Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6C-95-2012.pdf
PDF · 153.5 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RA-6C/95/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Revúca samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Bratislava, Údernícka 5, právne zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5 proti žalovaným: 1. M. Z., Z.. XX.XX.XXXX, XXX XX C. XX zastúpený U. O., Z.. XX.XX.XXXX, B. C. XX a 2. F. Q., Z.. XX.XX.XXXX, XXX XX C. XX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, právne zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, Dr. Herza 12 o zaplatenie 185,79 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalobu v celom rozsahu zamieta.
II. Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru vo výške 51,78 € a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou došlou súdu dňa 20.08.2012 sa žalobca domáhal na žalovaných 1. a 2. zaplatenia sumy v celkovej výške 185,79 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto sumy od 04.12.2007.
Žalobca uviedol, že pohľadávku ktorá je predmetom konania nadobudol postúpením od spoločnosti Consumer Finance Holding na základe zmluvy zo dňa 03.12.2007. Pokiaľ ide o žalobu voči žalovanému 1. tu žalobca uviedol, že táto je založená na zmluve uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1. dňa 24.10.2005. Pokiaľ ide o žalobu voči žalovanej 2. jej základ spočíva na tom, že žalovaná 2. postupom podľa § 533 Obč. zákonníka mala pristúpiť k záväzku žalovaného 1.
Do konania na strane žalovaných ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov v zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Cifrom.
Vedľajší účastník sa k predmetu konania vyjadril podaním došlým súdu dňa 22.11.2012, v ktorom uviedol, že žalobcom predloženú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku považuje z dôvodu nekalej obchodnej praktiky za absolútne neplatnú. V súvislosti s tým vzniesol námietku premlčania, keďže právny predchodca žalobcu zmluvu so žalovaným 1. ukončil výpoveďou zo dňa 21.11.2006 a žaloba bola podaná až dňa 03.07.2012.
Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 13.02.2013, na ktorom vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:
Žalovaný 1. dňa 24.10.2005 uzavrel so spoločnosťou Tatra Credit a.s. ako právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch. zákonníka, na základe ktorej bol žalovanému 1. poskytnutý úver vo výške 9620,-Sk. (č.l. 5).
Z prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že zmluva o úvere mala byť vypovedaná dňa 21.11.2006 (č.l. 8 - 14).
Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 14) vyplýva výška žalobcom uplatneného nároku.
Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (č.l. 7) uzavretej so žalovanou 2. vyplýva, že žalovaná 2. mala pristúpiť k záväzku podľa § 533 a nasl. Obč. zákonníka, tento zároveň uznať. V čl. III. bode 3.1 posledná veta sa zároveň deklaruje, že žalovaná 2. má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (č.l. 6) uzavretej so žalovaným 1. ako dlžníkom vyplýva, že tento mal uznať záväzok, ktorý je predmetom tohto konania v rozsahu istiny vo výške 185,79 € a zároveň podľa čl. III bodu 3.1 posledná veta mal mať vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Na pojednávaní konanom dňa 13.02.2013 žalovaná 2. uviedla, že dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku spolu so žalovaným 1. podpísali tak, že sa bez ich podnetu do miesta ich bydliska dostavila osoba konajúca za žalobcu s tým, že im predložila vopred pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej podpísania, aby sa vyhli súdnemu konaniu. Potom ako boli žalovaní oboznámení so stanoviskom vedľajšieho účastníka v prejednávanej veci uviedli, že s týmto stanoviskom súhlasia a pridržiavajú sa ho.
Žalobca na pojednávaní uviedol, že navrhuje rozhodnúť v zmysle návrhu z dôvodu, že námietky vedľajšieho účastníka považuje za právne irelevantné a podpísanú dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu za platnú a zákonnú.
Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Právny režim zmluvy:
Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).
Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ. bez ohľadu na povahu účastníkov.
V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 24.10.2005 Občiansky zákonník už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (synonymum neskôr zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.
Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.
Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis (ZSÚ) úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po preskúmaní charakteru úpravy procesný súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie ObZ.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).
Vyššie uvedené závery súdu o charaktere uzavretej zmluvy a úprave, ktorou sa riadi sú ďalej podporené ako závermi právnej teórie, tak aj súdnej praxe (najmä českej, ktorá však z hľadiska komparatívneho obsahuje využiteľné závery aj pre slovenský právny poriadok).
To, že úverová zmluva upravená v Obch. zákonníku sa bez ohľadu na to či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu spravuje Obch. zákonníkom vyplýva aj z názoru prezentovaného JUDr. Janou Bajánkovou v článku „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“ vydaného v rámci riešenia projektu Justičnej akadémie a APVV.
Podľa názoru súdu potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obch. zákonník ako aj všeobecné ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vyplýva aj z článku Spotrebiteľská zmluva od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc., uverejneného v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2008. V článku sa ďalej uvádza, že v súvislosti s ochranou spotrebiteľa môžeme rozlišovať viaceré právne prostriedky ochrany. Ide najmä o právo spotrebiteľa na:
A. ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve,
B. uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania,
C. uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu,
D. uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady,
E. odstúpenie od zmluvy jednak v rámci zodpovednosti za vady alebo v iných zákonom stanovených prípadoch,
F. vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,
G. uverejnenie rozsudku.
Profesor Vojčík ďalej uvádza, že pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité posúdiť akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, či ide o zmluvu občiansko-právneho charakteru alebo obchodno-právneho charakteru. Uvedené má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami (vyššie ad A) je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky (vyššie uvedené pod bodmi B - F) bude práve dôležité posúdiť či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výška úrokov z omeškania a podobne).
Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy súd uvádza - ako bolo uvedené už pri výklade podstaty spotrebiteľskej zmluvy, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Aj pre takúto zmluvu totiž po 01.04.2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 - § 54, resp. § 60 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka - zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Ustanovenie § 54 ods.1 Obč. zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka (napr. Kateřina Čuhelová: Zamyšlení nad aplikací § 401 ObchZ ve spotřebitelských smlouvách, Právní rozhledy 11/2012, s. 401). Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Obč. zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54, resp. až § 60. To, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka ako aj záver vyplývajúci z predchádzajúcej vety vyplýva aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi ale kogentnými ako aj zo záveru s tým spojeného, že dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy.
Pre zdôraznenie vyššie uvedených záverov možno opätovne pre porovnanie uviesť českú úpravu, ktorá v § 262 ods.4 Obchodného zákonníka uvádza - ve vztazích podle § 261 nebo podřízených obchodnímu zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze zvláštních právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského
zákoníku nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách, zneužívajících klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy, je-li to ve prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem, nese odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku.
Je teda zrejmé, že český Obch. zákonník rozširuje použitie Obč. zákonníka v určitých oblastiach aj na absolútne obchody a umožňuje teda jeho širšie použitie ako je tomu v rámci slovenského právneho poriadku.
NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 tak uviedol (pre autenticitu sa cituje v českom jazyku) - „Úprava promlčení obsažená v občanském zákoníku v § 101 a násl. nepatří mezi tzv. jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele ve smyslu § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obchodního zákoníku. Výkladem § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obch. zák. nelze dospět k závěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež by mohlo být pro spotřebitele výhodnější. Takovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel do právních vztahů zásadní nejistotu a znamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků těchto vztahů. Úprava promlčení není úpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená délka promlčecí doby v občanském a obchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních procesů, z nichž však žádný nesměřuje k ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči oběma stranám stejně, z komplexní úpravy promlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.
Na vztah ručitele zajišťující závazek ze spotřebitelské smlouvy je třeba aplikovat úpravu promlčení obsaženou v obchodním zákoníku, tedy čtyřletou promlčecí dobu podle ustanovení § 397 obch. zák.
Argumentuje-li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro kratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v obchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu jen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle logiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či v pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení v občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru dovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského a obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro spotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst. 1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí doba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech, pokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z tohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o promlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák.
Ve smyslu článku 3 Směrnice pak za ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat takové, které chrání slabší stranu proti silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazně nerovnovážném postavení (obdobně Dědič, J., Čech, P.: Obchodní právo po vstupu ČR do EU, 2. vydání, Bova Polygon, Praha 2005, s. 382). Musí jít tedy o ustanovení, které bylo přijato přímo na ochranu spotřebitele, anebo ustanovení, jehož charakter je takový, že záměrným způsobem chrání slabší stranu smluvního vztahu (k tomu srov. v právnické literatuře např. Vymazal, L.: Ochrana spotřebitele a její meze v obchodním závazkovém právu. Obchodněprávní revue, 2010, č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní ochrana slabší smluvní strany. Právní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109).
Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit aplikaci všech pro nepodnikatele „výhodnějších“ úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s výslovným odkazem na úpravu spotřebitelských smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale obecnou formulaci. “
Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom a keďže podľa § 397 Obch. zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Predchádzajúci záver procesného súdu o aplikácii Obchodného zákonníka neodporuje ani rozhodnutiu NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009, ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej podľa zákona č. 195/2000 Z.z., resp. zák. č. 610/2006 Z.z. so spotrebiteľom je premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva - Obchodného zákonníka, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná (a teda bola neprijateľná aj dohoda o použití ustanovení o premlčaní obsiahnutých v Obchodnom zákonníku), nešlo teda o obligatórne použitie Obch. zákonníka ako je tomu v prejednávanej veci.
Pre vyššie uvedené závery je ďalej podstatné, že NS ČR, o rozhodnutia ktorého sa procesný súd pri svojich záveroch opieral (pre nedostatok riešenia uvedených otázok v rámci rozhodovacej činnosti NS SR) neboli výsledkom aplikácie § 55 ods.1 Obč. zákonníka platného v ČR, podľa ktorého: „smluvní ujednání spotřebitelských smluv se nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se zejména nemůže vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své smluvní postavení“ a ktorý je svojim znením totožný s § 54 ods.1 Obč. zákonníka platného v SR ale aplikácie § 262 ods.4 českého Obch. zákonníka a teda o ustanovenie § 54 ods.1 Obč. zákonníka nemožno oprieť výklad niektorých slovenských súdov, ktoré pre otázky premlčania a úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu aplikujú Obč. zákonník.
V prejednávanej veci došlo k výpovedi zmluvy o úvere uzavretej medzi pr. predchodcom žalobcu a žalovanou 21.11.2006. Aj keby súd počítal omeškanie odo dňa, od ktorého žalobca požaduje úrok z omeškania (04.12.2007) uplatnená pohľadávka by bola premlčaná najneskôr dňom 04.12.2011.
Keď potom vedľajší účastník prípustne vzniesol námietku premlčania, tak súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich otázkach o argumentáciu uvedenú nižšie, žalobe vyhovieť nemohol (§ 388 ods.1 Obchodného zákonníka - Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.)
Otázka vyslovenia neplatnosti uznávacích prejavov žalovaných:
Žalobca ako nový veriteľ sa dňa 18.09.2010 dostavil do domu žalovaných a podpísal s nimi Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku.
Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov treba pre platnosť tohto úkonu vo vzťahu k žalovanej 1. použiť § 323 ods.1 Obchodného zákonníka a vo vzťahu k žalovanému 2. ako pristupujúcemu dlžníkovi § 531 Občianskeho zákonníka a § 323 ods.1 Obchodného zákonníka.
Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka - ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Obchodný zákonník teda na rozdiel od § 558 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania premlčaného dlhu nevyžaduje vedomosť dlžníka o premlčaní.
Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá, že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárské apod.). Ide teda o to, či toto ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.
Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti. Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.
Pôvodný zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku, však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.
Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté, nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé odchýlky od formálnej rovnosti.
Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlkou zo zásady rovnosti. Ingerencie v prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné len do budúcna.
Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti. Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie (bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje, spočíva v poskytnutí dielčích právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.
Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch. Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.
Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva, mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej
disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku, že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.
Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je (aj keď súd by rád poznal motiváciu žalobcu), jej spoločným menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.
Súd je zároveň presvedčený, že vstup spotrebiteľského združenia do konania o vymáhanie pohľadávky na stranu žalovaného spotrebiteľa je správny a potrebný, pretože vyrovnáva postavenie žalobcu a žalovaného ohľadom právnych vedomostí. Z podaní jednotlivých skupovateľov pohľadávok je zároveň zrejmé, že takýto vstup im „vadí“ a zvlášť im vadí zastúpenie spotrebiteľského združenia (ktoré podľa názoru skupovateľov má mať odborné schopnosti spotrebiteľov zastupovať) advokátom, v ktorom vidia iba honbu za trovami konania, avšak svoje vlastné zastúpenie právnym zástupcom považujú za účelné a bez vedľajšej snahy o „zarobenie“ na trovách právneho zastúpenia (aj keď podľa súdu je legitímne u spoločnosti zaoberajúcej sa skupovaním pohľadávok predpokladať aparát na ich uplatnenie, najmä ak toto uplatnenie spočíva vo vypracovaní vzorovej žaloby a jej úprave /dlžník a dlžná suma/ pre jednotlivé súdne konania).
Súd má ďalej za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu.
V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd voči jeho platnosti namietať nemohol.
V tomto prípade to bol však práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý si vynútil u žalovaných návštevu a dal im podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý žalovaným prezentoval, vložil aj pre nich zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý im na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník (ci) podpísaním dohody nič nezískali ale naopak naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršili.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov sa nezlepšila) ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť) v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovaným žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 - treba rozlišovať medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. na úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým, že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.
Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka - Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.
Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.
Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa - za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Konanie žalovaných by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z ich strany alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania záväzku a pristúpenia k záväzku. Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.
Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany dlžníkov nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje resp. pochybenie
svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).
Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení § 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně zhoršeno.“
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil žalobca poskytnúť ochranu.
V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.
Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome) nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 (ktorý má tiež mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení (pretože treba vychádzať z toho, čo je v listine uvedené) ani vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka.
Ak by tu aj neexistovali okolnosti, pre ktoré súd považuje predložené dohody za neplatné, sú dané nezávisle ďalšie dôvody neplatnosti.
Podľa § 133 O.s.p. platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.
V prejednávanej veci bez potreby osobitného dokazovania je zrejmé, že v čase uznania uznaný záväzok neexistoval, čo je samostatným dôvodom pre nevyhovenie žaloby. Dohody totižto hovoria o záväzku, ktorého pôvodným veriteľom je Consumer Finance Holding, čo nie je správne, pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť Tatra credit a.s. (na tom nič nemení, že táto spoločnosť bola zrušená bez likvidácie a jej imanie prešlo na spoločnosť Consumer Finance Holding). Dohody ďalej vravia o záväzku uzavretom dňa 19.10.2005, pričom predložená zmluva o úvere bola uzavretá dňa 23.10.2005. Dohody ďalej ako identifikačný znak uvádzajú číslo zmluvy/číslo zákazníka 11007952, pričom na zmluve o úvere je uvedené č. 1007952. Naviac, v prípade žalovanej 2. treba považovať uzavretú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku za neplatnú aj z dôvodu jej neurčitosti podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, nakoľko z Čl. 1 bodu 3 nie je zrejmé k akému záväzku žalovaná 2. pristupuje, pretože v tomto bode záväzok nie je žiadnym spôsobom identifikovaný. Uvedené korešponduje aj s vyjadreniami žalovanej 2., ktorá nevedela identifikovať akého záväzku sa podpisované dohody týkali ale podpísané boli iba v strachu z prípadného súdneho konania uvádzaného osobou predkladajúcou dohodu.
Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú, resp. pre nesprávnosť identifikácie
uznávaného záväzku za dohodu, ktorá uznanie záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 23.10.2005 nemohla privodiť.
Ak potom vedľajší účastník vzniesol námietku uplynutia premlčacej lehoty (podľa právneho záveru súdu 4 - ročnej), ktorá podľa žalobcom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok začala plynúť 21.11.2006 a uplynula teda 21.11.2010, nemohol súd žalobe vyhovieť. Aj keby súd počítal premlčaciu lehoty odo dňa omeškania tvrdeného žalobcom 04.12.2007, premlčacia lehota by uplynula dňa 04.12.2011 a žaloba bola podaná až dňa 20.08.2012, teda po jej uplynutí.
V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
O trovách konania rozhodol súd tak, že ich náhradu v konaní úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal v zmysle § 142 ods.1 O.s.p.
Trovy vedľajšieho účastníka spočívajú v trovách právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie zastúpenia, vyjadrenie k žalobe) po 18,26 € + 2 x režijný paušál po 7,63 €, spolu 51,78 € .
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 2 vyhotoveniach na Okresný súd Revúca, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.