Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-77-2012.pdf
PDF · 140.91 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/77/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, proti povinnému: S. R., H.. XX.XX.XXXX, C. E. XX, Q., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach, Moyzesova 34, pod sp.zn. EX/977/05, o vymoženie 716,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 8Er/83/2005-24 zo dňa 07.04.2011 takto
rozhodol:
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekúcie a o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom a súdnemu exekútorovi nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a z dôvodu neprípustnosti ju zastavil. Oprávneného zaviazal uhradiť odmenu a náhradu hotových výdavkov vo výške 38,71 eur súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi, Moyzesova 34, 040 01 Košice do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora Ing. Bc. Karola Mihala podal oprávnený dňa 22.11.2010 návrh na zmenu exekútora a exekúciou navrhol poveriť exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Súd prvého stupňa z exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica sp. zn. N 159/2005, NZ 1588/2005, NCRLs 1557/2005 zo dňa 16.1.2005 zistil, že na spísanie notárskej zápisnice bol povinným v zmluve o úvere č. XXXXXXX T. M. XX.X.XXXX splnomocnený Mgr. Tomáš Kušnír, advokát, ktorý bol zároveň splnomocnený aj na uznanie záväzku z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom na súdny výkon rozhodnutia. Povinný zároveň v splnomocnení udelil súhlas, aby bol splnomocnený advokát zastúpený advokátskym koncipientom prípadne iným zamestnancom advokáta v zmysle zákona o advokácii.
Súd prvého stupňa s poukázaním na § 251 ods. 4, § 103 O.s.p., § 41 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluvu o
úvere č. XXXXXXX T. M. XX.XX.XXXX posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko sa v danom prípade jedná o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Z výpisu z obchodného registra o zápise oprávneného v obchodnom registri vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že predmetom činnosti oprávneného je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na strane druhej, povinným je fyzická osoba, ktorá obsah zmluvy o úvere nemohla reálnym spôsobom ovplyvniť a uzavrela zmluvu na formulári predloženom oprávneným.
Súd prvého stupňa taktiež zohľadnil ustanovenie § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), ktoré upravuje zmluvu o úvere vo vzťahu k ustanoveniu § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je ustanovenie § 497 ObZ lex generalis a ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch lex specialis. Keďže obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu o právach a povinnostiach spotrebiteľských vzťahov, treba na prípady spotrebiteľských úverov podporne použiť ustanovenia piatej hlavy OZ t.j. §52 a nasl., ako predpisu pôsobiaceho k ObZ a k zákonu o spotrebiteľských úveroch, ako lex generalis. Na právny vzťah medzi oprávneným a povinným z predmetnej zmluvy o úvere preto aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch a nie ustanovenie § 497 a nasl. ObZ o zmluve o úvere. Ďalej citoval § 53 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva, ktoré povinný udelil Mgr. Tomášovi Kušnírovi, advokátovi, na predtlači zmluvy o úvere a teda povinný ak chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bol súčasne nútený podpísať aj spomínané plnomocenstvo, v ktorom splnomocnil Mgr. Kušníra na spísanie notárskej zápisnice, obsahom ktorej bolo uznanie záväzku z úveru v jej mene tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky alebo jej zostatku a príslušenstva. Povinný sa svojim podpisom zároveň zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice, trovy právneho zastúpenia pri tomto úkone a iné. Súd prvého stupňa uviedol, že takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. Kušníra súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere, aj keď demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok ust. § 53 ods. 3 OZ takúto podmienku výslovne nespomína. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1, 2 OZ poznamenal, že splnomocnenie udelené povinným priamo v zmluve o úvere v deň podpisu zmluvy nie je platným právnym úkonom povinného a Mgr. Kušnír ani ním splnomocnený substitučný zástupca nemohli platne a v mene povinného pred notárom vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22 ods. 2 OZ, ktorý vidí v tom, že advokát, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu povinného zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, v dôsledku čoho povinný nemal možnosť ovplyvniť výber právneho zástupcu a vopred súhlasil so spísaním notárskej zápisnice, aj keď v čase uzatvárania zmluvy nebolo isté, či bude mať dlh alebo nie. V notárskej zápisnici splnomocnený zástupca uznal právny záväzok povinného v celkovej výške 857,50 eur, z čoho úver a poplatok za poskytnutie úveru predstavujú 716,99 eur, pričom uvedená suma sa bude ďalej úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne od 17.10.2004 do zaplatenia., pričom celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. V notárskej zápisnici výška nie je uvedená výška jednotlivých plnení. Súd prvého stupňa zároveň zistil, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Mal za to, že splnomocnený zástupca v rozpore s právnou úpravou v Občianskom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch, uznal v mene povinného sumy, ktoré v notárskej zápisnici neboli presne vyčíslené, boli iba zosumarizované a navyše zaväzoval na úroky z omeškania v neprípustnej výške, konal v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. Preto právny úkon - vyhlásenie advokáta pred notárom, urobený Mgr. Kušnírom ako splnomocnencom povinného, považoval súd prvého stupňa za neplatný v zmysle § 39 OZ, z dôvodu rozporu so zákonom a dobrými mravmi. Notárska zápisnica ako formálne vykonateľný exekučný titul síce existuje, ale nie je materiálne vykonateľná, keďže bola spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone a preto dospel k záveru, že nakoľko samotný exekučný titul trpí vadami, ktoré bránia v pokračovaní exekúcie. S poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustné a exekúciu zastavil z dôvodu, že exekučný titul je nevykonateľný.
O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa podľa § 196, § 199, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 14, § 15, § 22, § 25 a § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v celkovej výške 38,71 eur, ktoré pozostávajú z odmeny podľa časovej špecifikácie vo výške 6,64 eur ( výzva povinnému v trvaní 20 min.), paušálnej odmeny za jednotlivé úkony exekučnej činnosti vo výške 19,92 eur (získanie poverenia na vykonanie exekúcie 3,32 eur, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 3,32 eur, zisťovanie majetku
- KÚ 3,32 eur, zisťovanie majetku - DI 3,32 eur, zisťovanie účtov - DÚ 3,32 eur, zisťovanie pobytu - register obyvateľov 3,32 eur), náhrady hotových výdavkov za poštovné vo výške 6,84 eur a DPH 20% z odmeny vo výške 5,31 eur.
Proti uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu. V odôvodnení odvolanie namietal možnosť podradenia predmetnej zmluvy o úvere pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Uviedol, že oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, ktorá mala v čase jej uzavretia povahu absolútneho obchodno-záväzkového právneho vzťahu, a preto sa záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi jej účastníkmi spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Uvedený druh zmluvy mal podľa názoru oprávneného v čase uzavretia charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a nie v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený poskytuje svojim klientom ako dlžníkom úvery na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy /v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa/, avšak tieto nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na túto skutočnosť preto oprávnený v predmetnej zmluve nemusel ako podstatnú náležitosť uviesť údaj o RPMN. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uvádza, že úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže ak nesplní povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného, dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, ako aj s ohľadom na obchodné riziko oprávneného. Zároveň uviedol, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v ktorom tento vyslovil názor, že moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnený zároveň namietal tvrdenia súdu o tom, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že chýba účasť oprávneného aj povinného pri jej spísaní a poukázal na ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal pritom na rozdiel medzi uznaním dlhu resp. záväzku podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že predmetná exekúcia sa vykonáva v súlade s platnými právnymi predpismi a z toho dôvodu a žiadal, aby súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a taktiež sa nestotožnil s výrokom, ktorým súd prvého stupňa zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného.
Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 03.09.2012 označené ako: „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 367 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia
predpokladu textu písmena g) bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. XXX Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanoveniu písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorúkoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je z časti neprípustne a z časti nie je dôvodné.
Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora odvolací súd skôr, než pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania v tejto časti, zaoberal sa prípustnosťou odvolania proti tomuto výroku uznesenia súdu prvého stupňa.
Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný priadok), ak tento exekučný poriadok neustanovuje inak.
Podľa § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku platného, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa však vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Z citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že odvolanie proti rozhodnutiam v exekučnom konaní všeobecne nie je prípustné. Je prípustné iba voči tým rozhodnutiam, kde to výslovne Exekučný poriadok pripúšťa.
Súd prvého stupňa vo výrokovej časti napadnutého uznesenia zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Ustanovenia § 44 ods. 8, 9 a ani iné ustanovenie Exekučného poriadku odvolanie proti rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora nepripúšťa, preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku odmietol odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu vo výroku o zmene súdneho exekútora, pretože odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie v exekučnom konaní prípustné. Odvolací súd sa preto ani nemohol meritórne zaoberať odvolaním súdneho exekútora v tejto časti rozhodnutia.
Odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uvádza, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil ak dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah.
Exekučný súd počas celého exekučného konania (t.j. v každom štúdiu vedenia exekúcie) je povinný skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Súd môže skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie procesne zareagovať.
Oprávnený podaným odvolaním napadol výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Citované zákonné ustanovenie určuje náležitosti notárskej zápisnice (okrem tých, ktoré musí mať podľa notárskeho poriadku), aby bola exekučným titulom. Predovšetkým musí notárska zápisnica obsahovať právny záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Inou skutočnosťou, na základe ktorej vzniká záväzok, je aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu, okrem iného je to aj omeškanie dlžníka.
V posudzovanej veci sa povinný dostal do omeškania s riadnym a včasným plnením záväzku, v dôsledku čoho oprávnený žiadal zaplatiť dlh naraz a uplatnil si aj zákonné právo na zaplatenie úrokov z omeškania.
Notárska zápisnica má ďalej obsahovať označenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod (v danom prípade je to zmluva o úvere), predmet (plnenie, ktoré má povinný poskytnúť, teda suma, ktorú je dlžný oprávnenému), čas plnenia, a aby bola exekučným titulom, musí obsahovať aj vyhlásenie povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou.
Z uvedeného vyplýva, že k obsahovým náležitostiam notárskej zápisnice ako exekučného titulu nepatrí hmotnoprávny úkon, z ktorého vyplýva záväzok povinného voči oprávnenému, teda v posudzovanej veci zmluva o úvere. To však neznamená, že notárska zápisnica by takýto úkon nemohla obsahovať popri uznaní záväzku povinným a vyhlásení o jej vykonateľnosti. Obidva tieto úkony je potrebné dôsledne rozlišovať a navzájom ich nezamieňať, pretože kým účastníkom hmotnoprávneho úkonu (napríklad v súvislosti so zmenami podmienok úverovej zmluvy, na ktorých sa jej účastníci dohodli v notárskej zápisnici) musia byť účastníci tohto hmotnoprávneho úkonu, pre uznanie dlhu a súhlas vykonateľnosťou notárskej zápisnice postačuje prejav dlžníka.
Uznanie dlhu je totiž jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dáva veriteľovi najavo, že svoj dlh uznáva. Pre platnosť uznania je potrebná písomná forma, prísľub zaplatenia dlhu a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Pri splnení týchto zákonných podmienok dochádza k prerušeniu premlčania a predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Všetky tieto náležitosti písomné uznanie povinnej prostredníctvom splnomocneného zástupcu v notárskej zápisnici obsahuje.
Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je vždy jednostranným prejavom jeho vôle, z ktorého vyplýva, že súhlasí s tým, aby notárska zápisnica v prípade, že v určenej dobe oprávnenému určené plnenie neposkytne, bola bez ďalšieho titulom pre vykonanie exekúcie. Tento súhlas s vykonateľnosťou nemá hmotnoprávnu povahu, pretože nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov konania, je len jednou z náležitostí stanovených Exekučným poriadkom k tomu, aby notárska zápisnica mohla byť exekučným titulom.
Pre platnosť notárskej zápisnice, v ktorej dlžník (povinný) uznal svoj dlh voči veriteľovi a súhlasil s jej vykonateľnosťou, nie je preto potrebná dohoda s veriteľom a neúčasť veriteľa pri spisovaní takejto notárskej zápisnice nespôsobuje jej neplatnosť. Notárska zápisnica v danej veci je však neplatná z iného dôvodu, ktorý súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil a náležite odôvodnil.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Predpokladom zastúpenia podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je spôsobilosť zástupcu na právny úkon, o ktorý ide, a záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento rozpor so záujmom zastúpeného sa pritom nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia.
V posudzovanej veci povinný mal v zmluve o úvere splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu.
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri preskúmavaní predmetného exekučného titulu a podmienok, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o úvere dospel k záveru, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva, ktoré povinný udelil Mgr. Tomášovi Kušnírovi, advokátovi, súčasne v predtlači zmluvy o úvere a teda povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať
aj plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra, v ktorom ho splnomocnil súčasne na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. Tomáša Kušníra súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Preto správne súd prvého stupňa poukázal na to, že takéto konanie splnomocneného zástupcu povinného Mgr. Tomáša Kušníra, voči povinnému je v rozpore so zákonom o advokácii. Naviac, ak nie je preukázané, že podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii dal povinný Mgr. Tomášovi Kušnírovi skutočne takéto pokyny, ako sú uvedené v predtlači zmluvy o úvere a či sa Mgr. Tomáš Kušnír mohol riadiť pokynmi povinného pri presadzovaní práv a záujmov povinného v prejednávanej veci, či povinný s Mgr. Tomášom Kušnírom osobne prejednával spôsob presadzovania práv a záujmov povinného a vôbec či povinný bol niekedy v kontakte s Mgr. Tomášom Kušnírom.
Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa 4.10.2007, Rampin a Dodard, C - 429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ide napr. o vylúčenie určitých nárokov z uspokojenia v exekúcii a pod. Môže ísť aj o zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú exekučnému súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve predpokladá dvojstranný právny úkon, teda dohodu medzi dvomi subjektami a to medzi splnomocniteľom na jednej strane a splnomocnencom na druhej strane a samotné plnomocenstvo je už iba jednostranným úkonom, ktorým splnomocniteľ dáva tretím osobám na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať. Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká, musí teda obsahovať všetky náležitosti dvojstranného právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Pokiaľ má mať takáto dohoda písomnú formu, predpokladá sa prejav oboch zmluvných strán potvrdený podpisom týchto subjektov.
Správne poukázal súd prvého stupňa na to, že splnomocnenie, ktoré má byť súčasťou notárskej zápisnice, nie je podpísané účastníkmi dohody o plnomocenstve, keďže na tomto chýba podpis splnomocniteľa - povinného.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že v notárskej zápisnici ako exekučnom titule, ktorú oprávnený predložil, chýba nepochybný relevantný prejav vôle dlžníka splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni v možnosti vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe takejto notárskej zápisnice.
Odvolací súd preto uznesenie Okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Pokiaľ oprávnený v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. navrhol konanie prerušiť, odvolací súd poukazuje na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak osobitný zákon „písmeno 4c“ neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Podľa článku 234 ods. 3 a 4 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len ZES) je vnútroštátny súdny orgán orgán najneskôr v poslednom stupni povinný obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Aj za predpokladu možnej aplikácie ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť s tým, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZEFÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bude 17 Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše v dôvodoch rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou súdov SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.
Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal v dôvodoch rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C/76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienok obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálenie pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti tejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte clairé, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte clairé (konanie objasnené alebo už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného v tejto časti nie je dôvodné. Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak zaviazal oprávneného na náhradu trov súdneho exekútora, keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že navrhol vykonať exekúciu na základe nespôsobilého exekučného titulu.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil uznesenie vo výroku o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.
V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Ostatným účastníkom v odvolacom konaní preukázateľné trovy nevznikli a preto im odvolací súd ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.