Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11S-22-2012.pdf
PDF · 170.28 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/22/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: DG Trading Slovakia s.r.o., so sídlom Brigádnická 6, Nitra, zastúpený advokátskou kanceláriou JNC Legal s.r.o., so sídlom N ám. SNP 21, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. marca 2012 č. 1020504/1/446957/2012, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku žalovaný potvrdil Dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nitra I č. 627/230/74172/11/VIl zo dňa 28. 11. 2011, ktorým správca dane za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010 znížil nadmerný odpočet zo sumy 28.488,18 eura na sumu 60,03 eura podľa § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní.
Žalobca v žalobe uviedol, že nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného vidí v hmotnoprávnej rovine (nesprávne zistený skutkový stav veci), ako aj v procesnoprávnej rovine. Rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Logické rozpory v tvrdeniach žalovaného vidí žalobca v spochybnení existencie obchodného vzťahu žalobcu. Žalobca zdôraznil, že v kontrolovanom období vykonával jedinú ekonomickú činnosť, a to práve činnosť na základe obchodného vzťahu s DG Trading Corp, o čom svedčia aj výnosy žalobcu a ich existenciu žalobca i preukázal. Zákon o správe daní presne nedefinuje, kedy je určitá daňová skutočnosť doložená úplne, hodnoverne a pravdivo. Správca dane sa však pri výkone kontroly musí držať daňových zásad hodnotenia dôkazov, spôsobu dokazovania a rozsahu kontroly. Je toho názoru, že dôkazné prostriedky, ktoré počas daňovej kontroly predložil, svedčia o objektívnej skutočnosti - zdaniteľnom obchode. Jediným sporným dôkazom, ktorý žalobca odmietol poskytnúť, bol menoslov klientov DG Trading Corp, a to z dôvodu zmluvného záväzku, týkajúceho sa dôvernosti, informácii, ako aj výslovnej inštrukcie tejto spoločnosti, čo bolo preukázané pri daňovej kontrole. Žalobca sa domnieva, že táto požiadavka správcu dane je neúmerným zaťažením daňovníka, čím žalovaný porušil svoju povinnosť podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní. Daňové orgány nepredložili nespochybniteľné dôkazy o tom, že plnenia vyplývajúce z obchodného vzťahu deklarované prostredníctvom faktúr a iných poskytnutých dôkazov počas daňovej kontroly neboli poskytnuté pre DG Trading Corp, ako to uviedol žalobca. Správne orgány tak porušili princíp rozloženia dôkazného bremena
medzi daňovým subjektom a správcom dane. Žalovaný potvrdil oprávnenosť odpočtu DPH z režijných výdavkov vo výške 60,03 eur, avšak tieto boli vynaložené na pohonné látky a umývanie motorových vozidiel, pri ktorých žalovaný, ani správca dane neuznali odpočet DPH. Žalobca v kontrolovanom období nevlastnil žiadne iné motorové vozidlá, ako tie, ku ktorým v kontrolovanom zdaňovanom období uplatňoval odpočet DPH a z ktorých odpočet DPH nakoniec bol rozhodnutím popretý, t. j. dve vozidlá zn. Nissan GTR. Pokiaľ ide o autoplachty, tieto boli rovnako dodané spolu s vozidlami a správca dane sa nijako nevyporiadal s tým, že sú tiež súčasťou režijných výdavkov a daňové orgány tiež popreli súvisiaci odpočet DPH. Žalovaný potvrdil závery správcu dane, že žalobcom nebolo preukázané, na aký účel boli nakúpené motorové vozidlá, resp. rozsah ich využitia pri zdaniteľných obchodoch, teda že žalobca nepreukázal využitie zakúpených vozidiel na účely poskytnutia marketingových služieb do tretích krajín (pre DG Trading Corp). Preukázanie tejto skutočnosti, podľa názoru žalobcu, by s uvedeným prístupom správcu dane bolo nemožné v každom prípade. Aj keby žalobca v predmetnom období viedol knihu jázd (hoci sa to podľa právneho stavu, platného v kontrolovanom období nevyžadovalo), bol by to len nepriamy „interný“ dôkaz o použití vozidiel na podnikanie. Žalobca vozidlá používal za účelom dosiahnutia zisku a zisk v predmetnom období z obchodného vzťahu aj dosiahol a zdanil. Žalobca ďalej uviedol, že okrem režijných výdavkov boli pri kalkulácii odplaty za zmluvu o spolupráci s DG Trading Corp zohľadnené tiež odpisy a náklady na financovanie predmetných vozidiel. Žalobca uvedené motorové vozidlá používal aj na výkon súvisiacich administratívnych činností (komunikácia so správcom dane, účtovnými a právnymi poradcami a ďalšími dodávateľmi), čo mal možnosť správca dane pri daňovej kontrole aj preveriť. Preukázanie použitia motorových vozidiel na podnikanie za účelom odpočtu DPH je v praxi veľmi obtiažne, a to najmä pri poradcoch, lekároch a pod. V dnešnej dobe snáď už neexistuje spoločnosť, ktorá by na výkon svojej činnosti nepotrebovala motorové vozidlo. Žalobca sa domnieva, že žalovaný správny orgán takto ponecháva správcovi dane priestor pre svojvoľné vyhodnocovanie použitia vozidla na podnikanie, kedy niektorým spoločnostiam odpočet povolí a niektorým iným zase nie. Rozhodnutie žalovaného považuje za arbitrárne, najmä prístup k posudzovaniu odpočtu DPH, keďže porušil ust. § 2 ods. 3, 6, 7 zákona o správe daní v kontexte s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Zároveň tak porušili oba daňové orgány jeden zo základných princípov neutrality deklarovaný Európskym súdnym dvorom (C-408/98, C 25/03 He), podľa ktorého musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov, podliehajúcich DPH. Žalobca tiež uviedol, že jedno z vozidiel v treťom štvrťroku 2011 predal a DPH na výstupe deklaroval a odviedol. Podľa jeho názoru došlo tak k dvojitému zdaneniu predmetného motorového vozidla, kedy správca dane jednak neakceptoval odpočet DPH z predmetného vozidla, pričom na druhej strane prijal odvedenú DPH na výstupe, čím fakticky dva krát zdanil jedno a to isté vozidlo.
Pokiaľ ide o procesnoprávne pochybenia daňových orgánov, uviedol, že rozhodnutie správcu dane aj rozhodnutie žalovaného boli doručené len p. F. ako splnomocnenému zástupcovi. Žalobca pritom predložil správcovi dane už pri prerokovaní protokolu o daňovej kontrole dňa 24. 11. 2011 nové plnomocenstvo, udelené právnemu zástupcovi žalobcu, spoločnosti JNC Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave. Ak mal správca dane pochybnosti, mal tento rozpor odstraňovať. Daňové orgány porušili svoje povinnosti vyplývajúce z § 17 ods. 2 zákona o správe daní. Žalobca dôvody nezákonnosti rozhodnutia správcu dane uviedol vo svojom odvolaní, v ktorom predkladal viacero argumentov, vyvracajúcich tvrdenia správcu dane a žalovaný sa s tým nevyporiadal, keďže uvedené argumenty považoval za vyjadrenie k protokolu o daňovej kontrole, ktoré správca dane neakceptoval pre doručenie po uplynutí lehoty. Námietky voči postupu a záverom v dodatočnom platobnom výmere a v rozhodnutí žalovaného súvisia so zjavne nesprávnymi závermi daňovej kontroly, uvedenými v protokole. Žalobca v odvolaní uviedol niektoré konkrétne dôkazné prostriedky za účelom zistenia skutkového stavu, ako aj účelové zistenia správcu dane, ktoré mali prednosť pred skutočným obsahom právneho úkonu, s ktorými sa žalovaný nezaoberal. Žalovaný správny orgán ako odvolací orgán podľa § 48 ods. 2, 6 zákona porušil tak svoje povinnosti vyporiadať sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. V závere žaloby namietal dĺžku daňovej kontroly a daňového konania, ktorú považuje za neopodstatnene dlhú (približne 9 mesiacov), lebo základná lehota na výkon kontroly je pritom zákonom stanovená na 6 mesiacov. Je toho názoru, že v danom prípade (hoci išlo o pomerne jednoduchú daňovú kontrolu) daňová kontrola u žalobcu nemala byť predĺžená z dôvodov zložitosti (obmedzené množstvo zúčastnených strán, daňových dokladov). Ďalej uviedol, že podľa zákona daňové orgány sú povinné vo veci rozhodnúť do 30 dní od doručenia podania tomuto orgánu. V osobitných zložitých prípadoch je táto lehota do 60- tich dní. V jeho prípade od podania odvolania uplynuli odo dňa vydania rozhodnutia tri mesiace. Lehota
na rozhodnutie o odvolaní nebola zachovaná. Žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného, ako i správcu dane zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť, keďže trvá na výroku svojho rozhodnutia a poukazuje na jeho odôvodnenie. Žalobca v žalobe uvádza skutočnosti, ktoré uviedol aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane po kontrole a s ktorými sa žalovaný vyporiadal vo svojom rozhodnutí, ale uvádza i skutočnosti, ktoré neboli predmetom podaného odvolania. Na tieto reagoval tak, že pre posúdenie, prečo správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr, uviedol úkony, ktoré správca dane vykonal a na základe ktorých vyvodil záver, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z dvoch podľa žalobcu, reprezentatívnych motorových vozidiel a príslušenstva. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení neskorších predpisov, správca dane preveroval, či žalobca použil nakúpené reprezentatívne motorové vozidlá zn. Nissan, GTR (plus plachty na ne) na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca deklaroval za kontrolované zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2010 dodanie služby s oslobodením - odberateľskou faktúrou OF-10-001 zo dňa 03. 09. 2010 pre DG Trading Corp, Sham Peng Tong plaza 103, Viktória, Seichely - Mahe. K tejto faktúre predložil zmluvu o spolupráci, uzavretú medzi platiteľom a spoločníkom platiteľa (DG Trading Corp) vzhľadom na deklarované plnenie, dodanie služby - prevádzka marketingové stratégie, do tretích štátov. Toto nebolo uvedené v podanom daňovom priznaní. Správca dane v zmysle § 15 ods. 6 písm. d/ zák. č. 511/1992 Zb. vyzval žalobcu k poskytnutiu viac informácií k uskutočnenému plneniu a žiadal žalobcu o presné uvedené, aké činnosti boli spoločnosťou vykonané za mesiac september 2010. Následne podľa druhu týchto činností žiadal o vyjadrenie kto presne ich vykonal, v akých priestoroch a v ktorých dňoch. Žalobca v určenej lehote podal písomné vyjadrenie, v ktorom okrem iného uviedol, že k výkonu týchto činností sú v zmysle uvedenej stratégie potrebné aj reprezentatívne automobily, ktoré sú bezprostredne využívané pri reprezentácii DG Trading Corp, pri kontakte s klientmi a potenciálnymi záujemcami. reklamné činnosti a marketing boli v kontrolovanom období vykonávané prostredníctvom individuálnych stretnutí a potencionálnymi a existujúcimi klientmi, spravidla na neobvyklých miestach, prezentácia bola často spojená s rôznymi finančne náročnými voľno časovými aktivitami, napr. stretnutie v klube športových áut v Brne. Stretnutia prebiehali na rozličných miestach - väčšinou v reštauráciách alebo na menej formálnych miestach. Detailný rozpis dní poskytovania služieb žalobca neeviduje. Správca dane žalobcovi oznámil, že jeho všeobecné, ničím nepodložené vyjadrenie považuje za nepostačujúce a v súlade s § 15 ods. 6 písm. e/ zák. č. 511/1992 Zb. požadoval predložiť dôkazy o tom, že spĺňa kritériá zdaniteľnej osoby, t. j. skutočnosti preukazujúce výkon ekonomickej činnosti a preukázanie použitia nakúpených reprezentatívnych osobných automobilov na účely svojho podnikania. Taktiež sa dožadoval objasnenia, prečo na bankových výpisoch, ktorými dokumentoval prijatie úhrad od odberateľa DG Trading Corp, so sídlom Viktória Seicheli - Mahe, figuruje DG Trading Corp s adresou Konevova 2660/141 Praha. Žalobca opätovne reagoval písomne a uviedol, že motorové vozidlá boli obstarané výlučne na účely podnikania a získanie takýchto dôkazných prostriedkov by bolo pre daňovníka spojené s neúmerným zaťažením, no najmä s ohrozením dobrého mena DG Trading Corp v očiach klientov. Právne predpisy SR nevyžadujú od daňovníka, aby viedol knihu jázd. Za oprávnenosťou nadmerného odpočtu si žalobca stojí a že sa môže len domnievať, že údaje môžu nejako súvisieť so skutočnosťou, že na uvedenej adrese v Prahe sídli spoločnosť, ktorá DG Trading Corp poskytuje služby. Správca dane konštatoval, že daňovým subjektom nebol počas kontroly predložený žiadny faktický dôkaz o uskutočnených plneniach do tretích štátov (Seichelles). Správca dane s priebežnými zisteniami oboznámil splnomocneného zástupcu žalobcu dňa 05. 09. 2011 z dôvodu zachovania práv a právom chránených žalobcu požiadal splnomocneného zástupcu o sprostredkovanie stretnutia p. T. a konateľky p. Stehlíkovej na DÚ Nitra 1 za účelom ich vypočutia. Dňa 17. 10. 2011 sa dostavil svedok I. T., ktorý podľa vyjadrenia platiteľa zastupoval odberateľa - DG Trading Corp, predmetné splnomocnenie však so sebou nepriniesol, bolo predložené následne dňa 18. 10. 2011 v anglickom jazyku. Ústneho pojednávania, ktorého sa zúčastnila aj konateľka DG Trading Slovakia s.r.o. - Eva Stehlíková a splnomocnený zástupca žalobcu p. F., bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. V záujme objektívneho posúdenia postavenia zdaniteľnej osoby správca dane zároveň miestnym zisťovaním preveroval u žalobcu aj uskutočnené zdaniteľné obchody nasledovných podaných daňových priznaniach, a to za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010 a I. štvrťrok 2011, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní. Za 4. štvrťrok 2010 dodanie tovaru a služieb v tuzemsku nebolo uskutočnené. Dodanie tovarov a služieb s oslobodením od dane do iných členských štátov EÚ nebolo uskutočnené, vývoz tovaru nebol realizovaný. Na predložených bankových výpisoch platiteľa boli prijaté čiastkové platby bez priradenia k jednotlivým vystaveným faktúram od príkazcu DG Trading Corp so sídlom v
Prahe a realizované prevody z účtu DG Trading Corp, otvoreného na Slovensku. Za 1. štvrťrok 2011 dodanie tovarov a služieb v tuzemsku nebolo uskutočnené s oslobodením od dane do iných členských štátov EÚ nebolo uskutočnené, vývoz tovaru nebol realizovaný, hoci žalobca deklaroval dodanie služieb s oslobodením - odberateľskými faktúrami č. 2011-00123 pre odberateľa DG Trading Corp Seicheli - Mahe. Správca dane vyhodnotil získané informácie, doklady a dôkazy a dospel k záveru že žalobca, ktorému bolo priznané postavenie zdaniteľnej osoby pri registrácii a ktorý v procese kontroly formálne preukazoval oprávnenosť tohto postavenia ekonomickou činnosťou vykonávanou na základe zmluvy o spolupráci, ako aj predložením dokumentov o existencii svojho obchodného partnera DG Trading Corp Seicheli - Mahe, neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní, nakoľko platiteľ dane preukazuje skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane, keď objektívne nepreukázal dodanie služieb do tretích štátov. Nepreukázal priamu a bezprostrednú väzbu prijatých zdaniteľných vstupov (dvoch reprezentatívnych motorových vozidiel s príslušenstvom) na účely svojich zdaniteľných plnení. Žalobca nepreukázal, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na vstupe. K námietke žalobcu, že odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť podmienené preukázaním skutočností týkajúcich sa tretej strany, žalovaný súhlasí s týmto názorom a tak tomu nebolo ani v danom prípade. Nie je postačujúce a vierohodným dôkazom preukázať existenciu dodania iba prostredníctvom faktúr. Faktúry musia byť vystavené na reálnom podklade a takto aj preukázané. Toto žalobca nesplnil a nepreukázal a musí si byť vedomý, že z nepreukázania reálneho dodania služby a nepredloženia relevantných dôkazov ponesie následky. V prípade odberateľa služby DG Trading Corp Seicheli Mahe sa nejednalo o tretiu stranu.
Nesúhlasí s názorom žalobcu, že tento počas daňovej kontroly predložil dôkazné prostriedky svedčiace o objektívnej skutočnosti - zdaniteľnom obchode. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy jednotlivo, aj v súvislostiach a rozhodol o ich dôkaznej preukáznosti. Je toho názoru, že požiadavka správcu dane na poskytnutie menoslovu klientov DG Trading Corp, s ktorými sa stretával pri poskytovaní marketingových služieb, nie je neúmerným zaťažením žalobcu, čím by žalovaný porušil povinnosť podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní. Naopak poskytnutím menoslovu klientov, s ktorými sa stretával pri poskytovaní marketingových služieb a vypočutím niektorých z nich, mohol žalobca správcovi dane poskytnúť významný dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie a reálnosť uskutočnenia dodania tovarov a služieb pre odberateľa. K ďalšej námietke žalobcu, že ani žalovaný, ani správca dane nepredložili nespochybniteľné dôkazy o tom, že plnenie vyplývajúce z obchodného vzťahu deklarovaného prostredníctvom faktúr, neboli poskytnuté pre uvedenú spoločnosť, žalovaný uviedol, že podľa zák. č. 511/1992 Zb., daňový subjekt je povinný napr. spolupracovať so správcom dane, preukazovať skutočnosti, ktorej je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania (§ 2 ods. 8), pretože doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť, musia byť aj preukázané. Na splnenie zákonných podmienok, na uplatnenie práva na odpočítanie dane nestačí ich formálna deklarácia, tzn. predloženie dokladov s predpísaným obsahom. Daňové konanie vedie správca dane. Dôkazné bremeno je však na daňovom subjekte a z ust. § 29 ods. 8, ako aj § 15 ods. 6 písm. e/ zák. č. 511/1992 Zb. vyplývajú pre daňový subjekt konkrétne povinnosti v súvislosti s dokazovaním. Daňový subjekt sám priznáva, že pri kontrole nepredložil všetky dôkazné prostriedky, ako napr. menoslov klientov, lebo k tomu nedal súhlas odberateľ z dôvodu možnosti vzniku škody a straty klientov. Dokonca pri niektorých otázkach odmietol odpovedať s odôvodnením, že je to v prvom odseku poučenia svedka. Je toho názoru, že postupom správcu dane nebol porušený princíp založenia dôkazného bremena, ale žalobca svojím konaním zámerne neposkytol dôkazy, ktoré poskytnúť mohol a mal, a tým sa vystavil riziku nepreukázania svojho tvrdenia. Zamestnanci správcu dane sú v zmysle § 23 ods. 2 citovaného zákona povinní zachovať mlčanlivosť v súvislosti s informáciami, ktoré sa o daňovom subjekte dozvedia.
Postupom správcu dane, že nevylúčil z nároku na odpočítanie dane režijné výdavky v sume 60,03 eura, nepoškodil žalobcu na jeho právach tak, ako mu ich priznáva zákon č. 511/1992 Zb. alebo ústava. Išlo o výdavky vynaložené na pohonné látky a umývanie motorových vozidiel, pri ktorých žalovaný, ani správca dane neuznali odpočet DPH. Žalobca však v kontrolovanom období nevlastnil žiadne iné motorové vozidlá, ako tie, ku ktorým v kontrolovanom zdaňovacom období uplatňoval odpočet DPH a z ktorých odpočet DPH nakoniec bol rozhodnutím popretý. K námietke žalobcu, že keby žalobca v predmetnom období viedol knihu jázd, bol by to len nepriamy interný dôkaz o použití vozidiel na podnikanie. Žalovaný
uviedol, že on netvrdí, že by žalobca predložením knihy jázd preukázal účel, na ktorý boli motorové vozidlá nakúpené a oprávnenosť odpočítania dane, ale tvrdí to, že predloženie knihy jázd mohlo byť podporným dôkazom alebo podkladom k ďalšiemu dokazovaniu ich využitia pri zdaniteľných obchodoch. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že použitie vozidiel na administratívne činnosti (komunikácia so správcom dane, účtovnými a právnymi poradcami a ďalšími dodávateľmi žalobcu) zakladá právo na odpočet DPH. Zákon o DPH určuje prísne podmienky, za ktorých môže žalobca uplatniť právo na odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa tovarov a služieb. Okrem iného musí preukázať, že faktúra bola vystavená na reálnom podklade. K tvrdeniu žalobcu, že preukazovanie použitia motorových vozidiel na podnikanie za účelom odpočtu DPH je v praxi veľmi obtiažne, žalovaný uviedol, že žalobca v tejto časti žaloby vyslovuje iba svoj názor. Zákon o DPH vyžaduje prísnejšie ako iné daňové zákony (aj z dôvodu možného zneužitia) preukázanie splnenia podmienok na odpočítanie dane. Tieto skutočnosti sa posudzujú jednotlivo, od toho prípadu podľa predložených dôkazov.
Pokiaľ žalobca poukazuje na niektoré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (C-408/98Abbe National, C-25/03He), podľa ktorého musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH, uviedol, že žalovaný nie je toho názoru, že by jeho postup bol arbitrárny vzhľadom k tomu, čo uviedol vyššie, lebo daňový subjekt, ktorý uplatňuje odpočítanie DPH má povinnosť preukázať, že spĺňa zákonné podmienky na odpočítanie dane. To sa týka aj odpočítania dane z DPH z investičných výdavkov uplatnených pri registrácii za podnikateľa DPH. Uvedený postup vyžaduje preukázanie splnenia zákonných podmienok. Princíp neutrality DPH žiadnym spôsobom neoslabuje. Článok 4 šiestej smernice rady nebráni správcovi dane vyžadovať od daňového subjektu deklarovanie jeho podnikateľského zámeru preukázaného objektívnymi prvkami. K námietke žalobcu týkajúcej sa neopodstatnenej dĺžky daňovej kontroly (približne 9 mesiacov), žalovaný uviedol a poukázal na § 48 ods. 2 zákona o správe daní, že odvolací orgán preskúmava odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Táto námietka v odvolaní daňovým subjektom uvedená nebola, ale napriek tomu poukázal na § 15 ods. 17 citovaného zákona, ktoré ustanovenie upravuje dĺžku daňovej kontroly v rozsahu 6 mesiacov odo dňa jej začatia, avšak v zmysle zákona zostáva na orgáne, ktorý môže lehotu predĺžiť (najbližšie nadriadený správcovi dane), aby posúdil, či sa o taký prípad jedná a či môže a o koľko lehotu predĺžiť. V danom prípade kontrola u žalobcu bola začatá 16. 02. 2011 a správca dane požiadal o jej predĺženie dňa 03. 06. 2011, teda pred uplynutím zákonnej 6 mesačnej lehoty. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Nitra ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane lehotu na vykonanie kontroly predĺžilo do 16. 02. 2012. Žalobca bol o tomto písomne upovedomený dňa 04. 07. 2011. Kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu dňa 24. 11. 2011 viac ako dva mesiace pred uplynutím predĺženej lehoty. Neobstojí preto námietka žalobcu, že z dôvodu dĺžky trvania daňovej kontroly bolo porušené ústavné právo žalobcu na vykonanie úkonov bez zbytočných prieťahov alebo že by bol žalobca z dôvodu dĺžky trvania daňovej kontroly neúmerne zaťažený, a tým bolo celé daňové konanie nezákonné. K ďalšej procesnej námietke žalobcu, týkajúcej sa dĺžky rozhodovacej činnosti žalovaného, žalovaný uviedol, že odvolanie žalobcu bolo doručené správcovi dane dňa 16. 12. 2011 a týmto podaním sa začalo odvolacie konanie. Zákonná 30-dňová lehota (§ 30a ods. 2 až 6 zákona o správe daní) začala plynúť nasledujúcim dňom, t. j. 17. 02. 2011 (§ 13 ods. 2 zákona). Odvolanie žalobcu bolo doručené odvolaciemu orgánu dňa 13. 01. 2012, teda zákonná lehota na postúpenie odvolania bola dodržaná. Postup odvolacieho orgánu upravuje § 48 citovaného zákona a na odvolacie konanie sa použijú primerane ustanovenia prvej časti § 32 a § 41. Organizačný poriadok určuje organizačnú štruktúru Finančného riaditeľstva SR, a tým aj alokáciu útvarov odvolacieho orgánu. Vo veci bolo rozhodnuté v lehote do 60 dní a rozhodnutie bolo zaslané na podpis osobe na to oprávnenej, generálnemu riaditeľovi, sekcie daňovej Finančného riaditeľstva, ktorý rozhodnutie podpísal a zabezpečil doručovanie žalobcovi. K námietke, či sa jedná o osobitne zložitý prípad alebo nie, uviedol, že zákon č. 511/1992 Zb. nedefinuje, čo je to osobitne zložitý prípad a táto otázka zostáva na posúdenie orgánu, ktorý odvolanie vybavuje. Nesúhlasí preto s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukázal na § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov a služieb. Môže však odpočítať len daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ a ak táto daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/). Pokiaľ daňový subjekt ako platiteľ DPH uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaný alebo v zmysle predložených dokladov a lehôt na týchto
dokladoch uvedených a že ich použil na dodávku jeho tovarov a služieb. Toto žalobca nevedel počas daňovej kontroly ani daňového konania preukázať, aj keď ho zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.
Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
V zmysle ust. § 247 ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, platný v čase kontrolovaného obdobia, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí, dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliada pritom na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 1, 2 cit. zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správcu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, vykonávajú finančné orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní, v rámci ktorého majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne, a to predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú povinnosť. V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť voči štátu, platí nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu o vykonaní v tomto konaní kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia. Správca dane v predmetnej veci spochybnil dodávateľské faktúry č. 5477/10/221 v celkovej sume 85.995,- eura (z toho 19 % DPH 13.730,29 eur), fa č. 5674/10/221 v celkovej sume 86.976,- eura (z toho 19 % DPH 13.886,93 eur), fa č. 5675/10/221 v celkovej sume 780,- eur (z toho 19 % DPH 124,54 eur), a to nákup dvoch reprezentatívnych motorových vozidiel továrenská značka Nissan GTR a plachty na ne od spoločnosti AUTO-IMEPX s.r.o., so sídlom Vlčie hrdlo 68, Bratislava, keďže žalobca vierohodne nevedel preukázať ich využívanie na účely podnikania, za účelom dosiahnutia zisku, z dôvodu, že v rámci daňovej kontroly žalobca ako platiteľ DPH deklaroval za kontrolované zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010 dodanie služby s oslobodením odberateľskou faktúrou OF-10-001 zo dňa 03. 09. 2010 pre DG Trading Corp Seicheli Mahe (prevádzka marketingovej stratégie) do tretích štátov, avšak toto
deklarované plnenie nebolo uvedené v podanom daňovom priznaní. Správca dane žiadal žalobcu, aby predložil všetky podklady a doklady, ktoré by konkrétne preukazovali miesto dodania poskytnutej služby v zmysle zákona o DPH s tým, aby daňový subjekt skonkretizoval poskytnuté hospodárske operácie s presným uvedením, aké činností boli spoločnosťou vykonané za mesiac september 2010, kto presne ich vykonal, v akých priestoroch a v ktorých dňoch. Žalobca predložil správcovi dane i zmluvu o spolupráci uzatvorenú medzi platiteľom a spoločníkom platiteľa, t. j. DG Trading Corp (podľa výpisu z Obchodného registra jediný spoločník žalobcu) a reagujúc na výzvu správcu dane (napríklad 25. 03. 2011, 12. 04. 2011, 17. 05. 2011) požadované doklady, ani údaje o poskytnutom plnení (služby odberateľovi) nepredložil, iba uviedol a tvrdil, že predmetné reprezentatívne automobily sú bezprostredne využívané pri prezentácii DG Trading Corp pri kontakte s klientmi a potencionálnymi záujemcami. Reklamné činnosti a marketing boli v kontrolovanom období vykonávané prostredníctvom individuálnych stretnutí a potencionálnymi a existujúcimi klientmi, spravidla na neobvyklých miestach. Žalobca iba všeobecne uviedol, že prezentácia bola často spojená s rôznymi finančne náročnými voľno-časovými aktivitami, napríklad išlo o stretnutia v klube športových áut v Brne alebo v reštauráciách, avšak detailný rozpis dní poskytovania služieb daňový subjekt neevidoval. Požadované dôkazné prostriedky zo strany správcu dane žalobca považoval za neúmerné zaťaženie, no najmä ohrozenie „dobrého mena DG Trading Corp v očiach klientov“, lebo predpisy SR nevyžadujú od daňovníka, aby viedol knihu jázd. Žalobca tvrdí, že povaha služieb poskytovaná z jeho strany ako daňovníkom spoločnosti DG Trading Corp je nehmotná a preukázanie samotného výkonu služby je veľmi náročné. Správca dane sa dožadoval aj podania vysvetlenia, prečo na bankových výpisoch, ktorými dokumentoval žalobca prijatie úhrad od odberateľa služby DG Trading Corp Seicheli Mahe figuruje DG Trading Corp s adresou Konevova 2660/146, Praha za účelom preukázania, že žalobca spĺňa kritéria zdaniteľnej osoby, teda skutočnosť preukazujúca výkon ekonomickej činnosti a preukázania použitia nakúpených reprezentatívnych osobných automobilov na účely svojho podnikania. Daňový subjekt nevedel vierohodne uviesť a zodpovedať, o akého platiteľa služby ide a v písomnom vyjadrení vyslovil iba domnienku, že údaje na bankových výpisoch môžu „nejako súvisieť so skutočnosťou“, že na adrese v Prahe sídli spoločnosť, ktorá DG Trading Corp poskytuje služby. Žalobca zabezpečil i výsluch svedka pána T., ktorý zastupuje odberateľa predmetnej služby, avšak zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 17. 10. 2011 (vypočutie svedka) je možné zistiť, a nie je sporné, že žalobcu ako dodávateľa služby pozná už 15 rokov (? podľa výpisu z Obchodného registra žalobca ako deň vzniku má uvedený dátum 31. 07. 2010 pod názvom Renovatio Slovakia s.r.o. do 25. 03. 2011) a nevedel s istotou zodpovedať ani otázku o právnej forme spoločnosti DG Trading Corp Seicheli Mahe, kto je jej majiteľom a kto je za ňu oprávnený konať. Uviedol iba, že ide o právnickú osobu (bez predloženia relevantného dokladu), ktorá má akcie na majiteľa, majiteľa ale nepozná a plnú moc mu udelil riaditeľ tejto spoločnosti bez bližšej konkretizácie. Plnú moc predložil v anglickom jazyku, ale bez úradného overenia do jazyka slovenského.
Správca dane pri kontrole zistil, že žalobca v zdaňovacom období tretí štvrťrok 2010 si uplatnil v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie nadmerný odpočet vo výške 28.488,18 eur, z toho odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona v sume 315,88 eur, avšak v rozpore so zákonom (r. 21 a r. 23) namiesto 19 % DPH v sume 60,03 eur. Žalobcovi tak vznikol rozdiel v sume 255,85 eur. Správca dane ďalej zistil, že podľa dodávateľskej faktúry č. 101/366 zo dňa 10. 09. 2010 v sume 2.696,54 eur žalobca zakúpil zariadenie pod názvom Beltronics STir PLUS profesionálny detektor merania rýchlosti (antiradar) s laserovou ručičkou od dodávateľa Kabát Technologies s.r.o. a z tohto nakúpeného tovaru si žalobca uplatnil odpočítanie dane 19 % v sume 430,54 eur v rozpore s § 49 a § 51 zákona o DPH, keďže ide o výdavok za tovar, ktorý podľa § 21 ods. 1 písm. g/ zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov nemôže ísť o uznateľný výdavok na podnikateľské účely v zmysle zákona.
Zo zákona vyplýva, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona a správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zachovávajúc procesné práva daňového subjektu, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Žalobca sa v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na rozsudky NS SR a Európskeho súdneho dvora, ale je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, aby preukázal, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z uvádzaných rozsudkov v žalobe.
Žalobca tvrdí a vyčíta žalovanému, že porušil princíp rozloženia dôkazného bremena medzi ním ako daňovým subjektom a správcom dane pri výkone daňovej kontroly a odvoláva sa na rozsudky NS SR 3Sžf/1/2010 a 3Sžf /1/2011 („... v situácii, ak platiteľ dane preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúr - vrátane zoznamu dodaných služieb - znáša dôkazné bremeno správca dane, ak chce dokázať opak“). Citované rozsudky NS SR riešia konkrétne daňové prípady daňových subjektov na Slovensku s poukazom na súvisiacu judikatúru rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics), C-484/03 (Bond House), C-439/04 (Kittel), avšak žalobca si z citovaných rozsudkov pre svoj prípad vybral z kontextu iba to, čo by malo prispieť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho prípadu. Súd však považuje za potrebné uviesť, že v zmysle rozhodnutia 3Sžf/1/2011 „daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb (tovarov) od určitého dodávateľa“, teda analogicky žalobca ako dodávateľ služieb mal povinnosť predložiť dôkazy o konkrétnej službe, dni, miesta a podobne tak, ako to požadoval správca dane, aby bolo možné preveriť jeho tvrdenia, či faktúra za poskytnuté služby bola vystavená na reálnom podklade. Zhodne ako s tvrdením žalovaného, i súd je toho názoru, že v danom prípade nie je postačujúce iba tvrdenie daňového subjektu, že luxusné motorové vozidlá nakúpil za účelom poskytovania marketingových služieb pre DG Trading Corp, s ktorým má zmluvný záväzok podľa predloženej zmluvy o spolupráci a že vozidlá používa za účelom dosiahnutia zisku a zisk v predmetnom období z obchodného vzťahu aj dosiahol a zdanil. Tieto tvrdenia majú oporu v zákone iba vtedy, ak sú na reálnom podklade, t. j. poskytnuté plnenie musí byť i reálne preukázané. Preto samotná faktúra vystavená na služby pod všeobecným názvom „reklamná a marketingová činnosť“ nie je postačujúce na postup podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH.
Pokiaľ ide o citované rozhodnutia ESD uvádzané v žalobe, súd považuje za potrebné uviesť, že žaloba nemá byť rozsiahla obsahovo zdôvodnená až do rozmerov napríklad diplomovej práce, s nekonečným odôvodňovaním do podrobností a s číselným odkazom na ďalšie rozhodnutia, ako to urobil žalobca, pretože žalobca napríklad uvádza rozhodnutie ESD C-408/98, C-25/03 HE, potom v ďalšom odseku uvádza rozhodnutia C-249/84, C-127/86, C-297/89 a s jedným textom „podľa ktorých musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb, určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH“. Súdu nie je jasné z takého množstva rozhodnutí bez bližšieho opisu (každé rozhodnutie riešilo konkrétny prípad) zhody riešeného prípadu so žalobcom, keďže predmetom konania boli prejudiciálne otázky podané vnútroštátnym súdom príslušného štátu Spoločenstva na základe podnetov ich daňových subjektov, na vyriešenie podmienok oslobodenia od platenia DPH alebo uplatnenia nároku na odpočet dane.
Podľa článku 24 smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého za poskytovanie služieb sa považuje každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru, ďalej článok 62 smernice, ktorý stanovuje, že na jej účely sa za „zdaniteľnú udalosť“ považuje udalosť, na základe ktorej sú splnené právne podmienky potrebné na vznik daňovej povinnosti.
Podľa článku 167 smernice vzniká právo odpočítať daň vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná.
Podľa článku 9 ods. 1 druhý pododsek citovanej smernice „ekonomická činnosť je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby, vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe.
Správcovi dane napriek rozsiahlemu dokazovaniu sa mu nepodarilo tieto pochybnosti odstrániť. Je potrebné uviesť, že správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale overuje, či daňový subjekt ju preukázal a deklaroval. Z vykonanej daňovej kontroly na základe vykonaného dokazovania správcu dane nebolo preukázané, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie deklarovaného nákupu dvoch reprezentatívnych motorových vozidiel s plachtami žalobca využíva na výkon ekonomickej činnosti v súvislosti s účelom svojho podnikania, ako i odberateľská faktúra predložená o poskytnutí služby do tretích štátov.
Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že upresnenie činnosti poskytnutej svojmu odberateľovi, kto túto činnosť poskytol, v ktorých dňoch a na ktorých miestach by malo viesť k ohrozeniu „dobrého mena odberateľa služby v očiach klientov“, a teda k prezradeniu obchodného tajomstva neobstojí, pretože tak, ako uviedol žalovaný, i správca dane, dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ako uvádza žalobca, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov i dožiadané daňové úrady.
Súd poukazuje na postup správcu dane, ktorý už v protokole o výsledku daňovej kontroly, ako i vo svojom rozhodnutí (dodatočný platobný výmer), a tiež žalovaný uviedli, ktoré výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej vierohodnosti (výsluch svedka T.), a to i vo vzťahu k iným zisteniam s prihliadnutím na to, že výpoveď svedka nie je jediným dôkazom, ktorý môže potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia žalobcu vo vzťahu k nakúpeným luxusným motorovým vozidlám za účelom poskytovania „marketingových služieb“ v zmysle zmluvy o spolupráci s jediným odberateľom DG Trading Corp so sídlom mimo územia Európskeho spoločenstva, teda do tretích krajín. Analýza jednotlivých výpovedí vypočutých svedkov súhrnne dotvára ďalšie dokazovanie, zabezpečenie ďalších dôkazov vo vzájomných súvislostiach, čo v danom prípade vyplýva z odôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných (žalobca deklaroval dodanie služby s oslobodením - odberateľskými faktúrami OF-10-00234 pre odberateľa DG Trading Corp - Seicheli - Mahe, prevádzka marketingovej stratégie neuvádzané v daňovom priznaní) a správcom dane preverovaných skutočností. Je na správcovi dane, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí (napríklad rozsudok NS SR 4Sžf/18/2011).
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ako i v § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Zákon neumožňuje nesplnenie čo i len jednej z podmienok, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra).
V preskúmavanej veci daňový subjekt (žalobca) na jednej strane tvrdí, že splnil podmienky v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona na odpočítanie dane. Nie je možné prisvedčiť jeho tvrdeniu, pretože žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal a hoci zákon č. 511/1992 Zb. mu ukladá spolupracovať s daňovými orgánmi a preukázať tvrdenia deklarované v daňovom priznaní, nepredložil dôkaz o uskutočnení poskytnutých služieb, ako tvrdí. Svoju argumentáciu zúžil iba na tvrdenie, že neviedol zoznam poskytovaných služieb, že evidovať jazdy motorovým vozidlom mu v zdaňovacom období zákon
neprikazoval. Správne postupoval správca dane a žalovaný, ak mu nepriznal nadmerný odpočet za tretí štvrťrok 2010, resp. žiadaný nadmerný odpočet na základe predloženej faktúry mu znížil zo sumy 28.488,18 eura na sumu 60,03 eura, pretože zdaniteľné plnenia platiteľa, na účely ktorých platiteľ prijal zdaniteľné plnenia od svojich dodávateľov, resp. poskytnuté zdaniteľné plnenia musia byť konkrétne identifikovateľné, inak by nebolo možné ich účel zistiť. Nie je sporné, a súd zhodne ako žalovaný a správca dane dospel k záveru, že žalobca vierohodne nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie nároku na vrátenie odpočtu v súvislosti so zakúpením motorových vozidiel a poskytnutím služby podľa predloženej faktúry svojmu odberateľovi DG Trading Corp.
Neobstojí námietka žalobcu, že poskytnutím bližších informácií o svojich odberateľoch v rámci poskytovania marketingových služieb by porušil obchodné tajomstvo, nakoľko povinnosti daňového subjektu podľa zákona č. 511/1992 Zb. vyplývajú zo zákona a samotné daňové konanie patrí do kategórie utajovaných skutočností, avšak neznamená to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly nemá právo žiadať konkrétne údaje k deklarovaným obchodným transakciám. Tak, ako uvádza žalovaný, zamestnanci daňových orgánov sú viazaní mlčanlivosťou o zistených skutočnostiach v rámci výkonu daňovej kontroly. Ak žalobca je toho názoru, že ide o obchodné informácie, ktoré nemôže zverejniť, avšak vzápätí tvrdí, že splnil podmienky na uplatnenie nadmerného odpočtu podľa § 49 zákona o DPH, musí si byť vedomý, že splnenie zákonných podmienok musí vedieť aj preukázať a až následne má nárok na uplatnenie svojho nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, inak si musí byť vedomý, že jeho nárok zo strany štátu nemôže byť uspokojený.
V danej veci súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu oboch daňových orgánov sa obmedzil len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane, ako i žalovaný odvolací správny orgán vychádzali, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady daňového konania, ako i na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver, ku ktorému správca dane dospel, ako i žalovaný daňový orgán, keďže obe rozhodnutia tvoria jeden celok a nezistil rozpor so zákonom o správe daní, pokiaľ ide o zabezpečovanie podkladov ku svojmu rozhodnutiu ako procesný predpis, ani s hmotnoprávnym predpisom č. 222/2004 Z. z. o DPH platný v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia u žalobcu. Ďalej je potrebné uviesť, že súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho (daňového) rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP), nevykonáva ani dokazovanie, pretože nie je predĺženým konaním daňových orgánov, ktorý sa riadi špeciálnymi zákonmi pri zisťovaní daňovej povinnosti daňovými subjektmi.
Pokiaľ ide o námietky žalobcu v procesnoprávnej rovine, súd k jednotlivým námietkam postupne uvádza, že ich prieskumom dospel k záveru tak, ako žalovaný správny orgán, že nie sú opodstatnené a nemajú oporu v zákone tak, ako to namieta žalobca s dôsledkom nezákonného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Treba prisvedčiť žalovanému, že žalobca v podanej žalobe nezákonnosť rozhodnutia odôvodňuje aj námietkami, ktoré neuplatnil v odvolacom daňovom konaní a podľa názoru súdu uplatnené námietky nemôžu žalobcovi privodiť ani priaznivejšie rozhodnutie. Žalobca v prvom rade namieta, že žalobou napadnuté rozhodnutia boli doručené iba splnomocnenému zástupcovi p. F., ale žalobca správcovi dane už pri prerokovaní protokolu mal predložiť plnú moc zo dňa 24. 11. 2011 na nové plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi žalobcu (právny zástupca ako v žalobe). K tejto námietke súd považuje za potrebné uviesť, že oba správne orgány postupovali v zmysle zákona. Z ust. § 9 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva a nie je sporné, že daňový subjekt v daňovom konaní vystupuje sám, avšak môže sa dať zastúpiť i zvoleným zástupcom. Za zvoleného zástupcu daňového subjektu môže konať a zastupovať aj iná osoba v rozsahu udeleného plnomocenstva s overeným podpisom, a to notárom alebo matričným úradom. Zo spisového materiálu súd zistil a mal preukázané, že H. F. bol splnomocnený žalobcom písomne dňa 24. 02. 2011 na zastupovanie daňového subjektu právnym predchodcom žalobcu Renovatia Slovakia s.r.o., so sídlom Brigádnická 6, Nitra. Išlo o všeobecnú plnú moc pre daňové účely, ktorú podpísala konateľka spoločnosti Eva Stehlíková a táto plná moc spĺňala náležitosti podľa zákona, keďže pravosť podpisov bola overená notárom a táto plná moc bola vystavená teda i pre odvolacie konanie. Plná moc zo dňa 24. 11. 2011, na ktorú sa odvoláva právny zástupca žalobcu, bola vystavená H. F. na zastupovanie daňového subjektu, ale iba vo veci daňovej kontroly a daňová kontrola skončila, podľa názoru súdu, vypracovaním protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zák. č. 222/2004 Z. z. zo dňa 24. 10. 2011. Protokol podpísal splnomocnený zástupca H. F., a nie prítomný zástupca spoločnosti JNC Legal
s.r.o., Bratislava. Keďže v danom prípade nadmerný odpočet zistený po daňovej kontrole sa odlišoval od nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní, správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod prvý zák. č. 511/1992 Zb. vydal dodatočný platobný výmer a tým začalo i vyrubovacie konanie. Správne toto rozhodnutie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi H.. F., keďže z obsahu splnomocnenia vyplýva, že daňový subjekt ho splnomocnil i pre úkony v odvolacom konaní. Tento splnomocnený zástupca podal i odvolanie proti DPV, a preto správne mu žalovaný správny orgán doručoval i rozhodnutie o odvolaní. Zo zákona vyplýva, že za daňový subjekt môže konať iba jeden splnomocnený zástupca.
Námietky žalobcu týkajúce sa dĺžky daňového konania boli žalovaným zodpovedané v rozhodnutí dostatočne a v súlade so zákonom, keďže daňová kontrola je upravená v ust. § 15 tak, ako uvádza žalobca na šesť mesiacov a v zložitých prípadoch pred jej uplynutím sa môže primerane predĺžiť, čo sa stalo i v tomto prípade a toto nie je sporné, pretože správca dane si zadovážil písomné predĺženie výkonu daňovej kontroly od svojho bezprostredne nadriadeného správneho orgánu. Obtiažnosť daňových úkonov alebo zabezpečovanie dôkazov pre účely daňového konania, tieto otázky a posudzovanie náročnosti patrí výlučne do kompetencii nadriadeného orgánu správcu dane a námietky žalobcu sú v danom prípade irelevantné. Obdobne súd posúdil a stotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného, pokiaľ ide o písomné vyhotovenie druhostupňového rozhodnutia v preskúmavanej veci, keďže žalovaný správny orgán ako odvolací daňový orgán postupoval v zmysle zákona a rozhodnutie vydal podľa § 48 v spojení s § 32 a § 41 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa názoru súdu, ak by aj táto procesná lehota nebola dodržaná zo strany žalovaného, nemôže to mať za následok vydania nezákonného rozhodnutia, ale môže to byť iba signál pre prípadný postih zamestnanca daňového úradu. Toto ale patrí do kompetencií vedúcich pracovníkov finančných orgánov.
Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu má náležitosti podľa § 30 zákona o správe daní, pretože žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a nevykazuje znaky nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti. Výrok rozhodnutia je v súlade s odôvodnením rozhodnutia, z obsahu ktorého vyplýva záver žalovaného, prečo daňovému subjektu znížil uplatnený nadmerný odpočet v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Nesúhlas žalobcu s takýmto záverom vyplýva iba z odlišnej aplikácie právnych predpisov na jeho podnikateľské aktivity.
Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Súd je toho názoru, že žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď napr. nevylúčenie z nároku na odpočítanie dane režijné výdavky v sume 60,03 eura (v konečnom dôsledku odpočet DPH z nakúpených áut nebol rozhodnutím uznaný), alebo námietka o predaji jedného motorového vozidla v nasledujúcom zdaňovacom období a odvedená daň na výstupe (správne žalovaný konštatuje, že toto nebolo predmetom daňovej kontroly). V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. § 49 zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal, že nakúpil luxusné motorové vozidlá za účelom ich využitia pre potreby dosahovania jeho ekonomickej činnosti tak, ako deklaroval, a to poskytovaním služieb pod názvom prevádzka marketingovej stratégie do tretích štátov v zmysle zmluvy o spolupráci s označeným odberateľom.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca doložil do spisu štyri certifikáty osvedčené apostilom Republiky Seicheily. Ide o zmluvu o spolupráci z 02. 09. 2010 uzavretú medzi žalobcom DG Trading Corp Seicheli Mahe (resp. jeho právny predchodca Renovatio Slovakia s.r.o.), avšak súdu neuniklo, že táto zmluva je
spísaná najprv v jazyku anglickom a potom v jazyku slovenskom, avšak zmluva má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (spísaná podľa § 269 ods. 2 zák. č. 513/1990 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov). Údaje za žalobcu sú v súlade s naším právnym poriadkom, na ktorý sa zmluva odvoláva a žalobca je identifikovaný podľa údajov v Obchodnom registri so štatutárnym zástupcom menovite, ktorý zmluvu i podpísal, ale pokiaľ ide o odberateľa služby DG Trading Corp, tento nie je jasne a zrozumiteľne identifikovaný ani osobou, ktorá zmluvu podpísala a tvrdenie vypočutého svedka p. T., že ide o právnický subjekt, je možné vyvodiť z apostilu - potvrdenie o riadnej existencie spoločnosti, ktorej bolo pridelené identifikačné číslo 060948 so vznikom 16. 04. 2009 podľa zákona o medzinárodných obchodných spoločnostiach z roku 1994. Podľa tohto apostilu spoločnosť má riadny právny status a apostil bol vydaný 17. 04. 2009. Poverený zástupca tejto spoločnosti však nemal, resp. nevedel dať bližšie informácie o jeho štatutárnom zástupcovi. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že neviedol presnú evidenciu poskytnutých služieb v zmysle marketingovej stratégie, súd je toho názoru, že správca dane a žalovaný správne postupovali, keď sa dožadovali bližších informácii o mieste, čase a pod. od žalobcu, nakoľko požadované informácie majú oporu v zákone č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ktorý ukladá účtovným jednotkám (daňový subjekt) uvádzať v účtovných dokladoch mená účastníkov, miesto a podobne, ako to vyžadoval správca dane od žalobcu za účelom preverenia týchto tvrdení, či obchodná transakcia (poskytnutá služba) sa i reálne uskutočnila a či vystavená faktúra má i reálny podklad a nie je iba fiktívnym dokladom, teda účelová, majúca za cieľ znížiť si svoj základ dane za účelom zaplatenia nižších daní, resp. možnosti uplatnenia nadmerného odpočtu (napr. rozsudok NS SR 3Sžf/1/2011 na ktorý sa odvoláva i žalobca).
S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami. 1 § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Zhodne ako žalovaný, i súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že odpočítanie dane za predmetné motorové vozidlá uplatnil v rozpore s hmotnoprávnymi podmienkami odpočítania dane uvedenými v § 49 a § 51 zákona DPH. Nepreukázal, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na vstupe.
Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť, lebo súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR
v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného
súdu v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).