Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-319-2012.pdf
PDF · 88.02 KB
No categories available
41CoE/319/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35697270 proti povinnému N. N., nar. XX.XX.XXXX, N. XXXX/ XX, XXX XX R., vedenej pod sp. zn. EX 2426/08 súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, Exekútorský úrad Šaľa, P.Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa, o vymoženie pohľadávky vo výške 384,67 Eur, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1282/2008-21 zo dňa 16.08.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1282/2008-21 zo dňa 16.08.2012 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“) napadnutým uznesením exekúciu zastavil a povinného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 73,11 Eur. V odôvodnení uviedol, že dňa 10.02.2010 súdny exekútor doručil okresnému súdu návrh oprávneného na zastavenie exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov(ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože oprávnený podal návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Súdny exekútor si zároveň uplatnil trovy exekúcie vo výške 177,17 Eur a navrhol, aby okresný súd zaviazal na ich náhradu oprávneného. Okresný súd ďalej uviedol, že exekučné konanie začalo dňom 27.04.2001, preto pri rozhodovaní postupoval podľa ustanovení Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002. O trovách konania rozhodol v súlade s citovanými ustanoveniami §196, § 197 a 203 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 3, § 14 ods. 2, ust. § 15, ust. § 22, § 23, § 25 a § 26 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“). Vyjadril názor, že čas jednotlivých úkonov, ktorý je rozhodujúci pre určenie času počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, treba spočítavať a v tejto súvislosti sa odvolal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 7/2006 zo dňa 28.05.2007, podľa ktorého pri výpočte odmeny súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. a) Vyhlášky je rozhodujúce časové hľadisko, t.j. čas potrebný na vykonanie exekúcie bez zreteľa na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje. So zreteľom na to nie je v rozpore sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určenie odmeny podľa § 14 ods. 2 citovanej Vyhlášky. Exekútor si vyúčtoval čas jednotlivých úkonov spolu 14 hodín. Okresný súd mu priznal krátenú odmenu vo výške za 1 začatú hodinu, t.j. 6,64 Eur, pretože ostatné úkony nepovažoval za preukázané z hľadiska časovej súvislosti s exekučným konaním v uplatnenom rozsahu a nemal preukázanú účelnosť času vynaloženého na vykonanie exekúcie pri úkonoch označených ako prijatie návrhu na vykonanie exekúcie, prekontrolovanie úplnosti podania, zaprotokolovanie návrhu a vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, ktoré považoval za duplicitne uplatnené. Zdôraznil, že pokiaľ by súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu za úkony, za ktoré mu prináleží paušálna odmena i hodinovú odmenu, došlo by k duplicitne priznaným trovám exekúcie, čo vyhláška nepripúšťa. Rovnako súdnemu exekútorovi nepriznal odmenu za úkony označené ako vypracovanie výzvy na povinného, vypracovanie úradných
záznamov zo služobných ciest, vypracovanie oznámenia pre oprávneného, vypracovanie súhlasu so splátkovým kalendárom a vypracovanie sprievodného listu k vráteniu poverenia, pretože tieto považoval v zmysle § 25 vyhlášky za administratívne práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou, ktorých náhrada je už zahrnutá v odmene exekútora. Ďalej okresný súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa ust. § 15 Vyhlášky, a to vo výške 16,60 Eur. Celkove mu priznal odmenu vo výške 23,24 Eur, náhradu hotových výdavkov vo výške 39,23 Eur, náhradu za stratu času vo výške 5,94 Eur a daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vo výške 4,70 Eur. Podľa ust. § 26 Vyhlášky vypočítanú odmenu zaokrúhlil na najbližších 50 eurocentov nahor. Pokiaľ ide o povinnosť nahradiť trovy exekúcie, na ich náhradu zaviazal okresný súd povinného. Dôvodil tým, že z ust. § 203 Exekučného poriadku vyplýva, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Aj keď dôjde k zastaveniu exekúcie súd môže uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť len tie trovy, ktoré boli účelne vynaložené v súvislosti s vymáhaním nároku. Zároveň musí byť splnená aj ďalšia podmienka, a to, že oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Nemajetnosť povinného okresný súd nepovažoval za dôvod procesného zavinenia zastavenia exekúcie spôsobeného oprávneným. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Ústavního soudu ČR (Pl. ÚS-st. 23/06), z ktorej vyplýva, že v prípadoch, že je exekúcia zastavená pre nedostatok majetku na strane povinného a na strane oprávneného nie sú dané dôvody procesného zavinenia zastavenia exekúcie, prizná súd exekútorovi náhradu nákladov exekúcie voči povinnému. S ohľadom na uvedené okresný súd povinného zaviazal na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi aj napriek tomu, že je nemajetný.
Proti uzneseniu v časti výroku o náhrade trov exekúcie podal odvolanie v zákonnej lehote oprávnený. Vyjadril nesúhlas s krátením jeho odmeny podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) Vyhlášky na 6,64 Eur, teda keď mu súd priznal odmenu za výkon exekúcie v rozsahu jednej hodiny. Takéto časové rozmedzie na výkon exekúcie považuje odvolateľ za neprimeraný a nereálny. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že základná hodinová sadzba odmeny súdneho exekútora je 6,64 Eur za každú, hoci aj začatú hodinu, pričom odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony. Podľa vyjadrenia odvolateľa sa do 30.04.2008 činnosť exekútora odmeňuje nielen podľa ust- § 14 ods. 1 písm. a ) Vyhlášky, teda podľa časovej špecifikácie, ale aj podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) Vyhlášky paušálnou za úkony vymenované v ust. § 15 Vyhlášky. Odvolateľ tiež vyjadril nesúhlas s rozhodnutím súdu o nepriznaní odmeny za úkony, ktoré okresný súd považoval za administratívne práce, ktoré nesúvisia s výkonom exekúcie. K názoru okresného súdu, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie odvolateľ uviedol, že že už pred začatím konania povinná neplnila riadne svoje povinnosti, preto sa oprávnený domáhal priznania a vymoženia práva vyplývajúceho zo zmluvy, z čoho je zrejmé, že oprávnený mohol a mal predvídať, že môže dôjsť k takejto situácii. K návrhu na zastavenie exekúcie podanému oprávneným súdny exekútor uviedol, že ho informoval o stave vymožiteľnosti pohľadávky, ale podanie návrhu na zastavenie exekúcie bol podaný oprávneným po zvážení okolností. Oprávnený podľa jeho názoru nemusel podávať návrh na zastavenie exekúcie, vzhľadom na to, že ide o fyzickú osobu, mohol sa domáhať vymoženia sumy po priznaní dôchodku, získaní zamestnania a pod.. Na základe týchto skutočností odvolateľ vyslovil záver, že okresný súd vec neprávne právne posúdil, preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov exekúcie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, alebo aby sám vo veci rozhodol tak, že toto rozhodnutie zmení.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie okresného súdu, ktorým zaviazal nemajetného povinného na náhradu trov exekúcie vo výške 73,11 Eur. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 27.04.2001 doručením návrhu na výkon exekúcie Exekútorskému úradu JUDr. Václava Kudelu, Exekútorský úrad Revúca. Dňa 14.05.2001 súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému na základe platobného rozkazu Okresného súdu Revúca sp. zn. 1Ro 423/00 zo dňa 04.10.2000. Dňa 19.06.2001 okresný súd vydal poverenie č. 5606 * 005662 na vymoženie sumy 384,67 Eur s prísl.. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 10.02.2012 súdny exekútor podal súdu podnet na zastavenie exekúcie na základe návrhu na
zastavenie exekúcie podaného oprávneným. K podaniu priložil aj vyúčtovanie trov exekúcie, ktoré si vyčíslil celkove podľa Vyhlášky vo výške 176,07 Eur. Tieto pozostávajú z odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti vo výške 109,56 Eur, z hotových výdavkov a nákladov vo výške 45,17 Eur a dane z pridanej hodnoty vo výške 20,90 Eur. Zároveň priložil aj návrh oprávneného na zastavenie exekúcie zo dňa 16.08.2004, z obsahu ktorého je zrejmé, že navrhuje zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného a tento dôvod žiada uviesť aj v odôvodnení zastavujúceho uznesenia na účely odpisu pohľadávky a predloženia dokladov daňovému úradu. Okresný súd zastavil konanie s ohľadom na podaný návrh oprávneného na zastavenie exekúcie. S ohľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a skutočnú príčinu zastavenia exekúcie, odvolací súd zastáva názor, že okresný súd mal zastaviť exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a nie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, čo však nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu odvolania oprávneného odvolací súd zistil, že návrh na zastavenie exekúcie podal oprávnený s ohľadom na to, že súdny exekútor mu v oznámení zo dňa 16.07.2004 uviedol, že na základe zistených majetkových pomerov povinného nebude možné ďalším konaním vymôcť pohľadávku voči povinnému.
Z podaného odvolania vyplýva, že súdny exekútor považuje napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku o trovách exekúcie za nesprávne z toho dôvodu, že okresný súd nesprávne interpretoval ust. § 203 Exekučného poriadku, keď potom, čo došlo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného, na úhradu trov exekúcie zaviazal práve nemajetného povinného. Úlohou odvolacieho súdu je preto za pomoci výkladových pravidiel abstrahovať z textu príslušných ustanovení Exekučného poriadku právne normy regulujúce posudzovaný skutkový stav a takto zistené právne normy aplikovať pri rozhodnutí o tom, či v tomto prípade má povinnosť súdnemu exekútorovi uhradiť trovy exekúcie oprávnený alebo povinný. Skôr ako sa odvolací súd zaoberal interpretáciou jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, poukazuje na správnosť posúdenia aplikácie právneho režimu Exekučného poriadku okresným súdom. Práve táto otázka je v tomto prípade východzou. pretože od príslušného právneho režimu, a teda aj znenia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku závisí jeho interpretácia a následná správnosť rozhodnutia.
Podľa § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 (Exekučný poriadok) ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od. 01.02.2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od. 01.02.2002, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Citované ust. § 203 Exekučného poriadku obsahuje možnosť voľnej úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného. Odvolací súd má za to, že v danom prípade neexistuje procesno-právny podklad, na základe ktorého súdnemu exekútorovi má byť priznaná náhrada trov exekúcie proti oprávnenému. Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku). Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má exekučný súd možnosť, a nie povinnosť, zaviazať na náhradu tro v exekúcie oprávneného. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku teda umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu vyplývajúcu z § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložiť oprávnenému. Podmienkou takéhoto postupu je určitá forma procesného zavinenia oprávneného. Pod „zavinením“ oprávneného v zmysle vyššie citovaného ustanovenia treba rozumieť iba také porušenie procesných predpisov oprávneným, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Vzhľadom na 9 rokov trvajúce konanie ako aj na
skutočnosť, že oprávnený podal návrh na zastavenie už v roku 2004, napriek tomu súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie až v roku 2010, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom ako aj s odôvodnením okresného súdu, ktorý dospel k záveru, že oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať, že dôjde k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného. Odvolacie námietky súdneho exekútora preto odvolací súd v tejto časti nepovažuje za dôvodné. K tejto otázke odvolací súd ešte dodáva, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. IV. ÚS 27/08 z 24. 01. 2008, uznesenie č. II. ÚS 272/08 z 22. 10. 2008, uznesenie č. I. ÚS 434/04 zo 17. 12. 2008, uznesenie č. I. ÚS 256/08 zo 07. 08. 2008). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR ( príkl. Viď 2 M Cdo 15/2011zo dňa 27.09.2012), z ktorej vyplýva aj to, že na danú vec je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta (porovnaj napr. II. ÚS 475/2010). Obdobný právny záver vyslovil aj Ústavní soud ČR sp. zn. III. ÚS 1226/08 zo dňa 09.10.2008, ktorý tiež poukázal na nevyhnutnosť skúmania otázky procesného zavinenia zastavenia exekúcie pri rozhodovaní o trovách exekúcie a odkázal v ňom aj na svoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. Pl. ÚS-st. 23/06, podľa ktorého v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku bez procesného zavinenia oprávneného, súd zaviaže povinného, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekúcie. Tiež vyslosil názor, že riziko nemajetnosti povinného nemožno bezdôvodne prenášať na oprávneného. Toto riziko nesie súdny exekútor, ktorý má z vykonania exekúcie zisk, tzv. odmenu.
Pokiaľ ide o výšku trov exekúcie, odvolací súd sa rovnako stotožnil s právnym záverom vysloveným okresným súdom. Tento vec právne správne posúdil a svoje právne závery aj dostatočne odôvodnil. Závery vyslovené okresným súdom týkajúce sa odmeny súdneho exekútora podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) a b) Vyhlášky sú správne, odvolací súd sa s nimi stotožňuje, a preto v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie. Názor odvolateľa, že Vyhláška neobmedzuje súdneho exekútora, aby by si trovy konania mohol uplatniť len podľa písm. a) alebo podľa písm. b) § 14 Vyhlášky sú nesprávne, v tom smere, že okresný súd mu priznal odmenu aj podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a aj paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Z účelu úpravy odmeňovania súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky vyplýva, že pri zastavení exekúcie sa popri sebe nemôžu priznať odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a aj za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, ktoré majú totožnú náplň. Tento právny záver vyslovil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6 M Cdo 6/2011 z 21. marca 2012. Za správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie okresného súdu v tej časti, keď súdnemu exekútorovi za činnosť vykonávanú v súvislosti s jednotlivými úkonmi, za ktoré mu priznal odmenu, nepriznal odmenu s odôvodnením, že túto činnosť považuje v zmysle ust. § 25 Vyhlášky za administratívne práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou, ktorých náhrada je už zahrnutá v odmene súdneho exekútora.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.