Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15CoE-404-2012.pdf
PDF · 81.55 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/404/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., Košická 56, Bratislava, IČO: 35838825, právne zastúpený HMG & PARTNERS, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, proti povinnému 1. W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX; 2. F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, 3. W. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, o vymoženie 633,01 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 4Er/190/2010-42 zo dňa 20.07.2012, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu voči povinnému v 3. rade W. O..
V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného a poverenia č. 5810 037754 zo dňa 13.05.2010 súdny exekútor začal proti povinným exekúciu pre vymoženie sumy 633,01 eur s prísl. a trov exekúcie. Dňa 02.07.2012 povinný v 3. rade predložil prvostupňovému súdu návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu premlčania lehoty. V návrhu vzniesol námietku premlčania exekučného titulu z dôvodu uplynutia premlčania lehoty podľa Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 58 ods.1 a § 57 ods.2 Exekučného poriadku. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. V zmysle ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.
Súd prvého stupňa uviedol, že exekučné konanie vedené na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. Ro 1521/92 zo dňa 23.10.1992, s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 17.11.1992, začalo dňom podania návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý oprávnený u exekútora podal dňa 11.03.2010. Do začatia exekúcie uplynula doba 10 rokov a právo oprávneného na vymoženie jeho pohľadávky je premlčané. Prvostupňový súd preto exekúciu voči povinnému v 3. rade zastavil.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods.2 písm.f) O.s.p. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka s poukazom na ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak bolo právo priznané právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.
Poukázal na ustanovenie § 110 ods.3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa úroky a opakujúce sa plnenia premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia. Uviedol, že podľa jeho názoru pohľadávka oprávneného nie je premlčaná v celom rozsahu. Uviedol, že premlčanie práva na zaplatenie úrokov je potrebné posudzovať samostatne, ak toto právo vzniklo pred premlčaním istiny s poukazom na Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.04.2006, sp zn. 32 ODO 466/2004.
Predmetným platobným rozkazom boli povinní zaviazaní na zaplatenie sumy o výške 663,01 eur s 12 % úrokmi ročne od 17.09.1992 do zaplatenia a trovy konania vo výške 27,02 eur, pričom plnením jedného z povinných oprávnenému zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných povinných. Z uvedeného vyplýva, že nárok oprávneného z exekučného titulu zanikol uplynutím desaťročnej premlčacej doby čiastočne, t.j. dňa 17.11.2002 a to pokiaľ ide o vymoženie istiny vo výške 633,01 eur a 12 % úroku zo sumy 633,01 eur od 17.09.1992 do 10.03.2007. Nárok oprávneného v časti úroku vo výške 12 % zo sumy 633,01 eur ročne od 11.03.2007 do zaplatenia premlčaný nie je.
Podľa názoru oprávneného teda z uvedeného vyplýva, že nárok oprávneného v časti úroku vo výške 12 % ročne zo sumy 5.633,01 eur od 11.03.2007 do zaplatenia premlčaný nie je. Je toho názoru, že súd prvého stupňa vec v napadnutom uznesení nesprávne odkazuje na ustanovenie § 57 ods.1 písm.f) Exekučného poriadku ako dôvodu, pre ktorý by mala byť predmetná exekúcia zastavená. Na základe uvedených dôvodov navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Vo svojom písomnom vyjadrení sa k odvolaniu zo dňa 19.09.2012 povinný v 3. rade uviedol, že nesúhlasí s obsahom odvolania a v plnej miere sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu. Namietal porušenie ustanovenia § 526 Občianskeho zákonníka oprávneným, pretože si nesplnil povinnosť bezodkladne informovať dlžníka o zmene veriteľa, resp. o postúpení alebo prevzatí pohľadávky.
Povinný v 1. rade ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Podľa ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa ustanovenia § 110 ods.3 Občianskeho zákonníka, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.
Napriek tomu, že súd prvého stupňa posudzoval dôvodnosť vznesenej námietky premlčania zo strany povinného iba v zmysle ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, nemalo to za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia, lebo v konečnom dôsledku správne posúdil aj otázku premlčania priznaných úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 110 ods.3 Občianskeho zákonníka.
V preskúmavanej veci oprávnený namieta práve nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v otázke premlčania úrokov z omeškania, a to ohľadne úrokov z omeškania od 11.03.2007 do zaplatenia, ktoré sa podľa jeho názoru nestali zročnými.
Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v 3-ročnej lehote sa nepremlčujú tie práva na úroky, ktoré boli priznané právoplatným rozhodnutím za dobu minulú, t.j. splatnosť ktorých nastala do právoplatnosti rozhodnutia súdu, tieto sa premlčujú v 10-ročnej lehote. Naproti tomu úroky, ktorých splatnosť nastala až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia, sa premlčujú v trojročnej premlčacej lehote. Zároveň, ale v dôsledku premlčania pohľadávky nie je možné priznať ani jej príslušenstvo za dobu od okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/466/2004 zo dňa 26.04.2006). Najneskôr sa teda premlčia všetky úroky z omeškania spolu s pohľadávkou. Iný výklad by mal za následok, že napriek premlčaniu práva na splnenie hlavného záväzku prostredníctvom úroku z omeškania, ktorý je vedľajším záväzkovým vzťahom (môže vyplývať zo zmluvy alebo zo zákona), by bol dlžník po časovo neobmedzenú dobu nútený k splneniu hlavného záväzku, čím by boli negované právne dôsledky vyplývajúce z inštitútu premlčania, a zároveň by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp "vigilantibus iura scripta sunt" (bdelým patrí právo). Ak sa dlžník môže brániť námietkou premlčania proti splneniu hlavného záväzku, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania proti uplatneniu úrokov z omeškania ako vedľajšiemu záväzku za čas od uplynutia premlčacej doby na splnenie hlavného záväzku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/222/2005 zo dňa 27.03.2008).
Súd prvého stupňa teda nepochybil, pokiaľ v dôsledku vznesenej námietky premlčania povinným v 3. rade považoval za premlčané aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania od okamihu, kedy márnym uplynutím premlčacej doby došlo k premlčaniu istiny, t.j. aj po 17.11.2002. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku, t.j. subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne vynútiteľné a tento účinok sa prejaví nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj k jej príslušenstvu, ktoré predstavuje zmluvný úrok alebo úrok z omeškania.
V danom prípade, keďže exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17.11.1992, uplynutím 10-ročnej lehoty dňom 17.11.2002 sa právo priznané týmto exekučným titulom premlčalo, rovnako sa premlčali aj úroky z omeškania priznané týmto exekučným titulom, ktorých splatnosť nastala či už ku dňu právoplatnosti platobného rozkazu alebo po jeho právoplatnosti, a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany povinného v 3. rade nie je možné priznať ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania po 17.11.2002 tak, ako sa toho domáha oprávnený. Po tomto dátume vzhľadom na vyššie uvedené nie je možné priznať ani úroky z omeškania. Pri inom výklade (oprávneného) by oprávnený mal nárok na úroky z omeškania na dobu neurčitú, keďže k plneniu hlavného záväzku v dôsledku jeho premlčania už nedôjde a takýto výklad je neprípustný tak, ako na to už poukázal aj Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí.
V súvislosti s odvolaním oprávneného odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/157/2009 z 29.06.2010, v zmysle ktorého nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi začiatkom plynutia premlčacej doby na jednej strane pre právo na zaplatenie istiny a na druhej strane pre právo na zaplatenie úrokov a podľa ktorého úroky za každý deň omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje samostatne, teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká po celú dobu omeškania a premlčuje sa za každý deň samostatne. Pri takomto názore by totižto za každý deň omeškania malo vznikať veriteľovi nové právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch v rozpore so zákonom by bolo popreté, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti. To mimo iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník
porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzok, teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu nevzniká samostatne (opätovne) za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok.
Aj vzhľadom na vyššie uvedený záver Najvyššieho súdu SR sa nemožno stotožniť s výkladom oprávneného, podľa ktorého má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania aj za dobu po premlčaní hlavného záväzku.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle ustanovenia § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods.1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.
Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (ustanovenie § 3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.