Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11CoE-137-2012.pdf
PDF · 92.14 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/137/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 36 613 843 proti povinnému: X. G., bytom Q., S. č. XX/X, pre vymoženie 419,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 18. septembra 2012, č.k. 4Er/224/2010-18, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie úroku z omeškania presahujúceho 9% ročne zo sumy 419,64 eur od 14.10.2009 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 41,96 eur a súčasne zastavil exekúciu. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 44 ods. 3 prvá veta Exekučného poriadku, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že uznesením súdu prvého stupňa sp. zn. 4Er/224/2010 zo dňa 11.06.2010 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie úroku z omeškania presahujúceho 9% ročne zo sumy 419,64 eur od 14.10.2009 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 41,96 eur. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.09.2012. Súd prvého stupňa konštatoval, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 20.12.2004 Zmluvu o pôžičke (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a že na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Ďalej uviedol, že súčasťou Zmluvy o pôžičke sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia pôžičky, ktoré v článku IX. Záverečné ustanovenia písm. o) upravujú rozhodcovskú doložku. Podľa názoru prvostupňového súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Prvostupňový súd konštatoval, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade ide o neexistenciu relevantného exekučného titulu uplatnením
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Exekučného poriadku. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, pričom z jeho obsahu vyplýva, že napadol len výrok, ktorým súd prvého stupňa zastavil exekúciu. Oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. Bol toho názoru, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom na výkon exekúcie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“ (I. ÚS 5/02, ÚS SR), resp. práva ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (rozsudok ESĽP vo veci Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168). Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, podľa ktorého zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zákone č. 258/2001 Z.z., pričom ustanovenia § 52 až 54 a § 879 f) Občianskeho zákonníka sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Na záver oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, ktoré k odvolaniu predložil. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:
Uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým prvostupňový súd zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie úroku z omeškania presahujúceho 9% ročne zo sumy 419,64 eur od 14.10.2009 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 41,96 eur odvolaním napadnuté nebolo, a preto zostalo v tejto časti právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. EP 72309/09 zo dňa 19.11.2009. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným
predloženej Zmluvy o pôžičke č. 8201077126, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného (Quatro, a.s.) a povinným dňa 20.12.2004.
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne a ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o pôžičke uzavretá dňa 20.12.2004 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období kedy bola uzavretá zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi bola zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom, odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o pôžičke, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 20.12.2004, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia chrániace spotrebiteľa.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., preto správne súd prvého stupňa zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v článku IX. písm. o/ Záverečných ustanovení Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. je preto potrebné považovať za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou zmluvy, resp. všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská doložka, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o.) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, odvolací súd námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci, odmietol.
Napokon, v súvislosti s poukazom oprávneného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, odvolací súd uvádza, že posudzoval iba skutočnosť, či spotrebiteľská zmluva v tomto prípade neobsahuje neprijateľnú podmienku, pričom jednoznačne dospel k záveru, že rozhodcovská doložka dojednaná v bode IX písm. o) Záverečných ustanovení Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. je neprijateľnou podmienkou
a táto skutočnosť sama o sebe (bez ohľadu, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom, ktorý svoje oprávnenie odvodil z tejto rozhodcovskej doložky je, alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi) stačí na záver odvolacieho súdu o tom, že dojednaná neprijateľná podmienka (rozhodcovská doložka) bráni tomu, aby na jej základe vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť spôsobilým exekučným titulom.
Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie, potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .