Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoE/54/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava 811 09, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. Y. O., s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému P. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., I. XXXX/XX o vymoženie sumy 993,16 eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Partizánskom č.k. -42 zo dňa 27. marca 2012, takto

rozhodol:

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa ust. Exekučného poriadku (ďalej EP) v spojení s , zák. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZoRK). V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 993,16 eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s, so sídlom v Bratislave zo dňa 27.07.2009, sp.zn. SR 11776/09. Oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Zo zmluvy nevyplýva, že by ju povinný uzatvoril v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi ide o právny vzťah dodávateľa a spotrebiteľa. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba brať na zreteľ ustanovenie , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Zmluva o úvere v rámci všeobecných obchodných podmienok síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa aj na všeobecný súd, takáto možnosť je však len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Zmluva o úvere, ktorú účastníci uzavreli, má formu štandardnej (typovej) spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. , , , . Podľa , , , , , spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa, je neprijateľnou podmienkou. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Smernica Rady č. 93/13/EHS bola do slovenského právneho poriadku prebratá , ktorým sa novelizoval . Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s EP s poukazom na , zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Meritórne rozhodovať o veci je všeobecný súd poverený ust. § 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní po splnení formálnych a materiálnych podmienok, kde je potrebné zohľadniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý sa pred všeobecným súdom domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom všeobecného súdu. Preto všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Ďalej namietal, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. a), b), c). Aj keď výkon a ochrana práva oprávneného na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho iným postavením - ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úver, čo je v rozpore s SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takto súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. V exekučnom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané náležité dokazovanie, k záverom dospel súd len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by oprávnený aj akceptoval názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto sa týka iba dôvodov uvedených v ZoRK. Rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľná v zmysle ust. . Avšak dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s

dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Súd nesprávne právne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere, vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o úvere v zmysle , na ktorú sa aplikujú ustanovenia bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Rovnako poukazuje i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Úrok z omeškania bol dohodnutý v zmluve zmluvnými stranami, má sankčný charakter. Oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Pre obchodné záväzkové vzťahy nemožno obmedziť výšku úrokovej sadzby (uznesenie NS SR sp.zn. ). Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby konanie prerušil z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa , čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. ; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinný aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na a SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 15 VPPÚ (ktorú citoval) a 3. či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle

Exekučný titul priznal oprávnenému plnenie na základe predloženej vyplnenej zmenky, ktorá mala zabezpečovať hlavný záväzkový vzťah účastníkov zo zmluvy o úvere č. 300500011 zo dňa 28.10.2009. V danej veci teda ide o vymoženie plnenia zo zmenkového vzťahu medzi účastníkmi, ktorý je však v tomto prípade akcesorickým právnym vzťahom, ktorý zabezpečuje základný úverový právny vzťah založený medzi účastníkmi a nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže, a ktorý má zabezpečovať.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere, je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zmluva o úvere č. 3601422 v spojení s VPPÚ, uzavretá medzi účastníkmi dňa 08.09.2008, obsahujúca rozhodcovskú doložku (čl. 17 VPPÚ), z ktorej rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc a na základe ktorej priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zatiaľ čo v konaní nebolo zistené ani preukázané, že by povinný pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa a ako vecne správne.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa , odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka.

Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.