie nesprávneho úradného postupu. Poukázal na definíciu pojmu „nesprávneho úradného postupu“ v judikatúre Najvyššieho súdu SR (citoval z jeho rozhodnutí sp. zn. a ). Pripomenul v tejto súvislosti, že účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov, keď nevyhnutne pri tomto postupe orgánov činných v trestnom konaní a pri dokazovaní ako ich najvýznamnejšej procesnej činnosti, ku ktorej patrí aj vyhľadávacia zásada upravená v , dochádza aj k zásahom do práva a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Podrobne sa ďalej zaoberal inštitútom zadržania osoby podľa ust. , jeho účelom a podmienkami, ktorými sú: existencia podozrenia zo spáchania trestného činu, prítomnosť dôvodov väzby ( alebo ods. 1 ) alebo možnosť postupu podľa a súhlas prokurátora, bez ktorého možno zadržanie vykonať iba v prípade, ak trestná vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak taká osoba bola pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku. Splnenie týchto podmienok skúmajú subjekty oprávnené na zadržanie podozrivej osoby, ktorými sú policajt a prokurátor, ktorý zodpovedá za zákonnosť postupu policajta pri tomto procesnom úkone ( ). Uviedol, že zadržanie podozrivej osoby podľa ust. predstavuje zaisťovací procesný úkon spočívajúci v krátkodobom obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby a jeho účelom je preverenie podozrenia zo spáchania trestného činu, jeho právneho

posúdenia a existencie dôvodov väzby, pričom výsledok tohto procesného úkonu určuje ďalší postup OČTK, napr. prepustenie zadržanej osoby zo zadržania, vznesenie obvinenia, podanie návrhu na vzatie do väzby, postup podľa . Dospel k záveru, že daný prípad je potrebné subsumovať pod skutkovú podstatu nesprávneho úradného postupu, nakoľko neexistuje písomné rozhodnutie o zadržaní alebo obmedzení osobnej slobody žalobcu, ktoré by žalobca mohol napadnúť opravným prostriedkom [v tejto súvislosti poznamenal, že ust. rozlišuje medzi rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným obmedzením osobnej slobody; rozhodnutie sa vydáva len pri zatknutí]. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca bol zadržaný, podrobený osobnej prehliadke a obmedzený na osobnej slobode z dôvodu podozrenia, že sa dopúšťa trestnej činnosti a pri osobnej prehliadke sa nájdu u neho veci dôležité pre trestné konanie, a to najmä mobilné telefóny, ktoré používa a na ktorých sa môžu nachádzať údaje významné pre trestné konanie v trestnej veci obžalovaného žalobcu pre prečin nepriamej korupcie podľa . Z príkazu na osobnú prehliadku zo dňa 14.10.2014 a zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby súd mal preukázané, že žalobca bol zadržaný na základe predchádzajúceho súhlasu prokurátora Generálnej prokuratúry SR z dôvodov uvedených v ust. a , lebo existuje dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a bude pokračovať v trestnej činnosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že postup vyšetrovateľa a zasahujúcich príslušníkov PZ v čase vykonávania zásahu bol v súlade s príslušnými ustanoveniami o vykonaní osobnej prehliadky a zadržaní osoby podozrivej z páchania trestnej činnosti, aj keď v čase zásahu existujúca pravdepodobnosť o spáchaní skutku sa neskôr nepotvrdila. Poukázal na to, že dozorujúcou prokurátorkou nebola skonštatovaná nezákonnosť ani nesprávnosť postupu príslušníkov PZ, pričom civilný súd nemá právomoc verifikovať skutkové tvrdenia žalobcu, že neexistovali dôvody väzby ani dôkazy či indície, ktoré by zakladali voči jeho osobe podozrenie zo spáchania trestného činu. Civilný súd v tomto smere nemôže ani vykonať dokazovanie, jeho úlohou je iba zistiť, či činnosť OČTK nevyústila do nesprávneho úradného postupu zakladajúceho nárok na náhradu škody. Za právne významnú považoval i skutočnosť, že žalobca nepodal na postup zasahujúcich príslušníkov PZ žiaden podnet na prešetrenie, sťažnosť alebo žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa napriek tomu, že ako osoba znalá práva si musel byť vedomý následkov neunesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania v žalobe tvrdených skutočností, že postup OČTK nebol v súlade so zákonom, keďže v zmysle ust. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súd môže vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. V kontexte výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorých tiež vyplynulo, že už pred zadržaním boli voči žalobcovi vznesené obvinenia a podané obžaloby v iných trestných veciach, v ktorých sa žalobca aktívne bránil za použitia všetkých dostupných zákonných prostriedkov, súd prvej inštancie za nevierohodné považoval tvrdenie žalobcu, že podnet na Sekciu kontroly a inšpekčnú službu Ministerstva vnútra SR nepodal z dôvodu vyhrážok zasahujúcich príslušníkov PZ voči nemu. K žalobcom namietanému nezákonnému použitiu donucovacích prostriedkov súd poukázal na zásady trestného konania, konkrétne na zásadu primeranosti a zdržanlivosti a zásadu iniciatívy, ktorými je ovládaná činnosť policajného zboru pri realizácii služobných zákrokov a úkonov tak, aby jednak nedochádzalo k nečinnosti a na druhej strane, aby nedochádzalo k takému aktívnemu plneniu úloh, ktoré by zasahovalo nad nevyhnutnú mieru do práv a slobôd iných osôb. Prejavom zásady primeranosti sú tiež podmienky použitia donucovacích prostriedkov ustanovené v ust. a o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Ako vyplynulo z úradného záznamu vyhotoveného pohotovostným policajným útvarom odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ v Prešove zo dňa 15.10.2014, donucovacie prostriedky voči žalobcovi boli použité z dôvodu, že počas zadržania kládol pasívny a aktívny odpor, na výzvu zasahujúceho príslušníka odmietol vydať mobilné zariadenie, pričom bol ozbrojený krátkou čiernou guľovou zbraňou, ktorú mal v legálnej držbe a táto mu bola zaistená. Podľa úvahy súdu prvej inštancie zásah príslušníkov PZ voči žalobcovi bol v plnom súlade so zásadou primeranosti. Skonštatoval v tejto súvislosti, že súčasťou tejto zásady je aj princíp subsidiarity medzi voľbou miernejších a razantnejších prostriedkov k dosiahnutiu účelu a vzhľadom na to, že žalobca odmietol vydať vec na výzvu príslušníka PZ a bol ozbrojený, postup príslušníkov PZ súd vyhodnotil ako zákonný a primeraný. Skutkové tvrdenia ohľadom zbitia a spôsobenia vážnych poranení, žalobca nepreukázal lekárskymi správami preukazujúcimi potrebu jeho ošetrenia po zásahu, ani v tejto súvislosti nepodal podnet na prešetrenie zásahu, pričom obrazovo-zvukovým záznamom bolo preukázané, že žalobca mal drobné odreniny v oblasti tváre, čím toto žalobcovo tvrdenie bolo priamo vyvrátené. Súd prvej inštancie odmietol návrh žalobcu nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu

Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky Expozitúry Východ sp. zn. ČVS: E./NKA-PZ-VY-2014 dôvodiac tým, že žalobca v procesnom postavení podozrivého v prípravnom konaní nedisponoval právom nazerať do vyšetrovacieho spisu podľa , a preto toto právo nemá ani v civilnom konaní, čo je neprípustným obchádzaním zákona a z týchto dôvodov súd navrhovaný dôkaz nepripustil. Súd oboznámil strany sporu (len) s listinnými dôkazmi týkajúcimi sa zdržania žalobcu nachádzajúcimi sa vo vyšetrovacom spise, z ktorých vyhotovil kópie ako listinné dôkazy v tomto spore. Tvrdenie žalobcu, že na jeho zadržanie nebol daný príkaz sudcu ani prokurátora, resp. že prokurátor vydal príkaz na zadržanie telefonicky bez predchádzajúceho oboznámenia sa so spisom, súd považoval za nepreukázané, keď zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 15.10.2014 vyplynulo, že žalobca ako podozrivá osoba bol zadržaný a obmedzený na osobnej slobode na základe predchádzajúceho udeleného súhlasu prokurátora Generálnej prokuratúry SR v Bratislave, ktorý bol vydaný dňa 14.10.2014 o 15:30 hod., a teda bol zachovaný zákonný postup predpokladaný a bola splnená obligatórna podmienka ustanovená - súhlas prokurátora so zadržaním podozrivej osoby z dôvodov uvedených v a . Na skutkové tvrdenie žalobcu, že prokurátor vydal súhlas k zadržaniu bez nevyhnutného a potrebného oboznámenia sa so spisovým materiálom, súd prvej inštancie neprihliadal s odkazom na zásadu koncentrácie konania, nakoľko tento prostriedok procesného útoku podľa posúdenia súdu nebol uplatnený včas, keď žalobca ho uviedol až v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 27.5.2021, pričom mal možnosť toto tvrdenie uviesť bezprostredne po doručení dupliky žalovaného, resp. najneskôr na pojednávaní dňa 29.10.2019, kedy bol vyzvaný jeho právny zástupca k prednesu podstatného obsahu žaloby a vyjadrenia v súlade s ust. . Z týchto dôvodov súd žalobu posúdil ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol, nakoľko v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup ako prvá podmienka pre vznik zodpovednosti za škodu, pričom skúmanie ďalších podmienok a hodnotenie iných v konaní vykonaných dôkazov, napr. výpovedí svedkov v tejto súvislosti, považoval za nadbytočné. O trovách konania rozhodol podľa ust. v spojení s tak, že úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď v danom prípade nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ust. .

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z odvolacích dôvodov podľa ust. , a a navrhol, aby ho odvolací súd podľa ust. a v spojení s zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že sa odmietol zaoberať otázkou zákonnosti postupu dozorového prokurátora pri plnení jeho povinností z dôvodu porušenia sudcovskej koncentrácie konania. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že jeho právny zástupca tieto skutkové tvrdenia uviedol až v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 27.5.2021, nakoľko jeho advokát poukázal na nesprávny úradný postup prokurátorky Generálnej prokuratúry SR bezprostredne po vykonaní dôkazu prečítaním listinných dôkazov, najmä zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 15.10.2014, keď uviedol, že „nesprávny úradný postup spočíva aj v tom, že prokurátorka Generálnej prokuratúry SR nebola oboznámená so spisom, len telefonicky vydala pokyn na zadržanie podozrivého“, teda bezprostredne po vykonaní dôkazu - prečítaní Zápisnice o zadržaní, obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 15.10.2014 na pojednávaní dňa 27.5.2021 jeho právny zástupca predniesol svoje stanovisko a hodnotenie tohto dôkazu, pričom žalovanej položil otázky týkajúce sa oboznámenia sa dozorového prokurátora so spisom, na ktoré nevedela odpovedať. Žalovaná nežiadala doplniť dokazovanie a stanoviť ďalší termín pojednávania, preto mal žalobca za to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom zákonnosti zadržania, postupu a plnenia povinností prokurátora. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, akým spôsobom bol daný súhlas prokurátora na jeho zadržanie a na základe akých konkrétnych skutočností mal dozorujúci špeciálny prokurátor preukázanú, resp. aspoň osvedčenú existenciu konkrétnej skutočnosti podľa ust. a a . Akcentoval v tejto súvislosti, že sudcovská koncentrácia nesmie byť svojvôľou súdu a jej zmyslom je zabrániť úmyselnému alebo nedbanlivostnému zdržiavaniu konania stranou sporu. Citoval definíciu pozitívneho a negatívneho kritéria prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (porov. Števček, M. a kol.: . Komentár, vyd. Praha: C.H. Beck, 2016, str. 566) a tvrdil, že v danom prípade jeho právny zástupca právne hodnotil dôkaz a k danému dôkazu (dôkaznému prostriedku) neuvádzal žiadne nové skutkové tvrdenia a nežiadal súd o žiadnu procesnú aktivitu, a teda neporušil žiadnym spôsobom zásadu koncentrácie konania. Námietka súdu, že mal možnosť skutkové tvrdenie týkajúce sa súhlasu prokurátora uviesť bezprostredne po doručení dupliky žalovanej, resp. najneskôr na pojednávaní dňa 29.10.2019, je nesprávna a svojvoľná, porušujúca právo na spravodlivý proces, pretože tento dôkaz bol vykonaný až na pojednávaní 27.5.2021 a žalobca pred riadnym procesným vykonaním dôkazného prostriedku ani nemal povinnosť uvádzať akékoľvek

skutočnosti. K tvrdenej nezákonnosti zadržania považoval za dôležité upozorniť, že všetky úkony OČTK mohli a mali byť vykonané iným, proporcionálnym spôsobom, dostatočne zabezpečujúcim ochranu jeho práv, ako aj plynulosť a účelnosť trestného konania, napr. využitím inštitútu predvolania svedka, výzvy na vydanie veci a pod. Namietal tiež nezákonnosť postupu policajta, nakoľko z príkazu na osobnú prehliadku zo dňa 14.10.2014, zo zápisnice o zadržaní zo dňa 15.10.2014 ani z iných vykonaných dôkazov nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu postupu OČTK podľa , t.j. k zadržaniu jeho osoby ako podozrivej zo spáchania trestného činu ani skutočnosti odôvodňujúce väzbu v zmysle a . Podľa jeho názoru OČTK ako aj dozorujúcemu prokurátorovi postačilo na obmedzenie jeho osobnej slobody vágne odôvodnenie vyšetrovateľa, ktorý z vykonaného šetrenia mal údajne zistené, že „medzi žalobcom a B. I. došlo k niekoľkým stretnutiam v meste Poprad a v jeho okolí, na ktorých sa dohodli, že v prípade, kde je žalobca obžalovaný došlo k spochybneniu dôveryhodnosti, skompromitovaniu alebo zastrašovaniu svedkov, ktorí svedčia proti nemu a na tento účel sa majú vykonať spoločné koordinované kroky“. Mal za to, že nie je možno hovoriť ani len o podozrení zo spáchania trestného činu, nakoľko bezprostredne po zadržaní a vykonaní osobnej prehliadky neboli uňho nájdené žiadne veci nasvedčujúce spáchaniu trestného činu a po výsluchu nebol obvinený zo žiadneho trestného činu. Považoval za nepochybné, že pri jeho zadržaní a obmedzení osobnej slobody došlo k porušeniu procesných noriem a zo strany príslušných vyšetrovateľov ako aj dozorujúceho prokurátora k nesprávnemu úradnému postupu pri jeho zadržaní, v dôsledku ktorého mu vznikol nárok na náhradu škody tým spôsobenej. Zo zápisnice o zadržaní z 15.10.2014 podľa žalobcu nie je možné identifikovať, akým spôsobom bol udelený súhlas dozorujúceho prokurátora (telefonicky, písomne) a či bol dozorujúci prokurátor oboznámený so spisom, či mu bol spis predložený a dostatočne odôvodnený návrh pre zadržanie žalobcu. Podotkol v tejto súvislosti, že osobné oboznámenie sa so spisom a s vecou je notorietou, ktorá je základom pre akékoľvek rozhodnutie. Za nedostatočné a vágne považoval vyhodnotenie uvedeného dôkazu súdom prvej inštancie a jeho záver o splnení obligatórnej podmienky ustanovenej - súhlasu prokurátora so zadržaním podozrivej osoby. Vyslovil presvedčenie, že pri dôslednom plnení úlohy OČTK v trestnom konaní, k zásahu by vôbec nedošlo a samotní vyšetrovatelia by nemohli takýto zásah vôbec uskutočniť. V príčinnej súvislosti s konaním dozorujúceho prokurátora a následne polície mu vznikla škoda a nemajetková ujma, ktorá je priamym a bezprostredným následkom postupu orgánov činných v trestnom konaní. Za právne bezvýznamnú žalobca považoval skutočnosť, či podal alebo nepodal podnet na postup OČTK, nakoľko táto nie je podmienkou pre uplatnenie nároku, akou je inštitút predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne podľa ust.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa v plnej miere stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý považovala za vecne a právne správny a náležite odôvodnený, a preto ho navrhla potvrdiť. Odvolanie žalobcu, označené odvolacie dôvody a ním prezentovanú argumentáciu, označila za nedôvodné a neprípustné s poukazom na to, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a neuniesol v spore dôkazné bremeno. Podľa žalovanej žalobca nebol postupom súdu prvej inštancie ukrátený na svojich právach, počas konania mal možnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V tejto súvislosti zdôraznila, že žalobcu zaťažuje v konaní dôkazné bremeno ako aj bremeno tvrdení a jeho snaha o prenášanie dôkazného bremena na žalovanú je irelevantná. Žiaden právny predpis jej neukladá povinnosť preukazovať pravdivosť a hodnovernosť informácií, resp. údajov uvedených na listinách, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a ktorých zákonnosť nebola napadnutá. Za predpokladu, že listinné dôkazy a informácie v nich neboli žiadnym na to oprávneným orgánom zrušené alebo nebol spochybnený ich obsah, treba mať za to, že ich obsah je pravdivý a plne korešponduje so skutkovým stavom veci. Za nesporný pokladala fakt, že žalobca, hoci o súhlase dozorujúceho prokurátora mal preukázateľne vedomosť od momentu prevzatia zápisnice o zadržaní, na tento nijakým spôsobom nereagoval a nenapádal jeho údajnú nezákonnosť. Postup dozorujúceho prokurátora považovala za zákonný a poukázala na to, že nadriadený prokurátor nevyslovil žiaden rozpor so zákonom, exces ani nepovažoval jeho úradný postup za nesprávny v súvislosti s udelením súhlasu na zadržanie žalobcu a obmedzenie jeho osobnej slobody. V prípade absencie konštatovania nadriadeného prokurátora, príp. iného príslušného orgánu, nemožno vyvodiť záver o nesprávnom úradnom postupe prokurátora. Žalobca v konaní nepreukázal, že prokurátor vykonávajúci dozor sa dopustil pochybenia a svoje tvrdenie nepodložil žiadnym dôkazom. Poukázala tiež na to, že žalobca v podanej žalobe za nesprávny úradný postup označil obmedzenie jeho osobnej slobody príslušníkmi PPÚ, nezákonné použitie donucovacích prostriedkov v rozpore so zásadou

proporcionality, pričom na žiadnom mieste žaloby, ale ani v následných vyjadreniach neoznačoval, že sa domáha náhrady škody aj titulom nesprávneho úradného postupu dozorujúceho prokurátora. Uvedené tvrdenie žalovaná, aj vzhľadom na koncentráciu konania, považovala za novotu v odvolacom konaní v zmysle a navrhla, aby odvolací súd toto tvrdenie neprihliadol. Pre prípad, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jej názorom, poukázala na to, že nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu dozor vykonávajúceho prokurátora nebol predbežne prerokovaný pred príslušným orgánom podľa , a teda na uplatnenie tohto nároku nie je splnená procesná podmienka ustanovená zákonom. Zároveň pre prípad pokračovania v konaní o tomto nároku z opatrnosti namietala aj nedostatok procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR na zastupovanie Slovenskej republiky a navrhla, aby súd v ďalšom konaní pokračoval na strane žalovanej s Generálnou prokuratúrou SR ako zástupcom štátu. Zotrvala na svojom právnom názore a všetkých písomných a ústnych vyjadreniach a stotožnila sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že postup vyšetrovateľa a zasahujúcich príslušníkov PZ v čase zásahu bol v súlade s príslušnými ustanoveniami . Podľa žalovanej „otváranie“ vyšetrovacieho spisu, resp. trestnej veci ako takej, pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody v intenciách nie je predmetom tohto konania, resp. je v tomto konaní irelevantné.

6. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní. K námietke nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR uviedol, že za žalovaného správne označil Slovenskú republiku. V ust. sú vymenované orgány, ktoré v spore o náhradu škody zastupujú Slovenskú republiku. Pokiaľ ide o trestné konanie, zákon dáva povinnosť vystupovať v mene Slovenskej republiky až trom ústredným orgánom štátnej správy: Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR a Generálnej prokuratúre SR. V danom prípade je nepochybné, že celý nezákonný postup jeho zadržania bol vykonaný v tzv. prípravnom konaní, kde prokuratúra vykonáva dozor nad jeho priebehom a v danom prípade konala na základe podnetu vyšetrovateľa, na čom nič nemení namietaný nezákonný postup dozorujúceho prokurátora. Mal za to, že v podanej žalobe si splnil svoju procesnú povinnosť a náležitým spôsobom označil za žalovanú Slovenskú republiku.

7. Žalovaná na odvolaciu repliku žalobcu, ktorá jej bola súdom prvej inštancie doručená dňa 19.11.2021, nereagovala.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ) a oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , , a , s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa ust. , potvrdil.

9. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.8.2023 o 10:00 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. .

10. Podstatná časť odvolacej argumentácie žalobcu v podanom odvolaní smeruje proti postupu súdu prvej inštancie uplatnením sudcovskej koncentrácie konania v súvislosti s vyhodnotením skutkových tvrdení žalobcu týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu (aj) dozorového prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý dňa 14.10.2014 mal vydať pokyn (súhlas) na jeho zadržanie a obmedzenie osobnej slobody, ako aj proti právnemu záveru súdu, že služobný zásah (postup) vyšetrovateľov PZ pri jeho zadržaní, obmedzení osobnej slobody a vykonaní osobnej prehliadky dňa 15.10.2014 bol zákonný, primeraný a proporcionálny, v plnom súlade s príslušnými ustanoveniami a základnými zásadami trestného konania.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených, resp. do úvahy pripadajúcich odvolacích dôvodov podľa ust. , , a a v rozsahu odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a odvolanie podané žalobcom je neopodstatnené. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil zákonným, úplným a

správnym spôsobom, postupoval v plnom súlade s požiadavkami ust. a nasl. a zásadami ustálenými v právnej praxi, dospel k správnym skutkovým zisteniam a spor správnym spôsobom posúdil aj po právnej stránke podľa relevantných ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a o Policajnom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov, ktoré aj správne interpretoval a v skutkových okolnostiach posudzovanej veci vyvodil zákonu zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zároveň veľmi podrobne, úplne a presvedčivo odôvodnil, vyčerpávajúco sa venoval všetkým kľúčovým aspektom sporu, v rozhodnutí sa vysporiadal s rozhodujúcimi tvrdeniami a relevantnými argumentmi sporových strán, pričom zrozumiteľne vysvetlil tiež dôvody, pre ktoré prijal či odmietol vziať do úvahy argumenty strán (i žalobcu), a preto sa odvolací súd v súlade s ust. stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.

12. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobca neuviedol skutočnosti ani relevantné právne argumenty, spôsobilé spochybniť správnosť skutkových zistení alebo právnych záverov súdu prvej inštancie a dôvodov, na ktorých je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní neumožňujú prijať rozhodnutie v tomto spore vyznievajúce v jeho prospech. Odvolací súd nezistil ani žiadne pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie alebo vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie o uplatnenom nároku.

13. V prejednávanej veci je potrebné súhlasiť so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných predpokladov pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu (žalovanej) podľa za škodu a nemajetkovú ujmu, ktorej náhradu žalobca uplatňuje v tomto konaní, konkrétne podmienky nesprávneho úradného postupu príslušníkov policajného zboru pri výkone služobného úkonu v súvislosti so zadržaním žalobcu ako osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, ktorý (postup) aj podľa posúdenia odvolacieho súdu bol v plnom súlade so zákonom a základnými zásadami trestného konania ako aj so samotným účelom trestného konania.

14. Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru a dôvodov napadnutého rozsudku, aj v kontexte odvolacích námietok žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa ust. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Z cit. ust. vyplýva, že na založenie zodpovednosti štátu za ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci musia byť kumulatívne splnené tri podmienky, a síce popri existencii škody alebo inej ujmy (prvá podmienka) musí existovať nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup (druhá podmienka) ako príčina vzniku danej ujmy (tretia podmienka). Kumulatívna povaha týchto podmienok vylučuje zodpovednosť štátu za škodu už v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich.

15. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie povinností a pravidiel ustanovených právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením, predovšetkým nesprávne vykonanie povinností, alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, či iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ide teda o stav, keď príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti ustanovené právnym predpisom. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v dôsledku tejto činnosti dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou úradného postupu. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj takú činnosť orgánu verejnej moci, ktorý síce koná v súlade so zákonom, ale v rámci možností, ktoré sú mu dané, postupuje v rozpore s účelom zákona, úmyslom zákonodarcu či v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Správnosť úradného postupu preto musí byť posudzovaná i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom iba za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda (ujma), ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu verejnej moci so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

16. Trestné konanie a postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov predstavuje najzávažnejší zásah do práv a záujmov subjektov, ktoré sa trestného konania zúčastňujú. Podľa pri vykonávaní úkonov trestného konania musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich zaručené základné práva a slobody. Limitácia trestného konania a limitácia zásahov do ľudských práv je tvorená zásadami trestného konania, upravenými v ust. . Základné zásady trestného konania predstavujú pevné právno-politické princípy, na ktorých je vybudovaná celá organizácia trestného konania, majú tiež funkciu interpretačnú a aplikačnú, zahŕňajú aj určovanie cieľov tohto fungovania a vzťah medzi cieľmi a právnymi prostriedkami na realizáciu týchto cieľov. V ust. je zakotvená zásada zdržanlivosti. Táto zásada sa netýka len osoby, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akýmkoľvek spôsobom dotýka, či ide o svedkov, poškodených alebo napr. zúčastnenú osobu. Podľa tejto zásady do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie. To znamená, že orgány činné v trestnom konaní a súdy by sa mali zdržať zásahov do základných ľudských práv a slobôd, do ktorých by mali zasahovať len v prípadoch, v ktorých účel konkrétneho trestného konania nemožno dosiahnuť iným spôsobom. Z ust. vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Trestné konanie je však možné viesť iba v súlade so zákonom a preto i postup príslušných orgánov, ktorých cieľom je okrem iného pravdivé skutkové zistenie, musí byť vždy v súlade so zákonom [ I., 1. vydanie 2021, Komentár C.H. Beck, Základné zásady trestného konania, I. D., str. 2 - 53].

17. V súlade so zásadou primeranosti (proporcionality) policajt pri výkone služobného zákroku je povinný nepripustiť, aby zúčastneným osobám v súvislosti s touto činnosťou vznikla bezdôvodná ujma na ich právach. Za bezdôvodnú ujmu však nemožno považovať takú ujmu, ktorej vznik v dôsledku úkonu buď nebol rozumne predvídateľný alebo bol nevyhnutným dôsledkom (riadneho) vykonania úkonu tak, aby boli splnené jeho ciele (zmysel) a súčasne nie je táto ujma zjavne neprimeraná so zreteľom na cieľ sledovaný úkonom (k uvedenému pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

18. Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk súd prvej inštancie pri posúdení správnosti namietaných procesných úkonov a postupu príslušníkov PZ v danom prípade vo svojej úvahe celkom správne prihliadal tiež na základné zásady trestného konania, ktorými je ovládaná činnosť policajného zboru pri vykonávaní služobných zákrokov a procesných úkonov v trestnom konaní a objasňovaní (vyšetrovaní) trestnej činnosti, predovšetkým na zásadu oficiality ( ) a vyhľadávaciu zásadu v procese dokazovania ( ), zásadu primeranosti (proporcionality) a zdržanlivosti a zásadu iniciatívy, t.j. povinnosti orgánov činných v trestnom konaní z úradnej moci konať a vykonávať z vlastnej iniciatívy všetky úkony, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie účelu trestného konania v každej trestnej veci. Po posúdení preukázaných rozhodujúcich skutkových okolností súd dospel k správnemu záveru, že postup vyšetrovateľov PZ pri služobnom zásahu dňa 15.10.2014 spojenom so zadržaním osoby žalobcu a obmedzením jeho osobnej slobody ako osoby podozrivej zo spáchania trestného činu podľa ust. , vrátane použitia tzv. donucovacích prostriedkov a vykonania osobnej prehliadky, bol uskutočnený v medziach a v súlade so základnými zásadami trestného (vyšetrovacieho) konania bol primeraný (proporcionálny) účelu zaisťovacieho úkonu a namietané konanie orgánov činných v trestnom konaní nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle , ktorým by bolo neoprávnene zasiahnuté do základných práv žalobcu, resp. mu bola spôsobená nedôvodná ujma na jeho právach. Aj podľa názoru odvolacieho súdu preto nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup policajtov a OČTK v súvislosti so zásahom, zadržaním osoby žalobcu a následným obmedzením jeho osobnej slobody v cele policajného zadržania dňa 15.10.2014 a súd prvej inštancie správne rozhodol, pokiaľ z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

19. Skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú prijať ani záver o odňatí možnosti žalobcovi konať pred súdom v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda ani uplatnený odvolací dôvod podľa v prejednávanej veci nie je preukázaný.

20. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ust. treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní [porovnaj R 129/1999, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , ]. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, ich dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosť strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky nespravodlivosti. Z práva na spravodlivý súdny proces však pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, resp. dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

21. Podľa strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

22. Podľa strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

23. Podľa na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ak ich strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

24. Podľa súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. týmto ustanovením zaviedol princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Prioritu má procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.

25. V danej veci nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k naplneniu vady podľa ust. spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie v spojení s uplatnením koncentračného princípu, pokiaľ súd neprihliadal na oneskorené skutkové tvrdenia žalobcu a argumentáciu prednesené v záverečnom štádiu konania na pojednávaní dňa 27.5.2021, zdôvodniac svoj postup v rozhodnutí tým, že „žalobca mal možnosť uviesť skutkové tvrdenie týkajúce sa súhlasu prokurátora k jeho zadržaniu vrátanej jeho námietky, že tak urobil bez nevyhnutného potrebného oboznámenia sa so spisovým materiálom, bezprostredne po doručení dupliky žalovaného, resp. najneskôr na pojednávaní dňa 29.10.2019, kedy súd vyzval zástupcu žalobcu k prednesu podstatného obsahu žaloby a vyjadrení v súlade s ust. Civilného sporového

poriadku“. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca tento prostriedok procesného útoku neuplatnil včas a v súlade so zásadou hospodárnosti konania, pokiaľ až v záverečnom štádiu prvoinštančného konania predniesol skutkové tvrdenie o nesprávnom úradnom postupe (tiež) dozorujúceho prokurátora Generálnej prokuratúry SR, odôvodnené tým, že „prokurátor nebol oboznámený so spisom a súhlas (pokyn) na zadržanie žalobcu udelil len telefonicky“, a preto na tieto skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie dôvodne neprihliadal a jeho postup bol procesne opodstatnený. V kontexte súvisiacej odvolacej argumentácie žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že priebeh sporového konania je do značnej miery ovplyvnený princípom koncentrácie konania, ktorý predstavuje efektívny procesný nástroj na dosiahnutie rýchleho, a cez to spravodlivého konania. Tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku a zásadou koncentrácie konania (čl. 10 Základných zásad ), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Strany sporu sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, čo zároveň znamená, že nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určenom štádiu konania. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania i zákonnou koncentráciou konania, ktoré predstavujú vyjadrenie tohto základného princípu civilného sporového konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko) so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní, nie je včasné. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany môže súd v okolnostiach konkrétneho prípadu ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť veci) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť strany rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). V zmysle tejto zásady ak strany nie sú schopné preniesť relevantné skutkové tvrdenia, prípadne označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, môže im súd určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Lehotu vymedzí spravidla v uznesení, ktorým pojednávanie odročí a môže ju následne aj primerane predĺžiť ( ). To, či súd v konkrétnom prípade umožní stranám dodatočné prednesenie skutkových tvrdení a označenie alebo predloženie dôkazov, bude vždy determinované okolnosťami ad hoc. Rozhodujúce je nielen správanie sa sporových strán a ich zástupcov, ale aj samotný predmet sporu, povaha uplatneného nároku, subjektívne a objektívne dôvody nesplnenia povinnosti včas a pod. Súd však musí mať na zreteli skutočnosť, že primárnym účelom jeho činnosti je efektívny výkon spravodlivosti za podmienok vymedzených zákonom. Odmietnutie udelenia dodatočnej lehoty preto nesmie byť prejavom justičnej svojvôle a musí byť procesne opodstatnené, s čím sa súd vysporiada v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej [pozri Števček, M. a kol.: . Komentár. vyd. C.H. Beck v Prahe, 2016, str. 673].

26. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnenie koncentrácie konania súdom prvej inštancie v danom prípade je potrebné považovať za procesne opodstatnené, pokiaľ na žalobcom oneskorene uplatnený prostriedok procesného útoku neprihliadol, a to aj so zreteľom na povahu uplatneného nároku a jeho skutkové vymedzenie namietaného úradného postupu v žalobe a podanej žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku. Odvolací súd poukazuje na to, že skutkovým základom uplatneného nároku na náhradu škody v podanej žalobe nebol žalobcom namietaný nesprávny postup dozorového prokurátora, v žalobe uviedol, že príkaz na jeho zadržanie bol vydaný po predchádzajúcom telefonickom súhlase prokurátora, a teda nenamietal postup prokurátora, ale namietal zákonnosť postupu príslušníkov pohotovostného policajného útvaru PZ, preto v žalobe označil Ministerstvo vnútra SR ako orgán verejnej moci, ktorý mu mal škodu spôsobiť, a nie Generálnu prokuratúru SR. Nárok z tohto titulu na základe podanej žiadosti nebol ani predbežne prerokovaný Generálnou prokuratúrou SR ako príslušným orgánom verejnej moci, do pôsobnosti ktorého by v takom prípade mal uplatnený nárok patriť. Ide pritom o zákonom stanovenú obligatórnu procesnú podmienku, aby nárok na náhradu škody mohol byť prejednaný na základe podanej žaloby v súdnom konaní, ktorú zákonodarca v zákone upravil v snahe zabrániť zbytočným súdnym sporom. Uvedené má priamu súvislosť i s otázkou správneho označenia štátneho orgánu, ktorý v súdnom spore v mene štátu koná v zmysle ust. a splnenia tejto procesnej podmienky. Súd prvej inštancie v danom spore už po začatí konania musel identifikovať orgán verejnej moci oprávnený konať v mene Slovenskej republiky a posúdiť, či

príslušný orgán žalobca v žalobe správne označil, pričom je nepochybné, že súd v priebehu celého konania konal s Ministerstvom vnútra SR ako orgánom konajúcim v mene štátu, teda nie s Generálnou prokuratúrou SR. V tomto smere treba prisvedčiť námietke žalovanej uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu týkajúcej sa nedostatku podmienky konania spočívajúcej v riadnom zastúpení štátu pre prípad, ak by súd prihliadal na oneskorene prednesené skutkové tvrdenia a argumenty žalobcu spochybňujúce zákonnosť postupu dozorujúceho prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorá je plne opodstatnená. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že právo poškodeného domáhať sa uspokojenia nároku na náhradu škody na súde vzniká v prípade, ak príslušný orgán nárok na náhradu škody neuspokojí alebo uspokojí len čiastočne v lehote do 6 mesiacov od prijatia žiadosti, alebo písomne oznámi poškodenému, že jeho žiadosť neuspokojí (, ). Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa ( cit. zákona). Podľa cit. zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť nielen požadovanú výšku náhrady škody, ale je povinný označiť aj orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je zároveň potrebné namietaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci dostatočne vymedziť a konkretizovať, a to s prihliadnutím i na premlčanie práva na náhradu škody, pretože podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku sa plynutie premlčacej lehoty prerušuje len vo vzťahu ku škode, ktorá bola spôsobená žiadateľom vymedzeným (namietaným) nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Rozsah nároku uplatneného žalobou na súde teda musí korešpondovať s rozsahom uvedeným v žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku a vychádzať z označeného titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Vzhľadom na vymedzenie žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu v žiadosti o predbežné prejednanie nároku a v podanej žalobe, z ktorého žalobca vyvodzuje nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), je zrejmé, že v tomto spore príslušným orgánom verejnej moci oprávneným v mene žalovanej konať je Ministerstvo vnútra SR, s ktorým súd prvej inštancie aj správne konal a v žiadnom prípade týmto orgánom nie je Generálna prokuratúra SR. Aj z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne neprihliadal na prostriedok procesného útoku, ktorý bol žalobcom uplatnený oneskorene, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a koncentračným princípom. Odhliadnuc od uvedeného, v konaní bolo preukázané, že predchádzajúci súhlas prokurátorky Generálnej prokuratúry SR (príkaz) k zadržaniu žalobcu a vykonaniu osobnej prehliadky podľa ust. , , v súlade s požiadavkami zákona bol udelený, čo nesporne vyplýva jednak z obsahu Zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 15.10.2014, ktorá vo fotokópii je súčasťou spisu (č.l. 302 – 303), ako aj z Príkazu na osobnú prehliadku zo dňa 14.10.2014 (č.l. 79), z ktorého je zrejmé, že súhlas udelila prokurátorka Generálnej prokuratúry SR JUDr. Martina Cibuľová telefonicky dňa 14.10.2014 o 15.30 hod. Z dikcie ust. vyplýva, že na zadržanie osoby, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa alebo 2 alebo ak ide o podozrivú osobu podľa , aj keď proti nej nebolo vznesené obvinenie, je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora; zákon však neustanovuje formu tohto súhlasu, keďže súhlas prokurátora v danom prípade nie je možné považovať za rozhodnutie, ale ide o určitú formu riadiaceho aktu, ktorý má formu písomného alebo ústneho (telefonického) opatrenia [porov. A. J. a kolektív: . Veľký Komentár. 4. aktualizované vydanie, Bratislava, EUROKODEX, 2019, 294s]. Súd prvej inštancie preto zákonnosť žalobcom namietaného postupu príslušníkov PZ správne hodnotil aj z pohľadu splnenia tejto zákonnej podmienky pre zadržanie a vykonanie osobnej prehliadky osoby podozrivej zo spáchania trestného činu. Správne tiež uzavrel, že v tomto spore mu neprináleží hodnotiť dôvody, ktoré prokurátora k vydaniu takéhoto pokynu viedli.

27. Žalobcovi sa ani v odvolacom konaní nepodarilo spochybniť kľúčový úsudok súdu prvej inštancie, podľa ktorého namietané konanie a procesný postup príslušníkov pohotovostného policajného útvaru bol v súlade s , spĺňal kritériá legality a legitimity ako aj primeranosti (proporcionality), nakoľko nebol realizovaný prostriedkami ani spôsobom odporujúcimi zákonu a zásah do základných práv žalobcu nebol zjavne neprimeraný účelu zaisťovacieho úkonu zadržania a trestného konania, a teda že tvrdený zodpovednostný titul zakladajúci zodpovednosť žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu podľa nie je daný. Z týchto dôvodov odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu ako neopodstatnené a napadnutý rozsudok v zamietavom výroku vo veci samej i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovanej v spore, postupom podľa ust. a ako vecne správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s . V odvolacom konaní mala plný procesný úspech žalovaná, a preto jej v súlade s cit. ust. vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

29. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha, t.j. dovolací návrh ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).