Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-255-2008.pdf
PDF · 129.33 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-4Er/255/2008
Uznesenie
Y. súd F. K. v právnej veci oprávneného: W., s.r.o., so sídlom v A., W. XX, J.: XX XXX XXX, zastúpený Q.. V. V., advokátom so sídlom v A., W. XX, proti povinnému: T. H., nar. XX.XX.U., bytom F. K., N. U./XX, v konaní o vymoženie pohľadávky v sume X.XXX,XX eur (XX.XXX,- Sk) s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, takto
rozhodol:
1/ B. vyhlasuje exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavuje.
2/ B. návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.
3/ B. povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznáva.
4/ O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Y. súd F. K. uznesením č. k. XEr/XXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX vydaným vyšším súdnym úradníkom, exekúciu vedenú na návrh oprávneného voči povinnému postupom podľa § 57 ods. X Z. poriadku zastavil, návrh povinného na odklad exekúcie zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že povinnému ich náhradu nepriznala a tiež rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti toho uznesenia. F. pre zastavenie exekúcie bolo zistenie, že exekúcia voči povinnému začala na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý súd posúdil ako rozhodnutie vydané v rozpore s platným právom. W. uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávnenému doručené do vlastných rúk dňa XX.XX.XXXX a dňa XX.XX.XXXX bolo súdu v zákonom stanovenej lehote doručené odvolanie oprávneného, ktoré bolo na pošte v A. podané dňa XX.XX.XXXX. V odvolaní právny zástupca oprávneného poukázal na to, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že rozhodol napriek tomu, že nebol podaný žiaden návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na uvedené oprávnený alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. X písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil legitímnosť vykonávania úkonov exekučného súdu smerujúcich k opätovnému rozhodovaniu vo veci, keď súd už raz preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Uviedol, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ZoRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, že v tomto konaní exekučný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, naopak, súd musí nakladať s takýmto právoplatným rozhodcovským rozsudkom tak, ako s rozsudkom
všeobecného súdu. Poukázal na to, že exekučný súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa oprávneného, exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Podľa oprávneného exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Uviedol, že exekučný súd už raz skúmal exekučný titul v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kedy nezistil žiaden rozpor a súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd podľa oprávneného pristúpil k revízii exekučného titulu opätovne po začatí exekúcie konal v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnym poriadok. Oprávnený v podanom odvolaní zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Ak by súd považoval ustanovenia § 57 ods. 1. písm. g), resp. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZoRK za vzájomne si odporujúce, poukázal oprávnený na zásadu lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej ak existuje medzi právnymi normami rovnakej sily rozpor, prednosť má tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie, teda novšie právo. V tomto prípade sa do právneho poriadku dostali neskôr a novšie právo predstavujú ustanovenia ZoRK a teda platné a aplikovateľné právo tak predstavujú ustanovenia ZoRK. S poukazom na uvedené odvolateľ tvrdí, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal exekútorovi poverenie na výkon exekúcie a od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené považuje oprávnený rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. Napokon oprávnený s poukazom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov, považuje za správne a dôležité, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.ú. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 4Er/255/2008 zo dňa 16.08.2012 podaním zo dňa 26.09.2012 vyjadril, že s odvolaním oprávneného nemožno súhlasiť. Uviedol, že aj pri výkone exekúcie na základe rozhodnutia, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu je potrebné vychádzať z toho, že kým posúdenie formálnej vykonateľnosti je jasné, materiálna vykonateľnosť nie je bezvýnimočná. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovuje exekučnému súdu osobitnú prieskumnú právomoc v konečnom dôsledku s možnosťou vedúcou k zastaveniu exekučného konania. Súd by sa nemal vyhnúť skúmaniu zmlúv jednak pre potrebu vyhodnotenia rozhodcovskej doložky, ako aj za účelom posúdenia charakteru právneho vzťahu, a z toho vyplývajúceho určenia práva rozhodného pre posúdenie plnenia priznaného exekučným titulom, pokiaľ v ňom nebol tento vzťah správne posúdený. Posúdenie, či v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, konkrétne spotrebiteľský úver, považuje povinný za nespornú, pričom sa opiera o výklad Európskeho súdneho dvora, ktorý vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi Smernice Rady 93/13/EHS, ak vnútroštátna úprava bráni plné uplatňovanie práv spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností považuje povinný uznesenie v napadnutej časti za vecne správne a navrhuje ho potvrdiť.
Podľa § 251 ods. 4 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „ O.s.p.“) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej ako „Exekučný poriadok“), exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.
Odvolaním napadnuté uznesenie tunajšieho súdu č. k. 4Er/255/2008-25 zo dňa 16.08.2012, ktorým súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka postupom podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil exekúciu vedenú na návrh oprávneného voči povinnému je takým rozhodnutím, voči ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O.s.p., keďže Exekučný poriadok výslovne nestanovuje, že by voči takémuto rozhodnutiu bolo odvolanie prípustné), nakoľko podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, odvolanie je prípustné len proti rozhodnutiu podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k). Preto odvolaním napadnuté uznesenie č. k. 4Er/255/2008-25 zo dňa 16.08.2012, vydané vyšším súdnym úradníkom, sa podaním odvolania v zmysle § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p. v celom rozsahu zrušilo a o zastavení exekúcie opätovne rozhodne sudca.
Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 29.05.2012 povinný navrhol zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Svoj návrh odôvodnil tým, že s oprávneným uzatvoril dňa 25.07.2007 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, ktorú povinný uzatváral ako fyzická osoba nepodnikateľ. Aj keď zmluva bola uzatváraná ako tzv. absolútny obchod, použitím eurokonformného výkladu je jasné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa majú aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve upravené v smernici a normách občianskeho práva. Predmetná formulárová zmluva obsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a z tohto titulu povinný ako spotrebiteľ ňou nie je viazaný a plnenie vymáhané na základe takého exekučného titulu je v rozpore s dobrými mravmi. Povinný vo svojom návrhu poukázal na smernicu 93/13/EHS, Stanovisko Súdneho dvora (ER) vo veci C-243/02 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. Proti Z. B. X. bod 40, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 425/2011 a judikatúru Najvyššieho súdu SR. Povinný zároveň navrhol, aby náhradu trov exekučného konania znášal oprávnený.
Súd mal z obsahu spisu sp. zn. 4Er/255/2008 preukázané, že dňa 04.11.2008 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného, za účelom vymoženia pohľadávky z exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava Karloveské rameno č.8 (ďalej ako “rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 00280/08 zo dňa 01.02.2008 ( ďalej ako „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému 1.959,77 eur (59.040,-Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1.951,80 eur (58.800,-Sk) od 03.10.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 378,31 eur (11.397,-Sk), to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 57ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 425/2011-19, „podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykoná“.
Súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý bolo potrebné exekúciu, ktorá začala na návrh oprávneného voči povinnému a ktorá je vedená súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Krutým č. EX 8916/2008 zastaviť.
Súd mal z obsahu pripojeného spisu rozhodcovského súdu č. SR 00280/08 preukázané, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 25.07.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 30.000,- Sk. Povinný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver spolu s príslušným poplatkom spolu vo výške 58.800,- Sk v dvanástich mesačných splátkach po 4.900,- Sk. Súčasťou zmluvy boli „Všeobecné podmienky poskytnutia úveru“ (ďalej len „všeobecné podmienky“). Z pripojeného spisu rozhodcovského súdu vyplýva, že oprávnený podal dňa 05.01.2008 na rozhodcovský súd návrh na začatie rozhodcovského konania o zaplatenie sumy spolu vo výške 59.040,- Sk s prísl., keďže povinný si neplnil svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy, čím sa dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy. Rozhodcovský súd rozhodol o podanom návrhu rozhodcovským rozsudkom č. SR 00280/08 zo dňa 01.02.2008 tak, že zaviazal povinného, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatil oprávnenému sumu 59.040,- Sk, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 58.800,- Sk od 03.10.2007 do zaplatenia a trovy konania vo výške 11.397,- Sk. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.02.2008 a vykonateľnosť dňa 21.02.2008.
Súd konštatuje, že vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, je vzťahom spotrebiteľským, pričom povinný mal pri uzavieraní zmluvy s oprávneným postavenie spotrebiteľa. V Zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.07.2007 je povinný označený nasledujúcimi údajmi - menom, priezviskom, bydliskom, mestom a PSČ trvalého pobytu, jeho rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, ďalej jeho obchodným menom, miestom podnikania, miestom zápisu v živnostenskom registri, identifikačným číslom a číslom živnostenského registra. Hoci predmetná zmluva obsahuje aj údaje označujúce povinného ako fyzickú osobu podnikateľa, neznamená to, že povinný v predmetnom vzťahu automaticky vystupuje ako podnikateľ konajúci v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Samotná zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by deklarovalo, že povinný bude z poskytnutých finančných prostriedkov financovať svoje podnikateľské aktivity, resp. že budú iným spôsobom použité na podnikateľské účely. Ak z úverovej zmluvy jednoznačne nevyplýva, či osoba, ktorej boli poskytnuté finančné prostriedky, konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo ako spotrebiteľ, kedy je nutné na daný zmluvný vzťah aplikovať príslušné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, súd je povinný túto skutočnosť skúmať. V návrhu na zastavenie exekúcie povinný výslovne uvádza, že predmetnú zmluvu o úvere uzatváral s oprávneným ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Je teda zrejmé, že povinný v tomto zmluvnom vzťahu mal postavenie spotrebiteľa. Súd zároveň konštatuje, že aj z obsahu iných exekučných konaní vedených na tunajšom súde, v ktorých ako oprávnený vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. má preukázané, že povinní, ktorí v čase uzatvárania zmlúv o úvere, mali živnostenské oprávnenie, vždy boli označení aj príslušnými údajmi pre fyzickú osobu podnikateľa, hoci finančné prostriedky si prevažne požičiavali na súkromné účely a nie podnikateľské aktivity.
V čase uzavretia zmluvy (25.07.2007) základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval Občiansky zákonník.
V zmysle § 52 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 31.12.2007 (ďalej len „Obč. zák.“) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 2 Obč. zák.). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.). V zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 4 Obč. zák.).
Neprijateľné zmluvné podmienky boli obsiahnuté v ust. § 53 ods. 3 Obč. zák., pričom zákonom č. 568/2007 Z.z. (účinným od 01.01.2008) bol výpočet neprijateľných zmluvných podmienok rozšírený o.i. o ustanovenie, podľa ktorého sa za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučné v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r) zák. č. 40/1964 Zb. v platnom znení).
V zmysle § 879j zák. č. 40/1964 Zb. v platnom znení ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
V čase uzavretia zmluvy (25.07.2007) boli „spotrebiteľské zmluvy“ upravené aj zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sa takouto zmluvou rozumie „zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“ (§ 23a ods. 1 cit. zák.).
Vyššie citovaný § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu a takéto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol a môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 citovaného zákona), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska objektívnej možnosti, či nejde o plnenie nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.
Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v danej veci bola daná na základe zmluvy medzi oprávneným a povinným, ktorú uzavreli dňa 25.07.2007, ktorej obsahom bola o.i. aj rozhodcovská doložka.
Neprijateľná (nekalá) podmienka je taká zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS). Zákon síce explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej podmienky a tiež, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná, no pokiaľ však zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné podotknúť, že nekalá zmluvná podmienka a rozhodcovská doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor EÚ už v rozsudku C-40/08 Asturcom č.51 judikoval, že „Smernica Rady 93/13/EHS, z 5.apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí pokiaľ má za tým účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Súd tak zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy“.
Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou, ktorá bola uvedená vo všeobecných podmienkach. V zmysle čl. 17 všeobecných podmienok sa oprávnený s povinným dohodli na rozhodcovskej doložke, podľa ktorej „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“
Z uvedenej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bola založená príslušnosť rozhodcovského súdu, vyplýva, že povinný bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde. Takáto rozhodcovská doložka, ktorá jednoznačne znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, v prípade začatia konania na rozhodcovskom súde z vôle oprávneného, však rozhodne bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodcovskú doložku si povinný nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola povinným osobitne vyjednaná a núti povinného neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. V tejto súvislosti navyše súd poznamenáva, že čitateľnosť rozhodcovskej doložky je zjavne znížená, keďže táto je písaná malými písmenami.
Aj napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy Občiansky zákonník konkrétne neobsahoval ustanovenie, na základe ktorého by dojednaná rozhodcovská doložka medzi zmluvnými stranami, na základe ktorej by prípadné spory mali byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku uzavretú medzi oprávneným a povinnou ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže ochrana pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami platila aj pred 01.01.2008, a to prostredníctvom právnych predpisov, ktoré takéto zmluvné podmienky vypočítavali nie taxatívne, ale demonštratívne (napr. Občiansky zákonník, smernica Rady č. 93/13/EHS).
Je zjavné, že v danom prípade rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák. a čl. 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/ EHS neplatná.
Súd vzhľadom na uvedené považuje výkon práv oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, ktoré sa vedie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. č. SR 00280/08 zo dňa 01.02.2008 za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, keďže právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul bola stanovená neprijateľnou zmluvnou podmienkou - rozhodcovskou doložkou.
V tejto súvislosti súd napokon konštatuje, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý nespĺňa tieto požiadavky, nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (Rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky R-58/1997). Keďže konanie, na základe ktorého bol vydaný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok č. SR 00280/08 zo dňa 01.02.2008 má inú vadu, pre ktorú nie je tento exekučný titul materiálne vykonateľný, aj plnenie z tohto rozsudku musí byť v rozpore s platným právom. Z vyššie uvedených dôvodov, no najmä s poukazom na absenciu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, súd postupom podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku túto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
O trovách exekučného konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
V danej veci zastavenie konania zavinil oprávnený, ktorý inicioval začatie exekučného konania na základe exekučného titulu, ktorý nie je v súlade so zákonom a tak povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania voči oprávnenému. Tento si však žiadne trovy neuplatnil, v dôsledku čoho ho súd nevyzval ani na ich vyčíslenie postupom podľa § 151 ods. 4 O.s.p. a vznik trov povinného nemal súd preukázaný ani zo spisu, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku 3/ tohto uznesenia.
Čo sa týka trov exekúcie ktoré súdnemu exekútorovi vznikli v súvislosti so zastavením exekúcie, súd o nich o rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
V súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku 2/ tohto uznesenia z dôvodu, že nedospel k záveru, že v danej veci je potrebné obrátiť sa s predbežnými otázkami, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní oprávnený, týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ.
Súd je tohto názoru, že aj keď podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, neznamená to, že vnútroštátny súd je povinný vždy a za akýchkoľvek okolností požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je svojou povahou inštitútom, ktorý pôsobí v záujem integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v takomto konaní Súdny dvor vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Takáto povinnosť vnútroštátneho súdu aj keď je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, neznamená, že sa jedná o povinnosť absolútnu a vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka týkajúca platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zároveň na prejedanie Súdnemu dvoru nastolená prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej prípadné zodpovedanie musí mať reálne dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Oprávnený v podanom odvolaní žiadal, aby Súdnemu dvoru bola na rozhodnutie predložená prejudiciálna otázka ním formulovaná takto: „Či sa má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že sa za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Súd je toho názoru, že takto položená otázka je otázkou akademickou. Vo vyššie uvedenom konaní súd v žiadnom prípade nedospel k záveru že na rozhodcovskom súde nie je možné rozhodovať spory so spotrebiteľom, naopak, exekučný súd dôsledne preskúmal len či v tomto konkrétnom prípade bola rozhodcovská doložka medzi oprávneným a povinným v zmluvnom vzťahu týkajúcom sa úveru individuálne dojednaná. Po preskúmaní listinných dôkazov dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, konkrétna rozhodcovský
doložka, tak ako je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, je neprijateľnou, spotrebiteľa zaväzujúcou podmienkou a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred konkrétnym rozhodcovským súdom, čo je v rozpore s platným právom.
Druhá prejudiciálna otázka, ktorú žiadal oprávnený prejednať v prípade negatívnej odpovede na prvú otázku formuloval takto“ „Či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Ani túto otázku však nepovažuje súd za relevantnú pre rozhodnutie v tejto veci a poznamenáva, že Smernica Rady 93/13/EHS uvádza v čl. 3, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 uvedenej smernice, ktorý bol transportovaný do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z., a to v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, sa nachádza medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako sú obsiahnuté v prílohe k smernici resp. v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené preto aj v prípade, ak skutočné dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v čl. 17 VPPÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice uvedené nič nemení na správnosti záveru, že rozhodcovská doložka, tak ako je uvedená vo VPPÚ, nebola so spotrebiteľom - povinným v tomto exekučnom konaní, individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou tak, ako je to vyššie uvedené. Čo sa týka tretej otázky, „ či je v súlade s čl. 17 a čl., 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“, súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora obsiahnuté v rozhodnutí vo veci Pohotovosť - C-76/10, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť, aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v úverovej zmluve uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Konštantná judikatúra Súdneho dvora teda pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade ich zistenia je súd povinný vyvodiť všetky relevantné dôsledky. Uvedeným následkom vychádzajúc z vnútroštátneho práva je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie ako aj zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ktoré majú za následok, že pohľadávku oprávneného voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. S poukazom na uvedené je súd toho názoru, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedený postup nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva ani v rozpore s čl. 47 Charty o práve na spravodlivý proces.
S poukazom na uvedené súd nedospel k záveru, že by v predmetnom konaní existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie na
Krajský súd v Žiline prostredníctvom tunajšieho súdu v lehote 15
dní od jeho doručenia.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.