Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-386-2011.pdf
PDF · 126.07 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/386/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa: E. V., bytom O., L. XXX, zastúpeného JUDr. I. Y., advokátom so sídlom v O., O. X proti odporcovi: D. G., XX. D.., C. D. XX, G., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu D. D., a. s., so sídlom v J., T. XX, o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. septembra 2011, č. k. 5C/61/2011-93 takto
rozhodol:
Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie sumy 6.000 Eur, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a konanie z a s t a v u j e .
Vo zvyšujúcej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 15.000 eur z dôvodu mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Po zhodnotení vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť. V konaní nebolo sporné, že za škodu, spôsobenú navrhovateľovi na zdraví chorobou z povolania, zodpovedá jeho bývalý zamestnávateľ - D. D., a.s., ktorý je povinne poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania na základe zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Citovaný zákon upravuje poskytovanie dávok sociálneho poistenia, medzi ktoré patria aj dávky úrazového poistenia. Jednou z týchto dávok je i náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Poskytovateľom týchto dávok je podľa zákona o sociálnom poistení odporca na základe zákonného poistenia zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. V zmysle ust. § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení má poškodený zamestnanec nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa, ak spĺňa podmienky ustanovené zákonom. Úrazové dávky vypláca v zmysle § 120 ods. 1 citovaného zákona odporca. Na základe toho teda vzniká navrhovateľovi nárok na poskytnutie plnenia voči odporcovi z titulu úrazového poistenia zamestnávateľa. S poukazom na uvedené je preto v konaní daná pasívna legitimácia odporcu. Navrhovateľ si uplatnil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 15.000 eur s tým, že doteraz mu bola titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia vyplatená suma 120.000,- Sk na základe rozsudku tamojšieho súdu zo dňa 21.02.2003, č.k. 10C 146/2002-12 a suma 90.000,- Sk na základe rozsudku tamojšieho súdu zo dňa 17.12.2007, č.k. 7C 185/2006-172. Navrhovateľ si nárok uplatnil na základe lekárskeho posudku zo dňa 01.03.2011, ktorým mu hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo zvýšené z 1800 na 2400 bodov v dôsledku zhoršenia jeho zdravotného stavu. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v danej veci prípad navrhovateľa nemožno posudzovať ako prípad hodný osobitného zreteľa, čo je jedným z predpokladov priznania mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že o takýto prípad ide vtedy, keď možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe pred vznikom škody. V prípade navrhovateľa je nepochybné, že jeho spoločenské uplatnenie oproti obdobiu pred vznikom ochorenia je veľmi výrazne obmedzené, dá sa povedať, že takmer nulové. Zároveň však bolo potrebné prihliadnuť k tomu, že navrhovateľ už bol odškodnený za sťaženie svojho spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.. Súd preto skúmal, aké obmedzenia navrhovateľovi vznikli od posledného rozhodovania o sťažení jeho spoločenského uplatnenia. Nie je totiž možné opakovane odškodňovať tie obmedzenia, ktoré už v minulosti odškodnené boli. V rámci dokazovania súd zistil, že už v čase posledného rozhodovania súdu v konaní sp.zn. 7C 185/2006 bol navrhovateľ prakticky vyradený z akéhokoľvek spoločenského, kultúrneho, športového či iného života. K určitej zmene došlo u navrhovateľa v rámci bežného života, keď v súčasnosti už nevládze chodiť po schodoch, pri chôdzi už po niekoľkých krokoch musí oddychovať, chodí len po dvore alebo záhrade v sprievode manželky, v noci sa budí aj 6 - 7 krát, aby sa nadýchol, je viac odkázaný na pomoc najbližších príbuzných. Je nesporné, že stav navrhovateľa sa zhoršil, čo sa premietlo aj v dobodovaní hodnotenia sťaženia jeho spoločenského uplatnenia. Za tieto obmedzenia bola navrhovateľovi zo strany odporcu vyplatená náhrada vo výške 2-násobku základného počtu bodov. Samotné dobodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia však nestačí k priznaniu náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., je potrebné preukázať aj dôvody hodné osobitného zreteľa na strane navrhovateľa pre jeho uplatnenie v živote a spoločnosti. Ako už bolo konštatované, hoci u navrhovateľa došlo k určitým obmedzeniam od posledného rozhodovania súdu, nemožno hovoriť o prípade hodnom osobitného zreteľa, pretože už v čase posledného rozhodovania súdu o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa navrhovateľ nemohol vykonávať žiadne aktivity v oblasti spoločenského, športového, ani kultúrneho života. Obmedzenia navrhovateľa, súvisiace so zhoršením jeho zdravotného stavu boli dostatočne odškodnené vyplatením 2-násobku základného počtu bodov (1.200 eur). Treba tiež uviesť, že navrhovateľ trpí ďalšími občianskymi ochoreniami, ktoré sa tiež podieľajú na jeho obmedzeniach v živote, a ako vyplýva zo znaleckého posudku v konaní sp.zn. 7C/185/2006, tieto sú rovnako závažné ako profesionálne ochorenie. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľovi od posledného rozhodovania o mimoriadnom sťažení spoločenského uplatnenia vznikli ďalšie mimoriadne obmedzenia, v dôsledku ktorých by bolo možné prípad navrhovateľa považovať za hodný osobitného zreteľa, súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 195 ods.4 Zákonníka práce, § 6 ods.2, § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z., § 2 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z.. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v konaní plný úspech, preto jemu i vedľajšiemu účastníkovi vznikol nárok na náhradu trov konania. V konaní však obaja uviedli, že si náhradu trov neuplatňujú, preto rozhodol tak, že im náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť mu 9.000 eur a náhradu trov konania. V časti 6.000 eur zobral svoj návrh späť a navrhol, aby odvolací súd konanie v tejto časti zastavil. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Poukázal na vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení platnom do 01.08.2004, v zmysle ktorej, a ani inej právnej úpravy nie je určené, aby zamestnanec postihnutý chorobou z povolania mal právny nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 cit. vyhlášky iba jediný raz. Dôvodil, že v konaniach, vedených na Okresnom súde Prievidza v roku 2002 a 2006 došlo v jeho prípade k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky iba za príslušný bodový rozdiel, nie za celkový bodový rozsah. Poukázal na to, že v jeho prípade došlo k podstatnej zmene pomerov (k rapídnemu zhoršeniu) a z hľadiska diagnostikovania nielen progresu choroby z povolania v bodovom ohodnotení po 600 bodov (1800 bodov - 2400 bodov), ale aj k pridruženiu tuberkulózy k
pôvodne diagnostikovanej komplikovanej silikóze, čo jednoznačne potvrdzuje, že choroba z povolania mu spôsobuje nielen zdravotný postih, ale aj ďalšie vážnejšie útrapy a strádania oproti roku 2007. Uviedol, že tieto sú náležite popísané v súdnom spise Okresného súdu Prievidza sp. zn. 5C/61/2011. Mal za to, že hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v roku 2002 na 1600 bodov, ako v roku 2006 na 1800 bodov nie je možné v zmysle ust. § 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení platnom do 01.08.2004 považovať za trvalo a nemenne daný stav. Poukázal na to, že posudkom UNLP v Košiciach, KPL a klinickej toxikológie zo dňa 01.03.2011 sa pomery ďalej na jeho strane podstatným spôsobom zmenili. Jeho možnosť uplatniť sa v pracovnom, spoločenskom kultúrnom a športovom živote je maximálne obmedzená, nulová. Toto konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý sa v podstate v tomto smere stotožnil s objektívnymi lekárskymi správami a jeho dôkazmi v konaní. Mal za to, že ako protiklad k tomu však vyznieva konštatácia súdu, že jeho prípad nie je prípadom hodným osobitného zreteľa, keď v konaní bol preukázaný opak. Ďalej poukázal na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa poukazoval na nespravodlivé smerom k zamestnancom postihnutým chorobou z povolania a pracovným úrazom odškodňovanie pred účinnosťou zákona č. 437/2004 Z.z. vzhľadom na aktuálne odškodňovacie podmienky a pomery. V súvislosti s tým navrhol, aby odvolací súd konanie v tejto veci podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil, lebo podľa jeho názoru všeobecne záväzný právny predpis - zákon č. 437/2004 Z.z., ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, a aby odvolací súd postúpil návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V tomto smere videl diskrimináciu zamestnancov, postihnutých chorobami z povolania a pracovnými úrazmi pred 01.08.2004, ktorým vznikajú nároky na plnenie po 01.08.2004. Domnieval sa, že je porušené jeho ústavné právo (čl. 12 Ústavy SR), podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti ich práva. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými argumentami, ktoré obsahujú jeho písomné podania, napríklad zo dňa 04.08.2011, ktorým zaujal stanovisko k argumentácii protistrany, poukazujúc na obsah rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v analogických veciach. Mal za to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 308/2006 z 25.03.2008 a 2Cdo 97/2009 z 27.04.2010 nie je možné stotožniť s jeho vecou, lebo v jeho prípade sú jasne preukázané nové právne pomery v podobe komplikovanej silikotuberkulózy pľúc, ako aj rozsiahly zdravotný postih a totálne obmedzenie v pracovnom, osobnom, spoločenskom a športovom živote. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Obo 230/99 zo dňa 14.10.1999, podľa ktorého právoplatným rozhodnutím súdu je súd viazaný v inom konaní, ak ide o tých istých účastníkov a ten istý predmet sporu. Uviedol, že v danej veci z hľadiska súdneho sporu a súdneho konania, vedeného pred Okresným súdom Prievidza sp.zn. 7C 185/2006 na tom istom súde, ide o tých istých účastníkov a ten istý predmet sporu. Mal za to, že súd prvého stupňa v danej právnej veci mal v zmysle ust. § 159 ods. 2 O.s.p. rozhodnúť, že pre účastníkov a všetky orgány (teda aj súdy) je záväzný výrok právoplatného rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 7C 185/2006 zo dňa 17.12.2007 aj z hľadiska zhoršenia jeho zdravotného stavu a posudku FNLP v Košiciach, a teda malo mu byť priznané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 15-násobok základného počtu bodov 600, teda v sume 9.000 eur. Súd prvého stupňa preto pochybil, že jeho žalobu zamietol napriek existencii právoplatného rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.12.2007 a podstatnému zhoršeniu jeho zdravotného stavu v dôsledku choroby z povolania, komplikovanej silikotuberkulózou pľúc.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v predmetnej veci sa súd prvého stupňa pri rozhodovaní riadil opakovane vyslovenými právnymi názormi Krajského súdu v Trenčíne v obdobných veciach, ktoré vychádzajú z už ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR v totožných veciach. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z posledného obdobia sp.zn. 3Cdo 90/2004, ktorý sa zaoberal návrhom za sťaženie spoločenského uplatnenia, v zmysle ktorého zvýšenie z odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad určené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. je prípustné len v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy zapojenie poškodeného do spoločenského (napríklad kultúrneho, športového, politického) života je v dôsledku poškodenia zdravia veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s jeho významnými aktivitami pred vznikom škody. V tomto smere poukázal na predchádzajúce konania, vedené na Okresnom súde Prievidza, a to hlavne na konanie sp.zn.7C 185/2006, z ktorého vyplýva, že rozhodujúce a výrazné následky z choroby z povolania u navrhovateľa už existovali aj v roku 2007, resp. 2008, a boli takej intenzity, že navrhovateľa úplne vylučovali fakticky zo všetkých aktivít spoločenského života. Preto ani žiadne ďalšie výrazné zhoršenie následkov do súčasnej doby ani nemohlo nastať, keďže navrhovateľ sám preukazoval v predchádzajúcich súdnych konania definitívnu stratu možnosti vo všetkých aktivitách spoločenského života. Ďalej poukázal aj na
veľmi výrazné a mnohopočetné všeobecné život ohrozujúce poškodenie zdravia navrhovateľa, ktoré sa nepochybne výrazným spôsobom podieľajú na neschopnosti navrhovateľa vykonávať akúkoľvek pracovnú a spoločenskú činnosť. V tomto smere poukázal na znalecký posudok doc. MUDr. R. P. N., CSc., z ktorého vyplýva, že máloktorý pacient trpí až 26-imi chorobami. Za zjavné nepochopenie právnej úpravy, uvedenej v § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. a účelu a zmyslu tohto ustanovenia považoval aj tvrdenie navrhovateľa o záväznosti výroku súdu v konaní Okresného súdu Prievidza sp.zn. 7C 185/206 vo vzťahu k násobku zvýšenia náhrady aj na akékoľvek ďalšie súdne konanie o mimoriadne odškodnenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Mal za to, že pokiaľ by takýto nelogický právny názor mal platiť, súd by v ďalších konaniach podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky už nikdy nemusel skúmať, či ide o prípad osobitného zreteľa, ale automaticky bez akéhokoľvek dokazovania by musel priznávať násobok náhrady, ktorý bol priznaný v predchádzajúcom súdnom konaní. Poukázal na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že u navrhovateľa nedošlo k podstatnej zmene pomerov od posledného rozhodnutia súdu podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.. Trval na tom, že z predchádzajúcich konaní Okresného súdu Prievidza, a to hlavne z konania sp.zn. 7C 185/2006 je zrejmé, že rozhodujúce a výrazné následky choroby z povolania už existovali aj v roku 2007, resp. 2008, a boli takej intenzity, že navrhovateľa úplne vylučovali fakticky zo všetkých aktivít spoločenského života (napr. kultúrnych, športových, pracovných). Preto žiadne ďalšie výrazné zhoršenie následkov do súčasnej doby ani nemohlo nastať, keďže navrhovateľ sám preukazoval v predchádzajúcich súdnych konaniach definitívnu stratu možnosti vo všetkých aktivitách spoločenského života.
Vedľajší účastník k odvolaniu navrhovateľa v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že nárok navrhovateľa je neopodstatnený, čo potvrdzuje aj súčasná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky. Mal za to, že pri opätovnom návrhu na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd musí skúmať mieru zhoršenia zdravotného stavu a vyplývajúcu mieru obmedzení v živote navrhovateľa, čo sa stalo aj v danej veci. Uviedol, že v danej veci nebolo spochybnené, že k istému zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo, čo vyjadrovalo aj zvýšenie bodového ohodnotenia. Samotné dobodovanie však nezakladá automaticky nárok aj na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Keďže už v predchádzajúcich konaniach navrhovateľ preukázal úplnú stratu možnosti účasti na spoločenskom, kultúrnom či športovom živote, na čom sa už nič nezmenilo ani po zvýšení počtu bodov, a navrhovateľ je odkázaný na pomoc svojich príbuzných rovnako ako pred vznikom nových nastalých zmien, nie sú splnené podmienky na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ďalej poukázal na to, že navrhovateľ si mylne vyložil ust. § 5 ods. 2 cit. vyhlášky, keď práve s ohľadom na charakter choroby z povolania u navrhovateľa a jej tendencií zhoršovať sa, sa predpokladalo už v pôvodnom konaní, že poskytnutá náhrada zahŕňa aj možnosť zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa. Preto nové zhoršenie už nie je možné hodnotiť ako mimoriadny prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by navrhovateľa vyradil z ďalších (nových) oblastí života, do ktorých sa pred novým zhoršením ešte stále mohol zapájať. Skutočnosť, že pri predošlom odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia boli zistené podmienky pre zvýšenie náhrady podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky automaticky neznamená, že pri každom ďalšom novom vzniknutom nároku budú splnené podmienky aj pre priznanie zvýšenej náhrady. K námietke navrhovateľa, že zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia došlo k zvýšeniu iba za príslušný bodový rozdiel, a nie za celkový bodový rozsah v predchádzajúcich konaniach, považoval za právne irelevantné. Zdôraznil, že v súdnom konaní o mimoriadne zvýšenie náhrady sa porovnávajú okolnosti a obmedzenia, ktorými navrhovateľ trpel pred zvýšením počtu bodov, a po jeho dobodovaní. Teda vždy dochádza k mimoriadnemu odškodneniu len za nové a mimoriadne zmeny u poškodeného. Keďže v predchádzajúcom súdnom konaní navrhovateľ už trpel takými závažnými životnými obmedzeniami, ktoré ho už v tom čase „prakticky úplne“ vylučovali zo všetkých sfér spoločenského života, nie je podľa jeho názoru možné v tomto konaní trvať na tom, že navrhovateľ trpí nejakými novými obmedzeniami, za ktoré ešte nebol odškodnený (resp. žiadne mimoriadne nové závažné skutočnosti v súdnom konaní neboli prezentované). Ďalej poukázal aj na iné a mimoriadne závažné ochorenia všeobecného charakteru, ktorým navrhovateľ trpí, a priamo ohrozujú jeho život a zdravie.
Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Krajský súd v Trenčíne najskôr rozhodoval o návrhu navrhovateľa v odvolacom konaní na prerušenie konania v danej veci podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd prerušil konanie podľa cit. zák. ustanovenia, keď podľa jeho názoru všeobecný záväzný právny predpis - zákon č. 437/2004 Z.z., ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR a aby odvolací súd postúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Dôvodil, že vidí diskrimináciu zamestnancov postihnutých chorobami z povolania a pracovnými úrazmi pred 01.08.2004, ktorým vznikajú nároky na plnenie po 01.08.2004. Dôvodil, že § 11 cit. zákona nemá na všetkých zamestnancov postihnutých pracovným úrazom a chorobou z povolania rovnaký meter, a to je nesprávne. Domnieval sa, že je tu porušené jeho ústavné právo (čl. 12 Ústavy SR), podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Podľa § 109 ods. 1 písm. d/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Výšku nárokov náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v súčasnosti upravuje zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 273/1994 Zb. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov. Podľa § 11 ods. 1 cit. zákona na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Keďže v danom prípade ku škodnej udalosti došlo pred dňom 01.08.2004, kedy zákon č. 437/2004 Z.z. nadobudol účinnosť, správne sa výška odškodnenia určí podľa vyhl. č. 32/1995 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne skutočnosť, že základné bodové ohodnotenie v sume 30,- Sk za 1 bod (v čase vzniku škody), vyjadrujúce vôľu zákonodarcu, je podľa názoru navrhovateľa nízke, a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa nemá zákonný podklad, nie je v danej veci dôvodom na prerušenie konania. K námietke navrhovateľa krajský súd poznamenáva, že súd pri aplikácii určitého všeobecného záväzného právneho predpisu je povinný riadiť sa jeho ustanoveniami, pokiaľ sa vzťahujú na prejednávanú vec. Súd nemôže nerešpektovať právny predpis (interpretovať ho spôsobom, ktorý tento predpis neumožňuje) s odôvodnením, že daný predpis je vývojom prekonaný, a postupovať podľa nového právneho predpisu, ak tento nový právny predpis v prechodných ustanoveniach jeho aplikáciu vylučuje.
Navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania (v odvolaní) oznámil, že berie svoj návrh v časti o zaplatenie 6.000 eur späť a navrhol v tejto časti konanie zastaviť. Odporca so späťvzatím návrhu v tejto časti súhlasil.
Odvolací súd na základe tohto procesného úkonu postupom podľa § 208 O.s.p. so súhlasom odporcu pripustil späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie 6.000 eur, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.
Pokiaľ sa týka zvyšujúcej zamietajúcej časti, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa v danej veci, z ktorého titulu si osvojuje aj dôvody napadnutého rozhodnutia, a preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov, a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľovi bola zistená choroba z povolania, za ktorú zodpovedá jeho bývalý zamestnávateľ, ktorým je vedľajší účastník na strane odporcu a u ktorého pracoval od 01.11.1978,
pričom choroba z povolania bola zistená dňa 15.05.1985. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo hodnotené lekárskymi posudkom zo dňa 03.06.1985 vo výške 700 bodov. Odporca, resp. jeho právny predchodca vyplatil navrhovateľovi sumu 21.000, Sk. V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu bolo navrhovateľovi posudkom zo dňa 29.03.1991 zvýšené bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia zo 700 na 900 bodov, na základe čoho mu vedľajší účastník vyplatil sumu 6.000,- Sk. V mesiaci máj 1998 bolo zistené zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa s tým, že u neho ide o komplikovanú silikózu pľúc. Posudkom zo dňa 18.05.1998 bolo jeho bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšené z 900 na 1200 bodov, na základe čoho bola vyplatená navrhovateľovi zo strany vedľajšieho účastníka suma 18.000,- Sk. Ďalšia progresia ochorenia bola u navrhovateľa zistená v júli 2002 a z pridružených ochorení bol zistený chronický obštrukčný zápal priedušiek. Bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo navrhovateľovi posudkom zo dňa 16.07.2002 zvýšené z 1200 na 1600 bodov, a bola mu vyplatená suma 12.000,- Sk. Zároveň tamojší súd rozsudkom zo dňa 21.2.2003 č.k. 10C/146/2002-12 zaviazal vedľajšieho účastníka zaplatiť navrhovateľovi titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 120.000,- Sk. V tom čase bol navrhovateľ obmedzovaný v tom, že sa nemôže venovať turistike ako v predchádzajúcom období, je schopný prejsť najviac 1 km v nečlenitom teréne, mal ťažkosti pri cestovaní, bola vylúčená jeho realizácia v bežnom živote, ako aj účasť na verejnom živote obce. Posudkom zo dňa 17.10.2006 bolo bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa opäť zvýšené z 1600 na 1800 bodov v dôsledku zistenia zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa, pričom naďalej sa u neho jednalo o komplikovanú silikózu pľúc s pridruženým ochorením chronický obštrukčný zápal priedušiek. Odporca v súvislosti s týmto posudkom navrhovateľovi priznal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 12.000,- Sk. Navrhovateľ si uplatnil aj nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 300.000,- Sk v konaní pred tamojším súdom sp.zn. 7C/185/2006. Rozsudkom zo dňa 17.12.2007 súd navrhovateľovi priznal náhradu vo výške 90.000,- Sk. Z rozsudku vyplýva, že navrhovateľ v porovnaní s obdobím rozhodovania súdu v konaní sp.zn. 10C/146/2002 mal výraznejšie obmedzenia - v rovinatom teréne prešiel vzdialenosť 150 m s prestávkami, ale len občas, za účelom nákupu vecí s nízkou hmotnosťou, nemohol vykonávať napr. práce ako príprava triesok na kúrenie, zanechal plávanie, ktorému sa venoval rekreačne, prechádzky do prírody s manželkou po nečlenitom teréne, jednoduché telesné rozcvičky. Pobyt v uzavretých priestoroch mu zhoršoval dýchanie, nútilo ho to do kašľa. Z výpovede navrhovateľa v uvedenom konaní bolo zistené, že cesta hromadnými prostriedkami ho vyčerpáva, a preto nimi nechodí, neriadi už ani auto, nemôže vykonávať práce okolo domu, prestal chodiť na huby, návštevy kina, koncertov ho nebavia, po schodoch prejde najviac 4 až 5 schodov, väčšej spoločnosti sa vyhýba kvôli tomu, že sa mu zle dýcha. Manželka navrhovateľa uviedla, že v záhrade už nevykonáva žiadne práce. Spánok mu narúša kašeľ. Znalkyňa v uvedenom konaní konštatovala, že navrhovateľ trpí ďalšími 22 ochoreniami všeobecného charakteru, z ktorých sa na obmedzeniach navrhovateľa podieľali najmä kardiovaskulárne ochorenia, pričom znalkyňa hodnotila podiel profesionálneho ochorenia a všeobecných ochorení rovnako, profesionálne ochorenie nepovažovala u navrhovateľa za dominujúce. Posudkom zo dňa 01.03.2011 bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa zvýšené z 1800 bodov na 2400 bodov s tým, že u neho bola konštatovaná komplikovaná silikóza pľúc s prechodom do silikotuberkulózy pľúc a z pridružených ochorení chronická obštrukčná choroba pľúc II. štádia Gold klasifikácie s pľúcnym emfyzémom. Odporca na základe tohto posudku priznal navrhovateľovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1200 eur (t.j. 2-násobok základného bodového hodnotenia za 600 bodov pri hodnote 1 bodu 30,- Sk). Navrhovateľ si uplatnil v konaní nárok v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 36/1965 Zb. v sume 15.000 eur, čo odôvodnil tým, že oproti predchádzajúcemu obdobiu sa jeho stav zhoršil, aj výkon základných životných pracovných a hygienických úkonov je pre neho čoraz náročnejšie, nemôže vykonávať žiadne domáce práce, aj keď sedí, sa zadýcha, chôdza v členitom teréne ani po schodoch nie je u neho možná, po rovine prejde len 3 - 4 m, a musí si oddýchnuť. V súčasnosti je vylúčená jeho účasť na spoločenských aktivitách, nemôže cestovať hromadnými prostriedkami, k lekárovi ho vozí dcéra autom. Problémy máva v noci, keď sa často budí, aby sa nadýchol. Počas dňa väčšinou len sedí alebo leží, trochu sa prejde po dome. Z lekárskej správy Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach zo dňa 06.09.2011 vyplýva, že u navrhovateľa bola potvrdená diagnóza komplikovaná silikotuberkulóza pľúc, okrem toho trpí i ďalšími ochoreniami všeobecného charakteru (napr. permanentná fibrilácia predsiení, ischemická choroba srdca, hypertenzia, polyneuropathia dolných končatín, vertebrogenný algický syndróm, ....). Z uvedenej správy vyplýva, že navrhovateľ sa sťažuje na stále ťažšie dýchanie, kašeľ, bolesti bedrových kĺbov, kŕče v nohách, tŕpnutie rúk, bolesti driekovej a krčnej chrbtice.
Navrhovateľ uplatňuje v danej veci ďalšie zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku toho, že posudkom UNLP v Košiciach, KPL a klinickej toxikológie zo dňa 01.03.2011 sa podstatným spôsobom zmenili jeho pomery v podobe komplikovanej silikotuberkulózy pľúc, v dôsledku čoho nastalo u neho totálne obmedzenie v pracovnom, osobnom, spoločenskom a športovom živote.
Pre rozhodnutie o nároku navrhovateľa, ktoré uplatňuje v tomto konaní, je potrebné predovšetkým vychádzať z výkladu pojmu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré aj prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vykonal. Z neho je zrejmé, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa priznáva vtedy, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Nepriaznivé dôsledky choroby z povolania alebo úrazu sú teda odškodňované náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to podľa sadzieb bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako sú ustanovené v prílohách zák. č. 437/2004 Z.z. (predtým, ako aj na danú vec vzťahujúcej sa vyhláške č. 32/1965 Zb.).
Pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., ktorú na danú vec súd prvého stupňa správne aplikoval, pripúšťa, aby súd odškodnenie primerane zvýšil, a to aj nad najvyššie výmery odškodnenia, ale len v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa. Vychádza sa zo zásady, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo svojej podstate predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre splnenie jeho spoločenských úloh. Predpokladom primeraného zvýšenia čiastky, zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom, je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného nie je možné vyjadriť len základným odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samotné predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Aj podľa súdnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/90/2004) za sťaženie spoločenského uplatnenia treba rozumieť vylúčenie alebo obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, či dokonca priame znemožnenie výkonu alebo voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Súd je v konaní vždy povinný skúmať, aké predpoklady mal pre životné a spoločenské uplatnenie poškodený pred vznikom škody. Len vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa bolo možné sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad najvyššie sadzby odškodnenia (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.).
Súd prvého stupňa správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom konštatoval, že na strane navrhovateľa nenastala taká závažná zmena, ktorá by odôvodňovala opätovné mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Už z citovaných rozhodnutí Okresného súdu Prievidza, ktorý konal o mimoriadnom zvýšení za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa, vyplýva, že súd pri tomto rozhodovaní prihliadol na predpoklady navrhovateľa, ktoré mal v čase zistenia choroby z povolania. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že v prípade navrhovateľa je nepochybné, že jeho spoločenské uplatnenie oproti obdobiu pred vznikom ochorenia je veľmi výrazne obmedzené, dá sa povedať, že takmer nulové. Zároveň však správne prihliadol k tomu, že navrhovateľ už bol odškodnený za sťaženie svojho spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., a preto skúmal, aké obmedzenia navrhovateľovi vznikli od posledného rozhodovania o sťažení spoločenského uplatnenia. Na základe uvedených skutočností odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď mal za to, že na strane navrhovateľa nebola preukázaná žiadna zmena oproti pomerov rozhodnutia v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza sp. zn. 7C 185/2006. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že dôvody, ktoré navrhovateľ uvádzal, keď sa domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v konaní sp.zn. 7C 185/2006 a pre ktoré v uvedenom konaní súd mimoriadne zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania u navrhovateľa, sú totožné s dôvodmi, pre ktoré sa navrhovateľ v tomto konaní domáha ďalšieho mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preukázané obmedzenia v spoločenskom, rodinnom a pracovnom živote navrhovateľa sa od rozhodovania súdu vo veci sp.zn. 7C 185/2006 nijako nezmenili.
Odvolací súd dodáva, že samotné dobodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia samo osebe ešte nezakladá nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 cit. vyhlášky. Zvýšiť súdnym rozhodnutím náhradu za sťaženie svojho spoločenského uplatnenia je možné iba po preukázaní dôvodov hodných osobitného zreteľa zo strany navrhovateľa. Ako už bolo konštatované, z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by došlo k zmenám v spôsobe života navrhovateľa, resp. jeho k ďalším obmedzeniam, ako súd konštatoval v predchádzajúcom rozhodnutí o zvýšení náhrady za sťaženie svojho spoločenského uplatnenia v konaní vedenom pod sp.zn. 7C 158/2006. Na všetky navrhovateľom uvádzané obmedzenia bolo už prihliadnuté v uvádzanom konaní. Námietky navrhovateľa, uvádzané v odvolaní, v tomto smere preto neobstoja. Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa, uvádzanej v odvolaní, že právne významnou skutočnosťou je fakt, že zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia došlo k zvýšeniu iba za príslušný bodový rozdiel, a nie za celkový bodový rozsah, ani táto nie je dôvodná. V konaní o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa porovnávajú okolnosti a obmedzenia, ktorými navrhovateľ trpel pred zvýšením bodov a po jeho dobodovaní. Teda vždy dochádza k mimoriadnemu odškodneniu len za nové a mimoriadne zmeny u poškodeného. Keďže v predchádzajúcom súdnom konaní navrhovateľ už trpel takými závažnými životnými obmedzeniami, ktoré ho v tom čase prakticky úplne vylučovali zo všetkých sfér spoločenského života, nie je možné v tomto konaní trvať na tom, že navrhovateľ trpí nejakými novými obmedzeniami, za ktoré ešte nebol odškodnený. Z týchto dôvodov neobstojí ani námietka navrhovateľa, uvádzaná v odvolaní, že súd prvého stupňa mal v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p., t. j. mal vychádzať zo skutočnosti, že pri posudzovaní tej istej otázky v tomto konaní bol viazaný tým, že táto otázka už bola vyriešená v súdnom konaní sp.zn. 7C 185/2006 (už z vyššie uvedených dôvodov).
Odvolací súd preto vo zvyšujúcej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, nakoľko si ju neuplatnili.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .