Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-3250-2000.pdf
PDF · 69.99 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/3250/2000
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Prievidza, Matice slovenskej 10, 971 01 Prievidza, proti povinnému: BKG, s.r.o., IČO: 36 295 540, Teplárenská 4, 971 01 Prievidza /vymazaný z obchodného registra dňa 6.8.2009/, pre vymoženie istiny vo výške 192,35 eura (5.795,- Sk) s prísl., o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, takto
rozhodol:
I.
Exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a exekúciu z a s t a v u j e.
II.
Súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Kohútovi, Exekútorský úrad Banská Bystrica, Mičinská cesta 35, Banská Bystrica, náhradníkovi súdneho exekútora Dr. Petra Babothyho, trovy exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom zo dňa 16.8.2000 domáha vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu - platobný výmer č. 81/2000 Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza zo dňa 18.4.2000. Vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Peter Kohút dňa 30.10.2000.
Náhradník súdneho exekútora predložil dňa 7.4.2009 podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Súdny exekútor zároveň požiadal, aby na náhradu trov exekúcie vo výške 34,99 eura bol zaviazaný oprávnený.
Súd z obchodného registra zistil, že Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 36CbR/95/2006-33 zo dňa 27. apríla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.07.2009, súd zrušil bez likvidácie spoločnosť BKG, spol. s r.o. so sídlom Teplárenská 4, 971 01 Prievidza, IČO 36 295 540, zapísanú v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín v oddieli Sro vo vložke číslo 10219/R. Dňa 6.8.2009 bol povinný z obchodného registra vymazaný.
Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti platného v čase začatia exekúcie (Exekučný poriadok), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 odst. 1 písm.g/ Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie, exekúciu súd zastaví exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania je jednou zo základných podmienok aj exekučného konania. V predmetnej exekúcii bol povinný právnickou osobou - obchodnou spoločnosťou, pričom je preukázané, že zanikol výmazom z obchodného registra /§ 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka/, čím
stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda i spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania /§ 19 O.s.p./. Ide o neodstrániteľnú prekážku konania, pre ktorú nie je možné ďalej pokračovať v exekúcie. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pretože konanie nie je možné viesť voči neexistujúcemu subjektu. V tejto súvislosti súd udáva, že nie je daný ani dôvod na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku / nakoľko tento dôvod zastavenia sa na predmetné konanie nevzťahuje s poukazom na § 235 ods. 2 Exekučného poriadku/.
Z tohto dôvodu súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú v zmysle § 58 odst. 1 Exekučného poriadku ex offo, teda i bez návrhu účastníka exekučného konania.
Podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu trov exekúcie.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súdny exekútor si vyúčtoval v súvislosti so zastavením exekúcie trovy v celkovej sume 34,99 eura.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p.. na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p., ak tento osobitný predpis /Exekučný poriadok / neustanovuje inak. Občiansky súdny poriadok má teda voči Exekučného poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť ustanovenia O.s.p. o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša povinný /§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku/. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku, a to i len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po takmer deviatich rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti. Uvedené preto vedie súd k záveru, že súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania / v časti trov/. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR /napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.1. 2008 , uznesenie č. II.ÚS 272/08 z 22.10. 2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12. 2008 , uznesenie I.ÚS 256/08 z 7.8. 2008 a iné/, v ktorých opakovanie poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Len nad rámec uvedeného súd udáva, že obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach , ako napr. uznesenie sp. Zn. II.ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV.ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II.ÚS 294/05 a iné/.
Súd v zmysle horeuvedeného trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Poučenie:
Proti výroku I., II. tohto uznesenia je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach.
V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.