Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4S-361-2010.pdf
PDF · 93.99 KB
Case nature
Area
Subarea
4S/361/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, so sídlom: Tupého 25/A, 831 01 Bratislava, IČO: 30 794 242, zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom so sídlom Národného oslobodenia 25, 900 27 Bernolákovo, proti žalovanému: Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 176/10-4 zo dňa 04.11.2010, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 176/10-4 zo dňa 04.11.2010, ktorým v zmysle § 19 ods. 2, ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZSI) a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) v spojení s § 54 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o prokurátoroch) zamietol odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (GP SR) č. Ei 176/10-2 zo dňa 15.10.2010, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o sprístupnenie podnetu špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ÚŠP GP SR) na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky N.. N. Š. a o sprístupnenie návrhu generálneho prokurátora na začatie disciplinárneho konania proti menovanému prokurátorovi; v zátvorke podotkol, že sa nejedná o návrh generálneho prokurátora, ale o návrh špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho konania podľa § 197 ods. 1 psím. c) zákona o prokurátoroch, a toto rozhodnutie potvrdil.
Žalobca citujúc § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ZSI, § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, § 25 ods. 3, § 204 zákona o prokurátoroch, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 4, čl. 152 ods. 4, poukazujúc na judikatúru Krajského súdu v Bratislave z 15.02.2006, sp. zn.: 2S 94/05, nálezy Ústavného súdu SR zo dňa 11.03.1999, sp. Zn. PL. ÚS 15/98, zo dňa 05.01.2001, sp.zn.: II ÚS 44/00 namietal, že v demokratickej spoločnosti nie je nevyhnutné utajovanie informácie o disciplinárnych stíhaniach prokurátorov, má za to, že v danom prípade nie je náležité poukazovať na súkromie prokurátorov. Uviedol, že verejné ústne pojednávanie je výslovným dôkazom vôle zákonodarcu neutajovať informácie
uvedeného druhu. Je toho názoru, že argumentačná línia žalovaného konkludentne smeruje k ochrane „práv iných“, ako to predvída čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, chýba tu však aspekt nevyhnutnosti, keďže ide o informácie každému dostupné prostredníctvom jeho účasti na ústnom pojednávaní. Je toho názoru, že možnosť získať informácie iným spôsobom nie je ústavne konformným dôvodom pre obmedzenie práva na informácie.
Na základe uvedených skutočností žiada napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie ako aj priznať mu náhradu trov konania.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom súdu dňa 14.02.2011 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach v celom rozsahu. Poznamenal, že nie je možné vyhovieť žiadosti o sprístupnenie „návrhu generálneho prokurátora na začatie disciplinárneho konania...“, keďže takýto návrh doposiaľ nebol podaný. Žiadal žalobu zamietnuť .
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250f ods. 1 O.s.p., keďže boli splnené podmienky uvedené v § 250f ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2012, potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky www.justice.gov.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 249 ods. 2).
Predmetom preskúmania boli rozhodnutia správnych orgánov vydané dňa č. Ei 176/10-4 zo dňa 04.11.2010, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. Ei 176/10-2 zo dňa 15.10.2010 o nesprístupnení požadovaných informácií.
Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil nasledovné skutočnosti:
Dňa 06.10.2010 žalobca osobne podal GP SR dve žiadosti o informácie:
Sprístupnenie podnetu špeciálneho prokurátora na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti prokurátorovi ÚŠP N. Š.,
Sprístupnenie návrhu GP na začatie disciplinárneho konania proti prokurátorovi ÚŠP N. Š..
Žiadosti boli predložené ÚŠP GP SR dňa 07.10.2010. Rozhodnutím č. Ei 176/10-2 zo dňa 15.10.2010 GP SR nevyhovel žiadosti žiadateľa a vo výroku do zátvorky uviedol poznámku, že sa nejedná o návrh generálneho prokurátora, ale o návrh špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho konania podľa § 197 ods. 1 psím. c) zákona o prokurátoroch. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že GP SR ako povinná osoba vec posudzovala podľa ZSI, zákona o ochrane osobných údajov a príkazu GP SR por. č. XX/XXXX zo dňa 05.12.2006, ktorým sa upravuje postup prokuratúry podľa ZSI. Upozornil najmä na čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe“ a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“ poukázal na to, že na základe množiny údajov (meno, priezvisko, označenie funkcie, miesta výkonu pracovného zaradenia) je možné fyzickú osobu identifikovať a preto má za to, že uvedené informácie je možné považovať za osobné údaje dotknutej osoby v zmysle § 3 zákona o ochrane osobných údajov. Osobné údaje prokurátorov boli zaradené do informačného systému povinnej osoby a možno ich sprístupňovať len v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, inak je zverejnenie spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť do súkromia fyzickej osoby. S poukazom na § 25 ods. 4 zákona o prokurátoroch dôvodil, že prokurátor má právo na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách. Vzhľadom na uvedené úvahy povinná osoba rozhodla, že požadované informácie nie je oprávnená žiadateľovi sprístupniť. Rozklad žalobcu (obsahovo totožný so žalobným návrhom) žalovaný zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Právo na prístup k informáciám patrí k základným ľudským právam a ako také je garantované aj v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého k obmedzeniu práva na prístup k informáciám môže dôjsť iba na základe zákona, v miere nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti, za účelom ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku verejného zdravia a mravnosti.
Orgány verejnej moci, vrátane prokuratúry, majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti za podmienok a spôsobom stanoveným zákonom. Lex generali je zákon č. 211/2000 Z.z. o slobode informácií. Ten upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, ako aj obmedzenia prístupu k informáciám, ktoré sú upravené v jeho ustanoveniach §§ 8 až 13.
Zásady ochrany osobných údajov ustanovuje zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Podľa § 3 tohto zákona „Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej osoby alebo určenej fyzickej osoby, pričom takouto osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu“.
Podľa vyjadrenia Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky č.k.: 04045/2012-Op-1 zo dňa 25.01.2012 „ Z vecnej stránky sa pojem osobných údajov vzťahuje na také údaje, ktoré sa týkajú identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, t.j. určenej alebo určiteľnej, či už priamo alebo nepriamo. Z pohľadu ochrany osobných údajov, sa „určiteľnosťou“ rozumie taký stav, keď na základe jedného alebo viacerých údajov možno osobu identifikovať. Identifikácia sa teda realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, tzv. „identifikátorov“, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a zároveň aj situácie ako celku. Preto v závislosti od viacerých faktorov, ktorými sú najmä kvalita, kvantita a druh údajov sa v určitom momente, ktorý nemožno presne stanoviť, konvertuje určiteľnosť do určenia osoby. Fyzickú osobu považujeme za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom systéme.“ (www.dataprotection.gov.sk).
Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave je v tomto prípade jeho úlohou (ako všeobecného súdu) s prihliadnutím k individuálnym okolnostiam každého prípadu, zvážiť a vysloviť názor, či pri strete práva na informáciu s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, ale aj základné právo na
ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť a ochranu mena, ktoré je zakotvené v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (uplatnené vo viacerých sférach, profesionálnu nevylučujúc) teda základných práv stojacích na rovnakej úrovni, nebola bezdôvodne daná jednému právu prednosť pred právom druhým.
V danom prípade sa žalobca domáhal o sprístupnenie návrhu na začatie disciplinárneho konania..., resp. zaslania podnetu na podanie uvedeného návrhu. Je zrejmé, že ide o podnet resp. návrh vo veci disciplinárneho konania prokurátora, to znamená, že ide o správne disciplinárne delikty, ktoré sú súčasťou verejnoprávnych deliktov. Správny disciplinárny delikt je deliktom fyzickej osoby, ktorá je vo špecifickom právnom vzťahu k určitej inštitúcii. Subjektom disciplinárneho deliktu teda nemôže byť hocikto, ale len osoba prislúchajúca k danej inštitúcii, v danom prípade ide o podanie (návrh) voči jasne identifikovateľnej osobe Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky, čo vyplýva aj z príslušného internetového portálu, kde je menovaná osoba zaradená,( iná osoba s totožným menom tam uvedená nie je). Objektom disciplinárneho deliktu je disciplína - právom stanovený poriadok vo vnútri inštitúcie, ale súbežne môže byť aj profesionálna etika, odbornosť výkonu povolania a súvisiaca dôveryhodnosť inštitúcie, ktorú subjekt reprezentuje voči verejnosti. Subjektívnu stránku disciplinárneho deliktu tvorí zavinenie. Sprístupnením osobných údajov dotknutej osoby v štádiu návrhu na začatie disciplinárneho konania, kým nie je zrejmé, či k disciplinárnemu previneniu skutočne došlo, by bolo aj podľa názoru súdu už z vyššie menovaných dôvodov neúmerným zásahom do práv dotknutej osoby (prokurátora ale aj samotnej inštitúcie - povinnej osoby), na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí už žalovaný (t.j. vykonávať funkciu prokurátora bez zastrašovania, nátlaku, prekážok, nevhodného zasahovania alebo neoprávneného vystavovania zásahom do jeho právomoci a osobnej zodpovednosti, právo na ochranu vlastnej osoby ako aj členov jeho rodiny atď.).
V intenciách čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru , každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. V zmysle § 2 ods. 4 Tr.por., každý proti komu sa vedie trestné konanie (stíhanie), považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu, čo je zásada prezumpcie neviny, ktorá vychádza z úpravy ustanovenej v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, pričom táto zásada je upravená aj v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pričom týmto dohovorom je Slovenská republika viazaná v zmysle Medzinárodného práva verejného. Na základe uvedeného je potrebné (nutné) na osobu (v predmetnom prípade prokurátora ako dotknutej osoby, na ktorého bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania) prihliadať, ako na nevinného.
Preto sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že v predmetnej veci, s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu (najmä počiatočné štádium disciplinárneho konania), nie je dôvodné sprístupniť žalobcom požadované informácie, pretože sa nedá vylúčiť, pri jednoznačnej identifikovateľnosti dotknutej osoby (cez internetový portál žalovaného) neúmerný zásah do jeho garantovaných práv vyššie popísaných.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 OSP .
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom
Krajského súdu v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.