Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/287/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: Ing. Z. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. U. č. XX, zastúpený splnomocneným zástupcom ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA Vaľo & Partners, s. r. o., so sídlom Prešov, ul. Konštantínova č. 3, IČO: 36 868 434, proti odporcovi: Žilina Invest, s. r. o., so sídlom Žilina, Námestie obetí komunizmu č. 1, IČO: 36 416 754, zastúpeného splnomocneným zástupcom Mgr. Jánom Páchnikom, advokátom so sídlom L., ul. I. Q. č. XX/A, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 20. decembra 2011 č. k. -742, takto

rozhodol:

rozsudok okresného súdu okrem výroku, ktorým súd návrh vo zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e .

Výrok, ktorým súd návrh vo zvyšnej časti zamietol, zostáva n e d o t k n u t ý .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

N a r i a ď u j e okresnému súdu vykonať opravu dátumu vydania rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -742 tak, že správne má znieť: „20. 12. 2011“.

odôvodnenie:

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 20. 12. 2012 č. k. -742 odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 40.760,53 eur spolu s úrokmi z omeškania: - vo výške 6 % zo sumy 538,16 eur od 11. 04. 2005 do 10. 08. 2009,- vo výške 6 % zo sumy 40,25 eur od 11. 08. 2009 do zaplatenia, vo výške 6 % zo sumy 1.237,77 eur od 11. 05. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 1.237,77 eur od 11. 06. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 1.237,77 eur od 11. 07. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 1.237,77 eur od 11. 08. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 1.237,77 eur od 11. 09. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 1.237,77 eur od 11. 10. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 739,86 eur od 11. 11. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 739,86 eur od 11. 12. 2005 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 739,86 eur od 11. 01. 2006 do zaplatenia, - vo výške 6 % zo sumy 739,86 eur od 11. 02. 2006 do zaplatenia,- vo výške 7 % zo sumy 739,86 eur od 11. 03. 2006 do zaplatenia, - vo výške 7 % zo sumy 739,86 eur od 11. 04. 2006 do zaplatenia, - vo výške 7 % zo sumy 739,86 eur od 11. 05. 2006 do zaplatenia, - vo výške 8 % zo sumy 739,86 eur od 11. 06. 2006 do zaplatenia, - vo výške 8 % zo sumy 739,86 eur od 11. 07. 2006 do zaplatenia, - vo výške 9 % zo sumy 739,86 eur od 11. 08. 2006 do zaplatenia, - vo výške 9 % zo sumy 739,86 eur od 11. 09. 2006 do zaplatenia, - vo výške 9,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 10. 2006 do zaplatenia, - vo výške 9,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 11. 2006 do zaplatenia, - vo výške 9,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 12. 2006 do zaplatenia, - vo výške 9,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 01. 2007 do zaplatenia, - vo výške 9,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 02. 2007 do zaplatenia, - vo výške 9,5 %

zo sumy 739,86 eur od 11. 03. 2007 do zaplatenia, - vo výške 9 % zo sumy 739,86 eur od 11. 04. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 05. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 06. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 07. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 08. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 09. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 10. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 11. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 12. 2007 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 01. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 02. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 03. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 04. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 05. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 06. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 07. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 08. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 09. 2008 do zaplatenia, - vo výške 8,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 10. 2008 do zaplatenia, - vo výške 7,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 11. 2008 do zaplatenia, - vo výške 5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 12. 2008 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 01. 2009 do zaplatenia, - vo výške 10 % zo sumy 739,86 eur od 11. 02. 2009 do zaplatenia, - vo výške 9,5 % zo sumy 739,86 eur od 11. 03. 2009 do zaplatenia, - vo výške 9,25 % zo sumy 739,86 eur od 11. 04. 2009 do zaplatenia, - vo výške 9,25 % zo sumy 739,86 eur od 11. 05. 2009 do zaplatenia, - vo výške 9 % zo sumy 739,86 eur od 11. 06. 2009 do zaplatenia, - vo výške 9 % zo sumy 739,86 eur od 11. 07. 2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Návrh vo zvyšnej časti zamietol. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Konštatoval, že súd čiastočným rozsudkom č. k. -391 zo dňa 04. 07. 2008 určil, že rozviazanie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru listom odporcu zo dňa 18. 03. 2005, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 18. 03. 2005, je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa trvá ďalej. Ďalej v zmysle ust. mal súd za to, že vzhľadom k rozsudku vyslovenej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vykonaného listom odporcu zo dňa 18. 03. 2005, okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 18. 03. 2005 a určeniu, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trval po tomto skončení ku dňu rozhodnutia č. k. -391 zo dňa 04. 07. 2008, ako aj vzhľadom k tomu, že navrhovateľ po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru oznámil odporcovi dňa 18. 03. 2005, že trvá na ďalšom zamestnávaní a napokon vzhľadom k tomu, že odporca umožnil navrhovateľovi opätovne pokračovať v práci dňa 21. 07. 2009, boli naplnené hmotno-právne podmienky na vznik práva navrhovateľa na náhradu mzdy podľa ust. za obdobie od 18. 03. 2005 do 20. 07. 2009. Na základe uvedeného mal súd za preukázanú dôvodnosť návrhu navrhovateľa v časti o zaplatenie náhrady mzdy čo do jeho základu za obdobie od 18. 03. 2005 do 30. 06. 2009 (s poukazom na , ďalej len „“), keďže navrhovateľ si uplatnil svoj nárok len za obdobie do 30. 06. 2009. Po prvé medzi účastníkmi bola sporná výška mesačnej náhrady mzdy. Navrhovateľ vychádzal zo sumy 1.589,68 eur (47.890,- Sk). Odporca výšku udávanú navrhovateľom namietal. Jednou z parciálnych sporných otázok medzi účastníkmi bolo posúdenie, či odmena vo výške 50.000,- Sk zúčtovaná navrhovateľovi na výplatu za mesiac december 2004 bola odmenou vyplatenou iba za tento kalendárny mesiac roka a mala by byť tak v plnom rozsahu zohľadnená pri výpočte priemerného zárobku na pracovnoprávne účely podľa ust. ako súčasť mzdy zúčtovanej navrhovateľovi na výplatu za mesiac december 2003 (tak to tvrdil navrhovateľ), alebo či išlo o odmenu za dlhšie časové obdobie, t. j. od vzniku pracovného pomeru navrhovateľa (14. 06. 2004) do konca roku 2004 a mala by byť tak zohľadnená pri výpočte priemerného zárobku na pracovnoprávne účely podľa ust. len v rozsahu podľa ust. . Odporca argumentoval tým, že všetci jeho zamestnanci okrem vyplatenej odmeny za mesiac december 2004 nemali počas kalendárneho roka 2004 vyplatenú žiadnu inú odmenu. Z toho vyplýva, že predmetná odmena bola vyplatená ako odmena za prácu navrhovateľa v celom období roku 2004 (od 14. 06. 2004). Navrhovateľ súčasne žiadal, aby sa pri stanovení priemerného zárobku navrhovateľa na pracovnoprávne účely za rozhodné obdobie október až december 2004 zohľadnila aj odmena vo výške 21.000,- Sk, ktorá mu bola vyplatená spolu so mzdou za mesiac jún 2004, keďže išlo o odmenu za dlhšie časové obdobie. Naproti tomu odporca namietal, že nešlo o takúto odmenu za prácu. Súd dospel k záveru, že odmena vo výške 50.000,- Sk vyplatená navrhovateľovi spolu so mzdou za mesiac december 2004 bola odmenou vyplatenou za celé obdobie trvania pracovného pomeru navrhovateľa v roku 2004 (14. 06. 2004 až 31. 12. 2004). Naopak, čo sa týka odmeny vo výške 21.000,- Sk súd dospel k záveru, že táto časť mzdy nebola navrhovateľovi vyplatená za obdobie dlhšie

ako mesiac jún 2004. Zo zhodných výpovedí svedkov, ako aj konateľa odporcu vyplynulo, že v tomto prípade u navrhovateľa, ako aj u iných zamestnancov odporcu, išlo v zásade o mzdovú kompenzáciu za prácu, ktorú pre odporcu vykonali pred vznikom ich pracovných pomerov. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľ, ako aj sám udával, pracoval pre odporcu skôr ako mu vznikol pracovný pomer. Napokon sa súdu javí ako nelogické, že by boli zamestnancom odporcu hneď po vzniku ich pracovného pomeru vyplácané dopredu odmeny, ktoré by mali zohľadňovať ich pracovné výkony, ktoré ešte pre odporcu nepodali. Ak by súd vychádzal z tvrdenia navrhovateľa, mohlo dôjsť k absurdnej situácii, že by takáto odmena bola zamestnancovi vyplatená za celé obdobie roku 2004, a to aj napriek tomu, že by v priebehu tohto roka jeho pracovný pomer zanikol (napr. z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny), a teda odmena by mu bola poskytovaná aj za prácu, ktorú pre odporcu nikdy nevykonal. Pokiaľ ide o výšku náhrady mzdy, súd vychádzal zo sumy priemerného mesačného zárobku navrhovateľa na pracovnoprávne účely, uvedeného v časti 3.4. záveru znaleckého posudku Ing. O. K. č. 4/2010, a to vo výške 37.289,- Sk (1.237,77 eur). Záver znaleckého posudku podľa názoru súdu plne zohľadnil všetky mzdové náležitosti navrhovateľa, ako vyplývajú zo mzdového listu navrhovateľa za rok 2004, tak ako to vyplýva zo znenia ust. . Až na vznesené námietky navrhovateľa, s ktorými sa súd vyporiadal vyššie, účastníci konania správnosť postupu a výpočtov znalca nenamietali. Navrhovateľ si právo na náhradu mzdy uplatňoval za obdobie celého mesiaca marec 2005. Súd dal za pravdu odporcovi, ktorý namietal, že náhradu mzdy za mesiac marec možno navrhovateľovi priznať len odo dňa mesiaca marec 2005, kedy navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v prejednávanej veci teda od 18. 03. 2005. Takýto výklad jednoznačne zodpovedá zneniu vety tretej ust. . Nedôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu mzdy za celé obdobie mesiaca marec 2005 nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľov pracovný pomer až do okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 18. 03. 2005 trval a navrhovateľ za tento čas dosiahol zodpovedajúcu mzdu. Súd mal tak za to, že v kontexte vymedzenia uplatňovaného nároku odporcovi vznikla povinnosť poskytnúť navrhovateľovi na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 18. 03. 2005 do 31. 03. 2005 vo výške 16.212,61 Sk (náhrada mzdy za jeden mesiac vo výške 37.289,- Sk/23 pracovných dní v mesiaci marec 2005 x 10 pracovných dní v období od 18. 03. 2005 do 31. 03. 2005 = 16.212,61 Sk) a za obdobie od 01. 04. 2005 do 30. 06. 2009 (navrhovateľ si návrhom neuplatňoval náhradu mzdy za obdobie mesiaca júl 2009, kým mu odporca opätovne neumožnil pokračovať v práci) vo výške 37.182,- Sk, resp. od 01. 01. 2009 vo výške 1.237,77 eur. Odporca v podaní zo dňa 16. 06. 2008 vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k časti uplatňovaného nároku, a to v časti jeho rozšírenia podaním zo dňa 10. 06. 2008, ktorým si navrhovateľ nárok na náhradu mzdy za obdobie apríl 2005 a máj 2005 uplatňoval vo výške o 1.032,- Sk mesačne viac, v akej si nárok uplatnil do uplynutia premlčacej doby (47.890,60 Sk - 46.858,- Sk). Súd však s poukazom na to, že uplatnený nárok považoval za dôvodný len do výšky 37.182,- Sk, teda v nižšej výške, v akej bol uplatnený do uplynutia 3-ročnej premlčacej doby podľa ust. (46.858,- Sk), sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. V ďalšom sa súd musel vyporiadať so žiadosťou odporcu, aby súd navrhovateľovi nepriznal náhradu mzdy presahujúcu 9 mesiacov (v zmysle prechodných ustanovení ust. bolo potrebné aplikovať na prejednávanú vec ust. účinnom od 01. 07. 2003 do 31. 08. 2007, keďže nárok na náhradu mzdy navrhovateľovi vznikol do 31. 08. 2007). Odporca argumentoval najmä s poukazom na to, že navrhovateľ svoje tvrdenie o tom, že sa snažil nájsť si prácu po celú dobu od 18. 03. 2005, nijakým spôsobom nepreukázal. Navrhovateľ má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ako aj prax v manažérskej pozícii, prácu pre odporcu vykonával v dohodnutom mieste výkonu práce, ktorým bola Žilina. V tejto súvislosti tak poukazoval na skutočnosť, že navrhovateľ ničím nepreukázal svoju snahu zamestnať sa aj mimo mesta Prešov. Vzhľadom na dohodnuté miesto výkonu práce, ktorým bola Žilina, ako aj vzhľadom na navrhovateľom dosiahnuté vzdelanie, považoval za obvyklé, aby navrhovateľ prejavil záujem zamestnať sa aj mimo región Prešov, napr. v Košiciach, a to najmä v súvislosti s tým, že bol ochotný zamestnať sa až v Žiline. Je pri tom potrebné poukázať na čoraz viac požadovanú mobilitu a flexibilitu pracovnej sily. Odporca v ďalšom poukazoval aj na to, že pracovný pomer s navrhovateľom bol napokon platne ukončený dohodou podľa ust. , a to na žiadosť navrhovateľa, keďže tento už mal iné zamestnanie. V kontexte uvedenej žiadosti odporcu súd poukázal na to, že navrhovateľ bol podľa potvrdení Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 02. 03. 2007 a dňa 29. 09. 2009 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie v obdobiach od 19. 03. 2005 do 23. 07. 2006 (24. 07. 2006 vyradený pre odchod do cudziny, pričom navrhovateľ tvrdil, že si hľadal v zahraničí zamestnanie) a od 11. 08. 2006 do 18. 06. 2009.

Podľa súdu s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ bol skoro po celý čas od okamžitého skončenia pracovného pomeru až do dňa 21. 07. 2009, kedy mu odporca opätovne umožnil pokračovať v práci, evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a ak by si nebol aktívne hľadal zamestnanie, bol by pre nespoluprácu v zmysle ust. v spojení s ods. 5 vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie, ako aj na skutočnosť, že podľa dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru zo dňa 09. 09. 2009 boli dôvodom skončenia pracovného pomeru touto dohodou organizačné zmeny odporcu a z toho vyplývajúca nadbytočnosť navrhovateľa ako zamestnanca a s použitím argumentácie podľa citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 14. 09. 2011 súd žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľovi nad rozsah 9 mesiacov nevyhovel. Súd tak návrhu navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru napokon vyhovel v rozsahu sumy 40.760,53 eur, na ktorej zaplatenie odporcu zaviazal. Pri určovaní výšky plnenia, na ktoré odporcu zaviazal, vychádzal z celkovej náhrady mzdy vo výške 63.664,34 eur pozostávajúcej z náhrady mzdy za časť mesiaca marec 2005 vo výške 16.212,61 Sk, t. j. 538,16 eur, z náhrady mzdy za mesiace apríl 2005 až november 2008 vo výške 1.640.716,- Sk (44 mesiacov x 37.289,- Sk), t. j. 54.461,79 eur a z náhrady mzdy za mesiace december 2008 (so splatnosťou v januári 2009) až jún 2009 vo výške 8.664,39 eur (7 mesiacov x 1.237,77 eur). Následne na základe toho, že odporca zaplatil titulom nariadeného predbežného opatrenia (dňa 13. 12. 2005 sumu 30.000,- Sk, od 11. 01. 2006 každý mesiac sumu 15.000,- Sk až do 15.02.2006, od 15. 01. 2009 do 05. 06. 2009 sumu 497,91 eur a napokon dňa 10. 08. 2009 sumu 995,82 eur), t. j. celkovo sumu 22.903,81 eur (570.000,- Sk, t. j. 18.920,53 eur + 3.983,28 eur), súd započítal toto jeho plnenie na navrhovateľovi prináležiacu pohľadávku na náhradu mzdy celkovo vo výške 63.664,34 eur. Z rozdielu sumy 63.664,34 eur a sumy 22.903,81 eur tak vychádzala súdom navrhovateľovi priznaná suma 40.760,53 eur, na ktorej zaplatenie zaviazal súd odporcu. Návrh v časti o zaplatenie istiny tak súd v ďalšom vo zvyšku zamietol. Čo sa týka navrhovateľom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súd poukázal na znenie ust. v spojení s ust. . V zmysle uvedených ustanovení je náhrada mzdy (vrátane náhrady mzdy podľa ust. ) tak ako samotná mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo pracovnej zmluve nedohodlo inak. Účastníci si dohodli v pracovnej v zmluve splatnosť mzdy najneskôr do 10. dňa kalendárneho mesiaca bezprostredne nasledujúceho po mesiaci, za ktorý príslušná mzda navrhovateľovi prináleží. Potom v zmysle ust. treba považovať náhradu mzdy u navrhovateľa za splatnú v rovnakom čase ako mzdu. Navrhovateľ tak omeškanie odporcu so zaplatením náhrady mzdy odvodzoval od jej splatnosti podľa ust. . Naopak, odporca sa bránil tým, že k omeškaniu došlo až dňom nasledujúcim po termíne výplaty mzdy, ktorý sa u niektorých mesiacov z dôvodu, že 10. deň v mesiaci pripadol na deň pracovného voľna, či pokoja, alebo sviatku, presunul na najbližší pracovný deň, pritom poukazoval na ust. . Súd mal však za to, že pri uplatnenom nároku na náhradu mzdy podľa ust. je ust. z hľadiska splatnosti náhrady mzdy neaplikovateľné a splatnosť je daná výlučne úpravou podľa ust. . Podľa súdu teda odporca sa dostal do omeškania so zaplatením náhrady mzdy (resp. časťou náhrady mzdy) pri zohľadnení úhrad odporcu vykonaných na základe nariadeného predbežného opatrenia, podľa ktorého mal odporca navrhovateľovi platiť pravidelne mesačne sumu 15.000,- Sk vždy do 10. dňa kalendárneho mesiaca počnúc dňom 10. 11. 2005, pričom tieto jednotlivé úhrady aj navrhovateľ zohľadnil pri vymedzení svojho uplatneného nároku na úroky z omeškania počnúc náhradou mzdy za mesiac október 2005 splatnou dňa 10. 11. 2005 a končiac náhradou mzdy za mesiac jún 2009 splatnou dňa 10. 06. 2009; teda boli zohľadnené navrhovateľom pri výpočte úrokov z omeškania úhrady odporcu v celkovej výške 22.405,90 eur; poslednú úhradu odporcu zo dňa 10. 08. 2009 vo výške 497,91 eur z celkovej odporcom uhradenej sumy 22.903,81 eur súd započítal na úhradu náhrady mzdy za mesiac marec 2005, ktorú súd navrhovateľovi priznal vo výške 538,16 eur; teda odporca bol tak s uhradením náhrady mzdy za mesiac marec 2005 vo výške 538,16 eur v omeškaní od 11. 04. 2005 do 10. 08. 2009 a po následnom započítaní úhrady vo výške 497,91 eur v omeškaní so zaplatením zvyšnej časti vo výške 40,25 eur (538,16 eur - 497,91 eur) je naďalej v omeškaní od 11. 04. 2005 za každý mesiac do omeškania vždy 11. dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V prípade omeškania, keďže neobsahuje úpravu úrokov z omeškania, preto je potrebné s poukazom na znenie ust. (resp. od 01. 09. 2007 ods. 4 použiť úpravu podľa ust. (resp. pri omeškaní po 31. 12. 2008 . Navrhovateľ sa napokon domáhal toho, aby súd vo výroku rozsudku uviedol, že dlh za obdobie od 11. 10. 2005 do 11. 06. 2009 vo výške 21.908 eur sa pre navrhovateľa neurčuje. Návrh v tejto časti odôvodnil

tým, že je potrebné, aby súd určil náhradu mzdy v súlade s petitom návrhu, a to mesačne po 1.589,68 eur, lebo takto prisúdená náhrada mzdy bude predmetom doplatenia zákonných odvodov z jeho mzdy odporcom vrátane dane z príjmu a takto určená mesačná výška mzdy bude i zákonným podkladom pre výpočet starobného dôchodku. Súd návrh v tejto časti posúdil ako návrh podľa ust. S poukazom na ust. súd návrh v tejto časti zamietol, a to z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určovacom výroku súdu, a to z dôvodu, že sa mohol domáhať a aj sa domáhal priamo plnenia, teda sa domáhal toho, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu vzniknutý nárok na náhradu mzdy podľa ust. . Dôvody, ktoré uviedol navrhovateľ, súd nepovažoval za odôvodňujúce naliehavý právny záujem navrhovateľa na takom určení. Súd poukázal na to, že pre rozhodnutie súdu je podľa ust. rozhodujúci stav v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia. Keďže sa navrhovateľ domáhal plnenia odporcu spočívajúceho v náhrade mzdy podľa ust. súd nemohol vo výroku rozsudku zaviazať odporcu na zaplatenie náhrady mzdy, ktorá navrhovateľovi podľa názoru súdu vznikla v celkovej výške 63.664,34 eur, keďže by tým v rozsahu sumy 22.903,81 eur (ktorú do dňa vyhlásenia rozsudku odporca už navrhovateľovi uhradil na základe predbežného opatrenia) odporcu zaviazal plniť duplicitne. Súd mal za to, že v prejednávanej veci nebolo možné použiť analógiu s rozhodnutím súdu pri určovaní vyživovacej povinnosti povinného rodiča k dieťaťu, ako dôvodil navrhovateľ. Navyše z uznesenia o nariadení predbežného opatrenia vyplýva, že povinnosť v tomto uznesení uložená odporcovi má analogický charakter v zmysle ust. (časť odmeny zamestnanca pri trvaní pracovného pomeru). Navyše ak má či už navrhovateľ alebo odporca daňovú, alebo odvodovú povinnosť ohľadom vyplateného plnenia odporcom navrhovateľovi, táto sa viaže práve na takéto plnenie a nie na vyjadrenie tohto plnenia vo výroku rozsudku súdu. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. tak, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca do výroku, ktorým bol zaviazaný k zaplateniu náhrady mzdy vo výške 40.760,53 eur s príslušenstvom. Žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že súd žalobu v časti o náhradu mzdy presahujúcu stanovený minimálny rozsah náhrady mzdy zamietne a zároveň zamietne žalobu vo vzťahu k príslušenstvu žalovanej pohľadávky v rozsahu, v akom nebol v omeškaní s platením náhrady mzdy. Podľa odporcu rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade odporca poukázal na právnu úpravu účinnú do 01. 09. 2007. Ďalej odporca citoval ust. v znení účinnom pred 01. 09. 2011 , , prvá veta, v znení účinnom pred 01. 09. 2011 a v aktuálne účinnom znení. Na znenie pred 01. 09. 2011 odkázal z dôvodu, že pred zmenou, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01. 09. 2011 sa, s výnimkou ust. citované ustanovenia zásadne nemenili. Následne odporca citoval ust. k 01. 09. 2007 a . Ďalej odporca uviedol, že aj keď mu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré citoval súd I. stupňa v súvislosti s odôvodnením prečo nerozhodol o jeho návrhu na nepriznanie náhrady mzdy nad minimálny rozsah stanovený mal za to, že uvedené rozhodnutie na posudzovaný prípad nedopadá, resp. jeho závery nie sú správne aplikované. V prvom rade poukázal na právnu úpravu účinnú do 01. 09. 2007, kedy ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať, súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Stotožnil sa s tým, že základnými kritériami na posudzovanie obsahu/výkonu práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch sú práve základné zásady , avšak je potrebné cez ne posudzovať aj nárok uplatňovaný navrhovateľom. Odporca poukázal aj na skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je celkom zjavne potrebné posudzovať aj vo svetle zmien , účinných počnúc 01. 09. 2011. Je zrejmé, že zákonodarca nemal a naďalej nemá záujem na tom, aby nepriznanie náhrady mzdy prichádzalo do úvahy prakticky len vo výnimočných prípadoch, ak by výkon práva bol v rozpore s článkom 2 . Pri svojej argumentácii poukázal odporca aj na to, že ust. v znení: „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, môže

súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil“, bolo s výnimkou minimálneho rozsahu náhrady mzdy v od počiatku v nezmenenom znení až do 01. 09. 2007, kde došlo len k odstráneniu osobitného výpočtu príkladov, na ktoré súd prihliada, čo však neznamená aj podľa dôvodovej správy podstatnú zmenu. Odporca bol toho názoru, že pri rozhodovaní bolo potrebné prihliadať aj na zmeny právnej úpravy v čase, a tieto príslušným spôsobom aplikovať, resp. vyhodnocovať. Navyše mal za to, že navrhovateľ sa v skutočnosti správal v rozpore s , keď nevynaložil snahu zamestnať sa aj v inom mieste ako je mesto Prešov, keď navyše situácia so zamestnaním v blízkych Košiciach bola diametrálne odlišná; resp. navrhovateľ nepreukázal vynaloženie vyššie uvedeného úsilia. Mal za to, že požadovanie takejto snahy je primerané vzhľadom k osobným pomerom navrhovateľa (najmä vek, vzdelanie, prax). Naopak, nemal za to, že by súd mohol vychádzať len z konštatovania, že neexistuje všeobecná pracovná povinnosť, a teda dotknutý zamestnanec nie je povinný vynaložiť primerané úsilie pre zabezpečenie si inej práce ako zdroja obživy. Tým však netvrdí, že je tak povinný urobiť bez akýchkoľvek obmedzení, a teda neprimerane jeho možnostiam a schopnostiam. V podrobnostiach odkazoval na jeho argumentáciu uskutočnenú počas konania pred súdom I. stupňa. Odporca mal tiež za to, že súd I. stupňa v rozpore s príslušnými ustanoveniami priznal navrhovateľovi úrok z omeškania aj za čas keď v omeškaní byť nemohol, a to z toho dôvodu, že návrh nezohľadňoval skutočnosť, že zmluvná dojednaná lehota splatnosti mzdy pripadla v niektorých prípadoch na sobotu, nedeľu, prípadne aj sviatok. Bol toho názoru, že v prípade ak pripadne lehota splatnosti mzdy na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je dňom splatnosti mzdy najbližší nasledujúci pracovný deň. V súvislosti s uvedeným poukázal na znenie (účinné v príslušnom čase), podľa ktorého sa ustanovenia až vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a na náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok, pričom predmetom žaloby je náhrada mzdy. Dopad pripadnutia posledného dňa lehoty/doby na sobotu, nedeľu či sviatok, špecificky nerieši, a teda je v súlade s (pred zmenou účinnou od 01. 09. 2011) potrebné toto posúdiť podľa . Súd však uvedeným spôsobom nepostupoval a s odkazom výlučne na uzavrel, že omeškanie nastalo vždy v 11-ty deň príslušného mesiaca. Vzhľadom na v tomto odvolaní uvádzané skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s jeho petitom.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov konania z titulu jeho právneho zastupovania advokátom v sume 1.233,22 eur. Podľa navrhovateľa prvostupňový súd v tomto konaní vykonal rozsiahle dokazovanie a podrobne sa vysporiadal so všetkými námietkami odporcu, ktoré tento uvádzal vo svojom odvolaní. Rozsudok korešponduje nielen so skutkovými zisteniami, ale i platnému právu. Navrhovateľ poukázal i na tú skutočnosť, že pokiaľ by súd rozhodol v súlade s požiadavkou odporcu, tak takéto rozhodnutie by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Za nepravdivé považoval tvrdenia odporcu, že nevynaložil dostatok úsilia na to, aby si našiel zamestnanie. Práve naopak, jednoznačne preukázal, že počas celej doby odkedy odporca s ním skončil neplatne pracovný pomer sa snažil zamestnať, čo jednoznačne potvrdzujú i potvrdenia Úradu práce, sociálnych a rodiny a rodiny v Prešove, ktoré sú založené v súdnom spise. Tvrdil, že pokiaľ by si riadne nehľadal zamestnanie a riadne nespolupracoval s úradom práce, tak tento by ho bol vyradil z evidencie uchádzačov o zamestnanie, čo sa však nestalo, pretože riadne spolupracoval pri hľadaní si práce a snažil sa zamestnať. Podľa navrhovateľa súd správne rozhodol i o priznaní úrokov z omeškania, keď tieto navrhovateľovi priznal v súlade s ust. v spojení s v spojení s nariadenia vlády č. v platnom znení. Prvostupňový súd sa tiež kvalifikovane vyporiadal i s námietkami odporcu, ktoré sa týkali priznania úrokov z omeškania.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil ( ) a to z nasledovných dôvodov:

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami odporcu vyjadrenými v podanom odvolaní.

V prvom rade odporca v odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci lebo navrhovateľovi neprislúcha náhrada mzdy presahujúca nad minimálny rozsah stanovený .

Podľa prechodného ust. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. septembrom 2007, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne úkony urobené pred 1. septembrom 2007 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do 31. augusta 2007.

Prejednávanú vec bolo aj podľa odvolacieho súdu potrebné posudzovať vzhľadom k tomu, že predmetom konania je nárok na náhradu mzdy vniknutý do 31. 08. 2007 z právneho vzťahu - okamžitého zrušenia skončenia pracovného pomeru z 18. 03. 2005 podľa účinného do 31. 08. 2007.

Podľa , ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľ jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať, súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie vyššie uvedeného, vykonal dokazovanie ktorého vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovému a právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. To znamená, že navrhovateľ bol skoro po celý čas od okamžitého skončenia pracovného pomeru (18. 03. 2005) až do dňa 21. 07. 2009, kedy mu odporca opätovne umožnil pokračovať v práci evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a ak by si nebol aktívne hľadal zamestnanie, bol by pre nespoluprácu v zmysle ust. v spojení s ods. 5 vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie, ako aj na skutočnosť, že podľa dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru zo dňa 09. 09. 2009 ku dňu 11. 09. 2009 boli dôvodom skončenia pracovného pomeru touto dohodou organizačné zmeny odporcu a vyplývajúca nadbytočnosť navrhovateľa ako zamestnanca. Naviac podľa odvolacieho súdu bolo na odporcovi, aby preukázal, že navrhovateľ v rozhodnom čase vykonával prácu u iného zamestnávateľa alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná. Odporca v konaní pred okresným súdom a v odvolacom konaní poukazoval len všeobecne na to, že navrhovateľ nevynaložil snahu zamestnať sa aj v inom meste ako je mesto Prešov, keď navyše situácia so zamestnaním v blízkych Košiciach bola diametrálne odlišná. Podľa odvolacieho súdu nebolo možné od navrhovateľa žiadať, aby si hľadal prácu mimo svojho pôvodného pracoviska (Žilina), prípadne bydliska (Prešov).

V ďalšej časti odvolania odporca spochybňoval rovnako ako pred okresným súdom splatnosť mzdy v dni pripadajúce na sobotu, nedeľu alebo sviatok.

Okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z ust. a mal za to, že omeškania nastalo vždy v 11. deň príslušného mesiaca lebo k splatnosti náhrady mzdy došlo 10. dňa v mesiaci.

Podľa ust. , ustanovenia až 131 sa vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Podľa ust. , mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodla inak. Podľa ust. vety prvej , mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve.

Podľa odvolacieho súdu pod splatnosťou mzdy rozumieme časový úsek, v ktorom zamestnancovi vzniká nárok na jej výplatu. Určenie termínu splatnosti má význam pre zamestnanca z hľadiska plynutia lehôt. V prípade, že zamestnávateľ neposkytne zamestnancovi mzdu vo výplatnom termíne ( ), je v omeškaní, to znamená, že je povinný zamestnancovi uhradiť mzdu, ale aj úroky z omeškania. Rozhodujúci bol teda výplatný termín a ten bol stanovený na 10. deň mesiaca. Z toho dôvodu sa nasledujúcim dňom dostal odporca do omeškania. Nebolo rozhodujúce na ktorý deň v týždni pripadol výplatný termín u odporcu.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu okrem výroku, ktorým súd návrh vo zvyšnej časti zamietol, ako vecne správny potvrdil. Výrok, ktorým súd vo zvyšnej časti návrh zamietol, zostal nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia Podľa tohto ustanovenia totiž, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa , o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Podľa ust. za podmienok ust. odvolací súd nariadil okresnému súdu opravu úvodnej časti napadnutého rozsudku pokiaľ ide o dátum vydania rozsudku, ktoré okresný súd uviedol nesprávne.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .