Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-221-2012.pdf
PDF · 124.03 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/221/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľov: 1/ L. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. č. XXX, 2/ Q. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. č. XXX, navrhovatelia 1/, 2/ zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Jozefom Varmusom, advokát, Stilo, s. r. o., so sídlom Čadca, ul. Palárikova č. 83, IČO: 36 863 203, proti odporcovi: T. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Miroslavom Stopkom, advokátom so sídlom Y., ul. O. č. XXXX/X A, o určenie práva prechodu a zákazu bránenia v prechádzaní, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/233/2002-462 zo dňa 13. februára 2012, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým uložil odporcovi povinnosť trpieť právo prechodu navrhovateľov 1/, 2/ po parc. KN č. 2447/3 v kat. úz. A. podľa geometrického plánu č. 5 C 233/2002-5209, ktorý bol úradne overený Správou katastra v Čadci dňa 09. 12. 2009 pod č. 1278/09 a ktorý vypracoval znalec z odboru geodézie a kartografie Ing. M. C. a to pešo, povozom, osobným vozidlom a ktorým odporcovi uložil povinnosť odstrániť z parc. KN-C č. 2447/3 kat. úz. A. oplotenie v bodoch A, B, vyznačených na geometrickom pláne č. 99/2000, ktorý vypracoval geodet O. W. dňa 28. 09. 2000 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, p o t v r d z u j e .
Vo výroku, ktorým súd vo zvyšku sa návrh zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .
O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom č. k. 5C/233/2002-462 zo dňa 13. 02. 2012 Okresný súd Čadca uložil odporcovi povinnosť trpieť právo prechodu navrhovateľov 1/, 2/ po parc. KN č. 2447/3 v kat. úz. A. podľa geometrického plánu č. 5 C 233/2002-5209, ktorý bol úradne overený Správou katastra v Čadci dňa 09. 12. 2009 pod č. 1278/09 a ktorý vypracoval znalec z odboru geodézie a kartografie Ing. M. C. a to pešo, povozom, osobným vozidlom. Odporcovi uložil povinnosť odstrániť z parc. KN-C č. 2447/3 kat. úz. A. oplotenie v bodoch A, B vyznačených na geometrickom pláne č. 99/2000, ktorý vypracoval geodet O. W. dňa 28. 09. 2000 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Zároveň rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil, že „...Z vykonaného dokazovania mal preukázané a to z výpisu z LV č. XXXX kat. územie A., že vlastníkom parcele č. KN 2447/3 je T. A. na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní N 491/2000, Nz 494/2000, z ktorého vyplýva, že odporca vyhlásil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti č. 2447/3, ktorú nadobudol v r. 1980 ústnou darovacou zmluvou od svojej matky B. W. rod. A., ktorá ju nadobudla sčasti kúpnou zmluvou v r. 1963 od matky B. A. rod. Z. a sčasti dedením na základe konania sp. zn. D 788/75, ktorá je zapísaná na aj na listoch vlastníctva, uvedené nehnuteľnosti užívala na základe reálnej deľby s pozemnoknižnými spoluvlastníkmi v dávnej minulosti o vydelenom stave. Z
tohto dôvodu nadobudol vlastnícke právo titulom vydržania podľa § 116 Zák. č. 141/50 Zb. Navrhovatelia 1-2) sú vlastníci rodinného domu č. XXX zapísané na LV č. XXX, ako aj parciel č. KN 2446 o výmere 341 m2 a KN 2467 o výmere 637 m2. Uvedené nehnuteľnosti získali sčasti darovacou zmluvou od svojej matky B. W. a sčasti kúpnou zmluvou od O. C., ktoré zmluvy boli spísané vo forme notárskej zápisnice pod č. N 187/69, Nz 227/69, registrovanej na bývalom Štátnom notárstve v Čadci, dňa 25.3.1969 pod č. RI 101/1969. Podľa vyjadrenia navrhovateľov, prístupovou cestou k tomuto rodinnému domu mala byť parcela KN 2447/3, ktorú si dal odporca osvedčiť. Uvedenú cestu im dala stará matka B. A., ako aj matka B. W. po vzájomnej dohode do užívania ako prístupovú cestu k rodinnému domu č. XXX. Na základe toho bolo navrhovateľom vydané aj stavebné povolenie na stavbu rodinného domu pod č. Výst. 7-37-327-1969/A. Túto cestu od nepamäti pokojne a nerušene užívali aj iní susedia na prístup k svojim pozemkom. Pokiaľ navrhovatelia stavali rodinný dom, všetok materiál na tento rodinný dom doviezli práve po parcele KN 2447/3. Z vykonaného dokazovania bolo ďalej preukázané, že navrhovatelia 1-2) nadobudli právo prechodu cez parcelu KN 2447/3 vydržaním. Ako vyplýva zo znaleckého posudku Ing. Q. K. parcela KN 2447/3 bola vytvorená z parcele KNC č.2447/1, zapísanej na LV č.XXX. Z výpisu z LV č. XXX vyplýva, že vlastníkom parcele 2447/1 je B. A. rod. W.. Ako vyplýva z výpovede B. W., dcéry B. A., ešte táto za svojho života dala navrhovateľom 1-2) do užívania prístupovú cestu k rodinnému domu č. XXX cez spornú parcelu KN 2447/3. Navrhovatelia 1-2) zhodne tvrdili, že právnym dôvodom na vznik ich práva prechodu je tá skutočnosť, že im ako ich stará matka, tak aj matka dala do užívania spornú parcelu v r. 1968, keď začali stavať rodinný dom. Odporca tieto tvrdenia vyvracal, že ich matka nemohla navrhovateľom darovať prístupovú cestu k domu, keďže vlastníčkou tejto cesty nebola, on sám získal titulom darovania od matky rodinný dom, avšak spornú parcelu získal na základe osvedčenia o vydržaní, keďže vlastníčkou tejto parcele jeho matka nebola. Súd však poukázal na to, že uvedené tvrdenia odporcu vyvracia práve osvedčenia N 491/2000, Nz 494/2000, kde odporca vyhlásil, že je výlučným vlastníkom parcele č.2447/3, ktorú mal získať ústnou darovacou zmluvou v r. 1980 od svojej matky B. W., ktorá ju mala sčasti získať ústnou zmluvou od svojej matky B. A., sčasti dedením na základe D 788/75, ktorá bola zapísaná na listoch vlastníctva uvedené nehnuteľnosti užívala v reálne vydelenom stave. Tieto tvrdenia odporcu súd teda považoval za protichodne, nakoľko podľa tvrdenia odporcu, právo na užívanie parcele KN 2447/3, ako prechod ku svojmu rodinnému domu navrhovateľom, nemohla dať B. W., keďže nebola vlastníčkou tejto nehnuteľnosti podľa tvrdenia odporcu, avšak na základe osvedčenia o vydržaní spísaného vo forme notárskej zápisnice N 491/00, Nz 494/00 sa stal odporca vlastníkom tejto nehnuteľnosti vydržaním, pričom ako titul uviedol nadobudnutie vlastníctva na základe ústnej darovacej zmluvy od svojej matky B. W. v r. 1980, ktorá bola vlastníčkou tejto parcele. Uvedené tvrdenia odporcu sú teda v tomto smere úplne protichodné. Vykonaným dokazovaním mal ale súd preukázané, že vlastníkom parcele 2447/1, zapísanej na LV XXX bola B. A. a z tejto parcele bola vytvorená parcela KNC 2447/3, ktorá je predmetom sporu. B. A. zomrela v r. XXXX, pričom navrhovatelia začali stavať v r. 1965. Súd bol toho názoru, že vlastníčkou sporného pozemku po smrti B. A. sa stala jej dcéra B. W., ako to vyplýva z tvrdenia vyjadreného odporcom v osvedčení N 491/2000, ktorý v tomto osvedčení uviedol, že B. W. nadobudla spornú nehnuteľnosť sčasti ústnou kúpnou zmluvou v r. 1963 práve od svojej matky B. A.. Aj z vyjadrení Obecného úradu Svrčinovec vyplýva, že užívateľom, ako aj majiteľkou sporných parciel 9472/2 a 9473/1, z ktorých časti bola vytvorená sporná parcela je B. W.. V novej evidencii od 18.9.1985 boli tieto parcele vedené dvojmo a to v polovici na B. W. a v polovici na navrhovateľa v l) rade. Z ďalšieho potvrdenia Obecného úradu Svrčinovec vyplýva, že navrhovateľ v l) rade bol podľa evidenčného listu č. 846 užívateľom parcele KN 2447/1 a 2447/2. Z parcele 2447/1 bola vytvorená parcela 2447/3, t.j. sporná parcela. Navrhovatelia 1-2) teda v konaní preukázali titul nadobudnutia vecného bremena a to súhlas ako od B. A., tak starej matky navrhovateľa v l) rade, tak aj B. W., matky navrhovateľa v l) rade na používanie parcely KN 2447/3 ako prístupovej cesty k jeho rodinnému domu, ktorý začal stavať ešte v čase, keď žila B. A., t.j. jeho stará matka. V konaní bolo nesporne preukázané a potvrdil to aj odporca vo svojej výpovedi na začiatku konania, keď na pojednávaní uznal, že po spornej parcele chodili navrhovatelia 1-2) od r. 1969, nikto ich nerušil, nebránil im. Sám uviedol, že nehnuteľnosť oplotil najmä z toho dôvodu, že po prístupovej ceste chodilo veľa motorových vozidiel a preto na začiatku r. 2002 spornú nehnuteľnosť oplotil a zároveň umiestnil na nej bránu, čím zabránil navrhovateľom 1-2) v prechode po tejto parcele. Súd mal teda preukázané, že navrhovatelia 1-2) po spornej parcele chodili pokojne, nerušene ako po svojej od roku 1969 do r. 2002, po dobu najmenej 30-rokov, takže splnili podmienku oprávnenej nerušenej, nepretržitej doby viac ako 10-rokov. Skutočnosť, že si navrhovatelia 1-2) vytvorili k svojmu domu novú prístupovú cestu, keďže odporca im nedovolil prechádzať po spornej parcele, o ktorej hovoria, že je len dočasná, nemajú ju vysporiadanú, je
v tomto konaní bezpredmetné, nakoľko súd v zmysle podaného návrhu musel skúmať, či navrhovateľom 1-2) vzniklo po spornej parcele právo prechodu a keďže túto skutočnosť mal v konaní preukázanú, určil odporcovi povinnosť trpieť právo prechodu navrhovateľov po parcele KN 2447/3 pešo, povozom a osobným autom. Okresný súd poukázal i na tú skutočnosť, že pokiaľ Krajský súd v Žiline v zrušujúcom uznesení 7 Co 347/2010 zo dňa 11.5.2011 uviedol, že zo skutkových zistení mal okresný súd preukázané, že navrhovateľom 1-2) svedčilo právo prechodu cez parcelu KNC -2447/3, ktoré získali od matky navrhovateľa v l) rade, ale vzťah medzi skutkovým zistením a hodnotením vykonaných dôkazov nebol v súlade s právnymi závermi prvostupňového súdu, okresný súd poukazuje na to, že Krajský súd v Žiline v zrušujúcom uznesením 8 Co 353/04 zo dňa 20.1.2005, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu v Čadci v tomto konaní zo dňa 17.6.2004 vyslovil svoj právny názor, že do vydania zrušujúceho uznesenia nebola preukázaná existencia právneho dôvodu, z ktorého bolo objektívne možné vyvodzovať právo navrhovateľov 1-2) prechádzať cez sporný pozemok a na druhej strane povinnosť vlastníka pozemku, t.j. odporcu strpieť prechádzanie navrhovateľov cez tento pozemok. Z tohto zrušujúceho uznesenia KS na čl.l. 124) vyplýva, že v danom konaní nebola preukázaná existencia právneho dôvodu, na základe ktorého mali právo prechádzať navrhovatelia 1-2) cez sporný pozemok a taktiež dobrá viera navrhovateľov, že im nikto nebránil prechádzať cez tento pozemok, keď sa toto prechádzanie len tolerovalo. Nakoľko aj po doplnení dokazovania nedošlo k zmene skutkového stavu, okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu návrh navrhovateľov rozsudkom zo dňa 5.8.2010 zamietol. Okresný súd poukazuje na to, že prvým rozsudkom 5C 233/2002-100- zo dňa 17.6.2004 mal za to, že navrhovatelia nadobudli vlastnícke právo prechodu vydržaním po spornej parcele a preto návrhu vyhovel. Nakoľko súd zaviazal odporcu trpieť právo prechodu navrhovateľov po parcele KN 2447/3 pešo, povozom, ako aj osobným vozidlom, druhým výrokom uložiť odporcovi povinnosť odstrániť z parcele KNC č. 2447/3 v bodoch A,B), ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne č. 99/2000, vypracovaného geodetom O. W. dňa 28.9.2000 oplotenie v bodoch A,B), ktoré by navrhovateľom bránilo v práve prechodu. Súd však návrh navrhovateľov, pokiaľ ide o ich právo prechodu cez parcelu KN 2447/3 nákladným vozidlom zamietol z dôvodu, že odporca žiadal v konaní vypracovať znalecký posudok, ktorý by preukázal, že prechod vozidiel okolo jeho rodinného domu spôsobuje škody na tomto rodinnom dome. Súd preto nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo Ing. M. Y., z ktorého znaleckého posudku č. 19/2010 vyplýva, že pukliny na dome odporcu najpravdepodobnejšie vznikli kombináciou sadnutia základu nedostatočne založeného vzhľadom na nesúdržnú horninu kombinovanú s rašelinou a vibrácii od jazdy osobných a hlavne nákladných motorových vozidiel. V prípade, že by súd návrhu vyhovel a určil povinnosť odporcovi trpieť právo prechodu osobným a nákladným motorovým vozidlom, mohol by prechod týchto vozidiel spôsobiť ďalšiu škodu, ktorej rozsah sa nedá presne odhadnúť. Stavebný zákon určuje minimálnu vzdialenosť komunikácie od stavby vo vzdialenosti 3 m od okraja komunikácie, čo táto, ktorej štandart nie je definovaný nespĺňa, nakoľko sa prevažne stavby dotýka a ktorá taktiež nespĺňa ani normu pre vyhýbanie sa vozidiel a nemá charakter vonkajšej úpravy. Teda mohlo by dôjsť k ďalšiemu poškodeniu domu odporcu, nakoľko v súčasnosti sú trhliny ustálené, komunikácia je naďalej nespevnená, v geologicky náročnom teréne s vysokým stavom spodnej vody, čo predpokladá vysoké náklady na uvedenie do únosného stavu, ktorý by poskytoval záruku na stabilitu a budovu cesty. Znalec sa vyjadril, že škodu by nespôsobilo osobné vozidlo, ale zvyšovaním záťaže nákladnými motorovými vozidlami, prejazdom do svahu viac ako 10 %, núteným zvyšovaním otáčok a potenciálnych vysokých vibráciách, ktoré sa dosahujú ako najnepriaznivejšie dynamické vplyvy na poruchy stavieb pri prejazdových rýchlostiach okolo 40 km/hod. s nákladom, by k škode mohlo dôjsť, nakoľko terén nie je vyriešený ani pre miestnu komunikáciu. Z judikatúry vyplýva, že právo vecného bremena musí byť vykonávané tak, aby povinného zaťažovalo čo najmenej, nespôsobilo mu škodu a vecné bremeno nemôže byť bezdôvodne rozširované. V prípade pochybnosti o rozsahu vecného bremena platí aj bez výslovnej úpravy, že povinný má byť obmedzovaný skôr menej ako viac. Treba vychádzať z toho, že vecné bremeno by nemalo zaťažovať povinného v rozsahu, na ktorom on alebo jeho právny predchodcovia vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, nemohli pri dojednávaní vecného bremena pomyslieť. Z Občianskeho zákonníka vyplýva, že osoba, ktorá je zaťažená vecným bremenom, sa môže brániť proti takému výkonu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktoré spôsobuje škodu na zaťaženej veci alebo vyvoláva nebezpečenstvo poškodenia (teda je pravdepodobné, že k nemu môže dôjsť) tak, že urobí opatrenia , ktoré znemožňujú škodlivý spôsob výkonu práva. Nemôže však brániť oprávnenému v jeho riadnom výkone práva. V danom prípade nejde o obmedzenie vecného práva, ale o ochranu proti
jeho neprípustnému výkonu. Nakoľko mal súd preukázané, že prechodom najmä nákladných vozidiel bezprostredne okolo domu odporcu, tieto spôsobujú škody na dome odporcu, ktorý bol postavený v r. 1925, t.j má takmer 90-rokov, prístavbou postavenou v r. 1962-69, súd návrh sčasti, aby súd určil aj právo prechodu nákladným motorovým vozidlom, zamietol. Po tom, čo krajský súd v zrušujúcom uznesení 7 Co 347/2010 zo dňa 11.5.2011 vyslovil svoj právny záver, že navrhovatelia 1-2) nepreukázali existenciu právneho dôvodu a taktiež, že nebola preukázaná dobrá viera navrhovateľov, začal právny zástupca navrhovateľov 1-2) odvodzovať právo navrhovateľov aj od prepisov verejného práva, t.j. od zákona o pozemných komunikáciách ČR č. 13/97 Zb., ako aj z judikatúry Českého Najvyššieho súdu týkajúcej sa účelovej komunikácie, pričom tvrdil, že v zmysle týchto judikátov je sporná nehnuteľnosť KN 2447/3 účelovou komunikáciou, t.j. verejnou cestou, ktorá sa nachádzala na pozemku v súkromnom vlastníctve a pokiaľ vlastník tohto pozemku venoval pozemok na cestu, nemôže neskôr dispozitívnym úkonom odňať tento účel užívania pozemku. Keďže matka účastníkov im umožnila prechod cez tento pozemok, nie je možné zmeniť účel využitia takéhoto pozemku. Súd poukázal na to, že v danom prípade ide o občianskoprávne konanie, kde sa rozhoduje podľa predpisov súkromného práva, t.j. občianskeho zákonníka, kým cestný zákon je normou verejného práva. Na základe neho sa rozhoduje v správnom konaní. Preto v danej veci súd nemôže na základe takéhoto predpisu rozhodovať. Musel by konanie zastaviť a vec postúpiť príslušnému orgánu. Pokiaľ právny zástupca navrhovateľa súdu predložil mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, kde tento vyslovil názor, že viazanosť a právny názor odvolacieho súdu platí len pre ten skutkový stav, z akého vychádzalo rozhodnutie súdu prvého stupňa napadnuté odvolaním a ak sa v ďalšom priebehu konania na tomto skutkovom stave čokoľvek zmení, potom viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu končí a po zrušení pôvodného rozhodnutia sa vráti celá vec do stavu, aký bol pred vydaním tohto rozhodnutia, súd poukazuje na to, že skutkový stav, ako pred vyhlásením tohto rozsudku, tak aj pred vyhlásením rozsudku zo dňa 5.8.2010 bol rovnaký, nakoľko už v tom čase právny zástupca navrhovateľov 1/-2/ žiadal súd, aby na zistený skutkový stav aplikoval normy verejného práva. Odvolací súd sa však v poslednom zrušujúcom uznesení k normám verejného práva vôbec nevyjadril. Preto súd v danej veci aplikoval len normy súkromného práva, t.j. Občiansky zákonník...“. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.).
Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odporca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Alternatívne rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal v prvom rade to, že jeho rozhodnutie je nevykonateľné. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2010 sp. zn. 3Cdo/29/2009. Podľa predmetného rozhodnutia ak sa vecné bremeno zriaďované „in rem“ má na základe prejavov vôle účastníkov zmluvy týkať nie celej nehnuteľnosti, ale len jej časti, ktorá má mať v dôsledku toho odlišný právny režim, musí byť táto časť nehnuteľnosti v zmluve vymedzená tak, aby nedochádzalo k sporom o rozsah vecného bremena, a to nielen medzi priamymi účastníkmi zmluvy o zriadení vecného bremena, ale aj medzi všetkými neskoršími vlastníkmi dotknutých nehnuteľností - bez ohľadu na to, kto bude v budúcnosti vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej a tiež v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (porovnaj R 50/1985). V záujme toho je potrebné, aby takáto časť nehnuteľností bola v právnom úkone o vecnom bremene dôsledne lokalizovaná, identifikovaná a individualizovaná. Požadovaný stupeň určitosti prejavu vôle smerujúceho k zriadeniu vecného bremena k takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti sa dosiahne pokiaľ sa úkon vyhotovuje a formuluje na podkladoch jednoznačných, určitých a presne stanovených. Takýto stupeň určitosti sa spravidla zabezpečí vtedy, keď je právny úkon o zriadení vecného bremena vyhotovený za použitia geometrického plánu, ktorý tvorí súčasť tohto právneho úkonu. V zmysle uvedeného a v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR by geometrický plán, na ktorý odkazuje rozsudok, mal byť imanentnou súčasťou rozsudku, v opačnom prípade je rozhodnutie nevykonateľné a vzbudzuje medzi účastníkmi konania právnu neistotu. Z tohto pohľadu ide o závažné pochybenie, ktoré spôsobuje nevykonateľnosť rozsudku. Za ďalšie, počas priebehu celého súdneho konania navrhovatelia nepreukázali právny dôvod, na podklade ktorého by bolo možné vyvodzovať právo prechodu cez predmetnú nehnuteľnosť. Ako to vyplýva aj zo stanoviska Krajského súdu Žilina, vecné bremeno práva prechodu musí mať právny titul a navrhovatelia tento právny titul, ako ani obsah a rozsah vecného bremena práva prechodu nepreukázali. Nepreukázali, že predmetné právo vydržali pre seba. Nepreukázali, že právo vecného bremena patrí im. Navrhovatelia tak žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali, že sú subjektmi,
ktoré toto právo vykonávajú v dobrej viere. Dostali do dôkaznej núdze keď žiadali, aby im právo prechodu bolo priznané na podklade práva verejného a nie na podklade práva súkromného, ako sa domáhali doposiaľ. Argumentovali cestným zákonom, pričom predmetnú parcelu preklasifikovali na verejnú komunikáciu. Zrejme vôbec si neuvedomujú, na čo celkom správne poukázal aj Okresný súd Čadca, ako znalec Ing. Y. vo svojom vo svojom znaleckom posudku, a to že zo zákona č. 135/1961 Zb., tzv. cestný zákon, musí mať verejná komunikácia určité minimálne náležitosti, ktoré boli konkretizované na súdnom pojednávaní, ako aj vo vyjadreniach odvolateľov. Rozhodnutie okresného súdu je tiež v zjavnom rozpore aj so znaleckým dokazovaním vykonaným v priebehu súdneho konania. Znalec Ing. M. Y. vo svojom znaleckom posudku č. 19/2010 jednoznačne poukazuje na stavebný zákon č. 50/1976 Zb., podľa ktorého musí byť minimálna vzdialenosť stavby od okraja komunikácie vo vzdialenosti 3 metrov, čo v danom prípade nie je splnené. Znalec ďalej jednoznačne uviedol, že predmetná „podľa navrhovateľov údajná komunikácia“ nespĺňa ani normu na vyhýbanie sa vozidiel a nemá ani charakter vonkajšej úpravy a pri používaní tejto parcely ako komunikácie dopravnými prostriedkami by dochádzalo k poškodzovaniu stavby. Ako môže súd uprednostniť právo nevlastníka prechádzať po pozemku vlastníka, ničiť mu nehnuteľnosť, keďže by dochádzalo k premávaniu áut vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov od okraja stavby - rodinného domu, v ktorom býva odporca s rodinou, pričom tam býva aj jeho vnučka, čím by dochádzalo k poškodeniu nehnuteľnosti a hrozili by dokonca aj statické problémy. Je pritom nesporné, že navrhovatelia majú zabezpečený iný prístup k svojmu rodinnému domu po ceste, ktorá je pravidelne udržiavaná, o čom bolo do súdneho spisu predložené aj potvrdenie obecného podniku, ktorý každoročne vykonáva odhrňovanie a zabezpečuje zjazdnosť cesty k rodinnému domu navrhovateľov. Taktiež je otázne akým spôsobom a kto má zabezpečiť, aby bol dvor odporcu zjazdný pre navrhovateľov. Právo prechodu nemôže byť v zjavnom nepomere - výhode k právu vlastníka vlastniť majetok navyše keď je preukázané, že obec udržiava inú prístupovú komunikáciu k rodinnému domu navrhovateľov. Ako ďalšie odvolateľ vytkol prvostupňovému súdu to, že nesprávne posúdil dobromyseľnosť navrhovateľov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 05. 07. 2002 sp. zn. 22Cdo/1843/2000, v zmysle ktorého, ako aj právnej teórie je potrebné dobrú vieru hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka. Z odporcom produkovaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že navrhovatelia boli opakovane upozorňovaní, že nemajú čo parkovať na pozemku odporcu, nemajú tade prechádzať autami, čo viedlo aj k množstvu potýčok a susedských sporov. Podľa súboru rozhodnutí NS ČR sv. 16, č. C1176, dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po právu patrí, alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Napokon odporca v podanom odvolaní ešte uviedol, že pokiaľ aj navrhovatelia odvodzujú prechod po spornom pozemku od matky odporcu, navrhovateľom je zrejmé, že i tento dôvod pre právo prechodu neobstojí, nakoľko podľa výpisov z LV z pôvodných E-KN parc. č. 1966, 1965, 1975, 1981 a 1976, z ktorých mal žalovaný prechod pozostávať (viď geoplán 99/2000) je zrejmé, že táto nebola vlastníčkou nehnuteľností, a teda neprináležalo jej akékoľvek právo nimi disponovať, a teda ani komukoľvek povoľovať akékoľvek právo, a teda ako i krajský súd i odvolatelia sa nazdávajú, že doposiaľ navrhovatelia nepreukázali právny titul prechodu, ani jeho obsah a rozsah. Napadnuté rozhodnutie súdu je v úplnom rozpore s Ústavou SR. Podľa čl. 20 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnymi poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Vychádzajúc z vyššie uvedeného prečo by mal odporca odstrániť svoje oplotenie a sprístupniť tak svoju nehnuteľnosť a de facto zjednodušiť zlodejom, vlámačom a iným živlom nerušený pohyb po jeho nehnuteľnosti. Tiež má právo, aby jeho majetok bol chránený a má záujem zamedziť voľnému pohybu cudzích osôb po majetku. Taktiež poisťovne pri uzavretí poistky vyžadujú, aby nehnuteľnosti boli riadne oplotené. V opačnom prípade odporcovi nepoistia automobil proti krádeži, poprípade dom, resp. poistka bude značne vyššia, lebo sa znásobujú rizikové faktory.
Navrhovatelia 1/ a 2/ v podanom vyjadrení zo dňa 11. 05. 2012 odvolací súd žiadali, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Súčasne si uplatnili trovy odvolacieho konania. Vo vzťahu k námietke odporcu o nevykonateľnosti rozsudku uviedli, že je bežnou praxou súdov vo výroku rozhodnutia odkazovať či už na presný geometrický plán alebo znalecký posudok bez toho, aby boli tieto listiny pevne spojené s rozsudkom. Uvedená skutočnosť v žiadnom prípade nemôže zakladať nevykonateľnosť rozsudku. Geometrický plán je verejnou listinou a vo výroku rozsudku je
presne označený jednak spisovým číslom, dňom jeho overenia správou katastra, ako i menom autora. Preto nie je možné si ho zameniť so žiadnou inou listinou. Pokiaľ sa týka splnenia všetkých zákonných podmienok pre platné vydržanie práva vecného bremena, v tomto smere navrhovatelia poukázali na súhlas starej matky navrhovateľa 1/ B. A., ako i B. W., s užívaním spornej plochy. Súčasne bola splnená i zákonná podmienka oprávnenej, nerušene nepretržitej držby po dobu dlhšie ako 10 rokov. Samotný odporca v konaní uznal, že po spornej ploche chodievali od roku 1969 navrhovatelia. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pôvodnou vlastníčkou sporného pozemku bola matka navrhovateľa 1/ a odporcu B. W., ktorá bola vo veci vypočutá ako svedkyňa. Z jej výpovede nepochybne vyplynulo, že prístupovú cestu po parcele K-NC č. 244/3 darovala svedkyňa B. W. navrhovateľom 1/ a 2/ a umožnila im po pozemku prechádzať pešo, povozom, osobnými a nákladnými motorovými vozidlami. Od roku 1968 až do roku 2001 užívali navrhovatelia právo prechodu po spornom pozemku, kedy im odporca začal v práve prechodu brániť po tom, čo v roku 2000 si usporiadal vlastnícke právo k spornému pozemku titulom osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva. Na sporný pozemok bol vyhotovený evidenčný list č. 846, z ktorého vyplýva, že pozemok v podiele 1-ice je v užívaní navrhovateľov a v podiele druhej 1-ice matky účastníkov B. W.. Tiež v konaní vypočutí svedkovia potvrdili, že prístupovú cestu po spornej parcely využívali ako navrhovatelia, tak aj iní obyvatelia miestnej časti obce na prístup k svojim nehnuteľnostiam. Pokiaľ ide o znalecký posudok vypracovaný v konaní znalcom z obdobu stavebníctva Ing. M. Y., zo znaleckého posudku vyplýva, že trhliny na rodinnom dome odporcu vznikli nekvalitnou stavbou, ktorá nebola ani úradne povolená, a tieto sú výsledkom sadania základu nedostatočne založenej prístavby rodinného domu. Trhliny nemohli vzniknúť prejazdom osobných motorových vozidiel a pri používaní nákladných motorových vozidiel s rýchlosťou nižšou ako 40 km za hodinu. Vzhľadom na terén aký na spornej ploche je ani nie je možné po nej prechádzať rýchlosťou vyššou ako 40 km za hodinu a pritom neobstojí ani tvrdenie odporcu, že by prechádzaním osobných automobilov dochádzalo k poškodzovaniu jeho nehnuteľnosti. Napokon nie je pravdivé ani tvrdenie, že by sa navrhovatelia dostali do dôkaznej núdze, keď na podporu svojich tvrdení uvádzali, že právo prechodu k spornej ploche im okrem predpisov súkromného práva svedčí aj na základe predpisov práva verejného, a to konkrétne na podklade zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (cestný zákon). Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že sporný pozemok slúžil ako účelová komunikácia pre vlastníkov susediacich nehnuteľností. Podľa § 3d ods. 4 cestného zákona, účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu alebo iných právnických osôb alebo fyzických osôb. Miestnou komunikáciou, prípadne účelovou komunikáciou je taká pozemná komunikácia, ktorá spĺňa znaky uvedené v cestnom zákone, a to aj v prípade, že o charaktere tejto pozemnej komunikácie nebolo vydané správne rozhodnutie. Verejnou cestou - miestnou alebo účelovou komunikáciou - sa pozemok v súkromnom vlastníctve stáva venovaním. Ak je cesta venovaná všeobecnému užívaniu, nemôže byť odňatá súkromno-právnou vlastníkovou dispozíciou. Ak bola cesta vedúca cez pozemok v súkromnom vlastníctve od nepamäti verejne užívaná z naliehavej komunikačnej potreby, ide o účelovú komunikáciu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07. 10. 2003 sp. zn. 22Cdo/2191/2002). Ak bola teda cesta od nepamäti verejnej užívaná z naliehavej komunikačnej potreby, ide o účelovú komunikáciu. Účelová komunikácia môže viesť cez pozemok v súkromnom vlastníctve; ak nejde o pozemnú komunikáciu v uzavretom priestore, ktorý slúži potrebe vlastníka, je účelová komunikácia verejne prístupná. Ak uplatní vlastník pozemku proti osobe užívajúcej túto komunikáciu akékoľvek vlastnícke námietky, môže sa oprávnená osoba úspešne brániť, že pozemok užíva ako cestu z titulu práva všeobecného užívania účelovej komunikácia. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15. 11. 2000 sp. zn. 22Cdo/1868/2000, ak zriadi vlastník pozemku účelovú komunikáciu alebo ak súhlasí čo aj konkludentne s jej zriadením, stáva sa táto komunikácia verejne prístupnou a vzťahuje sa na ňu všeobecné užívanie pozemnej komunikácie. Vlastník pozemku potom už následne nemôže jednostranným vyhlásením zamedziť jej všeobecnému užívaniu. Vlastník pozemku, na ktorom je zriadená pozemná komunikácia nie je oprávnený obmedziť užívanie tejto komunikácie na určitú skupinu subjektov a vylúčiť tak jej všeobecné užívanie. Ak je pozemná komunikácia v súlade s vôľou vlastníka zriadená, nemôže vlastník jednostranným vyhlásením zamedziť jej všeobecnému užívaniu. K takejto regulácii nie sú oprávnení ani právni nástupcovia pôvodného vlastníka. Pozemok sa stáva pozemnou komunikáciou v tom prípade, ak ide o dopravnú cestu určenú k užívaniu cestnými a inými vozidlami (predtým v minulosti povozom) a chodcami a ktorý slúži k prepojeniu jednotlivých nehnuteľností pre potrebu vlastníkov týchto nehnuteľností alebo ku spojeniu týchto nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami alebo k obhospodarovaniu poľnohospodárskych a lesných pozemkov. Pozemok, ktorý spĺňa tieto kritéria sa stáva pozemnou
komunikáciou zo zákona bez toho, aby bolo potrebné o jeho kategorizácii ako pozemnej komunikácie vydávať správne rozhodnutie. Všeobecné užívanie pozemnej komunikácie nie je inštitútom súkromného práva, ale ide o verejno-právne oprávnenie, ktoré nie je možné obmedziť na základe jednostranných úkonov subjektov práva. Toto užívanie sa neopiera o občiansko-právne predpisy, ale o cestný zákon, ktorý je verejno-právnym predpisom. Na základe uvedeného je zrejmé, že navrhovatelia sa vôbec nedostali do dôkaznej núdze, ako to tvrdí odporca. Iba poukázali na skutočnosť, že právo prechodu im prislúcha nielen na poklade predpisov súkromného práva, ale rovnako i na základe verejno-právnych predpisov. Na základe takto vykonaného dokazovania mal potom súd I. stupňa jednoznačne preukázané, že navrhovatelia nadobudli právo prechodu vydržaním vecného bremena k spornej parcele a navyše právo prechodu v prospech navrhovateľov vyplynulo i z noriem verejného práva, pričom z takto zisteného skutkového stavu súd I. stupňa potom i správne rozhodol.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho čo uviedli v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ, ako aj v písomnom vyjadrení navrhovatelia konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Oboznámiac sa s jednotlivými vykonanými dôkazmi, či už výpoveďami účastníkov, svedkov, zadováženými listinnými dôkazmi bol aj odvolací súd toho názoru, že navrhovateľom vzniklo právo prechodu po spornej parcele. Keďže okresný súd správne konštatoval so zreteľom na splnenie zákonných podmienok vydržanie práva prechodu na strane navrhovateľov správne tiež druhým výrokom uložiť odporcovi povinnosť odstrániť z parcele KNC č. 2447/3 v bodoch A,B), ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne č. 99/2000, vypracovaného geodetom O. W. dňa 28.9.2000 oplotenie v bodoch A,B), ktoré by navrhovateľom bránilo v práve prechodu. Odvolací súd s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa o nevykonateľnosti rozsudku okresného súdu. Z geometrického plánu na ktorý sa odvoláva jeho výroková časť je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne určito a jasno konkretizovaná tá časť nehnuteľnosti na ktorú sa vecné bremeno vzťahuje a síce KN-C parcela č. 2447/3 nachádzajúca sa v kat. úz. A.. Tiež nemožno súhlasiť s tým, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na právnych predpisoch verejného práva. Tieto uvádzal len podporne na zdôraznenie správnosti svojich úvah. Po právnej stránke v skutočnosti ale poukázal na predpisy súkromného práva a síce ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce otázky vydržania (§§ 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 1). Tým, že okresný súd návrh navrhovateľov sčasti, aby určil aj právo prechodu nákladným motorovým vozidlom zamietol, odvolávajúc sa na znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo Ing. M. Y., vyhovel podľa odvolacieho súdu námietkam odporcu smerujúcim k ochrane jeho majetku. Tomu, ale v budúcnosti nič nebráni, aby sa domáhal zrušenia vecného bremena, ktorého existenciu súd autoritatívne vzhľadom k existencii sporu konštatoval, ak má za to, že navrhovatelia medzičasom získali možnosť prechodu na svoj pozemok aj iným spôsobom, teda v dôsledku zmeny pomerov.
Vo výroku, ktorým súd vo zvyšku sa návrh zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu, keďže nebol napadnutý odvolaním.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .