Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-114-2012.pdf
PDF · 90.42 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/114/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. V. G., D., so sídlom XXX XX J., N. X, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, o vymoženie 555,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 2Er/92/2009-14, zo dňa 30. júla 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (EP) v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že poverením zo dňa 16.03.2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp.zn. SR 10761/08 zo dňa 31.10.2008. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie z úverovej zmluvy č. XXXXXXX uzavretej dňa XX.XX.XXXX medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 10.000,- Sk (331,94 eur) a dlžník sa zaviazal tieto vrátiť zvýšené o príslušný poplatok 6.480,- Sk (215,10 eur) v 8 mesačných splátkach po 2.060,- Sk (68,38 eur) počnúc dňom 22.04.2008, pričom predmetná úverová zmluva bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ObZ). Charakter úveru ako absolútneho obchodu (§ 261 ods. 3 písm. d/ ObZ) však nemá za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nebudú aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t.j. ust. § 52 a nasl. Obč. zák., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, nakoľko predmetná zmluva spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy. Súd konštatoval, že v bode 17. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť zmluvy, je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Možnosť voľby pre spotrebiteľa v danom prípade považuje súd za iluzórnu, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa tak nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti (porovnaj Csach, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu len ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). Z vyššie uvedených dôvodov súd exekúciu ex offo zastavil (§ 57 ods. 2 EP).
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Meritórne rozhodovať o veci je všeobecný súd poverený ust. § 40 a 43 zákona o rozhodcovskom konaní po splnení formálnych a materiálnych podmienok, kde je potrebné zohľadniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý sa pred všeobecným súdom domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom všeobecného súdu. Preto všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Ďalej namietal, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. a/, b/, c/. Aj keď výkon a ochrana práva oprávneného na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho iným postavením - ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takto súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. V exekučnom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané náležité dokazovanie, k záverom dospel súd len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by oprávnený aj akceptoval názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto sa týka iba dôvodov uvedených v § 45 ods. 2 ZoRK. Rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľná v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Avšak dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Súd nesprávne právne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere, vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, na ktorú sa aplikujú ustanovenia Obch. zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Rovnako poukazuje i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Úrok z omeškania bol dohodnutý v zmluve zmluvnými stranami, má sankčný charakter. Oprávnený
poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Pre obchodné záväzkové vzťahy nemožno obmedziť výšku úrokovej sadzby (uznesenie NS SR sp.zn. 3 Obdo 3/96). Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby konanie prerušil z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Spolu s podaným odvolaním oprávnený podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723,b 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinný aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“ )povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 15 VPPÚ (ktorú citoval) a 3. či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa dodáva:
Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a neprípustnosť zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V zmysle zákona o rozhodcovskom konaní môže byť rozhodcovská zmluva uzatvorená vo forme osobitnej zmluvy alebo ako rozhodcovská doložka k zmluve. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe podaním žaloby opakovane volil pre riešenie sporu rozhodcovský súd, čím vylúčil možnosť riešenia sporu pred všeobecným súdom. V danom prípade je to oprávnený, ktorý disponuje konaním na strane žalobcu ako veriteľ svojej pohľadávky, čo je charakteristické pre všetky majetkové spory, o ktorých sa rozhoduje v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom k tomu, že povinný nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, vrátane rozhodcovskej doložky k zmluve, považuje súd túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú, dôsledkom čoho je jej neplatnosť. Zákonnosť exekučného titulu je súd povinný skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, nielen v súvislosti s udelením poverenia na vykonanie exekúcie, a to po stránke formálnej a materiálnej, i to, či rozhodnutie bolo vydané orgánom oprávneným na jeho vydanie. Skutočnosť, ktorú súd zistil pri výkone svojej činnosti, že oprávnený i napriek neplatným rozhodcovským doložkám v rámci svojej podnikateľskej činnosti uzatvára obdobné zmluvy vyššie uvedeným spôsobom, ktorými zakladá svoju právomoc rozhodovať vo veci, predstavuje neodstrániteľný nedostatok v procesných podmienkach exekučného konania, exekučné konanie je od počiatku postihnuté takou vadou, ktorá bráni prípustnosti exekúcie a exekúciu je potrebné zastaviť. Odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 53a Občianskeho zákonníka (novela zákona č. 575/2009 Z.z. účinná k 1. marcu 2010), ktorým sa zakazuje používať zmluvné podmienky - o ktorých bolo rozhodnuté, že sú neplatné - i vo vzťahu k iným spotrebiteľom. S poukazom na túto skutočnosť je nutné pre potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmať písomnosti, t.j. rozhodcovskú zmluvu, príp. rozhodcovskú doložku. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul vydaný v súlade so zákonom. Preto dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne.
Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.