Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoPr/4/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej JUDr. a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: Z. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. B. XX/XX, XXX XX S., právne zastúpená: JUDr. František Sobek, IČO: 42029554, advokát so sídlom Hertník 10, 086 42 Hertník, proti žalovanému: EDYMAX Europe s.r.o., IČO: 44 498 152, so sídlom Hurbanova 21, 085 01 Bardejov, právne zastúpený KVASŇOVSKÝ & PARTNERS, ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Apollo Business Center II, Prievozská 4B, blok A, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, o určenie rozsahu zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 02.03.2023, č. k. -548, takto jednohlasne

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. II. O d m i e t a odvolanie vo výroku II. III. P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol cit. : I. „Súd u r č u j e, že žalovaný je zodpovedný za pracovný úraz žalobkyne zo dňa 12.6.2013 v rozsahu 50 %.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. , , , , , , , , , , , z. č. (ďalej len , v znení účinnom ku dňu vzniku úrazu), , , z. č. o sociálnom poistení, , , , , z. č. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobkyňa so žalovaným, ako zamestnávateľom, uzavrela pracovnú zmluvu dňa XX.XX.XXXX, s dátumom nástupu do práce dňa XX.XX.XXXX, na druh práce: Výroba podľa požiadaviek zamestnávateľa, so stručnou charakteristikou práce: Výroba polotovarov, balenie a manipulácia s nimi. Pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným bol uzavretý na dobu neurčitú, pričom ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté sídlo žalovaného, teda zamestnávateľa. Rovnako s tým istým dňom, t.j. XX.XX.XXXX, bola vystavená

aj Zmluva o vyslaní, na základe ktorej zamestnankyňa vykonávala prácu vo výrobe v N. ako robotníčka na pracovisku K. - C., S. - E., XXXXX, N.. Súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že v oboch zmluvách sa nachádzali aj body, v ktorých boli obsiahnuté poučenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“), ktoré boli podpísané žalobkyňou.

4. Dňa XX.XX.XXXX utrpela žalobkyňa pracovný úraz, ku ktorému došlo na pracovisku v areáli závodu K., ktorého okolnosti sa stali predmetom šetrenia orgánov nemeckej polície. Táto udalosť bola následne vyhodnotená ako dopravná nehoda, keďže žalobkyňa bola zachytená cúvajúcim nákladným vozidlom, ktoré ju zrazilo k zemi. Žalobkyňa dopravnej nehode nemohla zabrániť, keďže bola k cúvajúcemu vozidlu otočená chrbtom, a podľa jej tvrdenia vodič nemal zapnutú zvukovú a svetelnú signalizáciu cúvajúceho vozidla. Následne bola privolaná zdravotná služba a polícia, pričom žalobkyňa bola v dôsledku svojich poranení prevezená do nemocnice, kde zotrvala dva dni. V nemocnici bola žalobkyňa odkázaná na tlmočenie kontaktnej osoby p. B., keďže sama nemecký jazyk neovládala. Po prepustení z nemocnice žalobkyňa zotrvala na ubytovni v N. a následne odišla na B.. Žalobkyňa si následne uplatnila nároky zo sociálneho poistenia na pobočke Sociálnej poisťovne. Počas trvania práceneschopnosti bol žalobkyni doručený Záznam o registrovanom pracovnom úraze, v ktorom namietala, že nesúhlasí v plnom rozsahu s údajmi v ňom uvedenými, keďže nebola poučená o BOZP, a taktiež na pracovisku neboli urobené ochranné opatrenia tak, ako tvrdí žalovaný. Spolu s týmto Záznamom bola žalobkyni doručená aj Zápisnica o prerokovaní okolností vzniku pracovného úrazu kde bola miera zodpovednosti zamestnávateľa určená vo výške 70% a zamestnanca vo výške 30%. Následne bola žalobkyňa zo strany Sociálnej poisťovne vyzvaná, aby oznámila, či sa bude domáhať súdnej ochrany voči žalovanému, keďže zo Zápisnice predloženej Sociálnej poisťovni vyplýva, že žalovaný označil, že nie je zodpovedný za pracovný úraz a celú zodpovednosť preniesol vo výške 100% na žalobkyňu.

5. Obrana žalovaného v konaní spočívala v tom, že si riadne plnil svoje povinnosti, oboznámil a poučil žalobkyňu s predpismi na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Poukázal, že žalobkyňa skutočnosť o tejto povinnosti žalovaným potvrdila svojim vlastnoručným podpisom v Pracovnej zmluve, v bode 17, a taktiež aj v Zmluve o vyslaní v bode 11. Zároveň uviedol, že žalobkyňa v deň danej udalosti, po skončení rannej zmeny, išla po odchode z výrobnej haly zaniesť pracovné pomôcky do zbernej miestnosti, pričom si zvolila trasu cez priestor, ktorý je určený výhradne pre motorové vozidlá a nachádza sa na opačnej strane ako je chodník pre chodcov. Pri prechode cez daný priestor ju zachytilo cúvajúce vozidlo, pričom následne bola privolaná zdravotná pomoc. Zdôraznil, že žalobkyňa aj napriek riadnemu poučeniu, nerešpektovala pokyny a predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na pracovisku a pohybovala sa mimo určený priestor. Poukázal najmä na porušenie ust. z. č. , na základné povinnosti zamestnanca, podľa ust. . Svoje tvrdenia preukazoval najmä tým, že pracovný úraz žalobkyňa zavinila svojím vlastným konaním, nerešpektovaním predpisov platiacich na úseku ochrany BOZP, pričom poukázal aj na závery Komisie, ktorá prerokúvala okolnosti vzniku pracovného úrazu.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s ich vyjadreniami, výsluchom svedkov, vykonávaním dožiadaní a výzvami súdu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, tak ako boli oboznamované na pojednávaniach a zistil, že je nesporné, že pracovný pomer medzi stranami sporu skutočne vznikol na základe pracovnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX. Skonštatoval, že ani z výpovedí svedkov nie je možné objektívne posúdiť, ako k predmetnej nehode došlo, zistiť presný priebeh nehody a overiť tak tvrdenia žalobkyne. Súd v tejto súvislosti poukázal najmä na skutočnosť, že nikto z vypočúvaných svedkov priamo moment nehody nevidel, každý zo svedkov reagoval až na čas po predmetnej udalosti, keďže v tom čase žalobkyňa spomínanou trasou išla sama. Dané rozpory neodstránila ani výpoveď svedka M. B., ktorý bol v tom čase zamestnancom žalovaného (pracoval pre spoločnosť Z., s.r.o. ako koordinátor), ktorý zamestnancom zabezpečoval ubytovanie a zároveň aj odvoz z práce a do práce. Ten predetnú nehodu priamo nevidel, ale v čase nehody sa nachádzal v areáli pracoviska. Z obsahu jeho výpovede vyplýva, že cesta, kadiaľ mali zamestnanci chodiť bola vyznačená pri plote, kde bol následne vyznačený prechod, a tak sa išlo ku bráne. V čase, keď došlo k predmetnej nehode ľudia začali kričať, auto ihneď zastavilo a k miestu nehody pribehol so šoférom hneď, kde žalobkyni poskytli prvú pomoc. Následne žalobkyňu sprevádzal cestou do nemocnice a polícia na miesto nehody privolaná nebola. Trestné oznámenie podala žalobkyňa na polícii, kde jej on tlmočil, keďže nemecký jazyk neovládala. Zároveň poukázal na skutočnosť, že zamestnanci boli poučovaní ako sa majú v priestoroch areálu pohybovať s tým, že prvé školenie bolo vykonané v prvý deň nástupu do

práce, avšak on sám nebol prítomný pri začiatku prvého nástupu, keďže na projekt nastúpil až neskôr, a preto nevedel uviesť ako presne toto poučenie prebiehalo. 7. Svedok T.. R. R., ktorý pôsobil ako autorizovaný bezpečnostný technik, uviedol, že po predložení potrebných písomností o pracovnom úraze žalobkyne bol spísaný dokument, t.j. Zápisnica o pracovnom úraze, kde z poskytnutých informácií a z úrazového deja jednoznačne vyplýva, že poškodená žalobkyňa porušila predpisy na úseku zabezpečenia BOZP, a preto sa môže zamestnávateľ sčasti zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz. Za týmto účelom bola pripojená aj vyššie spomínaná Zápisnica, ktorej rozpor namietala žalobkyňa v predmetnom konaní. Na začiatku bola miera zodpovednosti žalobkyne stanovená vo výške 30%, pričom do úvahy boli vzaté aj pochybenie vodiča, ktorý bol povinný sa plne venovať riadeniu, pričom z rôznych neznámych príčin došlo k zrážke vozidla s poškodenou. Následne svedok uviedol, že po konzultácii s pracovníkmi Sociálnej poisťovne bolo potrebné pri takto navrhovanej vine poškodenej, dokázať pochybenie vodiča. To však nebolo možné zabezpečiť, nakoľko sa súdu opakovanými dožiadaniami nepodarilo zabezpečiť jednoznačný objektívny dôkaz, a to správu o nehode, jej vyšetrení a záverov z nej od príslušných organov nemeckej polície. Žalobkyňa vo svojom podaní síce uviedla, že zo strany nemeckej polície jej bolo oznámené, že je v plnom rozsahu poškodenou a môže tak žiadať potrestanie vinníka dopravnej nehody, keďže tejto udalosti nemohla zabrániť, no výsledky z tohto vyšetrovania, ako aj jednoznačné závery sa súdu prvej inštancie nepodarilo zabezpečiť. Podľa tvrdení žalobkyne, vodič pri cúvaní motorovým vozidlom nemal zapnutú zvukovú signalizáciu a žalobkyňu zrazil tak, že bola k cúvajúcemu vozidlu otočená chrbtom. Naopak svedok T.. R. R., vo svojom podaní uviedol, že na základe vykonaného šetrenia bolo zistené, že priestor v ktorom by sa poškodená mala pohybovať bol riadne označený, že vodič motorového vozidla sa v čase nehody nachádzal v priestore na to určenom a pri cúvaní použil svetelné aj výstražné zvukové zariadenie. O týchto informáciách sa mal svedok T.. R. R. dozvedieť sprostredkovane, telefonicky. 8. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX navrhla vykonať výsluch svedkyne V. W., ktorá v čase predmetnej udalosti pracovala spolu so žalobkyňou v spoločnosti K.. O vykonanie dôkazu požiadali prostredníctvom inštitútu dožiadania cez dožiadaný Okresný súd v Komárne, ktorý následne svedkyňu predvolal, avšak bezvýsledne. Opakované pokusy o predvolanie svedka boli bezvýsledné, preto súd pristúpil k inštitútu predvedenia. Následné vykonané predvedenie bolo taktiež neúspešné. 9. Následne na pojednávaní zo dňa XX.XX.XXXX súd vykonal výsluch svedkyne P. S., ktorá potvrdila, že v čase nehody žalobkyňu videla až po úraze, keď ležala na zemi. Na otázku, či vie popísať kde sa nehoda stala a kde sa v tom čase nachádzala uviedla, že išla až za žalobkyňou, pričom v areáli pracoviska sa stále pohybovali autá, a keď došlo k predmetnej nehode museli odísť preč, lebo bola privolaná polícia a aj záchranka. Na otázku, či sa vie vyjadriť, ako bol priestor označený, a či bol označený priestor pre motorové vozidlá, kde sa stala nehoda uviedla, že nič nebolo vyznačené, so značením sa začalo až po nehode. Na otázku, či bola v r. XXXX, t.j. pri nástupe do zamestnania poučená o pohybe v areáli resp. o BOZP uviedla, že nie. Poučená bola len o tom, že si majú umývať ruky, po WC dezinfikovať, že sa nesmie vynášať mäso, hygiena na pracovisku a pod. Zároveň na otázku, či zamestnanci boli upozornení ako sa majú po areáli pohybovať uviedla, že nie, že až po nehode sa všetko značilo a následne im ukázali ako sa majú pohybovať. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov konštatoval, že v konaní nebolo možné zistiť presný priebeh nehody žalobkyne a overiť tak tvrdenia žalobkyne, keďže priamo nikto z vypočúvaných svedkov moment nehody nevidel. Svedkovia reagovali až na čas po nehode, keďže podľa všetkých zistených okolností žalobkyňa v čase úrazu išla sama. Taktiež nebolo možné jednoznačne určiť, či priestor, kde k nehode došlo bol riadne označený, či bol riadne vyznačený priestor pre peších a či o pohybe v závode boli zamestnanci dostatočne poučení. Súdu síce boli predložené fotografie znázorňujúce objekt, kde k nehode došlo, no aj napriek tomu nebolo možné zistiť kedy boli tieto fotografie vyhotovené. Súd uzavrel, že zranenia, ktoré utrpela žalobkyňa je možné posúdiť ako pracovný úraz v zmysle , keďže napĺňa zákonnú definíciu pracovného úrazu, nakoľko k úrazu došlo na pracovisku zamestnávateľa. Spornou v danom prípade ostala len otázka miery zodpovednosti zamestnávateľa, žalovaného a zamestnanca, žalobkyne. V súvislosti s tým súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že súdu sa nepodarilo zabezpečiť jednoznačný objektívny dôkaz, najmä správu o nehode, či o poučeniach zamestnancov o pohybe v závode K., čo by pomohlo dopomôcť k objasneniu a odstráneniu viacerých nejasností v predmetnom konaní. Za týmto účelom boli vykonané opakované dožiadania na nemeckom súde, dokonca aj za pomoci európskej justičnej siete, či priamym dopytom na nástupnícke subjekty spoločnosti K.. Avšak všetky tieto pokusy boli bezvýsledné. Aj napriek čiastočnej dôkaznej núdzi súd dospel k záveru, že je daná zodpovednosť za pracovný úraz žalobkyne na oboch stranách, a to v rozsahu 50%. Súd prvej inštancie takýmto určením miery zodpovednosti sledoval

najmä spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu a dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia, keďže existovalo viacero skutočností, ktoré svedčili v prospech, zároveň aj v neprospech tej ktorej sporovej strany. V prospech žalobkyne svedčí najmä skutočnosť o tom ako a či bola riadne poučená o pohybe v areály závodu priamo na pracovisku spoločnosti K.. Taktiež nebolo možné zistiť, či priestory určené na pohyb zamestnancov boli zreteľne označené, keďže predmetné tvrdenie sa v konaní aj napriek vyhotoveným fotografiám nepodarilo úplne preukázať. Súd zároveň poukázal, že v neprospech žalobkyne svedčí jej povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu životu, zdravia, a teda sám sa chrániť pri bežnej opatrnosti, (tzv. prevenčná povinnosť). V prospech žalovaného zasa svedčí prevenčná povinnosť, a počínať si tak, aby nedochádzalo k vzniku škôd zo strany žalobkyne, avšak na druhej strane v jeho neprospech je práve spomínané len čiastočné poučenie zamestnancov o BOZP a upozornenia koordinátorov o pohybe v areáli, v ktorom došlo k pracovnému úrazu. 11. Na základe zhrnutia výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a určil, že žalovaný je zodpovedný za pracovný úraz žalobkyne v rozsahu 50% a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Čo sa týka uloženia povinnosti žalovanému splniť si svoje oznamovacie povinnosti voči Sociálnej poisťovni súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný si spomínané povinnosti splnil, a preto žalobu v tejto časti zamietol. 12. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. , a to tak, že nepriznal nárok na náhradu trov konania stranám sporu, keďže boli úspešní a zároveň neúspešní navzájom v rovnakom rozsahu.

13. Proti tomuto rozsudku, proti všetkým výrokom podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov v zmysle ust. , , , a z. č. 160/2015 Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom zdôraznil, že v predmetnom konaní aj naďalej ostala spornou skutočnosťou otázka miery zodpovednosti žalovaného, t. j. zamestnávateľa, či samotného zamestnanca, teda žalobkyne na pracovnom úraze. Napriek vykonaným dožiadaniam smerovaným na nemecký súd, či priamym dopytom na nástupnícke subjekty pôvodného závodu K. sa súdu nepodarilo zabezpečiť objektívny dôkaz pre posúdenie predmetnej nehody. Spornosť napadnutého rozhodnutia vidí najmä v tom, že aj napriek absencii takéhoto dôkazu súd konštatoval, že vina zamestnávateľa za pracovný úraz zamestnanca je 50 %. Žalovaný považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné, keďže žalobkyňa si zvolila trasu určenú pre motorové vozidlá, ktorá sa nachádza na opačnej strane ako je chodník pre chodcov. Táto skutočnosť nebola v konaní spochybnená zo strany žalobkyne, avšak súd túto skutočnosť v rámci svojej rozhodovacej činnosti nijako nezohľadnil a ani sa s ňou nevyporiadal, len v odôvodnení konštatuje, že tu existuje významná dôkazná núdza, ktorú sa ani vykonaným dokazovaním nepodarilo odstrániť. Preto je otázne na základe akých skutočností súd určil mieru zodpovednosti zamestnávateľa na výšku 50 %. Namieta, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazné prostriedky svedčiace v prospech tvrdení žalobkyne, a to konkrétne, že je pochybnosť o tom, či bola žalobkyňa riadne poučená zo strany zamestnávateľa na mieste samom v N. o dodržiavaní BOZP, a taktiež o pohybovaní sa na pracovisku v areáli závodu. Žalovaný má za to, že žalobkyňa bola riadne náležite poučená o týchto skutočnostiach, o čom svedčí aj podpis, ktorým vyjadrila súhlas s podmienkami uvedenými v Pracovnej zmluve, a rovnako aj v Zmluve o vyslaní, pričom tieto skutočnosti boli predmetom viacerých svedeckých výpovedí, ktoré súd pri hodnotení predmetnej udalosti nezohľadnil. Ďalej odvolanie opiera najmä o tvrdenia, ktoré poukazujú na to, že nie je celkom jasné, kde presne k nehode došlo, keďže žalobkyňa v rámci svojich tvrdení uvádza, že išla popri plote a dostala náraz zozadu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za zmätočné, keď na jednej strane tvrdí, že žalobkyňa nebola žalovaným poučená riadne a na strane druhej uvádza, že žalobkyňa vedela ako sa má v pohybovať v areáli zamestnávateľa. Na zdôraznenie svojich tvrdení dodáva, že žalobkyňa bola po príchode na pracovisko poučená a upozornená, že biele čiary znázorňujú bezpečný priestor pre pohyb zamestnancov, a že dvor sa má prechádzať popri múre, čo žalobkyňa nerešpektovala a pohybovala sa mimo určený priestor. V tejto súvislosti poukázal na porušenie z. č. a na základné povinnosti zamestnanca ustanovené v . Žalovaný následne spochybnil aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, keďže má za to, že v predmetnom prípade skutok, ktorý sa stal žalobkyni nemá a ani nemôže mať charakter pracovného úrazu. K nehode došlo po ukončení rannej zmeny, t.j. na ceste zo zamestnania, kedy žalobkyňa opúšťala výrobnú halu a šla zaniesť pracovné pomôcky do zbernej miestnosti. Žalobkyňa utrpela pracovný úraz na ceste zo zamestnania a nie v priamej a príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh, a preto nemožno predmetnú nehodu kvalifikovať ako pracovný úraz. Z uvedeného teda vyplýva, že súd nebol oprávnený a príslušný na rozhodovanie o miere a rozsahu zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz. Na podporu svojich tvrdení poukazuje na zákonné znenie legálnej definície pracovného úrazu vymedzenej v ust. (platného v čase nehody) . Zároveň dodáva, že v zmysle sa za cestu do zamestnania považovala

cesta z bydliska (ubytovania) zamestnania do miesta vstupu do objektu zamestnávateľa alebo na iné miesto určené na plnenie pracovných úloh. Na základe toho preto nie je možné považovať za pracovisko celý areál mäsokombinátu spoločnosti K., ale priamo len objekt zamestnávateľa, teda výrobnú halu, v ktorej prebiehal výrobný proces, keďže v celom objekte sa nachádzali aj zamestnanci iných spoločností. Žalovaný má za to, že v predmetnom konaní je jedinou výlučnou a zodpovednou príčinou vzniku predmetného úrazu nedostatočné venovanie sa aktuálnej situácii a hrubé porušenie preventívnej povinnosti zo strany žalobkyne, ktorá vzhľadom na svoje pomery mala a mohla vedieť, že porušuje určitý právny predpis, a ak by dodržiavala pokyny týkajúce sa BOZP, k predmetnému pracovnému úrazu by v konečnom dôsledku vôbec nedošlo.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalovaný za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, a takto zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, rozhodol, že žalovaný je zodpovedný v rozsahu 0 %, resp. aby rozsudok zrušil, vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov konania.

15. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolanie nepovažuje za vecne nesprávne. Navrhuje, aby odvolací súd podané odvolanie odmietol.

16. Ďalšie podania v odvolacom konaní neboli stranami sporu predložené.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia , po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (, ). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, , ). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (, , ) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a následne ho vo vzťahu k výrokom I. a III. potvrdil. Vo vzťahu k výroku II. odvolací súd podané odvolanie odmietol, nakoľko smeruje proti zamietavému výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo v prospech žalovaného, a preto odvolanie v tejto časti bolo podané neoprávnenou osobou (, ).

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie znemožňujúceho strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, nesprávnym rozhodnutím vo veci v dôsledku, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať taký následok, nevykonaním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, nesprávnym skutkovým zisteniam, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR ).

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

20. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Podľa (v znení účinnom ku dňu úrazu) zamestnanec je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu.

22. Podľa zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie.

23. Podľa , , ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

24. Podľa , že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali.

25. Podľa zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

26. Podľa ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.

27. Podľa pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci [odsek 1 písm. a) a odsek 2 písm. a)], alebo osobitné predpisy, nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných.

28. Podľa Za ľahkomyseľné konanie podľa odseku 2 písm. c) nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.

29. Predmetom konania v prejednávanej veci bol návrh na určenie rozsahu zodpovednosti žalovaného, t.j. zamestnávateľa, za pracovný úraz žalobkyne, teda zamestnankyne, zo dňa XX.XX.XXXX a povinnosti uvedené oznámiť Sociálnej poisťovni, vrátane predloženia dokladov, na vyplatenie nároku na úrazový príplatok a náhrady za bolesť a náhrady trov konania.

30. K námietkam nesprávneho skutkového zistenia odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie v predmetnej sporovej veci. Dokazovanie je potrebné vnímať ako procesný postup, ktorý smeruje k vytvoreniu skutkových poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania možno vzhliadať najmä v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a

z ktorého potom vychádza, a na ktorý následne aplikuje konkrétnu právnu normu. Zistenie skutkového stavu, ktorý je objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný predovšetkým aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporom konaní. (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom má odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená, keďže súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom na základe ním vykonaného hodnotenia dôkazov. 31. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoju povinnosť v rámci dokazovania splnil, riadil sa všetkými týmito vyššie uvedenými hľadiskami a zásadami, výsledky vykonaného dokazovania riadne a logicky vyhodnotil a na ich základe presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd nemal jednoznačný objektívny dôkaz na základe, ktorého by dospel k záveru, že rozsah zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz žalobkyne je 50%. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie za účelom zistenia skutkového stavu v prejednávanej veci vykonal náležité dokazovanie, pričom s využitím inštitútu dožiadania na nemecké orgány, ktoré sa zaoberajú dohľadom nad pracovnoprávnymi vzťahmi, ale aj pracovnými úrazmi, taktiež aj na orgány nemeckej polície, ktoré predmetnú nehodu vyšetrovali, sa snažil objektívne objasniť zistenia výsledkov vyšetrovania predmetnej dopravnej nehody. O tom svedčí odpoveď zo strany nemeckého Okresného súdu Rheda-Wiedenbruck, ktorý konštatoval že požiadané dožiadanie zo strany prvoinštančného súdu nie je možné vybaviť. Zároveň bezvýsledným bolo aj dožiadanie o zabezpečenie vykonania dôkazu výsluchom právnych nástupcov spoločnosti K., ktorý sa na pojednávanie za účelom výsluchu ako to vyplýva zo spisového materiálu, nedostavili. 32. Súd prvej inštancie správne posudzoval povinnosť dôkazného bremena žalobkyne v sporovom konaní. Konanie o nároku žalobkyne o určenie rozsahu zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz je nepochybne konaním sporovým, v ktorom platí prejednacia zásada. Po oboznámení sa s obsahom spisu a obsahom podaného odvolania, odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie v prvom výroku je vecne správne. Odvolací súd sa v celkom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporidava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. . 33. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ ohľadom prvého výroku v odvolaní neuviedol v zásade žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania súdu prvej inštancie a s ktorými by sa súd náležite nevysporiadal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo veci samej, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal dokazovania, ktoré bolo možné z návrhov strán v danej veci konať a na jeho základe zisťoval rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny záver o dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne v rozsahu 50 %. Na vec správne aplikoval zodpovedajúce ustanovenia , ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k čiastočnému vyhoveniu žaloby riadne a v súlade s ust. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán, súvisiacich s predmetom konania. 34. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy, je vecou účastníkov konania. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenia vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé a ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 35. Odvolací súd konštatuje, že ak žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, de facto namieta nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania, či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel majú v prevedenom dokazovaní oporu. V prejednávanej veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, pričom vychádzal z vyjadrení strán sporu, z nimi predložených dôkazov, z výpovede svedkov, zistených dôkazov a z toho dokazovania zistené dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií ( ) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie opakovať alebo ho doplniť. 36. Vo vzťahu k žalovaným uvedenému dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd zdôrazňuje, že pod právnym posúdením treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových tvrdení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis použil, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery (viď napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. Cdo 7/2010). Odvolací súd ma teda za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

37. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením súdom prvej inštancie, že udalosť zo dňa XX.XX.XXXX možno posúdiť ako pracovný úraz v zmysle zákonného znenia ust. , nakoľko k nej došlo pri odchode žalobkyne z miesta výkonu práce, na pracovisku zamestnávateľa, teda na mieste, kde bola žalobkyňa žalovaným vyslaná. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na znenie spomínaného ustanovenia platného v čase, kedy došlo k vzniku pracovného úrazu, ktorý hovorí o tom, že za cestu do zamestnania a späť sa považovala cesta z bydliska zamestnanca do miesta vstupu do objektu zamestnávateľa alebo na iné miesto určené na plnenie pracovných úloh a späť, a preto nie je možné považovať za pracovisko celý areál mäsokombinátu spoločnosti K., pretože v ňom pracovali aj zamestnanci iných spoločností. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.05.2008, v ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici dovolaciemu súdu vymedzil otázku, či „vstup do areálu, v ktorom sa nachádza viacero zamestnávateľov je možné považovať za miesto vstupu do objektu zamestnávateľa alebo za iné miesto určené na plnenie pracovných úloh podľa , alebo či úsek od vstupu do areálu po vstup do konkrétneho objektu zamestnávateľa treba považovať za cestu do zamestnania a to za situácie, že trasa bola zamestnancovi zamestnávateľom určená.“ Ako v tomto prípade konštatuje Najvyšší súd SR, odvolací súd túto otázku posúdil tak, že aj keď sa predmetný úraz stal v areáli, ktorý je zároveň sídlom zamestnávateľa nejde o pracovný úraz, pretože miestom úrazu bolo v tomto prípade koľajisko, t.j. komunikácia patriaca inému subjektu. Toto miesto sa nachádzalo pred vstupom, do objektu zamestnávateľa, a preto ho nebolo možné považovať ani za miesto určené na plnenie pracovných úloh, pretože v tomto mieste žalobca ešte žiadne pracovné úlohy neplnil. Najvyšší súd SR v danom rozhodnutí poukazuje na skutočnosť, že to že sa v jednom areáli nachádza niekoľko právnických osôb

- zamestnávateľov, sama o sebe ešte neumožňuje posúdiť, kde končí cesta do zamestnania. V tejto súvislosti poukazuje aj na ustálenú súdnu prax, ktorá vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol vtedy pre posúdenie veci určujúci, že v prípade ak je zamestnancovi určený vchod do areálu, končí cesta do zamestnania u tohto vchodu, a to bez ohľadu na to, kde sa vyznačuje príchod. Ak nie je vchod do areálu takto určený, je pracoviskom budova, v ktorej má zamestnanec plniť svoje pracovné úlohy, prípadne kde je umiestnený zamestnávateľ u ktorého je zamestnanec v pracovnom pomere a že cesta areálom je v tomto prípade ešte cestou do zamestnania. Zároveň Najvyšší súd SR v uvedenom prípade konštatoval, že zodpovednosť zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom, v zmysle ustanovenia , , , nie je obmedzená len na prípady, ak utrpí zamestnanec poškodenie zdravia náhlym

pôsobením vonkajších vplyvov (úraz) pri plnení pracovných povinností, ale týka sa aj pracovných úrazov, ktoré sa prihodili v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zdôrazňuje však, že pre posúdenie priamej súvislosti s plnením pracovných úloh taktiež nie je významné či k úrazu došlo napr. počas chôdze po komunikácii niekoho iného než zamestnávateľa. Preto dospel k záveru, že ak je v jednom areáli umiestnených niekoľko fyzických, či právnických osôb - zamestnávateľov, je pre posúdenie, kedy končí cesta do zamestnania v zmysle ust. až 3 rozhodujúci záver, od ktorého okamihu po vstupe do areálu začal byť zamestnanec povinný podrobiť sa pokynom zamestnávateľa usmerňujúcim jeho konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu SR odvolací súd poukazuje na nesprávnosť tvrdení zo strany žalovaného o tom, že za pracovisko nie je možné považovať celý areál mäsokombinátu K., keďže ako z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že skutočnosť že sa v danom areáli nachádza viacero zamestnávateľov je relevantná. Ako zo samotnej Pracovnej zmluvy vyplýva, miesto výkonu práce je určené ako sídlo zamestnávateľa, pričom v Zmluve o vyslaní je uvedené, že pracovník sa vysiela ako pracovník vo výrobe do S. - E., N.. Pre posúdenie predmetnej zodpovednosti zamestnávateľa je preto podstatný moment kedy po vstupe do areálu podniku bol zamestnanec povinný podrobiť sa pokynom zamestnávateľa. Inak povedané okamihom vstupu žalobkyne do areálu podniku, bola žalobkyňa povinná sa podrobiť pokynom zamestnávateľa, a preto po vstupe na pracovisko vznikla žalovanému zodpovednosť za vzniknutý pracovný úraz žalobkyne. Z tohto hľadiska nie je relevantné, či ide o informácie sprostredkované priamo zamestnávateľom alebo subjektom zabezpečujúcim ochranu v danom areáli.

38. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorou spochybňuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v dôsledku, že úraz zo dňa XX.XX.XXXX žalobkyne nemožno považovať za pracovný úraz, odvolací súd ju považuje za nedôvodnú, keďže ako je vyššie uvedené, rozhodujúcim kritériom pre určovanie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz je dôležité či k nemu došlo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, avšak z toho hľadiska nie je významné, či k nemu došlo pri bežnej chôdzi na pracovisku. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, že predmetnú udalosť treba vyhodnotiť ako pracovný úraz, čím je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne, ako zamestnanca žalovaného.

39. Vo vzťahu k námietke žalovaného o tom, že konanie obsahuje inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je potrené uviesť, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Avšak, takáto vada v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.

40. Žalovaný zároveň namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom toto tvrdenie opiera o skutočnosť, že žalobkyňa si zvolila na prechod trasu cez priestor určený pre motorové vozidlá a nachádza sa na opačnej strane ako chodník pre chodcov. Uvádza, že túto skutočnosť žalobkyňa počas konania nespochybnila, pričom súd túto skutočnosť v rámci svojej rozhodovacej činnosti nezohľadnil. V tomto kontexte sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, keď poukazuje na skutočnosť, že na základe v konaní predložených listinných dôkazov nie je možné jednoznačne vyhodnotiť, či priestor, kde došlo k úrazu žalobkyne riadne vyznačený, a či bol vyznačený aj pre chodcov na opustenie objektu. Tieto rozpory neodstránili ani výpovede svedkov, keďže z ich obsahu nie je možné vyhodnotiť, kedy presne boli tieto priestory vyznačené. Odvolací súd ma za to, že súd prvej inštancie dostatočne vyhodnotil zistený skutkový stav, taktiež vykonal všetky dôkazy navrhované stranami sporu.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že napadnutým rozsudkom neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.

42. So zreteľom na tieto dôvody hodnotí odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o určenie rozsahu zodpovednosti žalovaného, a vo výroku o nároku strán na náhradu trov konania, ako vecne správne, a preto bolo potvrdené postupom podľa .

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a , tak že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).