Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sp-27-2012.pdf
PDF · 135.95 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sp/27/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: S. W. Z., E.. XX.XX.XXXX, E. I. M., Q. P. Č.. XX, X. L. X., J. Č. Q. K. Ú. Z.G. Y. Z. T., I. XX, XXX XX S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., A. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, X. G. W. T. Z. Z., F. T. Z. Z. Y. D., J.. S. XX, XXX XX D., o preskúmanie rozhodnutia č. s. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX zo dňa 21.12.2012 o predlžení lehoty zaistenia, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 21.12.2012 č. s. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX zo dňa 21.12.2012 v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 52 dní odo dňa 25.12.2012 (t. j. najviac do 14.02.2013) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že navrhovateľ i naďalej bude umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“).
V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že trestným rozkazom Okresného súdu v G. F. zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, navrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č. s. Z.-G.-Z.-D.-XX-XXX/XXXX v zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia.
Odporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím F. T. Z. Z. D. (ďalej len „správny orgán“) č.s. Z.-G.-Z.-D.-XX-XXX/XXXX zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. XSp/XX/XXXX- XX zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený. Po kontrole hliadkou, pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol navrhovateľ dňa 31.10.2012 zaistený
na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č. s. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX, ktoré Krajský súd v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012 potvrdil na pojednávaní, no písomné vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené v čase vydania tohto rozhodnutia.
S odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí podrobne rozpísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom K. O., nar. XX.XX.XXXX, bol rozhodnutím správneho orgánu č. p. Q.-X-XX/RHCP-Z.-T.-D.-Y. právoplatne dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do 01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC Sečovce a dňa 22.04.2009 odovzdaný do Nemecka ako žiadateľ o azyl pod menom K. A., nar. XX.XX.XXXX.
Ďalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom S. W. Z., nar. XX.XX.XXXX, rozsudkom Okresného súdu J. sp. zn. F. zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest vyhostenia v trvaní 5 rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu v G. sp. zn. F. zo dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace, bez uloženia trestu vyhostenia z územia SR.
Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom v zmysle článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov.
Správny orgán v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom X. L. v Bratislave. V zmysle odpovede zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva X. L. pohovor s navrhovateľom dňa 24.10.2012. Náhradný cestovný doklad však nebol vydaný z dôvodu preverovania totožnosti navrhovateľa v domovskej krajine autoritami X. L..
Prostredníctvom Spoločného kontaktného pracoviska Holíč - Hodonin Ministerstva vnútra SR zisťoval správny orgán rodinné väzby navrhovateľa a bolo zistené, že má záznam v schengenskom pátraní a dňa 01.12.2012 bola doručená odpoveď z Národnej ústredne SIRENE Českej republiky prostredníctvom tunajšej ústredne, že navrhovateľ nemá v ich informačných systémoch, vrátane registra obyvateľov a cudzineckého informačného systému, žiadne záznamy.
Dňa 10.12.2012 odporca požiadal ÚPZC Sečovce o informáciu o náhradnom cestovnom doklade a podľa odpovede zo dňa 14.12.2012 podľa vyjadrenia ÚPZC Medveďov sa naďalej koná vo veci vydania náhradného cestovného dokladu.
O vyjadrenie požiadalo ÚPZC Sečovce aj Organizáciu pre migráciu Bratislava. V odpovedi zo dňa 14.12.2012 sa uvádza, že účastník konania bol dňa 16.10.2012 zaregistrovaný do Programu asistovaných dobrovoľných návratov. IOM komunikuje s Konzulárnym oddelením X. L. v Bratislave vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu, ktoré informovalo, že identita cudzinca je preverená Federálnym bezpečnostným úradom v A.. IOM predpokladá, že cestovný doklad bude navrhovateľovi vystavený v priebehu dvoch mesiacov.
Na základe žiadosti odporcu mu bola dňa 19.12.2012 doručená odpoveď prostredníctvom ÚPZC Sečovce od ÚPZC Medveďov, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu účastníkovi konania nedisponujú novými informáciami.
Na základe týchto zistení odporca mal za splnené podmienky podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a predĺženie zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 tohto zákona považoval za účelné a odôvodnené.
Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol tiež chronologický postup ÚPZC Sečovce v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ktorý odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, ako je to podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí. Dňa 10.10.2012 prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava došla správa od IP A., že v apríli 2012 bol navrhovateľ preverovaný Interpolom Budapešť a jedná sa o osobu v minulosti odsúdenú za viaceré trestné činy. Dňa 16.10.2012 sa navrhovateľ zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat, s ktorým dňa 22.10.2012 bol daný súhlas Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ. O vystavenie náhradného cestovného dokladu požiadal ÚPZC Medveďov Veľvyslanectvo X. dňa 24.10.2012. Dňa 19.11.2012 bola zaslaná ÚPZC Sečovce aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Dňa 11.12.2012 ÚPZC Sečovce požiadalo o informáciu IOM Bratislava, ktorý dňa 14.12.2012 zaslal vyjadrenie, že identita cudzinca je preverená Federálnym bezpečnostným úradom v A. a náhradný cestovný doklad bude vystavený v priebehu dvoch mesiacov. Z toho dôvodu sa výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa predlžil z dôvodu, že zastupiteľský úrad mu nevydal náhradný cestovný doklad. V zmysle obsahu zápisnice zo dňa 21.10.2012 navrhovateľ nebol ochotný komunikovať so zástupcom odporcu.
Odporca odôvodnil predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že navrhovateľ sa opakovane zdržiava na území SR neoprávnene napriek tomu, že dňa 01.03.2009 bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a bol určený zákaz vstupu do 01.03.2014 a neskôr súdom uložený trest vyhostenia z územia SR do 24.02.2016, čo bolo dvakrát súdom kvalifikované ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Navrhovateľ neustále menil svoju identitu, miesto bydliska a štátnu príslušnosť a preto správny orgán na základe správnej úvahy sa odôvodnene domnieval, že navrhovateľ ujde alebo sa bude skrývať, nakoľko mení svoju totožnosť, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako 3 roky, čo je možné definovať ako riziko úteku. Jednoznačne identifikovať navrhovateľa bude môcť správny orgán až na podklade jeho identity a vydaní náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom X. L. v Bratislave. Z toho dôvodu rozhodol o predĺžení zaistenia a umiestnení navrhovateľa v ÚPZC v Sečovciach na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/ a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.
Ďalej odporca uviedol vo svojom rozhodnutí, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie, a to aj z hľadiska posudzovania dĺžky zaistenia navrhovateľa. Poukázal na stretnutie konzula X. L. s navrhovateľom za účelom vydania náhradného cestovného dokladu a poukázal na informáciu ÚPZC Medveďov, že u štátnych príslušníkov X. L. X. s potvrdenou totožnosťou sa predpokladá vystavenie náhradného cestovného dokladu v lehote asi 4 týždňov. Podľa odpovede zo strany IOM Bratislava podľa predpokladov bude náhradný cestovný doklad vystavený v priebehu dvoch mesiacov.
Správny orgán mal preto za to, že navrhovateľ sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu, nerešpektuje zákaz vstupu na územie SR, kde nemá žiadnych príbuzných a opakovane marí výkon úradného rozhodnutia. Zaistenie navrhovateľa na výkon jeho administratívneho vyhostenia označil odporca v súlade so zásadou proporcionality a v súlade s článkom 8 ods. 1 a článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého ani požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca preto predĺžil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, do 14.02.2013 s tým, že začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. V závere svojho rozhodnutia odporca citoval tiež zákonné znenie § 90 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého je zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia, povinný vycestovať z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu.
Správny orgán sa zaoberal aj alternatívou uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že navrhovateľ žiadnu z
podmienok nebol schopný splniť, nakoľko nepreukázal zabezpečenie ubytovania počas tejto povinnosti a nepreukázal ani dostatočné finančné zabezpečenie pobytu.
Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 28.12.2012, písomne potvrdeným podaním na poštovú prepravu, doručeným krajskému súdu 03.01.2013, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p., teda že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň žiadal nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. Vzhľadom na ustanovenie článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Namietal, že v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia lehota zaistenia navrhovateľa plynie dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, ktorý je podmienený vznikom účinnosti vydaného rozhodnutia okamihom jeho oznámenia účastníkovi konania. Napadnuté rozhodnutie však nebolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené, preto rozhodnutie o zaistení navrhovateľa je vo vzťahu k lehote zaistenia navrhovateľa, ako aj k okamihu pozbavenia jeho osobnej slobody, nezákonným. Ak by bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody až v okamihu nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia, mohol sa domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia už v prvý deň pozbavenia osobnej slobody a súd by mal povinnosť rozhodnúť o jeho návrhu v lehote 7 dní, teda už v ôsmy deň jeho zaistenia. Odporca svojim postupom preto navrhovateľa ukrátil o uvedenú zákonom garantovanú lehotu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody.
V písomných dôvodoch odvolania splnomocnený zástupca navrhovateľa ďalej namietal dôvody predĺženia lehoty zaistenia s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety. Je toho názoru, že lehotu zaistenia cudzinca možno predĺžiť iba pre niektorý z dôvodov upravených v tomto ustanovení, prípadne z oboch dôvodov. Namietal, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto lehota predĺžená z dôvodu, že vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľa sa z pohľadu nezáväzného vyjadrenia IOM predpokladá v lehote cca dvoch mesiacov napriek tomu, že v prvom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia odporca poukazoval na informáciu od konzula Veľvyslanectva X. L., ktorý sa dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom a predpokladala sa lehota jedného mesiaca na vydanie náhradného cestovného dokladu. ÚPZC Sečovce kontaktovalo IOM až 11.12.2012, resp. 10.12.2012, teda takmer tri mesiace po zaistení navrhovateľa. Je zrejmé, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu existuje prekážka jeho vydania. Odporca neodôvodnil svoje rozhodnutie i vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia z 31.10.2012 a 26.11.2012. Nie je akceptovateľné, aby odporca hľadal iné spôsoby riešenia prípadu navrhovateľa tesne pred uplynutím lehoty zaistenia a existenciou nových spôsobov, kontaktovaním IOM, odôvodňoval potrebu predĺženia lehoty zaistenia a navyše príslušné orgány uskutočnili vo veci jediný úkon, že dňa 11.12.2012 kontaktovali IOM.
Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na ustanovenie § 88 ods. 4 posledná veta, zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorej lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. V spojitosti s ustanovením § 52 ods. 2, § 51 ods. 1 a § 25 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku namietal, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia nebolo doručované Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nestalo účinným a vykonateľným.
V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie
či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo o vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné a všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005) či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998).
Napadnuté rozhodnutie splnomocnený zástupca navrhovateľa nepovažoval za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sža/94/2010. Namietal tiež, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal článkom 15 tzv. „Návratovej smernice“ (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín), citáciou rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža7/2012 zo dňa 06.11.2012, v ktorom upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov. V uvedenom článku sú uvedené len dva dôvody zaistenia - existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovenia § 244 ods. 1,2,3 O. s. p., § 250l ods. 1, 2 a nasl. O. s. p. v intenciách zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a na základe vykonaného dokazovania výsluchom zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, uvedených v návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré preskúmaval krajský súd podľa dispozičnej zásady.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).
Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 08.01.2013 sa splnomocnený zástupca navrhovateľa nezúčastnil, neúčasť ospravedlnil faxovým podaním zo dňa 08.01.2013 s tým, že súhlasil s prejednaním veci v ich neprítomnosti.
Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za zákonné a účelné. K odvolacej námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa ohľadom vykonateľnosti rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ odmietol rozhodnutie prevziať, čo potvrdili svojimi podpismi príslušníci polície a zároveň predložil súdu kópiu poštového podacieho hárku zo dňa 28.12.2012, v zmysle ktorého bolo napadnuté rozhodnutie doručované Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. Žilina. O vypočutí navrhovateľa bol upovedomený jeho splnomocnený zástupca dňa 18.12.2012 a preto zo strany odporcu boli vykonané všetky úkony k tomu, aby došlo k riadnemu oznámeniu rozhodnutia v zmysle Spravovacieho poriadku. Tým vytvorili maximálne podmienky pre to, aby v čo najkratšej dobe bolo rozhodnutie doručené aj splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa, no ten sa k vypočutiu navrhovateľa nedostavil a teda nebol prítomný ani pri doručovaní rozhodnutia navrhovateľovi. Dodal, že zo dňa 07.01.2013 je posledná správa od ÚPZC Medveďov, zaslaná prostredníctvom ÚPZC Sečovce, že v súčasnosti nie sú k dispozícii žiadne nové správy ohľadom vybavovania náhradného cestovného dokladu. O odvolaní proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení nemajú žiadnu správu, že by o tom bolo rozhodnuté.
Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.
Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 21.12.2012, ktorým odporca predĺžil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov lehotu zaistenia účastníka konania najviac o 52 dní odo dňa 25.12.2012 (t.j. najviac do 14.02.2013) a zároveň ho naďalej umiestnil podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov do ÚPZC Sečovce. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie odporcu zo dňa 31.10.2012 č. s. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX o zaistení, ktoré Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. XSp/XX/XXXX-XX potvrdil a následne rozhodnutie odporcu zo dňa 26.11.2012 č. s. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX o predĺžení lehoty zaistenia, ktoré Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 12.12.2012 č. k. XSp/XX/XXXX-XX potvrdil.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak
1. existuje riziko jeho úteku, alebo
2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,
c) na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) alebo
d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 2 cit. zákona rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 3 cit. zákona podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu 3) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)
Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov).
Podľa ustanovenia § 88 ods. 7 cit. zákona zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia; o opravnom prostriedku rozhodne krajský súd do siedmich dní. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok.
Podľa ustanovenia § 88 ods. 8 cit. zákona o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu podľa odseku 7 rozhodne odvolací súd do siedmich dní od predloženia veci odvolaciemu súdu.
Podľa ustanovenia § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak
a) policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie,
b) štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,
c) má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy 78) vrátený na územie zmluvného štátu, alebo
d) štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
Podľa ustanovenia § 84 ods. 8 cit. zákona ministerstvo vnútra kontroluje výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a výkon trestu vyhostenia, pritom spolupracuje s mimovládnymi organizáciami.
V zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.
Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom, v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.
K odvolacím námietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa krajský súd udáva:
Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení, resp. rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia, nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.09.2012 sp. zn. 1SZa/6/2012).
V posudzovanom prípade bola predĺžená lehota zaistenia, daná účelom, uvedeným v § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tento účel sa nezmenil oproti účelu zaistenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím odporcu zo dňa 31.10.2012 č. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX, ktoré Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. XSp/XX/ XXXX-XX potvrdil, ako to už bolo uvedené. Z toho dôvodu považuje krajský súd za neopodstatnenú odvolaciu námietku, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené pre ktorý zo zákonom stanovený
dôvodov bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená. Daný účel zaistenia súvisí s ustanovením § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ako na to v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal odporca.
Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Podľa Ústavného súdu SR (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2010) obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaisťovaní cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal menej prísnymi donucovacími opatreniami v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorých uloženie navrhovateľovi nepovažoval odporca za dostačujúce a účelné. Ani žiadosť navrhovateľa o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na jeho prepustenie v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 84 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov však ministerstvo vnútra kontroluje výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pritom spolupracuje s mimovládnymi organizáciami, takouto je nepochybne i IOM. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ sa dňa 16.10.2012 zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat a z toho dôvodu ÚPZC Sečovce požiadalo dňa 11.12.2012 IOM Bratislava o zaslanie informácie a v odpovedi zo dňa 14.12.2012 bolo uvedené, že IOM komunikuje s Konzulárnym oddelením X. L. v Bratislave, keďže identita cudzinca je preverovaná Federálnym bezpečnostným úradom v A. a preto IOM predpokladá, že cestovný doklad bude vystavený v priebehu dvoch mesiacov. I vzhľadom na citované zákonné ustanovenie je preto neodôvodnená odvolacia námietka, že kontaktovaním IOM odporca hľadal iné spôsoby riešenie prípadu navrhovateľa a potreby predĺženia lehoty. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že prostredníctvom ÚPZC Sečovce i dňa 19.12.2012 bola doručená odpoveď ÚPZC Medveďov o konaní vo veci bez ďalších nových informácií.
V napadnutom rozhodnutí odporca rozviedol dôvody a účel zaistenia tým, že navrhovateľ neustále mení svoju identitu, miesto bydliska, ako aj štátnu príslušnosť a preto správny orgán vyslovil, že na základe správnej úvahy sa odôvodnene domnieva, že v prípade, že by navrhovateľ nebol zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, ujde alebo sa bude skrývať, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako troch rokov s tým, že už bol dvakrát súdom odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Tieto skutočnosti preto sťažujú vydanie náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom X. L. v Bratislave, ktorý overuje totožnosť navrhovateľa. Z predchádzajúcich správ vyplývali približné lehoty vybavenia náhradného cestovného dokladu, podmienené zistením totožnosti navrhovateľa.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie, podmienené vydaním náhradného cestovného dokladu po zistení totožnosti navrhovateľa, ktorý, ako to už bolo uvedené, mení svoju identitu.
K odvolacej námietke o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, krajský súd uvádza, že lehota zaistenia môže byť predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu, i vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia.
Za neodôvodnenú považuje krajský súd i odvolaciu námietku, týkajúcu sa článku 15 ods. 1 „Návratovej smernice“, pretože odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal odôvodnením hroziaceho nebezpečenstva skrývania sa alebo vyhýbania sa navrhovateľa príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia, ktoré prípadne inak sťažuje, keď uviedol, že navrhovateľ mení svoju identitu a dopustil sa tiež dvakrát prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
K námietke ohľadom vykonateľnosti rozhodnutia krajský súd uvádza, že pred rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia, nadväzujúcom na predchádzajúce rozhodnutie o zaistení, bol navrhovateľ vypočutý do zápisnice podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní dňa 21.12.2012 a o termíne tohto výsluchu bol upovedomený i splnomocnený zástupca navrhovateľa, ktorý sa však na tento výsluch nedostavil. Navrhovateľ odmietol prevziať napadnuté rozhodnutie. V zmysle § 25 ods. 5 Správneho poriadku sa takéto rozhodnutie správneho orgánu doručuje nielen splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa, ale v zmysle poslednej vety aj navrhovateľovi, teda účastníkovi konania, ktorý v danom prípade má osobne v konaní niečo vykonať a preto sa táto písomnosť doručuje nielen zástupcovi, ale aj jemu. V zmysle § 88 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, o opravnom prostriedku rozhodne krajský súd do 7 dní. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok.
V tomto smere k odvolacej námietke, že navrhovateľ sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia už v prvý deň pozbavenia osobnej slobody a súd by mal povinnosť rozhodnúť o jeho návrhu v lehote 7 dní, teda už v 8. deň jeho zaistenia, čím odporca ukrátil navrhovateľa o zákonom garantovanú lehotu na preskúmanie zákonnosti, krajský súd uvádza.
Zákonom je stanovená 15-dňová lehota na podanie opravného prostriedku na súd od doručenia rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, ktorá je stanovená v takomto konaní neúmerne dlho oproti trestnému konaniu s lehotami na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe v lehote ihneď alebo do troch dní od oznámenia takéhoto rozhodnutia, ako aj v porovnaní s povinnosťou súdu rozhodovať do siedmych dní, o to viac ak podľa praxe tunajšieho súdu za rok 2012 boli opravné prostriedky spravidla podávané v posledný deň 15-dňovej lehoty faxovým podaním a krajský súd nariaďoval v lehote 7 dní pojednávanie, napriek zákonnej podmienke uvedenej v § 19 ods. 1 Správneho poriadku.
Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí.
Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. Z.-G.-Z.-Y.-XX-XXX/XXXX zo dňa 21.12.2012 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.
O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.