Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoE-109-2012.pdf
PDF · 136.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/109/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému I. E., bytom U. XX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 178, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, o vymoženie 1.306,51 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov, č.k. 4Er 551/2006 - 19 zo dňa 26.04.2012, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie vo výroku o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie.
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia sumy 1.306,51 Eur s prísl., na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., v Bratislave, sp.zn. SR 1868/06 zo dňa 12.06.2006.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 25.10.2006 pre JUDr. Ing. Karola Mihála, súdneho exekútora. Dňa 24.08.2011 podalo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, oznámenie o vstupe do konania spolu s návrhom na zastavenie exekúcie.
Súd citoval ust. § 37 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) a ust. § 241 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že vedľajšie účastníctvo už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené a to z dôvodu, že ust. § 93 Občianskeho súdneho poriadku nie je na exekučné konanie aplikovateľné. Toto ustanovenie je aplikovateľné iba v sporovom konaní. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 106/2008 zo dňa 25.11.2008. Z dôvodu neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania, súd posudzoval aj spôsobilosť vedľajšieho účastníka podať návrh na zastavenie a odklad exekúcie, ako návrh podaný neoprávnenou osobou, a preto ich zamietol.
Z týchto dôvodov súd nepripustil vstup Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.
Následne súd citoval ust. § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ust. § 52 ods. 1, a 2, § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r), ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) ust. § 45 ods. 1 a 2, § 40 písm. a) a b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), a uviedol, že predmetná zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 43 a 32 rozsudku, rozhodnutie vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero a rozhodnutie vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil MileniumSL, bod 38 rozsudku.
Zdôraznil, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach predmetnej formulárovej zmluvy, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku si podľa názoru prvostupňového súdu spotrebiteľ osobitne nedojednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo prijať jej podmienky.
Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Táto je v rozpore s ustanoveniami § 52 ods. 4 písm. r/ a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Z týchto dôvodov súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a zastavil ju podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Zároveň, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. § 45 ods.2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. §40 Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať
stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zároveň oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. novembra 2010. Súd musí vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočneného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Exekučný súd musí s právoplatným rozsudkom rozhodcovského súdu nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníkov v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 s významom ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. l Zákona o rozhodcovskom konaní). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Zároveň oprávnený poukázal na článok 12 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie a článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je možné aplikovať tam, kde je porušená rovnosť pri výkone ochrany ľudských práv. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu
zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 46 ods.1 Ústavy a článkom 6 ods.1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní interpretoval nesúladným spôsobom. Tým porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, respektíve nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvňovalo jeho právne postavenie. Oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému musí vymáhať. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania, porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V napadnutom uznesení viackrát konštatuje akoby vtom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Poukázal na ust. § 35 a § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní a na ust.§ 159 Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň poukázal na znenie ust. § 57 ods. 2 a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy uvedené v tomto ustanovení s odkazom na § 269 ods.1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným. V zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov tak, ako sa to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňovým súdom. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úver, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Poukázal oprávnený na znenie ust. § 4 ods.2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluva o úvere zo strany oprávneného nemôže obsahovať náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zároveň oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov. Vzhľadom na
podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému je nutné vziať ohľad na obchodné riziko oprávneného. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a jeho záver čo do úrokov z omeškania. Oprávnený zároveň vyslovil názor, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol dohodnúť odplatu, príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3 z dohodnutého úveru a z 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok oprávnený poukázal na bod 4 všeobecných podmienok a úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Uviedol, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust.§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie vedľajší účastník. Namietal nesprávne právne posúdenie postavenia vedľajšieho účastníka. Súd na vstup vedľajšieho účastníka do konania aplikoval ust. § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a nie ust. § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podotkol, že v prípade vstupu vedľajšieho účastníka do konania, vedľajší účastník nemá povinnosť preukázať záujem na veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie a návrhu vedľajšieho účastníka na vstup do konania vyhovel. V prípade, ak by mal súd pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa navrhol, konanie prerušiť v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej formuláciu na výzvu súdu predloží.
Účastníkom konania boli odvolania doručené na vedomie v zmysle ust. § 209a Občianskeho súdneho poriadku.
Povinný v podaní zo dňa 25.06.2010 uviedol, že s rozhodnutím súdu súhlasí. Zaplatil už 20.000,- Sk a platil aj JUDr. Krutému.
K odvolaniu oprávneného sa vyjadril vedľajší účastník ktorý uviedol, že aj v exekučnom procese je nevyhnutné prihliadať na hmotnoprávne inštitúty zo základného konania a posudzovať ich v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Súd mal podnet pre svoje rozhodnutie, a to návrh vedľajšieho účastníka na zastavenie exekúcie. Uviedol, že Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zaisťuje spotrebiteľom to, že vnútroštátny súd má ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom. Zákonný sudca podaným odvolaniam nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, (ďalej len O.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné. Odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).
Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.
Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákona o rozhodcovskom konaní), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17) b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 1868/06 zo dňa 12.06.2006, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.298,54 Eur spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania vo výške 264,48 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (v spise na č.l. 4).
Z predloženej zmluvy o úvere č. 8490137 zo dňa 20.12.2005 (v spise na č.l. 15) uzavretej medzi povinným a oprávneným, vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 663,87 (20.000,- Sk) ktorý sa povinný zaviazal splácať spolu s príslušným poplatkom vo výške 634,66 Eur (19.120,- Sk) v 12 mesačných splátkach po 108,21 Eur (3.260,- Sk). Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých článku 17 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že neprijateľnou podmienkou je taktiež rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak takéto konanie inicioval dodávateľ. Inak by spotrebiteľ musel podať návrh na všeobecnom súde, aby zabránil rozhodcovskému konaniu. Navyše povinná ako spotrebiteľ nemala v danom prípade ani možnosť výberu
rozhodcovského súdu, pretože rozhodcovia boli presne stanovení v rozhodcovskej doložke. V prípade nemožnosti ujať sa funkcie rozhodcu, spočíva výber rozhodcu na oprávnenom ako veriteľovi. Takže ani alternatívne dojednanie rozhodcovskej doložky nie je v súlade s ust. na ochranu spotrebiteľa.
Odvolací súd dodáva, že dané ustanovenie vychádza z článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice aj podmienka upravená v písm. q), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom.
O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Po zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. Postup súdu bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej na konanie zo zmluvy o úvere je oprávnený len rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Navyše je v rozpore s ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, lebo dojednanie rozhodcovskej doložky nie je podpísané účastníkmi zmluvy. Ani v tejto časti odvolanie oprávneného nebolo opodstatnené. Navyše rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci a taktiež ani jeho rozhodcovské rozsudky nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromných osôb (nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 174/2002).
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak preskúmaval súlad exekučného titulu so zákonom aj po udelení poverenia. Správne preto aplikoval ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré ustanovenie ho oprávňuje na preskúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia z pohľadu aplikácie hmotného práva. Odvolacia námietka oprávneného týkajúca sa preskúmavania exekučného titulu po udelení poverenia súdnemu exekútorovi je preto nedôvodná.
Navyše aj Exekučný poriadok umožňuje zastaviť exekúciu aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku).
Postupom súdu nebolo porušené právo účastníkov na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky (článok 46 a nasl.), lebo posúdenie právneho vzťahu účastníkov a neplatnosti rozhodcovskej doložky je v súlade s ustanovením na ochranu spotrebiteľa, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
K odvolacej námietke oprávneného, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky, a ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal
návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou, odvolací súd uvádza, že považoval výklad právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s Ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z tohto dôvodu odvolací súd návrh na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky zamietol ako nedôvodný.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie v tejto časti ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p..
Podľa ust. § 93 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.10a).
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie vedľajšieho účastníka v časti proti zamietnutiu vstupu vedľajšieho účastníka do konania v súlade s ust. § 93 ods. 2, 3 O.s.p.. S účinnosťou od 15.10.2008 novelou Občianskeho súdneho poriadku bola zavedená nová skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. V tejto skupine subjektov nie je potrebné preukazovať hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania. Medzi tieto subjekty patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľa. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov je takouto právnickou osobou, a preto jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka, na základe zákona je možný.
Z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Prvostupňový súd preto pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nebol dôsledný. Zákon totiž umožňuje rozhodovať o pripustení výlučne len na návrh a z obsahu spisu takýto návrh nevyplýva.
Z tohto dôvodu odvolací súd v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. napadnuté uznesenie zrušil vo výroku, ktorým bol zamietnutý vstup vedľajšieho účastníka do konania, lebo na vydanie rozhodnutia o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania neexistovali dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, a preto návrh na prerušenie konania s návrhom na predloženie prejudiciálnej otázky považoval za bezpredmetný.
O trovách odvolacieho konania účastníkov bude rozhodnuté súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 224 ods. 1, 4 O.s.p., lebo doposiaľ o trovách konania rozhodnuté nebolo.
V priebehu odvolacieho konania predložil právny zástupca oprávneného návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., vrátane právnej argumentácie podaného odvolania s tým, že navrhol, aby konanie bolo prerušené a aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
„1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?,
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? ,
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania, odvolací súd uvádza, že rozsah a dôvody odvolania je možné dopĺňať do uplynutia odvolacej lehoty. V predmetnej veci bolo podané odvolanie oprávneným dňa 22.05.2012 a právna argumentácia dôvodov odvolania bola predložená dňa 10.08.2012. Z tohto dôvodu na ďalšie doplnené dôvody odvolania oprávneným odvolací súd neprihliadal v súlade s citovaným ust. § 202, § 205 ods. 3 O. s. p., lebo boli uplatnené po uplynutí odvolacej lehoty.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa ust. § 251 ods. 3 O.s.p., ak osobitný predpis38) neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia.
K návrhu na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že Exekučný poriadok ako osobitný právny predpis neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prerušenia exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 251 ods. 4 O. s. p., v zmysle ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. I napriek citovaným ust. o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku, súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).
Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom rady Európskeho spoločenstva. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia po určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j., že by vnútroštátny súd mal vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je predovšetkým skutočnosť, sa či otázka týka komunitárneho práva, jeho platnosti alebo výkladu. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti uniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Navyše prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá ovplyvňovať jeho výsledok.
Súd prvého stupňa posúdil rozhodcovskú doložku dojednanú medzi účastníkmi konania ako neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a povinný ako spotrebiteľ musel pristúpiť na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Navyše v danom prípade nebola rozhodcovská doložka dojednaná v súlade s ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, lebo nie je uzavretá písomne a podpísaná účastníkmi konania. Z uvedeného nevyplýva právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní všeobecne. Posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v tomto prípade konania sa vzťahuje na účastníkov tohto exekučného konania. Z tohto dôvodu navrhovanú právnu otázku odvolací súd nepovažoval za dôvodne predloženú, majúcu reálny základ v predmetnej veci.
Smernica Rady č. 93/13 EHS z o dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola zavedená do ustanovení Občianskeho zákonníka, zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.04.2004. Posúdenie zmluvných podmienok ako neprijateľných umožňuje súdu ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako generálna klauzula aj nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice Rady č. 93/13 EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k druhej navrhovanej prejudiciálnej otázke odvolací súd uvádza, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy zo dňa 27.08.2008 a zavedenie ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, samo o sebe nebráni posúdeniu zmluvných podmienok súdom ako dojednanej neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože rozhodcovské žaloby spravidla podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nároku plynúcim zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom oprávneného, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva nebola platne uzavretá v súlade s ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, a preto neplatnosť rozhodcovskej doložky znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Rozhodca je súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc prejednania prípadného sporu.
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa i napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Vo vzťahu k tretej navrhovanej otázke odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, sa nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).
Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, či vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv Európskej únie o ochrane vlastníckeho práva, ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol spôsobilý odvolací súd uskutočniť aj sám, na základe už konštantnej a existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.
Z týchto dôvodov odvolací súd zamietol aj návrh oprávneného na prerušenie konania ( § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.) a predloženie prejudiciálnej otázky ako nedôvodný.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.