Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-1689-2012.pdf
PDF · 107.73 KB
No categories available
2Er/1689/2012
Uznesenie
Okresný súd Trebišov v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Mliekarenská 10, Bratislava proti povinným: X) I. F., T.. XX.X.XXXX, H. W., R. XXX/XX Z. X) G. F., T.. X.X.XXXX, H. W., R. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, Exekútorský úrad Košice, Mlynárska 16, pod sp. zn. Ex 2434/2012, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 719,75 Eur s prísl. a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia takto
rozhodol:
Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša, Exekútorský úrad Košice, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnený podal dňa 23.10.2012 na Exekútorskom úrade JUDr. Jána Ondáša, súdneho exekútora so sídlom v Košiciach, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému pre uspokojenie pohľadávky vo výške 719,75 Eur spolu s úrokom a náhradou trov rozhodcovského konania vo výške, priznanej právoplatným rozhodcovským rozsudkom rozhodcu JUDr. Michala Krnáča, so sídlom Mydlárska 185, Žilina, č.k. RK-196/09-MK zo dňa 26.10.2009 a trov exekúcie.
Súdny exekútor dňa 25.10.2012 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému v súlade s návrhom oprávneného.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozporžiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a podobne. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré stanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či priznaný nárok exekučným titulom je v súlade s právom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ( z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, presnosti označenia subjektov práv a povinností, presnosti vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V predmetnej veci je preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúma, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Takýto postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúma, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, medzi iným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky exekučný súd nie je viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno teda uzavrieť, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).
Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil rozhodcovský rozsudok rozhodcu JUDr. Michala Krnáča č.k. RK-196/09-MK zo dňa 26.10.2009, ktorý svoju právomoc ako rozhodcu na rozhodnutie o žalobe žalobcu odvodil z článku 18 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300001019 zo dňa 28.11.2007. V Článku 18 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá upravuje riešenie sporov medzi zmluvnými stranami. Podľa článku 18.2.1. Zmluvy akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ, budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z troch nižšie vymenovaných rozhodcov, z ktorých dvaja majú sídlo v Bratislave a jeden v Žiline.
Súd predmetnú úverovú zmluvu, ktorej súčasťou je aj rozhodcovská doložka, preskúmal a zistil, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Právna úprava v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka pred 1.1.2008, ktorá dostávala do pozície spotrebiteľských zmlúv iba taxatívne určené typy zmlúv, nebola v súlade
so Smernicou, pretože podľa smernice každá zmluva môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak obsahuje nekalú podmienku. Z vlastností právneho štátu, ktoré podliehajú ochrane podľa Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, možno podľa súdu odvodiť, že správnym úradným postupom orgánom verejnej moci zriadeným Slovenskou republikou môže byť iba taký postup, pri ktorom odmietne výklad práva porušujúci úpravu Európskeho spoločenstva, ktorým je Slovenská republika viazaná a uplatní výklad, ktorým sa vnútroštátna úprava interpretuje a aplikuje tak, aby nedošlo k porušeniu práva ES/EU. Platná právna úpravu ku dňu podpísania zmluvy s povinným (28.11.2007) podliehala po 1.5.2004 povinnostiam určeným v smerniciach Európskych spoločenstiev a Európskej únie bez ohľadu na to, či bola prijatá pred 1.májom 2004 alebo po 1.máji 2004. Úprava § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka pred 1.1.2008 bráni orgánom súdnej moci v SR poskytnúť spotrebiteľom ochranu tých práv, ktoré sa im priznávajú podľa práva ES/EÚ, ako aj vo vnútroštátnom poriadku SR zákonom o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka malo v čase uzavretia zmluvy s povinným povahu obsolétnej právnej normy, pretože toto ustanovenie nie je možné uplatniť v súlade s Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s Čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Z uvedeného vyplýva, že aj tie typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník v znení do 31.12.2007 upravoval inde ako v ôsmej časti prípadne Obchodnom zákonníku, môže mať povahu spotrebiteľských zmlúv.
Posudzovanú zmluvu uzavrel oprávnený s povinným v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo vyplýva z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, Vložka č. 22160/B, kde má ako predmet činnosti oprávnený zapísané poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Povinný je fyzickou osobou, pričom z posudzovanej úverovej zmluvy nevyplýva, že by bol povinnému poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva spĺňa predpoklady týkajúce sa predmetu a vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa a súd má teda za to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. na právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy je preto potrebné okrem ustanovení zmluvy, Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa zmluva odvoláva, aplikovať ja príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkov bez ohľadu na dohodu strán.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladmý výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 ( v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka) výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že uvedená podmienka sa v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, keď je možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, tak ako je to v predmetnej zmluve, ale možnosť výberu je výhradne na dodávateľovi.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa čl. 6 ods. 1 Smernica Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice na účely tejto smernica nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v prácach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3 smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Smernica Rady 93/13EHS vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať. Okruh neprijateľných podmienok v § 53 ods. 3 (teraz odsek 4) Občianskeho zákonníka sa upravoval postupne viacerými novelami. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica. „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa, (čl. 8 smernice).
Kým teda smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe ich indikatívneho výpočtu. To znamená, že súdu nič nebráni judikovať ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa tzv. generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom zákonníku.
Oprávnený svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy uplatnil na rozhodcovskom súde, preto súd podrobil súdnej kontrole najmä rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách absolútne neplatné, a teda súd na ich neplatnosť prihliada aj bez návrhu. Tým sa vytvára priestor pre docielenie rovnosti zmluvných strán.
Rozhodcovská doložka obsiahnutá v Článku 18 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere, ktorej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali túto právomoc, je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však táto rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou, pretože rozhodcovská doložka nebola osobitne vyjednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred vopred určenými rozhodcami a zároveň ho núti podrobiť sa vopred stanoveným pravidlám rozhodcovského konania. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne na mieste. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých následkov , ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“ proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidlá. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže. súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah. Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa bankoví úradníci nijako nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kapaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsahom je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž za každú cenu, s čím je ale spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.
Exekučný súd ďalej udáva, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou aj z dôvodu geografickej neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania (čo bolo aj predmetom rozhodovania súdneho dvora - rozsudok Oceano Grupo Editorial, spojené veci C 240/98až C 244/98, rozsudok Pannon C 243/08). Mohlo by sa zdať, že vzhľadom na písomnú formu rozhodcovského konania nemá význam geograficky
neprijateľné miesto arbitráže. Avšak nejde len o problém neverejného rozhodovania, ale aj prístup k súdu v iných súvislostiach (štúdium spisu, informatívny výsluch, psychologické aspekty a odradenie neprijateľného miesta konania od procesných aktivít slabšej strany a pod.). Pre porovnanie, v prípade konania na štátnom súde by mal povinný možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska (§ 87 písm. f) O.s.p.).
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka; podľa platnej právnej úpravy odsek 5) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Exekučný súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.
Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným vyjednaním, a teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi, takže arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, zdá sa, zneužíva k absurdným záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani technika predkladania- inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok verzus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie. Exekučný súd nijako nespochybňuje pohľadávku oprávneného. Problém nie je v existencii pohľadávky, ale v použití nečestnej rozhodcovskej doložky poškodzujúcej práva spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Exekučný súd takto formulovanú rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku a to napriek tomu, že v čase uzavretia úverovej zmluvy táto podmienka nebola uvedená v príkladmom výpočte neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Až s účinnosťou od 1.1.2008 bo zákonom č. 568/2007 Z.z. rozšírený indikatívny výpočet neprijateľných podmienok uvedených v § 53 Občianskeho zákonníka, ktorý v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uviedol ako neprijateľnú podmienku aj požadovanie od spotrebiteľa v rámci rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa všeobecnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu, čo má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, preto súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Po právoplatnosti tohto uznesenia súd exekučné konanie zastaví. Zastavením exekučného konania exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý je súkromnoprávnym nejudikovaným (v zmysle štátomocenského judikovania) titulom a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§205 ods. 1 O.s.p./.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.