Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-385-2012.pdf
PDF · 80.33 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/385/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44703015, právne zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36856584, proti povinnej: F. U., bytom U. XXX, E., o vymoženie 1.808,65 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 9Er/1602/2012-35 zo dňa 26. júna 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2 Ex. por., § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 11.04.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie istiny vo výške 1.808,65 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2011-6775 zo dňa 28.02.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.03.2012 a vykonateľnosť dňa 02.04.2012. Z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 06.12.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou uzavretá Zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 863,04 eur, s úrokovou sadzbou 17,30 % ročne. Dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver a na vzťah medzi oprávneným a povinnou je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Preskúmaním obchodných podmienok, konkrétne článku 18, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bol spôsob riešenia sporu, aj voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpila. Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p. Otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu sa zaoberala aj čerstvá judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: rozhodnutia NS SR č. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, č. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012 a č. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Korektným prekladom všetkých jazykových mutácií prílohy Smernice bod 1 písm. q/ možno jednoznačne vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie je regulované zákonom o rozhodcovskom konaní, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo Slovenskej republiky a ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa, rozhodne nie je arbitrážou, o ktorej hovorí Smernica. Slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Preto ak súd prvého stupňa mal v úmysle posúdiť danú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku, mal hlbšie skúmať a porovnať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní a v klasickom súdnom konaní. Pri výklade ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nie je možné pristupovať extenzívne, ale je treba ustanovenie vykladať v jeho gramatickom výklade. Takýto výklad umožňuje iba záver, že je neprijateľná iba rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Samotná skutočnosť, že zmluvné strany dojednali, že prípadný spor budú riešiť v rozhodcovskom konaní (bez toho, aby vylúčili možnosť súdneho preskúmania rozhodcovského rozsudku z dôvodov stanovených v zákone), nie je možné pochybovať o vykonateľnosti rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní. Oprávnený poukázal na rozsudky Eco Swiss (C-126/97), Kapferer (C-234/04), Fallimento Olimiclub (C-2/08) a Asturcom (C-40/08). Mal za to, že právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu, je inak vecne správny. Uvedená vnútroštátna právna úprava plne korešponduje s požiadavkou stability práva a právnych vzťahov. Už z uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 nie je možné bez ďalšieho zovšeobecňovať a interpretovať ho na každú vec, v ktorej je možné rozhodcovskú doložku považovať za neprijateľnú (nekalú). Európsky súdny dvor zdôraznil potrebu rešpektovať zásadu rovnocennosti, ktorej porušenie by znamenalo neprípustný rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Dôvodom na zastavenie exekúcie môžu byť iba skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., z pohľadu spotrebiteľských zmlúv prichádza preto do úvahy iba dôvod spočívajúci v naplnení ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ cit. zákona. Zdôraznil, že tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie ak je v rozpore s dobrými mravmi plnenie a nie iba to, že samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdnu exekútorku JUDr. Denisu Uhríkovú, alebo aby uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
V preskúmavanej exekučnej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútorku vykonaním exekúcie. Po podaní žiadosti exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. To však ešte neznamená, že nedohliada na to, aby exekúcia bola vykonávaná v súlade so zákonom. Ak totiž zistí, že je dôvod na jej zastavenie, tak ju zastaví, prípadne aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Ex. por.). Túto možnosť, a aj povinnosť má v ktorejkoľvek fáze exekučného konania. Z uvedeného vyplýva, že aj eventuálne vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú pre exekučný súd z tohto pohľadu právne irelevantné.
V zmysle vyššie uvedeného je teda súd prvého stupňa v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/ alebo c/ citovaného zákona, teda najmä, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.
Odvolací súd uzaviera, že nezistil nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danej exekučnej veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por., ako aj ustanovenia § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Rozhodca sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľské právo totiž patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany, a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.