Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozhodnutie_7C-71-2008.pdf
PDF · 140.84 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/71/2008
Rozhodnutie
Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou v právnej veci navrhovateľky: I. H., T.. X.XX.XXXX, U. H. D. M. XX/XX, C., Č. M., prech. bytom G. XX,C. XXX, D., Č. M., proti odporcovi: N. Š., T.. XX.XX.XXXX, U. H. I. XX, H., právne zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom so sídlom Jozefa Vuruma 11, Žilina, o zaplatenie 130.000,- Kč s prísl., takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľky v celom rozsahu z a m i e t a .
Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi trovy 1.367,09 Euro priamo k rukám právneho zástupcu odporcu JUDr. Martina Olosa, so sídlom Jozefa Vuruma 11, Žilina a to do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 1.4.2008 upresneným podaním doručeným súdu dňa 11.8.2008 domáhala súdneho výroku, v ktorom by súd v návrhu označeného odporcu zaviazal na zaplatenie 130.000,- Kč spolu s úrokom od 1.5.2004 do 31.12.2008 vo výške 58.500,- Kč a úrokov z úrokov vo výške 20.475,- Kč, keď zároveň žiadala pre prípad, že budú odporcovi stanovené splátky k zaplateniu o opatrenie proti ďalšiemu neplateniu v podobe zmluvnej pokuty a to tak, že bude stanovená zmluvná pokuta vo výške 1% zo sumy 1.300,- Kč mesačne pokiaľ odporca nesplatí jedinú splátku v stanovenom termíne a to do celkového splatenia dlhu vrátane úrokov a úrokov z úrokov. Svoj návrh odôvodňovala tým, že na základe žiadosti odporcu o pôžičku znejúcu na čiastku 130.000,- Kč s odporcom uzatvorila dlžný úpis na túto čiastku dňa 29.3.2004. Odporcu zoznámila s obsahom dlžného úpisu aj s jednotlivými bodmi a ten s obsahom súhlasil a dobrovoľne ho podpísal. Odporca nezaplatil splátky od júna 2004 v stanovených splátkach ako bolo dohodnuté v dlžnom úpise. Na základe toho podala v Českej republike návrh na zaplatenie dlhu a do roku 2007 sa tento prípad riešil. Následne zistila že prípad je odložený vzhľadom k miestnej nepríslušnosti a je nutné celý proces návrhu na zaplatenie opakovať v mieste príslušného súdu v Slovenskej republike.
Odporca sa k podanému návrhu vyjadril písomne prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 11.11.2008, v ktorom uviedol, že návrh navrhovateľky je nedôvodný a jej konanie považuje za zjavne špekulatívne. Poukázal na to, že navrhovateľka mu v minulosti fakticky neposkytla žiadne peňažné plnenie. Navrhovateľka v podanej žalobe ani netvrdí, že mu poskytla pôžičku ale ťažiskovo uvádza, že s ním uzatvorila „dlžný úpis“. Odporca poukázal na to, že zmluva o pôžičke je pritom reálnym (nekonsenzuálnym) kontraktom, t.j. pre jej vznik sa vyžaduje faktické (hotovostné alebo bezhotovostné) odovzdanie požičaných peňazí druhému subjektu, ktorý sa týmto úkonom stáva veriteľovým dlžníkom. Z uvedeného dôvodu navrhovateľka voči jeho osobe nedisponuje žiadnou pohľadávkou. Zároveň poukázal na to, že navrhovateľka zmätočne uplatňuje rôzne úroky z úrokov a žiada tiež určenie povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu.
Tunajší súd rozsudkom č. k. 7C 71/2008-48 zo dňa12.4.2010 návrh navrhovateľky zamietol a zároveň zaviazal navrhovateľku na náhradu trov konania vo výške 711,89 eur priamo k rukám právneho zástupcu odporcu.
Voči vyššie uvedenému rozsudku podala navrhovateľka odvolanie.
Krajský súd v Žiline uznesením č.k.5Co280/2010-78 zo dňa 21.9.2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia krajský súd poukázal na zákonné ustanovenia zmluvy o pôžičke, poukázal na to, že zmluva o pôžičke musí spĺňať všeobecné obsahové predpoklady predpísané pre zmluvy vôbec. Zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje nijakú formu. Zmluvné strany si však písomnú formu môžu dohodnúť. Pri peňažných pôžičkách sa od dlžníka obvykle vyžaduje písomné vyhlásenie o dlhu v podobe tzv. dlžobného úpisu. Dlžník je oprávnený požadovať od veriteľa tzv. kvitanciu, t.j. písomné potvrdenie o tom, že dlh splnil ( § 569 ). Krajský súd ďalej konštatoval, že prvostupňový súd nepostupoval dôsledne v zmysle zásad a atribútov pre právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, keď rozhodol predčasne bez toho, aby náležite zistil skutkový vzťah, vypočul tak navrhovateľku ako aj odporcu, aj keď je pravdou, že navrhovateľka sa na pojednávanie dňa 12.4.2010 nedostavila, hoci zásielku obsahujúcu predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 10.3.2010 a svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnila ani z dôležitého dôvodu nepožiadala o odročenie pojednávania. Taktiež súd nevypočul ani odporcu, ktorého ospravedlnil právny zástupca, z dôvodu, že tento pracuje v Írsku a ten súhlasil, aby súd pojednával aj v jeho neprítomnosti. Aj keď Občiansky súdny poriadok v ust. § 101 ods. 2 zakotvuje, že súdy pokračujú v konaní aj keď sú účastníci nečinní a ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v neprítomnosti takého účastníka, pričom prihliadne na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy, odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd rozhodol na prvom pojednávaní, pričom obsah spisu nedovoľoval súdu jednoznačne konštatovať, že má nepochybne zistený skutkový stav, z ktorého je možné vyvodiť správny právny záver. Práve naopak prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, rozhodol predčasne bez toho, aby mal náležite skutkový stav. Bude povinnosťou súdu trvať na vypočutí účastníkov konania, tak navrhovateľky ako aj odporcu. Ak sa neustanovia na súd, hoci budú naň riadne a včas predvolaní a svoju neprítomnosť neospravedlnia včas a vážnymi okolnosťami, súd zabezpečí ich výsluch buď poriadkovým opatrením, ale tiež zváži možnosť vypočutia navrhovateľky dožiadaným súdom v Českej republike, hoci žiaduce za účelom zákonného a spravodlivého rozhodnutia by bolo zváženie uskutočnenia konfrontácie účastníkov konania. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, ktoré akceptoval aj okresný súd, že dôkazné bremeno je na navrhovateľke. Navrhovateľka predložila prvostupňovému súdu hoci len fotokópiu dlžobného úpisu a preto nestačí, aby odporca len formálne namietol svoj podpis na tomto dlžobnom úpise a tým jeho platnosť, pretože tak ako je vyššie uvedené zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje nijakú formu, no pri peňažnej pôžičke sa od dlžníka vyžaduje písomné vyhlásenie o dlhu v podobe tzv. dlžobného úpisu ( Ján Lazár a kol.: Základy občianskeho hmotného práva, 2. Diel, str. 126, vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, rok 2000). Navrhovateľka disponuje s týmto dlžobným úpisom, čiže svoje dôkazné bremeno zatiaľ preukázala, je teraz na odporcovi preukázať svoje tvrdenie, že tento dlžobný úpis nepodpísal. Okresný súd nevysvetlil prečo uveril odporcovi a nie navrhovateľke.
V priebehu ďalšieho konania sa navrhovateľka na vytýčené termíny pojednávania dňa 28.3.2011,18.5.2011,9.7.2012,16.1.2013 neustanovila, svoju neprítomnosť ospravedlnila e-mailovými podaniami buď v deň pojednávania ( 18.5.2011,16.1.2013 ) alebo pár dni pred pojednávaním ( 25.3.2011, 1.7.2012 ) z finančných, časových a rodinných dôvodov, z dôvodu starostlivosti o mal. dieťa. Dňa 25.3.2011 a 18.5.2011 požiadala o svoj výsluch v Prahe. Právny zástupca ospravedlnil neúčasť odporcu na pojednávaní dňa 18.5.2011, 9.7.2011 a 16.1.2013, z dôvodu, že odporca sa dlhodobo zdržiava vo Veľkej Británii. Súd preto podľa § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával aj v neprítomnosti navrhovateľky a odporcu.
Podľa čl. 2 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov občianskych a obchodných veciach ak nie je v tomto nariadení uvedené inak osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
Odporca má bydlisko na území Slovenskej republiky na adrese I. XX, H., čím je daná právomoc tunajšieho súdu na prejednanie a rozhodovanie v predmetnej veci s poukazom na vyššie cit. zákonné ustanovenie.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom odporcu na pojednávaní dňa 28.3.2011, výsluchom navrhovateľky prostredníctvom dožiadaného súdu Obvodního soudu pro Prahu 10, oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými účastníkmi a to fotokópiou a originálom dlžného úpisu zo dňa 29.3.2004 spolu s doplneným Dodatkom bez uvedeného dňa, fotokópiou návrhu navrhovateľky doručeného dňa 14.9.2004 Obvodnímu soudu pro Prahu 9, uznesením Obvodního soudu pro Prahu 8, spis. zn. 8C 47/2005.
Z „ Dlužného úpisu“ zo dňa 29.3.2004 súd zistil, že ako dlžník je v uvedenom dlžnom úpise označený odporca a ako veriteľ je označená navrhovateľka. V čl. II. je uvedené, že predmetnom tohto dlžného úpisu je peňažná čiastka vo výške 130.000,- Kč. V čl. III je uvedené, že dlžník sa zaväzuje k zaplateniu dlhu vo výške 130.000,- Kč v plnej výške a to tak, že každý mesiac poukáže na účet veriteľa uvedený v dlžnom úpise čiastku vo výške min. 5.000,- Kč a to vždy do 20. dňa v mesiaci, v ktorom je daná splátka splatná. V čl. IV je uvedené, že v prípade, že veriteľ zistí opakované neplnenie tohto dlžobného úpisu, za opakované neplnenie je považované také jednanie, že dlžník neplní obsah tohto „dlžného úpisu“ a to tak, že aspoň tri splátky po sebe idúce neboli včas a riadne splatené alebo sa dlžník nepokúsil dohodnúť s veriteľom dohodnúť na inej alternatíve, s ktorou by obidve strany súhlasili, má veriteľ právo sa všetkými dostupnými prostriedkami domáhať plnenia na dlžníkovi vyplývajúce z tohto dlžného úpisu. V čl. VI je uvedené, že dlžník sa zaväzuje splatiť dlžný úpis v čiastke 130.000,- Kč a to do roku 2008, mesiac prosinec (december) deň 31. Doba pre začiatok plnenia dlžného úpisu bola stanovená po dohode obidvoch strán na rok 2004, mesiac máj, deň 1. Týmto dňom začína záväzok dlžníka voči veriteľovi a všetkých jeho záväzkov vyplývajúcich z tohto dlžného úpisu. Na str. 4 predmetného dlžného úpisu je po záverečných ustanoveniach a podpisoch účastníkov uvedený dodatok, ktorý je písaný rukou a v ktorom je uvedené, že splátky v oddiele III „záväzky a plnenia“ boli po dohode obidvoch strán stanovené na čiastku 2.500,- Kč s tým, že všetky ustanovenia dlžného úpisu sa nijak nemenia týmto dodatkom.
Právny zástupca odporcu v mene odporcu na pojednávaní dňa 12.4.2010 pred pôvodným prvostupňovým rozhodnutím zotrval na písomnom vyjadrení k návrhu, poukázal na to, že samotná navrhovateľka ani netvrdí že s odporcom uzatvorila zmluvu o pôžičke a ani to, že by mu poskytla pôžičku či už v hotovosti alebo prevodom na účet a pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že s odporcom uzatvorila dlžný úpis, tak samotný dlžný úpis žiadnym spôsobom nešpecifikovala, z akého titulu by jej mal odporca dlžiť peniaze, k žiadnemu reálnemu odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov nedošlo, navrhovateľka odporcovi ani žiadne finančné prostriedky neposkytla iným spôsobom. Odporca rozporoval podpis na samotnom dlžnom úpise, o ktorom tvrdí že nie je jeho. Ďalej právny zástupca poukázal na to, že tzv. dlžný úpis nie je ani žiadnym uznaním záväzku zo strany odporcu, nakoľko odporca vo vzťahu k navrhovateľke nemal žiadny záväzok, z ktorého by jej bol povinný zaplatiť žalovanú sumu napr. z iného dôvodu ako z pôžičky. V uvedenom dlžnom úpise je len uvedená výška sumy ale nie špecifikovaná aký je právny dôvod a tak tento dlžný úpis nemožno hodnotiť ani ako uznanie dlhu, ktoré by muselo obsahovať predpísané náležitosti a muselo byť z neho zrejmé o aký dlh ide, teda čo do dôvodu aj výšky a toto v uvedenom doklade absentuje. Na základe predmetného dlžného úpisu odporca ani nevykonal žiadnu platbu vo vzťahu k navrhovateľke. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že navrhovateľka podala totožný návrh na Obvodnom súde pre Prahu 9 dňa 14.9.2004, , ktorý bol vedený pod sp.zn.54C 136/2004, neskôr postúpený Obvodnému súdu pre Prahu 8, ktorý uznesením sp.zn. 8C 47/2005 konanie zastavil, a preto vzniesol aj námietku premlčania, nakoľko navrhovateľka vo svojom návrhu, ktorý doručila českému súdu tvrdila, že nezaplatením troch splátok po sebe sa stáva splatným celý dlh , a teda môže vymáhať dlžný úpis, teda celú sumu. Na pojednávaní dňa 28.3.2011 poukázal na to, že odporca spochybňuje a namieta uzavretie dlžného úpisu, súkromnú listinu, ktorú predložila navrhovateľka a poukázal na judikát NS SR 14/2010, podľa ktorého pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané, teda dôkazné bremeno v danom prípade preukázať, že skutočne došlo k odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov a že takýto dlžný úpis bol vystavený, bolo na navrhovateľke. Navrhovateľka ani neuviedla, kedy mala byť zmluva o pôžičke uzavretá, kedy mali byť peniaze, v ktorý deň a dátum odovzdané, a zotrval na tom, že k pôžičke medzi navrhovateľkou a odporcom vôbec nedošlo. Taktiež odporca obranu, že nepodpísal dlžný úpis produkoval už v roku 2005 pred Obvodným súdom pre Prahu 9, kde taktiež navrhovateľka tvrdila, že došlo k uzatvoreniu dlžného úpisu, avšak netvrdila kedy a či poskytla peniaze.
Z fotokópie návrhu navrhovateľky doručenému Obvodnímu soudu pro Prahu 9 súd zistil, že navrhovateľka si uplatnila totožný návrh voči odporcovi v konaní vedenom pred Obvodním soudem pro Prahu 9 dňa 14.9.2004, ktorý bol vedený pod spis. zn. 54C/136/2004. Z uznesenie Obvodního soudu pro Prahu 8, spis. zn. 8C/47/2005, ktorému bola vec postúpená Obvodním soudem pro Prahu 8 súd zistil, že súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku príslušnosti a právomoci českých súdov na prejedanie žaloby.
Odporca na pojednávaní dňa 28.3.2011 vo svojej výpovedi uviedol, že nárok navrhovateľky neuznáva, z fotokópiou dlžného úpisu od ktorého odvodzuje navrhovateľka svoj návrh sa prvý krát oboznámil až po tom, čo mu bola doručená spolu so žalobou z Obvodného súdu pre Prahu 9 alebo 8, to bolo v roku 2004 a od samotného počiatku tento dlžný úpis namietal, v tomto konaní aj bol právne zastúpený. Skutočnosti, ktoré sú v dlžnom úpise uvedené sú rozporuplné a spochybňoval tvrdenie navrhovateľky, že uzatvorili nejakú zmluvu o pôžičke, z jej strany mu nikdy nebola suma 130.000,- Kč odovzdaná a takúto sumu od nej ani nikdy neprevzal a ani sa nezaviazal, že by mal takúto sumu splácať v nejakých 5.000,- Kč alebo 2.500,- Kč splátkach. Odporca predložil súdu aj svoje vyjadrenie zo dňa 20.1.2005, ktoré podával na Obvodnom súde pre Prahu 9 s prezenčnou pečiatkou súdu zo dňa 10.2.2005, v ktorom namietal platnosť dlžobného úpisu z viacerých dôvodov, z najdôležitejšieho, že ním nie je podpísaný. Odporca nepopieral tú skutočnosť, že sa s navrhovateľkou poznal, poznali sa veľmi dobre, boli lepší kamaráti a mali medzi sebou určité obchodné záležitosti, prenajal si od nej vozidlo a za prenájom jej platil mesačne sumu okolo 2.000,- Kč, avšak že by jej podpísal nejaký dlžný úpis, toho si nebol vôbec vedomý, nikdy sa medzi sebou nerozprávali vo vzťahu k tomu, že by jej mal byť dlžný nejakú finančnú hotovosť, že by mu tú hotovosť niekedy odovzdala, namietal svoj podpis na dlžnom úpise a nikdy ani nebol navrhovateľkou vyzvaný ústne ani písomne na úhradu nejakých splátok, alebo celej istiny, prvý krát sa o skutočnostiach, ktoré uvádza dozvedel zo žaloby, ktorú doručila na pražský súd. V čase keď pracoval v Prahe v rokoch 2001-2005 bola jeho finančná situácia veľmi dobrá, pracoval ako vedúci skladov a manažér logistiky a dosahoval príjem okolo 25.000,- Kč, mal prenajatý byt v Prahe s nájmom vo výške 10.000,- Kč, takže nemal problémy s nájmom a aj svoje životné náklady si vedel zo svojho príjmu dostatočne vykryť. Poukazoval na to, že navrhovateľka pracovala, predávala lístky na MHD a finančne na tom nebola moc dobre, avšak do jej finančnej situácie sa moc nestaral. Odporca poukazoval na to, že na pojednávanie sa dostavil z Anglicka, vychádzal z toho, že jeho prítomnosť je nutná, bol oboznámený aj s rozhodnutím krajského súdu a predpokladal, že navrhovateľka sa dostaví, nebránil sa žiadnej konfrontácii a bol ochotný si to s navrhovateľkou toto povedať zoči voči, avšak navrhovateľka neprišla a on opäť odchádza do Anglicka, z ktorého sa vrátil len kvôli pojednávaniu.
Navrhovateľka bola v konaní vypočutá cez dožiadaný súd Obvodný súd pre Prahu 10, na ktorom predložila originál dlžného úpisu s tým, že si nepraje, aby tento originál bol založený do spisu a aby bol zaslaný na Slovensko. Vo svojej výpovedi uviedla, že odporcu poznala pred odovzdaním peňazí asi rok. Bývali spolu na ubytovni, bol to jej známy, pôsobil na ňu dôveryhodne, v tej dobe bol zamestnaný, keď ju požiadal o pôžičku. Poznala sa aj s jeho priateľkou I.. Požičiavala mu aj iné veci, takže dôvera medzi nimi bola. Pôvodne požadoval 150.000,- Kč, na to mu povedala, že je to veľa. Nakoniec sa dohodli na pôžičke vo výške 130.000,- Kč s tým, že spíšu dlžný úpis. S tým odporca problém nemal, keď navrhla podpísať zmenku, tú podpísať nechcel. Pôžičku chcel v hotovosti, odovzdala mu ju v bankovkách po päť tisícoch a v A4 obálke. Pri odovzdaní peňazí podpísal dlžný úpis. Zišli sa pri McDonalde hore pri Múzeu. Keď od neho chcela, aby s ňou išiel na Mestský úrad overiť podpisy, tak to nechcel, apeloval na vzájomnú dôveru, ktorá medzi nimi panovala. V McDonalde žiadny známy alebo osoby, ktoré by odovzdanie peňazí mohli potvrdiť, neboli. Na dotaz súdu navrhovateľka uviedla, že nevie aké dôkazy k týmto svojim tvrdeniam navrhnúť, okrem svojej výpovede, pretože žiadne osoby odovzdanie peňazí nevideli. Odporca si ani neprial, aby u odovzdania peňazí boli prítomné ďalšie osoby. K otázke jej finančnej a životnej situácie v rokoch 2003-2004 uviedla, že bola zamestnaná v kasíne, tam mala minimálne 25.000,- Kč čistého, potom v MHD Praha, kde mala okolo 17.000,- Kč, finančné problémy nemala žiadne, jej životné náklady mala malé, pretože bývala na ubytovni, kde platila 3.500,- Kč mesačne a mala úspory, pretože pracovala od 15 rokov, peniaze dostávala aj od prarodičov. V dobe keď požičiavala odporcovi pôžičku 130.000,- Kč si ešte nechala rezervu asi 25.000,- Kč. Všetky peniaze mala v hotovosti, lebo neverí bankám a žiadne významné životné výdavky v tej dobe nemala, až v roku 2004 keď otehotnela. Čiastku 130.000,- Kč mala zo svojich úspor, peniaze mala v hotovosti schované u svojej maminky v jej byte, kde mala stále svoju izbu a maminka o týchto peniazoch nevedela, bola to len jej vec. Taktiež mala stavebné sporenie, na ktorom bolo asi 118.000,- Kč, to si však nepamätala presne, kedy toto sporenie skončilo a kedy tieto peniaze mala k dispozícii, ale toto stavebné sporenie dobehlo pred tým ako bola tehotná, teda pred rokom 2004. Odporca jej z požičanej sumy nezaplatil nič, upomínala ho k zaplateniu cez SMS a
raz na Slovensko poslala korešpondenčný lístok, odporca však prestal komunikovať. Korešpondenčný lístok zaslala v roku 2004, nevedela presne uviesť kedy presne, a to na adresu na Slovensku uvedenú v dlžnom úpise. Odporca telefonicky sľuboval, že zaplatí. Zmena nastala niekedy po septembri 2004, keď otočil a prehlásil, že jej žiadne peniaze vracať nebude.
Na pojednávaní dňa 16.1.2013 právny zástupca odporcu po oboznámení s originálom dlžobného úpisu ako aj výpoveďou navrhovateľky opakovane uviedol, že žalobkyňa v žalobe tvrdí, že poskytla jeho klientovi pôžičku. Tvrdí, že uzavrela dlžný úpis. V samotnom dlžnom úpise je uvedené v článku 2 ako predmet dlžného úpisu, že predmetom tohto dlžného úpisu je peňažná čiastka vo výške 130.000,-- Kč. V článku 3 je uvedené, že dlžník sa zaväzuje k zaplateniu dlhu vo výške 130.000,-- Kč. Nikde v dlžnom úpise sa neuvádza právny titul, to znamená dôvod pohľadávky a dlhu v zmysle zákona. Pre uznanie dlhu ako aj v zmysle judikátu 38/2009 sa vyžaduje, aby pri uznaní dlhu bolo vždy výslovne uvedené v občiansko-právnych vzťahoch presný titul pohľadávky, to znamená označenie zmluvy a taktiež dátum, kedy bola zmluva uzavretá. V podaniach žalobkyne tak zo súdov v Českej republike ako aj z tunajšieho súdu, ako aj zo samotného dlžného úpisu vôbec nevyplýva, že tento dlžný úpis sa týka poskytnutia pôžičky vo výške 130.000,-- Kč. Pôžička je reálny kontrakt, žalobkyňa nepreukázala kedy a kde odovzdala odporcovi 130.000,-- Kč . Je zjavne nehodnoverné, aby takáto suma bola odovzdávaná kdesi na ulici pri Metre a ešte k tomu v takejto výške. Z procesného konania žalobkyne má zato, že žalobkyňa nie je ochotná sa konfrontovať s jeho klientom. Z uvedených dôvodov predmetný dlžný úpis, ktorý predložila žalobkyňa a oň opiera svoj nárok, je absolútne neplatný a taktiež je zaťažený vadou nezrozumiteľnosti a neurčitosti, pretože jednotlivé ustanovenia sú tak zjavne chaoticky popísané, že nie je ani možné určiť nieto titul ale ani samotnú výšku samotnej pohľadávky a najmä jej príslušenstvo. Čo sa týka námietky premlčania, ktorú z opatrnosti vzniesli v konaní ešte pred vydaním pôvodného rozsudku poukázal, že v zmysle článku 4 dlžného úpisu, v prípade, že veriteľ zistí opakované neplnenie tohto dlžného úpisu, za opakované plnenie sa pritom považuje plnenie, je také konanie, že dlžník neplní obsah tohto dlžného úpisu, a to tak, že aspoň tri splátky po sebe plynúce neboli včas a riadne zaplatené, alebo sa dlžník nepokúsil dohodnúť s veriteľom na inej alternatíve, s ktorou by obe strany súhlasili, a to znamená, že by došlo k nejakej zmene splatnosti na základe obojstrannej dohody účastníkov, má potom veriteľ právo sa všetkými dostupnými prostriedkami domáhať plnenia na dlžníkovi z tohto dlžného úpisu. Je tiež vysvetlené, že v prípade, že sa splátka uhradí iba čiastočne, to znamená, že sa uhradí tzv. všimné, tak i napriek tomu v podstate dlžník stráca výhodu splátok a zosplatňuje sa samotná pohľadávka v plnej výške, takej, aká aj bola. Z článku 4 jasne vyplýva, že v prípade, ak dlžník neplní tri po sebe idúce splátky, tak veriteľ má právo domáhať sa plnenia v celej výške, to znamená stráca sa výhoda splátok a zosplatňuje sa celý dlh. Závisí to na aktivite a na jednostrannom právnom úkone samotného veriteľa. Samotná žalobkyňa už na súde v Českej republike uplatnila v roku 2004 návrh na zaplatenie 130.000,-- Kč s príslušenstvom, voči žalobe boli zo strany právneho zástupcu žalovaného doručované procesné podania. Tieto procesné podania boli adresované v mesiaci január a následne v ďalších mesiacoch roku 2005, to znamená, že žalobkyňa vyzvala na plnenie klienta v januári 2005, žalobu na slovenskom súde podala dňa 1.4.2008, to znamená po uplynutí trojročnej premlčacej doby, takže z tohto hľadiska z opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania, i keď doposiaľ tvrdia, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičky a najmä nedošlo nikdy k poskytnutiu peňazí, tak, ako žalobkyňa samotná tvrdí. Zároveň predložil judikát 38 z roku 2009, ktorý pojednáva o tom, že pri občiansko-právnych vzťahoch musí byť aj pri uznaniach dlhu nielen uvedená samotná výška, ale musí byť jednak uvedený aj dôvod, to znamená právny titul, to znamená konkrétny právny titul, a taktiež musí byť uznanie dlhu určité zrozumiteľné, inak toto uznanie dlhu je neplatné.
Navrhovateľka je štátna občianka Českej republiky, odporca je štátny občan Slovenskej republiky.
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach zo dňa 29. októbra 1993 neobsahuje články o určovaní rozhodného práva v konaniach o právach vyplývajúcich zo záväzkovo právnych vzťahov. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd v konaní aplikoval ust. zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve, súkromnom a procesnom (ZMPS).
Podľa § 9 ods. 1 ZMPS účastníci zmluvy môžu si zvoliť právo, ktorým sa majú spravovať ich vzájomné majetkové vzťahy, ak osobitný zákon neustanovuje inak; môžu tak urobiť i mlčky, ak nie je vzhľadom na okolnosti pochybnosť o prejavenej vôli.
Podľa § 10 ods. 1 ZMPS, ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.
Podľa § 10 ods. 3 ZMPS, iné zmluvy sa spravujú pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak spravidla právnym poriadkom štátu, v ktorom obidve strany majú sídlo (bydlisko); ak nemajú sídlo (bydlisko) v tom istom štáte a ak sa zmluva uzaviera medzi prítomnými právnym poriadkom miesta kde bola zmluva uzavretá; ak sa zmluva uzavrela medzi neprítomnými, právnym poriadkom sídla (bydliska) príjemcu návrhu na uzavretie zmluvy.
Rozhodné právo ktoré súd v danej veci aplikoval je dané vyššie cit. ust. ZMPS a to jednak vzhľadom na obsah dohody v dlžnom úpise, ako aj tej skutočnosti, že dlžný úpis bol podpísaný v Českej republiky, preto súd aplikoval právny poriadok Českej republiky.
Podľa § 48 ZMPS, slovenské súdy postupujú v konaní podľa slovenských procesných predpisov, pričom všetci účastníci majú rovnaké postavenie pri uplatňovaní svojich práv.
Podľa § 558 O.z. uzná-li někdo písemně, že zaplatí svůj dluh určený co do důvodu i výše, má se za to, že dluh v době uznání trval. U promlčeného dluhu má takové uznání tento právní následek jen věděl- li ten, kdo dluh uznal, o jeho promlčení.
Podľa § 657 O.z. Smlouvou o půjčce přenechává věřitel dlužníkovi věci určené podle druhu, zejména peníze, a dlužník se zavazuje vrátit po uplynutí dohodnuté doby věci stejného druhu.
Podľa § 120 ods. 1 účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Okrem povinnosti tvrdenia, § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p. majú účastníci dôkaznú povinnosť, t.j. označiť dôkazy na dokázanie svojich vlastných tvrdení. Sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je potrebné chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania a dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha toho účastníka, v koho záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotné práva, účastníkom tvrdená, bola i v konaní i preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú.
Rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 153 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je skutkovo a právne dôvodný. Navrhovateľka okrem svojho tvrdenia, že na základe žiadosti odporcu o pôžičku a predloženého „dlžného úpisu“ nenavrhla vykonať žiadne ďaľšie dokazovanie. Z tvrdenia navrhovateľky vyplýva, že odporca navrhovateľku požiadal o pôžičku, preto súd skúmal či medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke, príp. či listina s názvom „dlužní úpis“ spĺňa náležitosti iného právneho úkonu.
Z citovaného zákonného ustanovenia § 657 OZ vyplýva, že zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke má reálnu povahu. Vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Aj pre zmluvu o pôžičke je nevyhnutný konsenzus zmluvných strán. Akonáhle je zmluva na základe návrhu a jeho prijatia uzavretá, vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, ktorého obsahom sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním veci dlžníkovi sa tento vzťah medzi nimi stáva právnym vzťahom z pôžičky. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne. Odporca v konaní namietal, že k žiadnemu reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, či už v hotovosti, alebo bezhotovostne , nedošlo. Okrem tvrdenia navrhovateľky, že k odovzdaniu peňazí došlo pred McDonaldom pri stanici metra Muzeum a predloženia dlžného úpisu navrhovateľka na preukázanie tejto skutočnosti, t.j. k odovzdaniu a prevzatiu peňazí nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie. Z obsahu dlžného úpisu súd zistil len tú skutočnosť, že predmetom dlžného úpisu je peňažná čiastka 130.000,- Kč a záväzok dlžníka k zaplateniu dlhu, nie však to, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo k
odovzdaniu a prevzatiu tejto sumy. Dôkazné bremeno ohľadom tejto skutočnosti bolo na navrhovateľke. V danom prípade ide o typicky sporové konanie, v ktorom odporca namieta jednak celý uplatnený návrh ale aj „ dlžný úpis“, najmä svoj podpis. Navrhovateľka predložila originál „dlžného úpisu“ až po viacerých výzvach súdu, odporca však počas celého konania popieral jeho správnosť, o čom mala navrhovateľka vedomosť jednak z vyjadrenia odporcu, ktoré jej bolo doručené dňa 4.9.2008, ako aj z pôvodného rozsudku tunajšieho súdu. V danom prípade u dlžného úpisu ide o súkromnú listinu, pri ktorej stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 .Cdo 472/2007, zo dňa 30. 4. 2009 podľa ktorého: „I. Ve sporu o vrácení půjčené částky má žalobce břemeno tvrzení, že se žalovaným dlužníkem uzavřel smlouvu o půjčce, že mu poskytl finanční prostředky a že žalovaný dluh řádně a včas nezaplatil. Důkazní břemeno ohledně tvrzení, že byla uzavřena smlouva o půjčce a že podle ní bylo dlužníku plněno, spočívá na věřiteli. Jsou-li tyto skutečnosti prokázány, pak věřitel unesl důkazní břemeno.
Důkazní břemeno ohledně existence právní skutečnosti, která měla za následek zánik dluhu, leží na dlužníkovi.
II. V případě, kdy účastník popře pravost, resp. správnost soukromé litiny, pak platí, že účastníka, který tuto listinu předložil k důkazu, stíhá důkazní povinnost a břemeno důkazní; tento účastník tedy nese procesně nepříznivé následky toho, že se v řízení nepodaří prokázat pravost či správnost soukromé listiny.
Oproti listině veřejné, kde důkazní břemeno leží na tom, kdo popírá její správnost, u soukromé listiny stačí „formální“ popření její správnosti druhým účastníkem, aby nastoupila důkazní povinnost a důkazní břemeno toho účastníka, který tvrdil skutečnosti, jež měly být prokázány soukromou listinou.“
V odôvodnení uvedeného rozhodnutia NS ČR okrem iného uvádza:
„Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi ustanovením § 120 ods.1 vetou prvej O. s.p) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná a kedy teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Z hmotnoprávnej úpravy vyplýva, že k pôžičke dochádza na základe zmluvy, podľa ktorej veriteľ poskytne (odovzdá) peniaze dlžníkovi, ktorý sa zaväzuje vrátiť ich po uplynutí dohodnutej doby (§ 657 obč. Zák.). V spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Dôkazné bremeno o tvrdení, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej sa dlžníkovi plnilo, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16. januára 2002, sp. zn 25 Cdo 98/2000, uverejnený pod C 946/13 Súboru rozhodnutí Najvyššieho súdu SR). Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, leží na dlžníkovi. Už v rozsudku zo dňa 17. apríla 1996, sp. zn 3 Cdon 1031/96, uverejnenom v časopise Súdny judikatúra pod SJ 22/1997, dovolací súd zaujal názor, že v prípade, keď účastník poprie pravosť, resp. správnosť súkromnej listiny, potom platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil k dôkazu, stíha dôkaznú povinnosť a bremeno dôkazné; tento účastník teda nesie procesne nepriaznivé následky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť či správnosť súkromnej listiny. Rovnako v odbornej právnej literatúre v súvislosti s porovnaním dôkaznej sily verejnej listiny, ktorá je vymedzená v § 134 O. s. p, a listiny súkromnej (t.j tej, ktorá povahu listiny verejné nemá) bol vyjadrený názor, že oproti listine verejnej, kde dôkazné bremeno leží na tom, kto popiera jej správnosť, u súkromnej listiny stačí "formálne" popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnú listinou (porovnaj Bureš, J., Drápal , L., Krčmář, Z. a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, I. diel, 7. vydanie, Praha: CH Beck, 2006, str 618.).
Taktiež NS SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Cdo 199/2005 - Rc 14/2010 vyslovil:
„Pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané“. V poznámke k uvedenému rozsudku je uvedené, že listinný dôkaz je nepriamym dôkazom. Spočíva v podaní určitej správy v písomnej forme zachytenej na hmotnom podklade, ako je papier či iná podobná látka, ktorý možno predložiť súdu. Listiny sa delia na listiny verejné a listiny súkromné. Zásadný rozdiel medzi nimi spočíva v dôkaznej sile, preto je okruh verejných listín zákonom presne určený (§ 134 OSP).
NS SR vo svojom uznesení 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009) vyslovil :
„U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
V odôvodnení svojho rozhodnutia NS SR poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.
V zmysle tejto ustálenej judikatúry tak NS ČR ako aj NS SR, ktorí vyslovili obdobné právne závery a od ktorej nie je dôvod sa odchyľovať ani v tejto veci, mala navrhovateľka, odvodzujúca zo skutočnosti obsiahnutých v dlžobnom úpise, pre seba priaznivé právne dôsledky (poskytnutie sumy 130.000,- Kč), dôkaznú povinnosť a bremeno dôkazné preukázať správnosť obsahu tejto súkromnej listiny, ktorú predložila ako dôkaz. Odporca tak ako bolo už uvedené vyššie spochybňoval v priebehu celého konania existenciu dlžného úpisu. Navrhovateľka poukazovala len na to , že zmluva - dlžný úpis je bežným dokumentom v Českej republike a je v takom rozsahu, aby bol platný a pokiaľ odporca odmieta uznať tento dokument môže sa len domnievať, že od začiatku vedel, že tento dokument neuzná a mal to premyslené. Pokiaľ tunajší súd cez dožiadaný súd žiadal o vykonanie výsluchu navrhovateľky, jednou z položených otázok bola aj otázka na navrhovateľku aké dôkazy navrhovateľka navrhuje na preukázanie svojich tvrdení, ktorá bola aj navrhovateľke pri výsluchu cez dožiadaný súd položená, na čo navrhovateľka uviedla, že nevie aké dôkazy má navrhnúť k svojim tvrdeniam okrem jej výpovede. Navrhovateľka svoj návrh uplatňovala z titulu poskytnutej pôžičky , pričom jej poskytnutie opierala práve o dlžobný úpis, ktorý mal predstavovať vyhlásenie o dlhu. Pokiaľ aj súd skúmal „dlžný úpis“ podľa jeho obsahu tento nemohol vyhodnotiť ako prípadné uznanie dlhu nakoľko z neho nevyplýva čo je dôvodom tohto dlhu a taktiež ani zo žiadnych ustanovení uvedených v „dlžnom úpise“ nie je nepochybné, že išlo o uznanie dlhu. Na to aby uznanie dlhu malo účinky uvedené v § 558 OZ je potrebné aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh čo do dôvodu a výšky, čo v danom prípade tieto náležitosti nespĺňalo. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 79/200 - Rc 38/2009 podľa ktorého „uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Z obsahu dlžného úpisu vyplývajú pochybnosti , nakoľko je nezrozumiteľný, keď v čl. II. je uvedené, že predmetom tohto dlžného úpisu je peňažná čiastka vo výške 130.000,- Kč, v čl. III. sa dlžník zaväzuje zaplatiť 130.000,- Kč v plnej výške tak, že každý mesiac poukáže na účet veriteľa 5.000,-. Kč, v čl. VI. Je uvedená doba splatnosti do 31.12.2008 so začiatkom splácania od 1.5.2004, čo za túto dobu pri uvedených splátkach po 5.000,- Kč predstavuje celkovú sumu 280.000,- Kč. V dodatku k dlžnému úpisu, na ktorom nie je uvedený dátum jeho uzatvorenia a je dopísaný rukou sú uvedené splátky po 2.500,- Kč, čo za túto dobu predstavuje 140.000,- Kč, v obidvoch prípadoch ide o odlišné sumy aká je uvedená v čl. II., z obsahu celého dlžného úpisu ani nevyplýva, že by bol dohodnutý prípadný úrok, čo vzbudzuje pochybnosti o tom aká suma je vlastne predmetom tohto dlžobného úpisu.
V prejednávanej veci mala navrhovateľka bremeno tvrdenia, že s odporcom uzavrela zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku mu reálne poskytla a že odporca jej ju nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia mala dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti navrhovateľka nepreukázala a neboli preukázané ani predloženým dlžným úpisom. Súd v konaní nemal za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom vznikol záväzkovoprávny vzťah, či už z titulu zmluvy o pôžičke alebo z iného právneho dôvodu.
Z hľadiska vyhodnotenia všetkých vznesených námietok odporcu, ktorými bola vznesená aj námietka premlčania, súd sa zaoberal aj prípadným plynutím a zachovaním premlčacej doby a dospel k záveru, s poukazom na ust. §§100 a 101 Občianskeho zákonníka, že v danom prípade by bol nárok navrhovateľky premlčaný. Navrhovateľka s poukazom na znenie čl. IV dlžného úpisu zosplatnila sumu 130.000,- Kč v roku 2004, keď dňa 14.9.2004 uplatnila nárok na súde v ĆR, ktorý však nemal právomoc v danej veci konať. Tento jej prejav vôle sa však dostal do dispozície odporcu, čo je preukázané, z jeho vyjadrenia zo dňa 21.1.2005, najneskôr od uvedeného dňa začala plynúť navrhovateľke všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde, ktorý má právomoc vo veci konať, teda na príslušnom súde v SR. Navrhovateľka uplatnila nárok na tunajšom súde dňa 1.4.2008 a premlčacia doba jej uplynula najneskoršie dňom 21.1.2008. Uplatnenie nároku na súde v ČR nemalo za následok prerušenie plynutia premlčacej doby v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka, nakoľko navrhovateľka ho uplatnila na súde, ktorý nemal právomoc ho prejednať a teda nemal ani príslušnosť. Navrhovateľka sama nesie zodpovednosť za postup, ktorý si zvolila, keď žalovala na súde, ktorý nemal právomoc.
Na základe zisteného skutkového stavu a vysloveného právneho názoru súd návrh navrhovateľky zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. Odporca ako úspešný účastník konania má právo na náhradu trov konania, ktoré mu v konaní vznikli. Odporca si v konaní uplatnil trovy konania spojené s právnym zastupovaním JUDr. Martinom Olosom, ktoré advokát písomne špecifikoval vo výške 1.367,09 Euro , vychádzal z hodnoty veci, ktorou bola istina 188.500, - Kč (130.000, - Kč istina a úroky 58.500,- Kč ). Jeden úkon právnej pomoci vyčíslil vo výške 210,80 Euro. Úkony právnej služby špecifikoval podľa vyhl. 655/2004 Z. z. nasledovne : 1. prevzatie a príprava zastúpenia §14 ods. 1 písm. a) 210,81 Euro, 2. vyjadrenie k žalobe 11.11.2008 § 14 ods. 1 písm. b) 210,81 Euro, 3. účasť na pojednávaní dňa 19.10.2009 - odročené bez prejednania veci § 14 ods. 5 písm. b) 52,70 Euro, 4. účasť na pojednávaní dňa 12.4.2010 § 14 ods. 1 písm. c) 210,81 Euro, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky 7.8.2010 § 14 ods. 1 písm. b) 210,81 Euro, účasť na pojednávaní 28.3.2011 § 14 ods. 1 písm. c) 210,81 Euro, účasť na pojednávaní dňa 16.1.2013 § 14 ods. 1 pís. c) 210,81 Euro + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 a to 2 x 6,30 + 1 x 6,95 + 1 x 7,21 Euro.+ 2x7,41 Euro + 7,95 Euro spolu režijný paušál 49,53 Euro. Súd preskúmal vyčíslene trovy právneho zastúpenia čo do rozsahu poskytnutej právnej služby ako aj finančného vyjadrenia podľa vyhlášky 655/2004 Z. z. a dospel k záver, že tieto boli vyčíslené v súlade s uvedenou vyhláškou. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú 1.367,09 Euro na zaplatenie ktorých súd zaviazal v spore neúspešnú navrhovateľku v súlade s § 149 os. 1 O. s. p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený popisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).