Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-14-2012.pdf
PDF · 93.1 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/14/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: ESSOX SK s.r.o., so sídlom Cesta na Senec 2/A 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., Ružinovská 42, 821 01 Bratislava, IČO: 36 862 169, konajúcou JUDr. M. N. C., advokátkou, konateľkou spoločnosti, proti žalovanému: C. K., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX/X, XXX XX W., štátnemu občanovi SR, o zaplatenie 1.481,84 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 25C/98/2011 - 83 z 1.12.2011, takto
rozhodol:
N e p r i p ú š ť a zmenu žaloby.
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo zastavené konanie v časti úrokov z omeškania vo výške prevyšujúcej 8,5% ročne zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007 do zaplatenia, vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 1.481,84 eur s 8,5% úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania „na“ (nad) sumu 8,5% ročne zo sumy 1.424,50 eur a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Vychádzal z toho, že žalobou podanou na súd 17.2.2011 žalobca proti žalovanému uplatňuje zaplatenie sumy 1.481,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,1% denne zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007. Túto žalobu odôvodňuje tým, že žalovaný neplní povinnosti z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 14.3.2007.
Žalovaný pred súdom prvého stupňa so žalobou nesúhlasil. Namietal premlčanie uplatnených nárokov.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti uzatvoril so žalovaným 14.3.2007 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, podľa ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.327,76 eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v 18-tich mesačných splátkach po 101,67 eur splatných vždy k 15-temu dňu v mesiaci počnúc dňom 15.4.2007. Žalovaný svoj záväzok takto splácať poskytnutý úver nesplnil,
preto dňa 4.9.2007 žalobca žalovanému oznámil odstúpenie od zmluvy, čím sa stali splatnými všetky pohľadávky týkajúce sa poskytnutého spotrebiteľského úveru. Súd vzhľadom na čas podania žaloby posudzoval žalovaným uplatnenú námietku premlčania. Dospel k záveru, že premlčanie treba posúdiť v spotrebiteľskej zmluve podľa ustanovení Občianskeho zákona. Zmluvné dojednanie o predĺžení premlčacej lehoty upravené v bode 1.4 Všeobecných zmluvných podmienok súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach účastníkov. Predĺženie premlčacej lehoty na dobu 10-tich rokov stavia spotrebiteľa do veľmi nevýhodnej pozície a dáva žalobcovi možnosť v neprimerane dlhej dobe si uplatňovať nároky na súde. Podľa Občianskeho zákonníka je daná 3-ročná premlčacia lehota a ak žalobca odstúpil od zmluvy dňom 4.9.2007, od tohto dátumu začala plynúť táto premlčacia lehota a uplynula dňom 4.9.2010. Žaloba bola podaná na súd až 17.2.2011, preto pre uplatnenú námietku premlčania súd žalobný návrh zamietol. Pre vec nemožno aplikovať ani ustanovenia Obchodného zákona, ktoré upravujú uznanie dlhu v súvislosti s čiastočnými plneniami, ktoré žalovaný realizoval po odstúpení od zmluvy. Uznať dlh podľa Občianskeho zákonníka možno len písomne, čo do dôvodu a výšky a k tomu v danom prípade nedošlo.
Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Poukázal na to, že úspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal a že žalovanému trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Zdôrazňuje, že napáda rozhodnutie súdu prvého stupňa v plnom rozsahu. Nesúhlasí s právnym posúdením veci v časti týkajúcej sa premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Zdôrazňuje, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi bol založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.3.2007, pričom úverová zmluva je bez ohľadu na povahu účastníkov spravovaná podľa § 261 ods. 1 písm. d/ Obch. zák., ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ide o tzv. absolútny obchod. Inštitút premlčania je v právnom poriadku SR osobitne upravený v Občianskom zákonníku i v Obchodnom zákonníku. Obchodný zákonník v ust. § 387 - 408 upravuje premlčanie pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov, medzi ktoré zákonodarca zaradil aj zmluvu o úvere, vrátane spotrebiteľskej zmluvy o úvere. V danej veci je teda všeobecná premlčacia dobra štvorročná. Ide o základnú dĺžku premlčacej doby v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou úverovou zmluvou. Aj dohoda o predĺžení premlčacej doby podľa § 401 Obch. zák., zakotvená v zmluve o úvere, je platným právnym úkonom. Odvolateľ poukazuje aj na to, že žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru žalobcovi len sumu vo výške 223,69 eur. Zostatok vo výške 1.327,76 eur nezaplatil ani len čiastočne. Konanie žalovaného je tak podľa názoru žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd na námietku premlčania nemal vôbec prihliadať. Odvolateľ poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR ÚS 309/95 zo dňa 15.1.1997 i rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 33Cdo/126/2009 zo dňa 29.7.2010. Z týchto dôvodov žalobca je toho názoru, že sú dané odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. a záver súdu prvého stupňa je nesprávny, ak žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.038,86 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10,5% ročne zo sumy 1.836,52 eur od 20.7.2007 do zaplatenia... .
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 555,41 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uplatnené odvolacie dôvody považuje za nedôvodné.
Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia uverejnil na úradnej tabuli súdu (§ 214 ods. 3, § 156 ods. 3 O.s.p.). Preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Predtým sa však musel zaoberať otázkou formulácie navrhovaného rozhodnutia žalobcom v podanom odvolaní.
Oproti konaniu pred súdom prvého stupňa žalobca rozširuje svoju žalobnú požiadavku uplatnenú voči žalovanému tak, že požaduje zaplatenie sumy 2.038,86 eur s úrokmi z omeškania vo výške 10,5%
ročne zo sumy 1.836,52 eur od 20.7.2007 do zaplatenia. V odvolacom konaní teda žalobca požaduje od žalovaného viac, než to uplatnil pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 95 ods. 1, 2 O.s.p. je dané do dispozície navrhovateľa meniť aj návrh na začatie konania. Podmienkou, aby súd o takejto zmenenej žalobe mohol konať je však súhlas súdu. Ani v odvolacom konaní nie je vylúčené žalobný návrh zmeniť. V zmysle ust. § 95 ods. 2 O.s.p. súd však nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové podklady, ktoré boli produkované pred súdom prvého stupňa, aj po poučení účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nemôžu byť v odvolacom konaní podkladom pre rozhodnutie o takto novoformulovanej žalobnej požiadavke ako to žalobca uviedol v podanom odvolaní. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru o tom, že nie sú splnené podmienky pre pripustenie zmeny žalobného návrhu. Preto zmenu návrhu nepripustil.
Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne podanou žalobou žalobca proti žalovanému uplatňoval zaplatenie sumy 1.481,84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 0,1% denne zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007 do zaplatenia a tiež žiadal náhradu trov konania. Na upozornenie súdu prvého stupňa týkajúce sa uplatnených úrokov z omeškania brániacich vybaveniu podanej žaloby platobným rozkazom žalobca odpovedal listom zo dňa 28.2.2011, v ktorom trval na požiadavke priznania úrokov z omeškania vo výške 0,1% denne (č. l. 20-21 spisu).
Potom, čo vec bola preradená do registra C pod sp. zn. 25C/98/2011, žalobca písomným podaním z 13.10.2011, predloženým na pojednávaní 17.10.2011 (č. l. 51 spisu), zobral čiastočne späť žalobný návrh v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania vo výške prevyšujúcej sadzbu úrokov z omeškania zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007 do zaplatenia nad 8,5% ročne.
Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Aj toto ustanovenie je výrazom dispozičnej zásady spočívajúcej na tom, že žalobca má právo rozhodnúť o tom, či na podanom návrhu trvá alebo oznámi súdu, že nežiada, aby o jeho návrhu alebo o jeho časti bolo meritórnym rozhodnutím súdu rozhodované. Žalobca dal nepochybne súdu prvého stupňa na vedomie, že nechce, aby sa o jeho návrhu v časti úrokov z omeškania vo výške prevyšujúcej sadzbu úrokov z omeškania zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007 do zaplatenia nad 8,5% ročne meritórne konalo a rozhodovalo. V tejto časti bolo teda dôvodným, aby súd prvého stupňa konanie zastavil. Ak bolo konanie napadnutým rozsudkom zastavené v časti úrokov z omeškania zo sumy 1.424,50 eur prevyšujúcej sadzbu 8,5% ročne od 21.9.2007 do zaplatenia, je toto rozhodnutie súdu prvého stupňa s upresnením ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia správne.
Ani odvolateľ nespochybňuje spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy. Aj samotný názov zmluvy, od ktorej žalobca odvádza svoje nároky, obsahuje terminológiu o spotrebiteľskom úvere. Relevantným z pohľadu odvolacích námietok je potom to, či sa premlčanie nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania, má spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti treba uviesť aj to, že v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľský charakter zmluvy okrem argumentácií, ktoré použili účastníci v konaní je daný aj aplikáciou ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb., podľa ktorého sú spotrebiteľskými zmluvami aj všetky zmluvy, v ktorých vystupuje ako jedna zo zmluvných strán spotrebiteľ a to aj vrátane tých zmlúv, ktoré sú uzavreté podľa Obchodného zákonníka. V predmetnej veci vystupoval na žalovanej strane nepochybne spotrebiteľ. Toto žalobca ani v podanom odvolaní nespochybňuje. Nie sú spochybňované ani skutočnosti týkajúce sa toho, že uvedeným úverom uspokojoval žalovaný svoje osobné potreby. Zmluva bola vopred pripravená na formulári, vrátane znenia Všeobecných podmienok bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Zmyslom nielen národnej, ale aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva je dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, pri ktorých dochádza k uzatváraniu zmlúv, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť predávajúceho a jeho lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb, ako i vzhľadom na možnosť zo strany podnikateľa určovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
V zmysle v dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa citovaného ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Z tohto ustanovenia teda jednoznačne vyplýva záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť takto upravené svoje zmluvné postavenie. Inštitút predĺženia premlčacej lehoty podľa § 401 Obch. zák. písomným vyhlásením na 10-ročnú premlčaciu lehotu je výhradne inštitútom obchodno-záväzkových vzťahov. Ust. § 100 a nasl. Obč. zák. takéto predlženie premlčacej lehoty na základe jednostranného vyhlásenia účastníka zmluvného vzťahu (alebo dvojstranného právneho úkonu) na 10-ročnú premlčaciu lehotu nepripúšťa.
Podobne kogentné ustanovenia upravujúce premlčanie podľa § 100 a nasl. Obč. zák. nepripúšťajú ani aplikáciu ust. § 407 ods. 3 v spojení s ust. § 323 ods. 1 Obch. zák. upravujúcich účinky tzv. pretrhnutia - prerušenia premlčacej doby v súvislosti s uznaním záväzku. Za uznanie nepremlčaného dlhu preto v tejto spotrebiteľskej veci nemožno považovať ani čiastočné plnenia záväzku, na ktoré v odvolaní poukazuje žalobca.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj odvolaciu námietku poukazujúcu na to, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosti pre takéto posúdenie uplatnenej námietky premlčania sú v odvolacom konaní nové. Žalobca, ktorý bol uzrozumený s uplatnenou námietkou premlčania pred súdom prvého stupňa neprodukoval také skutočnosti, ktorými by sa súd prvého stupňa v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania mohol zaoberať. Účastníci boli pred súdom prvého stupňa poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Odvolateľ naviac v podanom odvolaní ani bližšie svoje námietky o rozpore uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi nekonkretizuje. Uvádza len to, že pre žalobcu by bolo neprimerane tvrdým postihom, ak by súd na takúto námietku premlčania mal prihliadať. Pojem dobrých mravov v zmysle ust. § 3 Obč. zák. nie je pojmom etickým, ale právnym. Jeho konkrétny obsah je treba posudzovať predovšetkým zo zásad, na ktorých sú postavené predpisy súkromného práva. Súkromnoprávne normy pritom dôsledne prihliadajú na princíp vigilantibus iura (právo patrí bdelým). Preto nie je z pohľadu hmotného práva odporujúce dobrým mravom pokiaľ dlžník v súdnom konaní uplatní námietku premlčania a márne uplynutie premlčacej doby zavinil veriteľ, ktorý o jej plynutí vedel alebo vedieť mal a mohol, a neurobil preto potrebné kroky k zastaveniu, či prerušeniu premlčania. Možno čiastočne súhlasiť s odvolateľom, že námietka premlčania by bola odporujúca dobrým mravom a to len vo výnimočných situáciách, na ktoré všeobecne vymedzená abstraktná hmotnoprávna norma nemyslí. Ak odvolateľ v tomto smere poukazuje na Nález ÚS ČR z 15.1.1997 II. ÚS 309/95, tak toto rozhodnutie absolútnu hodnotu námietky premlčania relativizovalo v reštitučných veciach s odôvodnením, že štát sa nemôže dovolávať premlčania práva na vydanie majetku reštituentom, pokiaľ bolo právo uplatnené neskoro z dôvodu, že zákon slúži k náprave majetkových krívd spôsobených totalitným režimom a dôsledne pritom neupravoval všetky situácie, ktoré je treba riešiť pri vydávaní majetku oprávneným osobám.
O takúto situáciu v predmetnej veci neišlo. Z hľadiska súkromného práva existencia dlhotrvajúcich a nenaplnených subjektívnych práv a povinností je nežiaducou. Žiadny dlžník totiž nemôže byť vystavený časovo neobmedzenej hrozbe uplatnenia vymáhania povinnosti, ktoré mu v minulosti vznikli voči konkrétnemu veriteľovi. Motiváciou pre včasné realizovanie úkonov, ktoré zabezpečia priechodnosť nárokov na súde je aj inštitút premlčania v zmysle ust. § 100 a nasl. Obč. zák.. Veriteľ v predmetnej veci zavinil to, že márne uplynula premlčacia doba. Čas, kedy táto premlčacia doba začala plynúť žalobca v podanom odvolaní nenamieta. Pred súdom prvého stupňa neprodukoval také skutočnosti, ktoré by umožňovali posúdiť uplatnenú námietku premlčania ako úkon, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na výnimočnú situáciu. Z týchto dôvodov ani poukazy na rozhodnutia Ústavného súdu ČR, či rozhodnutie dovolacieho českého súdu nemožno pre predmetné právne posúdenie veci použiť.
Za takéhoto stavu je rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 1.481,84 eur s 8,5% úrokmi z omeškania zo sumy 1.424,50 eur od 21.9.2007 do zaplatenia vecne správne. Správnym je aj nadväzujúci - súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania.
Z týchto dôvodov podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tej časti potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný. Úspešnému žalovanému trovy nevznikli, ani návrh na priznanie týchto trov nepodal. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.