Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoEk-21-2024.pdf
PDF · 107.27 KB
Case nature
Subarea
21CoEk/21/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členov senátu: JUDr. Eva Behranová a Mgr. Jozef Mačej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou: Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvalo bytom C., o vymoženie 1.556,46 eur s príslušenstvom, vedenej súdnych exekútorom: JUDr. Ladislav Jakubec, so sídlom Exekútorského úradu Zámocká 30, Bratislava (nástupca súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava), o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 12Er/151/2011-15 zo dňa 13. januára 2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom zastavil exekúciu (vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým), II. výrokom priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému. Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 39 ods. 4, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1 až 6, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „Exekučný poriadok“), § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 70, § 73 ods. 3, 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSRK“), § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, ako i poukazom na ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993. Súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku, nachádzajúcou sa v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Podľa bodu 18. VPPÚ sa zmluvné strany v rámci rozhodcovskej doložky zaviazali, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stály rozhodcovský súd, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušných právnych predpisov. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky súd prvej inštancie dospel k záveru, že ju nie je možné považovať za individuálne dojednanú. Rozhodcovská doložka má formulárový charakter a je vopred pripravená pre neurčitý a široký počet spotrebiteľov, ktorí nemôžu ovplyvniť jej vopred preddefinovaný obsah. Súčasne oprávnený v rámci exekučného konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že rozhodcovská doložka bola individuálne s povinným dojednaná. Skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou VPPÚ potvrdzuje, že nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah. Spôsob, akým bola Rozhodcovská doložka medzi oprávneným a povinným dojednaná, nepredstavuje samotný negociačný proces o individuálnom dohodnutí rozhodcovského konania medzi oprávneným a povinným. Naopak,
takýto postup zo strany oprávneného súd prvej inštancie hodnotí za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. zákona o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, pretože jediným cieľom oprávneného bolo vylúčenie súdneho prieskumu rozhodcovskej doložky spod režimu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Po preskúmaní predložených listín vrátane rozhodcovského rozsudku (Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 18316/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.11.2011 a vykonateľnosť dňa 6.11.2011, súd prvej inštancie dospel k záveru, že exekúciu na podklade uvedeného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nemožno vykonať a exekúciu je potrebné bezodkladne zastaviť. Okrem uvedenej neurčitosti rozhodcovskej doložky a následne s tým súvisiacej jej neplatnosti súd prvej inštancie poukázal na mediačnú doložku upravenú v bode 18. VPPÚ. Podľa tejto doložky sa rovnako tak všetky spory vyplývajúce z tejto zmluvy budú výlučne riešiť v rámci mediačného konania pred Mediačným centrom zriadeným a vedeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava. Pokiaľ sa zmluvné strany mali v úmysle dohodnúť na výlučnom riešení sporov vyplývajúcich zo zmluvy o pôžičke, uvedené ustanovenie Dohody o uznaní záväzku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože per analogiam vyžaduje od zmluvných strán výlučné riešenie sporov v rámci mediačného konania. Z uvedeného dôvodu je taktiež možné rozhodcovskú doložku posúdiť ako neplatný právny úkon z dôvodu nedostatku vôle zmluvných strán riešiť všetky spory pred stálym rozhodcovským súdom. Následne nie je možné rozhodcovský rozsudok považovať za platný exekučný titul, pretože vznikol na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil uzatvorenú rozhodcovskú doložku za neplatne uzatvorenú a rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul, na podklade ktorého nie je možné viesť predmetnú exekúciu z dôvodu absencie právomoci rozhodcovského súdu. Na záver sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom na náhradu trov súdneho exekútora. Vzhľadom k tomu, že oprávnený je plne zodpovedný za svoj návrh na vykonanie exekúcie a spôsobilý exekučný titul, súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pretože ten zavinil zastavenie exekúcie z dôvodu, že exekúciu nie je možné viesť na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
2. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Argumentoval, že zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších zmien a doplnení). V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi oprávneným a povinným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Oprávnený má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme sám svojim konaním povinný vyvolal a inicioval. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzťahy sa budú spravovať ust. Obchodného zákonníka. Oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú VPPÚ. Priamo na prednej strany zmluvy o úvere sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že súhlasí so VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Rozhodcovská doložka bola dojednaná vo VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Oprávnený je i naďalej toho názoru, že povinný nie je spotrebiteľ a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ustanovení zákona týkajúca sa neprijateľnosti zmluvných podmienok. Nie je pravdou, že rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu a v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Časová verzia Občianskeho zákonníka účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, nezakazovala použitie rozhodcovskej doložky. Oprávnený tvrdí, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinný má teda kedykoľvek právo slobodne sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Oprávnený
má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Rozhodcovská doložka teda nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Na podporu svojej argumentácie oprávnený označil rozhodnutia vyšších súdov ČR. Ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil aj Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. 23Cdo/4895/2010, ako aj uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/1590/2008.
3. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v rozhodnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.
5. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
6. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31. marca 2017), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).
8. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.
9. K námietke týkajúcej sa aplikácie noriem obchodného práva je potrebné poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj judikatúry. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy, je treba vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Uvedené sa vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä v prípade spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov neupravených v Občianskom zákonníku), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/85/2010-44).
10. Novelizované ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka oprávneného o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).
11. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodného zákonníka, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
12. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
13. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (porov. § 2 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa). Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.
14. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by už nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne). Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré by mali byť dané už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom nie je spôsobilé nič zmeniť. Z uvedeného dôvodu ako alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie je potom možnosť zastavenia exekúcie a súčasne náležitým procesným nástrojom tam, kde práve pri rozhodovaní o udelení poverenia došlo k povereniu, hoci sa tak vôbec stať nemalo.
15. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).
16. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napríklad už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).
17. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou vnútroštátnou judikatúrou, ako i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie aj bez návrhu posúdil nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones), ktorá predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.
18. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, okrem uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, sa vyznačuje tiež tým, že výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
19. Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola povinnému ako spotrebiteľovi daná len v prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu často ani nedochádza), no v prípade iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky vylúčená.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
21. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP, keďže oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania povinnému a súdnemu exekútorovi. Ak si účastník konania náhradu trov konania neuplatní, ani mu podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018). Povinnému a súdnemu exekútorovi, ktorým v odvolacom konaní trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnili, náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
23. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. (§ 160 ods. 2 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).