Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-27-2023.pdf
PDF · 167.33 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/27/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Petra Piroša (sudca spravodajca) a Mgr. Andreja Maukša, v právnej veci žalobcu: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom: Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom: Masarykova 1887/10, 040 01 Košice, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-440/2020, číslo spisu NIP/ NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12.02.2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. Inšpektorát práce v Žiline (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“ alebo „inšpektorát práce“) Rozhodnutím o uložení pokuty č. 255/2020-IZA-2.2/ pok/R/K, číslo spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2020/934 zo dňa 30.10.2020 (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 125/2006 Z. z.“ alebo „zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce“ alebo „zákon o inšpekcii práce“) pokutu vo výške 33.000,- Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ZA – 30S/27/2023 2
neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 124/2006 Z. z.“ alebo „zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci“ alebo „zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci“) v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 46/2010 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon niektorých pracovných činností a na obsluhu niektorých technických zariadení (ďalej ako „vyhláška“ alebo „vyhláška č. 46/2010 Z. z.“) spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ ku dňu vzniku pracovného úrazu poškodeného zamestnanca A. B., nar.: XX.XX.XXXX (ďalej ako „A. B.“ alebo „poškodený“) dňa 29.11.2019 v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nezabezpečil, aby na pracovisku v lesnej lokalite za obcou C. D. – E. F. G. E. H., E. I. C. J., C. K. C. E., C. E. K., G. XXX.XX, L. M..XXXXX, N..XXXXX, kde vykonávala lesnú prácu pracovná skupina v zložení: poškodený, O. H. (nar. XX.XX.XXXX), A. H. (nar. XX.XX.XXXX) a A. P. (nar. XX.XX.XXXX), organizácia lesnej práce - spiľovania stromu vedúcim zamestnancom pracovnej skupiny
A. P. v ohrozenom priestore - kruhovej ploche s polomerom najmenej dvojnásobku priemernej výšky stromov v poraste, t. j. v priestore, v ktorom nebolo možné vylúčiť poškodenie zdravia osôb, v ktorom sa nachádzali zamestnanci účastníka konania - poškodený, O. H. a A. H., neohrozovala bezpečnosť a zdravie menovaných zamestnancov, a to tým, že O. H. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní vyššie špecifikovanej lesnej práce, a to pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné. Správny delikt je v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu s následkom smrti poškodeného zamestnanca A. B., ku ktorému došlo dňa 29.11.2019 o 08:45 hod. na pracovisku v lesnej lokalite za obcou C. D. – E. F. G. E. H., E. I. C. J., C. K. C. E., C. E. K., G. XXX.XX, L. M..XXXXX, N..XXXXX; ktoré bolo zistené pri šetrení príčin vzniku pracovného úrazu podľa § 7 ods. 3 písm. b) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona o inšpekcii práce, ktoré bolo vykonané v dňoch 29.11.2019, 17.12.2019, 19.12.2019, 04.02.2020, 11.05.2020, 12.05.2020, 14.05.2020, 03.06.2020 a 01.07.2020 u účastníka konania na pracovisku v lesnej lokalite za obcou C. D. - E. F. G. E. H., E. I. C. J., C. K. C. E., C. E. K., G. XXX.XX, L. M..XXXXX, N..XXXXX a na inšpektoráte práce a je podrobnejšie popísané v Protokole o vyšetrení príčin vzniku pracovného úrazu č. IZA-06-16-2.2/P-J1-20 zo dňa 01.07.2020 v znení jeho Dodatku č.1 zo dňa 15.07.2020. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy uviedol vo svojom rozhodnutí, že zamestnanci účastníka konania (žalobcu) boli oboznámení s pravidlami bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pre činnosti v lesnom hospodárstve pred začiatkom vykonávania lesnej práce. Všetci zamestnanci boli odborne spôsobilí pre činnosť a prácu, ktoré vykonávali v čase vzniku úrazu, mali platné doklady o odbornej spôsobilosti na obsluhu motorových píl pri ťažbe dreva, opakované oboznamovanie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci absolvovali dňa 04.01.2019 v školskom a vzdelávacom stredisku A. A. Q. – A. I.. 3. Vzhľadom k tomu, že pílič A. P. nevykázal všetky osoby z ohrozeného priestoru a viedol hlavný rez napriek tomu, že sa v ohrozenom priestore nachádzali ďalší traja spolupracovníci, inšpektorát práce ako prvostupňový orgán verejnej správy pri určovaní kódu príčiny vzniku úrazu poškodeného stanovil ako jednu z príčin príčinu pod kódom č. 11 - ohrozenie inou osobou a iné nesprávne a nebezpečné konanie. Vzhľadom k tomu, že ZA – 30S/27/2023 3
poškodený neopustil v čase pred spiľovaním ohrozený priestor a zdržiaval sa v ohrozenom priestore v čase spiľovania stromu píličom, inšpektorát práce ako prvostupňový orgán verejnej správy pri určovaní príčin vzniku úrazu poškodeného stanovil ako jednu z príčin príčinu pod kódom č. 8 - používanie nebezpečných postupov práce vrátane konania proti príkazu, zákazu a pokynom, zotrvávanie v ohrozenom priestore. 4. Orgán verejnej správy prvého stupňa skonštatoval, že v prejednávanom prípade mal za preukázané, že účastník konania ako zamestnávateľ (žalobca) v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci dňa 29.11.2019 v čase vzniku pracovného úrazu poškodeného 08:45 hod. preukázateľne nezabezpečil, aby organizácia vyššie špecifikovanej lesnej práce neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, a to tým, že O. H. ako vedúci zamestnanec nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, konkrétne pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné. Z uvedených dôvodov inšpektorát práce pri stanovení príčin vzniku úrazu poškodeného A. B. stanovil ako jednu z príčin vzniku pracovného úrazu príčinu 6 - nesprávnu organizáciu práce. Orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na to, že pod kód č. 6 patria pracovné úrazy zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, teda tie, ktoré neboli zapríčinené zlým stavom pracovných prostriedkov, pracovísk alebo inými neadekvátnymi technickými opatreniami. Pod nesprávnou organizáciou práce treba rozumieť zlyhanie priamych riadiacich povinností a kompetencií zamestnávateľa vyplývajúcich mu z príslušných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. 5. Orgán verejnej správy prvého stupňa skonštatoval, že pri určovaní výšky pokuty dostatočne prihliadal na práva samotného účastníka, ale zároveň dodržiaval aj svoju povinnosť chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb - zamestnancov a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa názoru orgánu verejnej správy prvého stupňa je uložená pokuta dostatočne odôvodnená a nevybočuje z medzí ustanovených zákonom, pričom plní svoj výchovný a represívny účel. 6. Dňa 17.12.2020 orgán verejnej správy prvého stupňa vydal list, č. IPZA/IPZA_PRODD/ ROZ/2020/934-2020/17858, ktorým opravil svoje rozhodnutie, a to v časti, kde uviedol, že vedúcim zamestnancom pracovnej skupiny bol A. P., pretože A. P. nebol vedúcim zamestnancom a teda slovné spojenie, že ide o vedúceho zamestnanca pri osobe A. P. vypadlo. Rozhodnutie žalovaného
7. Na základe včas podaného odvolania rozhodoval Národný inšpektorát práce (ďalej ako „odvolací orgán“ alebo „žalovaný“), ktorý Rozhodnutím č. O-440/2020, číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12.02.2021 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „rozhodnutie odvolacieho orgánu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa a toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 8. Žalovaný uviedol, že má za preukázané, že účastník konania ako zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci dňa 29.11.2019 v čase vzniku pracovného úrazu poškodeného o 8:45 h nezabezpečil, aby organizácia lesnej práce na predmetnom pracovisku neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, a to nevydaním pokynu na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné. Účastník konania teda nekonal v súlade § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. a § 2 ods. 3 písm. d) ZA – 30S/27/2023 4
vyhlášky č. 46/2010 Z. z., keď jeho vedúci zamestnanec, účastníkom konania určený vedúci pracovnej skupiny, nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyn na prerušenie lesnej práce, ak jej vykonávanie nie je bezpečné, pretože sa v ohrozenom priestore nachádzali iné osoby, zamestnanci. Z vykonaných dôkazov v správnom konaní a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva podľa názoru žalovaného aj príčinná súvislosť medzi porušením povinností účastníkom konania a následkom porušenia povinností – pracovným úrazom – smrťou zamestnanca, ku ktorej došlo pri výkone zamestnania. 9. Pokiaľ ide o konkrétne stanovisko k odvolacím námietkam účastníka – žalobcu, tak žalovaný uviedol, že v danom prípade inšpektorát práce konštatoval pri vyšetrovaní predmetného pracovného úrazu tak porušenie povinnosti poškodeným zamestnancom (neopustil ohrozený priestor napriek tomu, že vedel, že sa nachádza v tomto priestore a bol riadne oboznámený s tým, že sa tam nesmie nachádzať), ako aj porušenie povinnosti pilčíka (vykonal spílenie stromu napriek tomu, že sa v ohrozenom priestore nachádzali iní zamestnanci), ale aj z dôvodu, že vedúci zamestnanec, vedúci pracovnej skupiny, ktorý sa tiež nachádzal v ohrozenom priestore, nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné. Zo strany účastníka konania tak došlo k nesprávnej organizácii práce dňa 29. novembra 2019 o 08:45 h, pretože vedúci zamestnanec na pracovisku neriadil organizáciu lesnej práce tak, aby bola zabezpečená bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci zamestnancov, pretože nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu zdravia a následnej smrti zamestnanca po zasiahnutí padajúcou časťou rozštiepeného stromu. Námietka účastníka konania (žalobcu) bola preto hodnotená ako nedôvodná. 10. Pokiaľ ide o námietku účastníka konania, že vedúci pracovnej skupiny neplnil úlohu vedúceho zamestnanca, tak žalovaný uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Poukázal na úpravu podľa § 9 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákonník práce“), z ktorej vyplýva, že vedúci pracovnej skupiny bol vedúcim zamestnancom, pretože riadil, organizoval a kontroloval prácu zamestnancov v daný deň, na danom pracovisku a bol oprávnený a povinný im dávať záväzné pokyny tak, ako mu to ukladal technologický protokol. V danom prípade v súlade s § 10 ods. 1 Zákonníka práce právne úkony (patrí medzi nich aj opomenutie) vedúceho zamestnanca (vedúci pracovnej skupiny) zaväzujú zamestnávateľa, teda v tomto prípade účastníka konania, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda nie len práva, ale aj povinnosti. Vedúci zamestnanec nesplnil svoje povinnosti a uvedené zaväzuje zamestnávateľa, a teda vo vzťahu k poškodenému zamestnancovi porušil povinnosti práve účastník konania ako jeho zamestnávateľ. 11. Prvostupňový orgán verejnej správy podľa názoru žalovaného preukázal správny delikt v súlade s dikciou § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce a uložil účastníkovi konania pokutu, pričom i v tejto časti svoje rozhodnutie zákonne a vecne odôvodnil, rešpektujúc právnu úpravu, zistený skutkový stav a vykonané dôkazy. Uloženie pokuty je odôvodnené aj s ohľadom na plnenie jej výchovnej a preventívnej funkcie do budúcnosti. Sankcia bola uložená v minimálnej možnej výške, čo s ohľadom na prax a výšku ukladaných pokút v obdobných prípadoch vôbec neodporuje zásade premietnutej v úprave § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“), teda dbať o to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Pokuta bola odôvodnená i s ohľadom na zákonné kritériá podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce ZA – 30S/27/2023 5
a zohľadnená bola i spolupráca účastníka konania a ojedinelosť nedostatku, pričom jeho odôvodnenie sa neprieči ani obsahu spisu a zásadám logického myslenia. Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu
12. Včas podanou správnou žalobou navrhuje žalobca preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, toto zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému. Na odôvodnenie predloženej správnej žaloby rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa uviedol, že hlavnou príčinou smrteľného úrazu je príčina podľa kódu príčiny č. 11 – ohrozenie inou osobou, iné nesprávne a nebezpečné konanie a podľa kódu príčiny č. 8 – používanie nebezpečných postupov práce vrátane konania proti príkazu, zákazu a pokynov, zotrvávanie v ohrozenom priestore. Pokiaľ ide o kód príčiny č. 6 - nesprávna organizácia práce, žalobca tvrdí, že tento nebol stanovený správne. Žalobca ako zamestnávateľ vykonal všetky opatrenia, aby k smrteľnému úrazu nedošlo, v ktorej časti poukázal na doklady o vykonávaní pravidelných kontrol podľa § 147 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že ten, kto spiľoval strom pokračoval, hoci si bol vedomý toho, že v ohrozenom priestore sa nachádzajú pracovníci, hoci ich aj vyzval na opustenie tohto priestoru predtým ako začal spiľovať. Žalobca poukázal na to, že všetci zúčastnení pracovníci boli odborne spôsobilí, vedome sa zdržiavali v ohrozenom priestore, pred zahájením činnosti priestor neopustili a tým porušili úpravu podľa § 12 ods. 2 písm. a) a g) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Vedúci pracovnej skupiny podľa § 2 ods. 2 písm. k) vyhlášky č. 46/2010 Z. z. neplní úlohu vedúceho zamestnanca v zmysle úpravy § 9 ods. 3 Zákonníka práce ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci ako to uvádzajú rozhodnutia orgánov verejnej správy. Ak by aj vedúci pracovnej skupiny bol považovaný za vedúceho zamestnanca, počínal si tak, že zásadným spôsobom porušil povinnosti vedúceho zamestnanca podľa § 81 písm. a) a c), § 82 písm. a) a b) Zákonníka práce, pretože nevykonal opatrenia na prerušenie alebo zastavenie práce napriek tomu, že mohol a mal si uvedomiť, vzhľadom na svoje dovtedajšie pracovné skúsenosti a vedomosti, že môže ohroziť život a zdravie zamestnancov. Žalobca sa domnieva, že nemôže niesť zodpovednosť za zamestnancov, ktorí vedome porušia právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými boli oboznámení a práce vykonávali ako odborne spôsobilé osoby na výkon takejto práce. 13. Zásadnou je podľa názoru žalobcu otázka, či sa môže zamestnávateľ dopustiť porušenia zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ak si splnil všetky povinnosti v súvislosti s predchádzaním porušenia bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pričom k neželanému dôsledku došlo vedomým porušením bezpečnostných predpisov zamestnancami žalobcu, konkrétne excesom – vybočením z rámca im daných povinností. Tu je rozhodujúci výklad úpravy § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, v zmysle ktorej je zamestnávateľ povinný zabezpečovať, aby organizácia práce neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, z ktorej úpravy vyplýva, že je rozhodujúce zistiť, či si žalobca túto povinnosť splnil alebo nie. Ak si žalobca túto povinnosť splnil, a teda zabezpečoval, aby pracovné a výrobné postupy boli stanovené správne a aby organizácia práce neohrozovala bezpečnosť a zdravie zamestnancov, čo bolo nesporné, nemal by žalobca niesť za uvedený exces právnu zodpovednosť a naplniť skutkovú podstatu predmetného správneho deliktu. Žalobca by skutkovú podstatu správneho deliktu naplnil, ak by nezabezpečoval to, čo mu právna norma ukladá, a teda nemal by vypracované pracovné, výrobné postupy alebo by boli vypracované v rozpore s platným právom. Skutková podstata ZA – 30S/27/2023 6
predmetného deliktu by nemala byť naplnená dejom, ktorým došlo k odchýleniu od správne stanovených požiadaviek. 14. Podľa žalobcu je pre zodpovednosť za správny delikt rozhodujúce okrem škodového následku i zistenie a preukázanie porušenia právnej povinnosti v danom prípade, či zamestnávateľ zabezpečoval alebo nezabezpečoval dodržiavanie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pretože vtedy sú skúmané všetky znaky relevantné pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu a tým aj administratívnej zodpovednosti. Zodpovednosť za správny delikt je objektívna, ale nie je absolútna. Rozhodujúca je právna norma a tá hovorí o zabezpečovaní ako takom. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný určil žalobcu za zodpovedného, napriek tomu, že tento splnil všetky ustanovenia právnych predpisov a ostatných predpisov upravujúcich zabezpečovanie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnanci, ktorí práce vykonávali, vrátane vedúceho pracovnej skupiny, boli riadne a preukázateľne poučení o dodržiavaní právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci a zásadami bezpečného správania sa na pracovisku a s určenými pracovnými postupmi, s ktorými boli taktiež riadne a preukázateľne oboznámení, čím zásadne porušili povinnosti zamestnancov podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z., tak isto podľa § 81 písm. c) a § 82 Zákonníka práce. Z toho vyplýva, že žalovaný mal ako kód príčiny vzniku úrazu určiť len kód s označením 11 - ohrozenie inými osobami napr. odvedenie pozornosti pri práci, žarty,
hádky, iné nesprávne a nebezpečné konanie, prípadne kód č. 8 používanie nebezpečných postupov alebo spôsobov práce vrátane konania bez oprávnenia, proti príkazu, zákazu a pokynom, zotrvávanie v ohrozenom priestore. 15. Následne žalobca v správnej žalobe zosumarizoval relevantnú právnu úpravu a tvrdil, že právnu normu podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. je potrebné aplikovať tak, že sa musí zisťovať pri pracovnom úraze s následkom smrti objektívny stav u zamestnávateľa, teda to, čo mu ukladá právna norma a či to plnil, teda zabezpečoval v smere zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a zodpovednosť vyvodzovať len v prípade, ak sa preukáže, že si tieto povinnosti nesplnil bez ohľadu na jeho zavinenie. Ak by sa do úvahy nevzalo samotné plnenie povinností, ale len výsledok, prichádzala by do úvahy zodpovednosť zamestnávateľa vždy pri akomkoľvek vybočení zamestnancov od noriem o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, teda aj pri vedomom porušení predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci samotným poškodeným zamestnancom, pričom v tejto časti žalobca uviedol, že prax inšpektorátov práce je iná – argumentum a minori ad maius. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že s námietkami žalobcu, ktoré sú obsahom predloženej správnej žaloby sa vysporiadal žalovaný už v napadnutom rozhodnutí, pretože boli predmetom podaného odvolania v administratívnom konaní. Trvá na závere o príčine vzniku pracovného úrazu podľa kódu príčiny č. 6 Nesprávna organizácia práce. Ani orgány verejnej správy nikdy netvrdili, že jedinou príčinou vzniku udalosti bolo porušenie povinnosti na strane žalobcu. Pri vyšetrovaní príčin vzniku predmetného pracovného úrazu inšpektori práce konštatovali v protokole aj porušenie povinnosti poškodeným zamestnancom, pretože neopustil ohrozený priestor napriek tomu, že vedel, že sa nachádza v nebezpečnom priestore a bol riadne oboznámený s tým, že sa tam nesmie nachádzať. Inšpektori práce konštatovali aj porušenie povinnosti pilčíkom, teda kolegom poškodeného zamestnanca, ktorý ZA – 30S/27/2023 7
vykonával spílenie stromu napriek tomu, že sa v ohrozenom priestore nachádzali iní zamestnanci a bol riadne oboznámený s tým, že nesmie začať so spiľovaním pokiaľ sa v priestore nachádzajú iné osoby (vykázal svojho pomocníka, avšak aj v tomto prípade začal so spiľovaním stromu napriek tomu, že pomocník neopustil ohrozený priestor). V danom prípade pre posúdenie toho, či zamestnávateľ – žalobca porušil svoje povinnosti zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci bol rozhodujúci fakt, že vedúci zamestnanec v tomto prípade vedúci pracovnej skupiny, ktorý sa rovnako ako ostatní zamestnanci nachádzal v ohrozenom priestore, nevydal pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, a to pokyn na prerušenie lesnej práce - spílenia stromu, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné. Uvedeným žalobca ako zamestnávateľ prostredníctvom vedúceho zamestnanca nesprávne organizoval prácu dňa 29. novembra 2019 o 08:45 hod. na predmetom pracovisku, pretože nenariadil organizáciu lesnej práce tak, aby bola zabezpečená bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci zamestnancov, pretože nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie nebolo bezpečné, V danom prípade aj v dôsledku porušenia právneho predpisu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany žalobcu došlo k poškodeniu zdravia a následne smrti zamestnanca. Žalovaný zotrval na závere, že k porušeniu povinnosti došlo aj zo strany žalobcu. To, že žalobca riadil a organizoval bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a pravidelne vykonával kontroly jej zaistenia zabezpečoval odbornú spôsobilosť zamestnancov a ich pravidelné informovanie a oboznamovanie o nebezpečenstvách, bolo v správnom konaní zhodnotené ako poľahčujúca okolnosť i zohľadnené pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty. Uvedené však nič nemení na fakte, že dňa 29.11.2019 v tomto konkrétnom prípade pri organizovaní práce na predmetnom pracovisku v predmetnom čase pri vykonávaní popísanej činnosti zlyhaním vedúceho zamestnanca žalobcu zlyhal priamo zamestnávateľ, teda žalobca. Porušenie povinností žalobcom, nevydanie pokynu zamestnancom žalobcu na prerušenie práce v ohrozenom priestore a na opustenie ohrozeného priestoru, bolo príčinou (jednou z príčin) vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca žalobcu. 17. Žalovaný zdôraznil vo svojom vyjadrení, že z popisu povinností, ktoré mal vedúci pracovnej skupiny pri vykonávaní lesnej činnosti jednoznačne vyplýva, že plnil povinnosti vedúceho zamestnanca tak, ako sú ustanovené v § 9 ods. 3 Zákonníka práce, teda riadil, organizoval a kontroloval prácu zamestnancov v daný deň, na danom pracovisku a bol oprávnený a povinný im dávať záväzné pokyny. Uvedené teda riadenie, organizácia a kontrola práce zamestnancov a dávanie záväzných pokynov sú právne úkony vedúceho zamestnanca, medzi ktoré patrí aj opomenutie, ktoré v súlade s § 10 ods. 1 Zákonníka práce zaväzujú zamestnávateľa žalobcu, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda nielen práva, ale aj povinnosti. To, že vedúci zamestnanec nesplnil svoje povinnosti zaväzuje žalobcu, a teda povinnosti
porušil práve žalobca ako zamestnávateľ. V tejto časti poukázal žalovaný na úpravu podľa § 6 ods. 8 a ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Námietku žalobcu, že neporušil svoje povinnosti tak, ako mu to bolo vytknuté v rozhodnutiach orgánov verejnej správy vyhodnotil žalovaný ako nedôvodnú. Podľa záverov žalovaného nie je na mieste odkaz žalobcu na ustanovenie § 195 ods. 6 a § 196 Zákonníka práce. Je preukázané, že žalobca porušil svoje povinnosti v príčinnej súvislosti so vznikom predmetného pracovného úrazu a nesplnil podmienky na uplatnenie § 196 Zákonníka práce (zbavenie sa zodpovednosti). Žalobca bol sankcionovaný za jednoznačné porušenie jeho povinností, ktoré boli príčinou vzniku pracovného úrazu s následkom smrti. Zodpovednosť žalobcu ako zamestnávateľa za predmetný správny delikt je objektívnou zodpovednosťou, a teda zodpovedá za správny delikt už tým, že k samotnému nedostatku došlo bez ohľadu na to, či zo strany účastníka išlo o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie bez ZA – 30S/27/2023 8
ohľadu na to kto (vedúci zamestnanec, štatutár alebo iná osoba) porušenie zákonnej povinnosti spôsobil. 18. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal. Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom 19. Krajský súd v Žiline ako správny súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.: 30S/63/2021 zo dňa 27. októbra 2021 tak, že rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. O-440/2020, číslo spisu NIP/ NIP_PO/BEZ/2021/2359 vydané dňa 12.02.2021 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. Z administratívneho spisu si správny súd ustálil, že pre rozhodné obdobie vyplýva status O. H. ako vedúceho pracovnej skupiny. Podľa názoru krajského súdu však nie je možné bez ďalšieho stotožniť inštitút vedúceho pracovnej skupiny (čaty) s inštitútom vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce a ani podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pretože inštitút vedúceho zamestnanca má širší obsah, ktorý u vedúceho pracovnej skupiny zákonná úprava tohto inštitútu neupravuje a nebol ani ako naplnený preukázaný zisteným skutkovým stavom tak, ako je zadokumentovaný v administratívnom spise, všetko vo vzťahu k osobe O. H.. Uvedený záver platí i pre prípad prejednávanej veci, kde sa povinnosti vedúceho pracovnej skupiny prekrývali s časťou povinností vedúceho zamestnanca. Len uvedená skutočnosť prekrývania sa zákonnej úpravy kompetencií vedúceho pracovnej skupiny s kompetenciami vedúceho zamestnanca nevytvárala podľa názoru krajského súdu spoľahlivý základ pre záver, z ktorého vychádzal orgán verejnej správy prvého stupňa a žalovaný pri právnom posúdení veci a to, že pán O. H. bol vedúcim zamestnancom žalobcu v zmysle § 9 ods. 3 Zákonníka práce. V prejednávanej veci podmienky administratívnej zodpovednosti žalobcu naplnené neboli, nakoľko predmetné opomenutie pána O. H. nie je možné z vyššie uvedených dôvodov absencie jeho statusu vedúceho zamestnanca pričítať žalobcovi ako jeho zamestnávateľovi. Na základe uvedených záverov krajský súd konštatoval dôvodnosť námietky žalobcu – námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, a tým existenciu dôvodu pre zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Krajský súd na záver podotkol, že naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu žalobcom predpokladá porušenie povinností žalobcu vyplývajúcich mu z úpravy podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky č. 46/2010 Z. z., teda povinností právnou úpravou uložených žalobcovi, ktorých porušenie zo skutkového stavu tak, ako je zadefinovaný vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva. Naopak z obsahu administratívneho spisu, ktorý bol pripojený vo veci vyplýva plnenie zákonných povinností žalobcu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci realizáciou radu uskutočnených úkonov. Rovnako krajský súd uviedol, že je potrebné zohľadniť úpravu podľa § 81 písm. a) a c) Zákonníka práce a § 12 ods. 2, písm. a) a g) zákona č. 124/2006 Z. z., ktorá úprava vo všeobecnej rovine demonštratívne vymedzuje základné povinnosti zamestnanca, teda subjektu, status ktorého u osoby O. H. naplnený nesporne bol. Tieto skutočnosti mali byť zo strany orgánov verejnej správy vyhodnocované, nakoľko okolnosti veci v rámci administratívneho konania tak, ako sú zadokumentované v administratívnom spise svedčia o tom, že všetci členovia pracovnej skupiny boli náležite oboznámení so svojimi pracovnými povinnosťami na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci a zároveň žalobca plnil svoje priame povinnosti na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tak, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Vo vzťahu k úprave ZA – 30S/27/2023 9
podľa § 195, § 196 Zákonníka práce krajský súd podotkol, že ide o právny rámec úpravy zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, teda o úpravu inštitútu odlišného od administratívnej zodpovednosti žalobcu za porušenie jeho povinností na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci. V prejednávanej veci bola posudzovaná práve administratívna zodpovednosť žalobcu a nie zodpovednosť zamestnanca, respektíve zamestnancov za škodu.
20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Ssk/55/2022 zo dňa 28.02.2023 po podaní kasačnej sťažnosti žalovaným zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 30S/63/2021 - 125 zo dňa 27. októbra 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uviedol, že sa stotožnil so závermi orgánov verejnej správy, ktoré konštatovali, že O. H. v čase vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca, bol v postavení vedúceho zamestnanca. V súlade so znením ustanovenia § 9 ods. 3 Zákonníka práce je možné jednoznačne vysloviť, že vedúci pracovnej skupiny bol vedúcim zamestnancom, nakoľko tento tak, ako mu to bolo uložené tzv. technickým protokolom (§ 1 písm. g) vyhlášky č. 46/2010 Z. z.) v deň vzniku predmetnej udalosti na danom pracovisku prácu podriadených zamestnancov riadil, organizoval a kontroloval, v spojitosti s čím bol oprávnený, ako aj povinný im dávať záväzné pokyny. Nie je teda možné súhlasiť so závermi krajského súdu, ktorý status osoby O. H. nevyhodnotil ako vedúceho zamestnanca s odkazom na skutočnosť, že mu zamestnávateľom nebola zverená povinnosť zabezpečovať odmeňovanie zamestnancov v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a pracovných zmlúv, ako aj zabezpečovať dodržiavanie zásady poskytovania rovnakej mzdy za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty podľa § 119a, prípadne v zmysle ustanovenia § 82 písm. d) Zákonníka práce utvárať priaznivé podmienky na zvyšovanie odbornej úrovne zamestnancov a na uspokojovanie ich sociálnych potrieb. Naopak kasačný súd zdôraznil, že v danom prípade osobe O. H. prislúchalo postavenie vedúceho zamestnanca, ktorý bol poverený vedením na príslušnom stupni riadenia. Zákonné predpoklady na nadobudnutie statusu vedúceho zamestnanca boli preto v prípade O. H. v prejednávanej veci bezpochyby naplnené. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd konštatoval nesprávnosť záverov krajského súdu aj v tom smere, že tento nesplnenie povinnosti O. H. spočívajúce v nevydaní pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, neposúdil ako pochybenie žalobcu, zakladajúce jeho zodpovednosť za spáchaný správny delikt na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. O. H. v postavení vedúceho zamestnanca bol oprávnený za zamestnávateľa konať v rozsahu svojho funkčného oprávnenia, ustanoveného organizačnými predpismi zamestnávateľa, v zmysle ktorých plnil úlohy vedúceho pracovnej skupiny pri prácach v ťažbovej činnosti. Preto kasačný súd dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť žalovanému, že došlo zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky č. 46/2010 Z. z. Napokon z vykonaného dokazovania bolo podľa názoru kasačného súdu nesporne preukázané, že zistené porušenie povinností zo strany žalobcu bolo v priamej súčinnosti so vznikom pracovného úrazu a na základe utrpených poranení došlo k smrti postihnutého zamestnanca. Najvyšší správny súd preto z dôvodov uvedených vyššie považoval námietky žalovaného vznesené v kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu za relevantné na vyhovenie jeho kasačnému návrhu, a preto kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom kasačný súd dodal, že správny súd je viazaný právnym názorom kasačného súdu. Kasačný súd na záver svojho rozhodnutia dodal, že úprava konania o kasačnej sťažnosti podľa Správneho súdneho poriadku nedáva kasačnému súdu možnosť zmeniť vyhovujúce rozhodnutie správneho súdu tak, že žalobu zamietne. ZA – 30S/27/2023 10
21. Po vrátení veci z Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky bola vec zapísaná na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.: 30S/27/2023. 22. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.: 30S/27/2023 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.: ZA-30S/27/2023. 23. Predmetom súdneho prieskumu pred Správnym súdom v Banskej Bystrici je rozhodnutie žalovaného (Rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. O-440/2020, číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/2359 zo dňa 12.02.2021), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa (Rozhodnutie Inšpektorátu práce v Žiline o uložení pokuty, č. 255/2020-IZA-2.2/ pok/R/K, číslo spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2020/934 zo dňa 30.10.2020). 24. Správny súd v Banskej Bystrici v intenciách zrušujúceho rozsudku kasačného súdu, riadiac sa jeho vysloveným právnym názorom vec opätovne prejednal a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Žalobca aj žalovaný súhlasili s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (č. l. 4 spisu ZA –
30S/63/2021 + č. l. 66 spisu ZA – 30S/63/2021) a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Rozsudok bol dňa 13. 09. 2023 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní vopred (č. l. 83 - 84), a to podľa § 137 ods. 4 SSP. 25. Podľa § 190 SSP: ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 26. Podľa § 194 ods. 1 SSP: správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 27. Podľa § 194 ods. 2 SSP: ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 28. Podľa § 195 SSP: správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, ZA – 30S/27/2023 11
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
29. Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci: zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný zabezpečovať, aby pracoviská, komunikácie, pracovné prostriedky, materiály, pracovné postupy, výrobné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a na ten účel zabezpečovať potrebnú údržbu a opravy. 30. Podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci: úlohy zamestnávateľa v oblasti starostlivosti o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sú povinní zabezpečovať vedúci zamestnanci na všetkých stupňoch riadenia v rozsahu úloh vyplývajúcich z ich funkcií. Tieto úlohy sú rovnocennou a neoddeliteľnou súčasťou ich pracovných povinností. 31. Podľa § 6 ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci: povinnosti zamestnancov pri zaisťovaní bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pri vykonávaní potrebných opatrení neovplyvňujú zodpovednosť zamestnávateľa za plnenie povinností v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. 32. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení účinnom do 31.03.2021; inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode až tretom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 EUR, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 EUR. 33. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bod 1. a bod 2. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení zákona č. 73/2021 Z. z. účinnom od 01.04.2021; inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 EUR, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená 1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20 000 EUR, 2. smrť, najmenej 33 000 Eur.
34. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 46/2010 Z. z.: lesná práca sa vykonáva podľa technologického protokolu, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Ak to ustanovuje táto vyhláška alebo ak je to na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri lesnej práci potrebné, technologický protokol obsahuje aj grafickú časť. 35. Podľa § 2 ods. 2 písm. k) vyhlášky č. 46/2010 Z. z.: podrobnosti k všeobecným zásadám prevencie podľa § 5 zákona sú najmä určenie vedúceho pracovnej skupiny, ktorý ZA – 30S/27/2023 12
zabezpečuje organizáciu lesnej práce z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak na jednom pracovisku pracujú dve alebo viac osôb vykonávajúcich lesné práce. 36. Podľa § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky č. 46/2010 Z. z.: súčasťou organizácie lesnej práce podľa odseku 2 písm. k) je vydávanie pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä pokynov na prerušenie lesnej práce, ak jej vykonávanie nie je bezpečné. 37. Podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce: zamestnanec je povinný najmä pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu. 38. Podľa § 81 písm. c) Zákonníka práce: zamestnanec je povinný najmä dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený. 39. Správny súd zistil z obsahu administratívneho spisu žalovaného, že vyšetrovanie príčin vzniku pracovného úrazu podľa § 7 ods. 3 písm. b) v nadväznosti na § 13 ods. 2, § 14 ods. 1, 2, 4 zákona č. 125/2006 Z. z. bolo vykonané v dňoch 29. novembra 2019, 17. decembra 2019, 19. decembra 2019, 04. februára 2020, 11. mája 2020, 12. mája 2020, 14. mája 2020, 03. júna 2020 a 01. júla 2020 a bol o ňom spísaný protokol č. IZA-06-16-2.2/P-J1-20, č. úrazu SPÚ 003/19-IZA/2.2 zo dňa 01. júla 2020. Uvedený protokol podrobne zachytáva charakteristiku deja pracovného úrazu tak, ako je zachytená v písm. e) protokolu, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré boli pri vyšetrení príčin uvedeného pracovného úrazu hodnotené ako dôležité podľa písm. f) protokolu. Obsah protokolu bol prerokovaný dňa 01. júla 2020 s R. S. T., splnomocneným zástupcom žalobcu, ktorému bola poskytnutá lehota 7 dní na vyjadrenie sa odo dňa doručenia protokolu, ktorú žalobca využil a podaním zo dňa 06. júla 2020 sa k protokolu vyjadril. Následne v nadväznosti na vyjadrenie sa žalobcu k protokolu bol vyhotovený dodatok č. 1 k uvedenému protokolu zo dňa 15. júla 2020 s konštatovaním, podľa ktorého neboli predložené žiadne ďalšie dôkazy na objasnenie skutkového stavu a inšpektor práce trvá na skutočnostiach uvedených v prerokovanom protokole z 01. júla 2020 o vyšetrení príčin vzniku pracovného úrazu, pričom v protokole sa žiadne skutočnosti dodatkom č. 1 nemenia. Podľa vyjadrenia R. S. T. ku všetkým zisteným skutočnostiam, ktoré sú uvedené v dodatku k protokolu, a k spôsobu zisťovania tento zotrval na pôvodnom stanovisku. 40. Zároveň správny súd dodáva, že súčasťou pripojeného administratívneho spisu je i vyjadrenie k protokolu inšpektorátu práce z 01. júla 2020, ktoré žalobca podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu, advokáta S. A. B.. V pripojenom administratívnom spise sú obsiahnuté tiež zápisnice o podaní informácie zo dňa 29. novembra 2019 O. H., A. P. a A. H., zápisnica o obhliadke miesta činu ČVS:ORP-387/VYS-RK-2019 zo dňa 29. novembra 2019, znalecký posudok R. H. U. vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona č. 02/2020. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že A. P. bol povinný informovať tam prítomné osoby o technologickom postupe spiľovania stromu. Rovnako tak bol povinný im vysvetliť nebezpečenstvá a riziká pri spiľovaní stromu, vysvetliť, kde sa majú zdržiavať počas spiľovania stromu, zakázať im vstupovať do ohrozeného priestoru počas spiľovania stromu. Porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri spiľovaní stromu bolo príčinou smrteľného úrazu poškodeného A. B.. A. P. ako odborne spôsobilá osoba pri ťažbe dreva mal postupovať v ZA – 30S/27/2023 13
zmysle predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď pred vykonaním hlavného rezu mal skontrolovať ohrozený priestor, či sa v ňom nenachádza poškodený, resp. iné osoby. V prípade, že v ohrozenom priestore sa nachádzajú osoby, hlavný rez nemal vôbec vykonať. Vykonať hlavný rez mohol až vtedy, keď sa v ohrozenom priestore nik nenachádzal. Poškodený A. B., O. H. a A. H. boli povinní dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady bezpečného správania na pracovisku, s ktorými boli riadne a preukázateľne oboznámení v rámci získaných odborných vedomostí, opustiť ohrozený priestor, nezdržiavať sa v ňom v čase spiľovania stromu píličom, pričom poveternostné a priestorové pomery boli zreteľné. K zadaniu pre prípad, že došlo k porušeniu dôležitej povinnosti uviesť konkrétnu osobu, ktorá porušila dôležitú povinnosť, znalec uviedol osobu A. P., ktorý porušil § 12 ods. 2 písm. c) bod 2 v nadväznosti na § 7 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. V časti záveru, kde mal znalec uviesť aj iné skutočnosti, ktoré považoval za potrebné uviesť pri vypracovaní znaleckého posudku, a ktoré by mali podstatný význam na posúdenie predmetnej veci k osobe O. H. znalec uviedol, že ako odborne
spôsobilá osoba na obsluhu ručnej motorovej reťazovej píly so spaľovacím motorom na ťažbu dreva vystavený dňa 15. januára 2010 preukaz č. 7/01/2010 s vykonanou a aktualizačnou odbornou prípravou naposledy dňa 05. januára 2015, dňa 29. novembra 2019, v čase cca 08:50 hod. v lesnej lokalite za obcou C. D. E. F. G. E. H., G. XXX.XX, počas spiľovania stromu, ktorý mal priemer 0,75 m a výšku cca 25 m, porušil § 12 ods. 2 písm. c) bod 2 zákona č. 124/2006 Z. z. v tom, že ako odborne spôsobilá osoba nedodržiaval právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady bezpečného správania na pracovisku, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený, v rámci získaných odborných vedomostí, neopustil ohrozený priestor, zdržiaval sa v ňom v čase spiľovania stromu píličom, pričom poveternostné a priestorové pomery boli primerané, aby mohol reagovať na začiatok činnosti pri spiľovaní, t. j. minimálne počas vykonávania rezu. Uvedený znalecký posudok podal znalec ako znalec pre odbor bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, stavebníctvo, strojárstvo, ťažba dreva a spracovanie dreva pre potreby konania ČVS:ORP-387/ VYS/RK-2019. 41. Ďalej sa v pripojenom administratívnom spise nachádza pracovná zmluva O. H. uzatvorená so zamestnávateľom - žalobcom, s nástupom do práce 04. januára 2010 ako lesný robotník, uzatvorená na dobu do 31. decembra 2010 so skúšobnou dobou do 03. apríla 2010, ďalej dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 21. decembra 2010 medzi žalobcom a O. H., s ustanovením do funkcie lesný robotník, charakteristika práce práca s JMP, ŠLKT, lanovky (ťažba a približovanie dreva) v rámci LSR, š. p. Banská Bystrica, s dojednaním predĺženia pracovného pomeru do 31. decembra 2011, dohoda o zmene pracovných podmienok z 15. decembra 2011 medzi O. H. a žalobcom, s dojednaním zmeny pri určení pracovného pomeru na dobu neurčitú. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je pracovná náplň pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a O. H., ktorá podľa jej obsahu tvorila neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy z 11. decembra 2009 a jej zmien. Podľa dokladu označeného ako „ustanovenie za vedúceho čaty", ktorý sa týka O. H., žalobca dňa 20. mája 2011 na základe mzdovej smernice LESOV SR, š. p. Banská Bystrica v časti I. Odmeňovanie robotníckych povolaní bod 3.1.1.12 ustanovil O. H. za vedúceho pracovnej čaty pri prácach v ťažbovej činnosti, ktorá sa skladá z pracovníkov: D. H., A. P. a D. C., so stanovením hodinového príplatku podľa platnej mzdovej smernice a stanovením povinnosti vedúceho čaty okrem vlastnej manuálnej práce: organizovať a riadiť prácu čaty, dbať na kvalitu vykonanej práce, zabezpečovať dodržiavanie ZA – 30S/27/2023 14
bezpečnostných predpisov, preberanie zodpovednosti za zverený materiál, náradie a pohonné hmoty, preberanie práce vykonávanej členmi čaty a odovzdávanie príslušnému THV, vedenie prvotnej evidencie týkajúcej sa práce čaty (odpracovaná doba, evidencia výroby zvereného materiálu, pracovného náradia a pod.), vykonávanie ďalších prác, ktoré sú nariadené v záujme výroby a lepšej organizácie práce. 42. S ohľadom na obsah podanej správnej žaloby správny súd uvádza, že zásadnou otázkou, ktorú je v konaní pred správnym súdom potrebné vyriešiť, tak je právne posúdenie veci správnym súdom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky č. 46/2010 Z. z. tým, že O. H. nevydal pokyn na prerušenie lesnej práce, ktorej vykonávanie bolo nebezpečné, a to s ohľadom na právne posúdenie, či status osoby O. H. možno vyhodnotiť tak, že tento bol v postavení vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce a podľa § 6 ods. 8 zákona č. 124/2006 Z. z. 43. Správny súd v prvom rade uvádza, že v mene zamestnávateľa - právnickej osoby sú oprávnení robiť právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch okrem štatutárnych orgánov aj ďalší vedúci jednotlivých organizačných útvarov, ktorí sú oprávnení v mene zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony len v rozsahu svojho funkčného oprávnenia stanoveného organizačnými predpismi. 44. Pojem „vedúci zamestnanec" podľa § 9 Zákonníka práce má síce kogentnú povahu, ale zamestnávateľ má podstatný vplyv na určenie okruhu vedúcich zamestnancov tým, že sám určuje svoju organizačnú štruktúru vo svojich vnútorných predpisoch. 45. Vedúci zamestnanec má v pracovnom práve osobitné právne postavenie. Ako fyzická osoba plní nielen úlohy zamestnanca, ale aj úlohy zamestnávateľa. Ich pracovná pozícia je určitým „medzistupňom" medzi právnym statusom zamestnávateľa a právnym statusom zamestnanca. Vedúci zamestnanci v pracovnom pomere majú v porovnaní s radovými zamestnancami podľa Zákonníka práce nielen podstatne viac práv, ale aj podstatne viac právnych povinností. Vzťahujú sa na nich nielen všetky pracovné povinnosti, ktoré platia pre všetkých zamestnancov bez rozdielu, ale sú súčasne právne viazaní komplexom osobitných pracovných povinností, ktoré sú adresované len im ako vedúcim zamestnancom. 46. Vedúcich zamestnancov charakterizuje, že sú oprávnení robiť v mene zamestnávateľa právne úkony. Z pracovnoprávneho hľadiska sú orgánmi právnickej osoby. Oprávnenie vedúcich zamestnancov robiť
pracovnoprávne úkony za právnickú osobu má širšia skupina vedúcich zamestnancov zamestnávateľa. Sú nimi hlavne vedúci jeho organizačných útvarov, ak to vyplýva z ich funkcií ustanovených organizačnými predpismi. Právny základ tohto oprávnenia spočíva v § 9 ods. 1 Zákonníka práce, a nie je potrebné, aby títo vedúci zamestnanci zamestnávateľa mali k týmto právnym úkonom osobitné písomné poverenie (Rozsudok Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 6 Cdo 45/94 zo dňa 30. júna 1995, ako aj Rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 21 Cdo 15/2003 zo dňa 19. januára 2004). 47. Vedúcim zamestnancom môže byť iba taký zamestnanec, ktorý riadi aspoň jedného zamestnanca, voči ktorému je vedúci zamestnanec oprávnený priebežne a sústavne ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať jeho prácu a dávať mu na tento účel záväzné pokyny. Pre posúdenie postavenia zamestnanca nie je právne významné, či je ZA – 30S/27/2023 15
príslušný stav nadriadenosti určený právnym predpisom alebo vnútorným organizačným predpisom upravujúcim organizačnú štruktúru zamestnávateľa (21 Cdo 1863/2003). 48. Pre posúdenie, či ide o vedúceho zamestnanca, nie je podstatné, akým spôsobom je jeho funkcia formálne označená. Podstatná je však skutočnosť, či sú mu podriadení zamestnanci, ktorým je oprávnený priebežne a sústavne ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na tento účel záväzné pokyny. Tieto právne podmienky nespĺňa zamestnanec, ktorému je vo vzťahu k zamestnancom zverené oprávnenie zo strany zamestnávateľa jednorazovým opatrením zastaviť výkon určitej pracovnej činnosti pre prípad, ak dôjde v budúcnosti k predpokladanej situácii, o ktorej nie je predtým isté, kedy vznikne a či vôbec vznikne (21 Cdo 1527/2003 z 19. januára 2004 (R 96/2006). 49. S ohľadom na vyššie uvedené sa správny súd stotožnil so závermi orgánov verejnej správy, ktoré konštatovali, že O. H. v čase vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca, bol v postavení vedúceho zamestnanca. V súlade so znením ustanovenia § 9 ods. 3 Zákonníka práce je možné jednoznačne vysloviť, že vedúci pracovnej skupiny bol vedúcim zamestnancom, nakoľko tento tak, ako mu to bolo uložené tzv. technickým protokolom (§ 1 písm. g) vyhlášky č. 46/2010 Z. z.) v deň vzniku predmetnej udalosti na danom pracovisku prácu podriadených zamestnancov riadil, organizoval a kontroloval, v spojitosti s čím bol oprávnený, ako aj povinný im dávať záväzné pokyny. Nie je teda možné súhlasiť so závermi žalobcu, ktorý má za to, že status osoby O. H. nemožno vyhodnotiť ako vedúceho zamestnanca. Naopak správny súd zdôrazňuje, že v danom prípade osobe O. H. prislúchalo postavenie vedúceho zamestnanca, ktorý bol poverený vedením na príslušnom stupni riadenia. Pre nadobudnutie statusu vedúceho zamestnanca zamestnávateľa nebolo teda nevyhnutné, aby mal oprávnenie rozhodovať o odmeňovaní podriadených zamestnancov, či povinnosť vytvárať im podmienky na zvyšovanie odbornej úrovne, pretože podľa Zákonníka práce bolo na uvedené postačujúce, keď tomuto zamestnávateľ zveril oprávnenie riadiť minimálne jedného ďalšieho zamestnanca, ktorému dával pokyny konkretizujúce obsah pracovnej činnosti. Ustanovenie § 82 Zákonníka práce vedúcemu zamestnancovi výslovne prisudzuje právo vydávať pokyny, ktoré konkretizujú pracovné úlohy podriadeného zamestnanca, ako prostriedok bezprostredného riadenia pracovného procesu. Zákonné predpoklady na nadobudnutie statusu vedúceho zamestnanca boli preto v prípade O. H. v prejednávanej veci bezpochyby naplnené. 50. Vychádzajúc z uvedeného je tiež potrebné konštatovať nesprávnosť záverov žalobcu uvedených v správnej žalobe aj v tom smere, že nesplnenie povinnosti O. H. spočívajúce v nevydaní pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri vykonávaní lesnej práce, nemá byť posúdené ako pochybenie žalobcu zakladajúce jeho zodpovednosť za spáchaný správny delikt na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Správny súd dáva do pozornosti, že v zmysle § 10 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec v úlohe vedúceho zamestnanca plní funkciu zamestnávateľa. Konanie vedúcich zamestnancov za zamestnávateľa alebo aj radových zamestnancov na základe poverenia má veľmi významné právne účinky dovnútra zamestnávateľa, vo vzťahu k zamestnancovi. O. H. v postavení vedúceho zamestnanca bol oprávnený za zamestnávateľa konať v rozsahu svojho funkčného oprávnenia, ustanoveného organizačnými predpismi zamestnávateľa, v zmysle ktorých plnil úlohy vedúceho pracovnej skupiny pri prácach v ťažbovej činnosti. Preto správny súd jednoznačne dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť žalovanému, že došlo zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 3 písm. d) vyhlášky č. 46/2010 Z. z. ZA – 30S/27/2023 16
Napokon z vykonaného dokazovania bolo podľa názoru správneho súdu nesporne preukázané, že zistené porušenie povinností zo strany žalobcu bolo v priamej súčinnosti so vznikom pracovného úrazu a na základe utrpených poranení došlo k smrti postihnutého zamestnanca. Na základe uvedeného
bolo v konaní preukázané porušenie povinností žalobcu v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom ide o objektívnu zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na jeho zavinenie, t. j. k subjektívnym predpokladom správneho deliktu v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. nepatrí zavinenie. Predpokladom zodpovednosti žalobcu je len preukázanie porušenia právnej povinnosti (protiprávneho konania). V danom prípade sa jedná o zodpovednosť za správny delikt, ktorá má objektívny charakter, ale nie absolútny. Objektívna zodpovednosť je obmedzená tým, že vždy je v príčinnej súvislosti s plnením nejakej zákonom uloženej povinnosti, nejde teda o zodpovednosť za zavinenie, ale ani o zodpovednosť za výsledok. V danom prípade boli naplnené obligatórne znaky správneho deliktu u žalobcu, za spáchanie ktorého bol sankcionovaný. 51. Správny súd v Banskej Bystrici z dôvodov uvedených vyššie považoval žalobné body vznesené v správnej žalobe za nedôvodné. 52. Nad rámec žalobných bodov, nakoľko sa jedná o vec správneho trestania, správny súd uvádza, že preveroval ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, na základe ktorého bola žalobcovi uložená sankcia, konkrétne správny súd preveroval či nedošlo zmene tohto zákonného ustanovenia, ktorá by teoreticky mohla byť priaznivejšia pre žalobcu. Správny súd zistil, že s účinnosťou od 01.04.2021 došlo zákonom č. 73/2021 Z. z. k novelizácii ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce. Predmetná zmena zákona o inšpekcii práce nadobudla účinnosť (01.04.2021) až v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 12.02.2021 a nadobudlo právoplatnosť dňa 15.02.2021). Čo sa týka samotnej zmeny ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z., tak podľa úpravy do 31.03.2021 za porušenie pracovnoprávnych predpisov, v dôsledku ktorých vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, bola stanovená pokuta s dolnou sadbou 33 000 Eur (za spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti bola stanovená pokuta s rovnakou dolnou sadzbou 33 000 Eur), pričom od 01.04.2021 sa zmenila dolná sadzba pokuty na 20 000 Eur, a to pre pracovné úrazy, ktorými bola spôsobená ťažká ujma, avšak pre pracovné úrazy, ktorými bola spôsobená smrť zostala stanovená pokuta s dolnou sadzbou 33 0000 Eur. Z dôvodovej správy k tejto zákonnej zmene vyplýva, že zákonodarca takúto legislatívnu zmenu vykonal z dôvodu, že sa javilo ako neprimerané mať určenú rovnakú dolnú hranicu pre dva rôzne závažné následky (smrť a ťažká ujma na zdraví). Uvedené možno na danú vec aplikovať tak, že po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo k zmene zákonného ustanovenia, na základe ktorého bola žalobcovi uložená sankcia, avšak zmena právnej úpravy, resp. neskoršia právna úprava nie je pre žalobcu priaznivejšia, keďže za porušenie pracovnoprávnych predpisov, v dôsledku ktorých vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť, tak podľa úpravy do 31.03.2021, ale aj po 01.04.2021 bola, resp. stále je stanovená pokuta s dolnou sadbou 33 000 Eur, ktorá bola žalobcovi uložená. Teda zmena právnej úpravy sa nedotkla prejednávanej veci, keďže v tomto prípade došlo k smrti poškodeného. Na základe uvedeného ani zmena právnej úpravy nemohla spôsobiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. 53. Správny súd v Banskej Bystrici zo všetkých dôvodov uvedených vyššie správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol. ZA – 30S/27/2023 17
54. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal, a to ani v rámci konania pred správnym súdom (Krajský súd v Žiline a Správny súd v Banskej Bystrici) a ani v rámci konania pred kasačným súdom (Najvyšší správny súd Slovenskej republiky). 55. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ZA – 30S/27/2023 18 b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.